Pcheng Te-chuaj

Pcheng Te-chuaj
Bývalý minister obrany Čínskej ľudovej republiky
V úrade 1954 – 1959
Premiér	Čou En-laj
nová pozícia Lin Piao
Biografické údaje
Narodenie	24. október 1898
Úmrtie	29. november 1974 (76 rokov) Peking
Politická strana	Komunistická strana Číny
Profesia	Politik a vojak
Odkazy
	Pcheng Te-chuaj (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Pcheng Te-chuaj (čín. 彭德怀, pchin-jin: Péng Déhuái; * 24. október 1898 – † 29. november 1974) bol čínsky komunistický maršal, ktorý slúžil ako čínsky minister obrany v rokoch 1954 až 1959.

Život

Narodil sa v chudobnej roľníckej rodine v juhočínskej provincii Chu-nan a získal niekoľko rokov základného vzdelania, kým ho chudoba jeho rodiny prinútila vo veku desiatich rokov prerušiť vzdelávanie a niekoľko rokov pracovať ako robotník. Vo veku 16 rokov sa Pcheng stal profesionálnym vojakom. Počas nasledujúcich desiatich rokov slúžil v armádach niekoľkých vojenských vodcov v provincii Chu-nan a vypracoval sa na pozíciu majora. V roku 1926 sa Pengova armáda pripojila ku Kuomintangu a Pcheng sa prvýkrát zoznámil s komunizmom. Zúčastnil sa severného pochodu a podporoval pokus Wang Ťing-weja o vytvorenie ľavicovo orientovanej vlády Kuomintangu so sídlom vo Wu-chane. Potom, čo bol Wang porazený, sa Pcheng krátko vrátil k Čankajškovým silám, a potom vstúpil do Komunistickej strany Číny a pripojil sa k Mao Ce-tungovi a zakladateľovi Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády Ču Temu.

Pcheng bol jedným z najvyšších veliteľov, ktorí bránili soviet v Ťiang-si pred pokusmi Čch'-anga ho dobyť, a jeho vojenské úspechy sa dali porovnávať iba s Lin Piaovými. Pcheng sa zúčastnil dlhého pochodu a podporoval Mao Ce-tunga na konferencii v Cun-i, ktorá bola pre Maov vzostup k moci zásadná. Počas druhej čínsko-japonskej vojny v rokoch 1937–1945 bol Pcheng jedným z najsilnejších zástancov udržania prímeria s Kuomintangom, aby mohol sústrediť všetky čínske kolektívne zdroje na boj proti Japoncom. Pcheng bol vrchným veliteľom spojenej kuomintangsko-komunistickej armády bojujúcej proti japonskej okupácii provincie Šan-si v roku 1937; a v roku 1938 velil dvom tretinám 8. poľnej armády. V roku 1940 viedol Pcheng ofenzívu sto plukov, masívny komunistický útok na japonskú logistickú sieť v severnej Číne. Ofenzíva bola čiastočne úspešná, ale politické spory vo vnútri komunistickej strany viedli k tomu, že Pcheng bol povolaný späť do Jen'anu a zvyšok vojny strávil bez toho, aby niečomu velil. Keď sa Japonci vzdali, dostal v roku 1945 Pcheng povel viesť komunistickej sily v severozápadnej Číne. Bol najvyšším veliteľom zodpovedným za obranu komunistického vedenia v Šen-si pred silami Kuomintangu, čím minimálne raz zachránil Maa pred zajatím. Pcheng nakoniec Kuomintang v severozápadnej Číne porazil, ukoristil obrovské množstvo vojenského materiálu a aktívne začlenil obrovské územie vrátane Sin-ťiangu do Čínskej ľudovej republiky.

Pcheng bol jedným z mála vysokých vojenských veliteľov, ktorí v rokoch 1950–1953 podporovali Maove návrhy zapojiť Čínu do kórejskej vojny, a v jej prvej polovici pôsobil ako veliteľ Čínskej ľudovej dobrovoľníckej armády (hoci Mao a Čou En-laj boli vyššie postavení). Skúsenosti z kórejskej vojny Pchenga presvedčili, že čínska armáda musí byť profesionálnejšia, organizovanejšia a lepšie vybavená, aby sa mohla prispôsobiť podmienkam modernej technologickej vojny. Keďže Sovietsky zväz bol jedinou komunistickou krajinou, ktorá bola vtedy vybavená plne modernou profesionálnou armádou, pokúsil sa Pcheng v najbližších niekoľkých rokoch reformovať čínsku armádu podľa sovietskeho modelu, čím sa armáda stala menej politickou a profesionálnejšou (aj keď Mao usiloval o opak). Pcheng v priebehu päťdesiatych rokov odolával Maovým pokusom o rozvoj kultu osobnosti; a keď Maova hospodárska politika spojená s Veľkým skokom vpred spôsobila celonárodný hladomor, Pcheng začal Maovo vedenie kritizovať. Súperenie medzi Pchengom a Maom vyvrcholilo v roku 1959 otvoreným sporom medzi nimi na Konferencii v Lu-šane. Mao stret vyhral, označil Pchenga za vodcu „protistraníckej kliky“ a zbavil ho všetkých vplyvných pozícií po zvyšok jeho života.

Pcheng žil v ústraní až do roku 1965, kedy reformátori Liou Šao-čchi a Teng Siao-pching podporili jeho obmedzený návrat do funkcií, aby pomohol rozvoju vojenského priemyslu v juhozápadnej Číne. V roku 1966, po nástupe Kultúrnej revolúcie, bol Peng zatknutý Červenými gardami. Radikálna frakcia v komunistickej strane, ktorú viedli Lin Piao a Maova manželka Ťiang Čching, označila v rokoch 1966-1970 Pchenga za nepriateľa ľudu, takže bol verejne ponižovaný a podrobený fyzickému i psychickému mučeniu, aby priznal svoje „zločiny“ proti Mao Ce-tungovi a komunistickej strane. V roku 1970 bol Pcheng odsúdený na doživotné väzenie a v roku 1974 zomrel vo väzení na následky mučenia a toho, že mu Mao odmietol nechať poskytnúť lekársku pomoc. Keď Mao roku 1976 zomrel, Pchengov starý spojenec Teng Siao-pching sa stal vodcom Číny. Teng nechal rehabilitovať ľudí, ktorí boli počas kultúrnej revolúcie nespravodlivo prenasledovaní, a Pcheng bol jedným z prvých posmrtne rehabilitovaných, a to už v roku 1978. V dnešnej Číne je Pcheng považovaný za jedného z najúspešnejších a najuznávanejších generálov v histórii Komunistickej strany Číny.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pcheng Te-chuaj

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pcheng Te-chuaj na českej Wikipédii.