Preskočiť na obsah

Yekta Uzunoglu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Yekta Uzunoğlu
kurdský spisovateľ, prekladateľ, lekár a podnikateľ
Yekta Uzunoglu
Narodenie10. máj 1953 (71 rokov)
Silvan, Turecko
NárodnosťKurd
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Yekta Uzunoglu

Yekta Uzunoglu (kurdsky Yekta Geylanî, * 10. máj 1953, Silvan, provincia Diyarbakır, Turecko) je kurdský spisovateľ, prekladateľ, lekár a podnikateľ[1][2] s kurdsko-arménskymi koreňmi. Mimo svojich profesií sa celoživotne angažuje ako bojovník v oblasti ľudských práv a kurdský aktivista.[3]

Upozorňuje napr. na potláčanie kurdskej menšiny v Turecku, Iráne a Iraku. Je autorom prekladov, okrem iného častí Biblie a diel Karla Čapka z češtiny do kurdského jazyka a naopak kurdskej poézie aj prózy do češtiny a nemčiny.[4][5][6][7]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa na území Turecka v meste Silvan (kurdsky Farqin) ako tretie dieťa kurdského právnika Ahmeta Uzunoglu. V roku 1970 odišiel do Paríža študovať francúzštinu na Inštitút de Touraine.[8] Po vojenskom puči v Turecku v marci 1971 získal štipendium na štúdium v Česko-Slovensku. Úspešne sa naučil po česky a v roku 1979 absolvoval Fakultu všeobecného lekárstva Karlovej univerzity v Prahe.

V roku 1978 bol spoluzakladateľom kurdského Polmesiaca, obdoby Červeného kríža v islamských krajinách.[8]

V roku 1979 mu nebolo predĺžené vízum a bol vyhostený z ČSSR. V decembri 1979 bol prijatý predstaviteľmi Medzinárodného červeného kríža v Ženeve, a to spoločne s nemeckým právnikom profesorom Mönchom, ako predseda delegácie kurdského polmesiaca.[8]

S podporou Asociácie Francúzsko - Kurdistan dostal štipendium na prestížnom Pasteurovom ústave v Paríži. Namiesto toho však v marci 1980 odišiel ako humanitárny pracovník organizácie Lekári bez hraníc do iránskeho a následne od októbra 1980 tiež do irackého Kurdistanu. V novembri toho istého roku mu turecká vláda za jeho angažmán odobrala cestovný pas. V roku 1981 získal štatút utečenca v Spolkovej republike Nemecko, kde spolupracoval s medzinárodnou humanitárnou organizáciou Amnesty International. O dva roky neskôr bol jedným zo zakladajúcich členov Institut Kurde de Paris a takisto kurdského inštitútu vo vtedajšom provizórnom hlavnom meste Západného Nemecka Bonne. Až do roku 1988 bol riaditeľom tohto inštitútu.

V roku 1986 ho Turecko definitívne zbavilo občianstva,[8] od roku 1996 však má nemecké občianstvo. V súčasnosti je krajinou jeho trvalého pobytu Česko. V roku 2006 dostal cenu Františka Kriegla.[9]

Štúdium a politické aktivity

[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdium

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1971 prišiel do Paríža, kde študoval francúzštinu. Medzi rokmi 1973 a 1979 študoval medicínu na Karlovej univerzite v Prahe,[8] a to vďaka štipendiu od posledného kurdského princa Celadeta Bedira Khana.

Počas štúdia sa priatelil s disidentmi a prenasledovanými ľuďmi najmä z radov adventistickej cirkvi, pre ktorú organizoval prednášky o Svätej zemi. S nimi tiež v roku 1976 založil ilegálne nakladateľstvo ARARAT (prvé kurdské nakladateľstvo vôbec),[8] ktoré vydávalo samizdatové publikácie, o.i. aj jeho vlastné diela o Kurdoch a Kurdistane v českom jazyku.

Ešte o rok skôr, teda v roku 1975, na protest proti vydávaniu kurdských študentov komunistickým režimom v ČSSR do rúk režimu irackého diktátora Saddáma Husajna, spoločne s ďalšími kurdskými študentami nelegálne vnikol na pôdu švédskeho veľvyslanectva na pražskej Malej Strane, kde zorganizovali protestnú hladovku.[8]

V roku 1979 absolvoval Fakultu všeobecného lekárstva Karlovej univerzity v Prahe.

Politické činnosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Po dokončení štúdií v Prahe mu nebolo predĺžené vízum v ČSSR, a preto odišiel opäť do Paríža. Vzdal sa výskumného štipendiá v prestížnom Pasteurovom ústave a odišiel ako dobrovoľník Lekárov bez hraníc zakladať poľné nemocnice do iránskeho Kurdistanu, kde práve prebiehalo povstanie proti novovzniknutej Islamskej republike Irán.[10] Pre svoje angažmá v kurdskej otázke bol zbavený tureckého pasu.[10] V roku 1981 získal štatút utečenca v Spolkovej republike Nemecko. O dva roky neskôr bol jedným zo zakladajúcich členov Institut Kurde de Paris (kurdského inštitútu v Paríži). Zároveň založil Kurdisches Inštitút v Bonne, ktorý až do roku 1988 viedol ako riaditeľ.[11] V súčasnosti pôsobí ako zakladateľ a predseda spolku Pre Kurdistan v Česku.[11][5]

V roku 1987 projektoval kurdské vysielanie rozhlasovej stanice RADIO MONTE CARLO, s počúvateľnosťou po celom svete. Tento projekt bol realizovaný za pomoci protestantskej cirkvi. Kurdčina bola v tej dobe v Turecku zakázaným jazykom.[8] Prednášal dva roky po celej Európe o Kurdoch, o ľudských právach, o kultúrnych právach menšín, o právach Rómov, o nutnosti poskytovania psychoterapie osobám mučených v diktátorských krajinách a pod.[8]

Od konca roka 1988 sa stal terčom útokov islamských fanatikov z Iránu a Turecka, tureckej fašistickej strany a zástancov Saddáma Husajna.[8]

Krátko po Nežnej revolúcii sa vrátil do ČSFR, kde koncom roka 1990 založil pobočku svojej obchodnej spoločnosti. V roku 1990 podpísal zmluvu so spoločnosťou ŠKODA-Praha. Uzunoğluova spoločnosť sa podpisom tejto zmluvy stala výhradným zástupcom ŠKODA-Praha na celom Strednom východe.[8]

V roku 1991 organizoval v Paláci kultúry v Prahe pravidelné medzinárodné semináre k ekonomickým reformám v ČSFR. Častým lektorom bol profesor Václav Klaus. Tieto akcie boli financované jeho vlastnými prostriedkami. Publikoval v tlači desiatky článkov o ochrane a obrane ľudských práv vo svete. O rok neskôr sa výrazne podieľal na podpise bilaterálnej zmluvy medzi ČSFR a Tureckou republikou o spolupráci v oblasti boja proti organizovanému zločinu. Je spoluautorom knihy „Ekonomické perspektivy České republiky“ (spoločne s radou významných ekonómov Česka). V roku 1993 založil ďalšie obchodno-výrobné spoločnosti, a to ako v Česku, tak aj v Nemecku a v Turecku.[8]

V roku 1993 mohol po 23 rokoch prvýkrát navštíviť svoju rodinu v Turecku.[8]

13. septembra 1994 bol zadržaný príslušníkmi Útvaru pre odhaľovanie organizovaného zločinu.[8]

V októbri 2015 organizoval Uzunoglu návštevu europoslanca Jaromíra Štětinu v Kobane na pozvanie sýrskych kurdských ozbrojených síl YPG a YPJ. Spoločne prešli 800 km cez Rojavu (sýrskym Kurdistanom). Jaromír Štětina ako podpredseda parlamentného podvýboru pozval zástupcu sýrskych Kurdov a ich organizácií YPG a YP, aby prišli do Európskeho parlamentu na zasadnutí výboru informovať o situácii na mieste.[12][13]

23. apríla 2016 navštívil Uzunoglu so skupinou českých novinárov frontovú líniu Kurdov v irackom Kurdistane.

Zadržanie a väzby

[upraviť | upraviť zdroj]

1994 – 1997: zatknutia, väzby

[upraviť | upraviť zdroj]

V noci z 13. na 14. septembra 1994 bol Uzunoğlu spolu s tromi ďalšími Kurdami zadržaný príslušníkmi OBOZ pod osobným velením Josefa Opavy (neskôr odsúdeného ako člen takzvaného Berdychovho gangu) a až do uvalenia väzby o takmer 3 dni neskôr (s prekročením vtedajšej zákonnej lehoty 24 hodín, teda protiprávne) zadržiavaný.[9][14]

16. septembra 1994 bola na Uzunoğlua uvalená väzba. Podľa tlačovej správy detektíva OBOZ, Jiřího Gregora, Uzunoğlu „obchodoval so zbraňami a drogami“. Oficiálne bol však o mesiac neskôr obvinený z „mučenia, prípravy trojnásobnej vraždy, nedovoleného ozbrojovania a podvodov v obchodnej činnosti“.

Do 10. apríla 1995 boli všetky časti obvinenia stiahnuté späť ako bezpredmetné, s výnimkou mučenia. Toho sa mal Uzunoğlu dopustiť v noci z 8. na 9. septembra na dvoch osobách (vrátane vlastného bratranca). V obidvoch prípadoch mali Uzunoğluovi asistovať ostatné tri zadržané osoby, z ktorých jedna je jeho synovcom - ten však bol podľa spisu zatknutý už dopoludnia, teda pred údajným mučením. Ani v tejto podobe však nebola obžaloba Mestským súdom v Prahe prijatá, rozhodnutie definitívne potvrdil 14. februára 1995 Vrchný súd v Prahe.[15]

Medzitým bola šesťmesačná väzba celkom štyrikrát predĺžená, naposledy kvôli prekročeniu zákonnej hranice dvoch rokov dokonca Najvyšším súdom Českej republiky. V tom čase bol podľa vtedajšieho ministra vnútra Jána Rumla aj týraný.[8][15]

V roku 1996 dostal nemecké občianstvo, ešte vo väzbe v bezpečnostnej cele bezpečnostného poschodia Väzobnej väznice Ruzyň.[8][15]

12. marca 1997 bol Uzunoğlu prepustený z väzby a ihneď podal trestné oznámenie na Jiřího Gregora za „ohováranie a lživú správu poskytnutú ČTK“. V máji odišiel navštíviť rodinu do Turecka, odkiaľ mu v júni bolo zakázané odísť.[8]

V tom čase bol naďalej stíhaný pre údajné obmedzovanie osobnej slobody a mučenie tureckého emigranta a obchodníka Otana Göksena. Toto meno bolo počas procesu obžalovaným preukázané ako falošné a dotyčný priznal, že v Česku žije už od 80. rokov na falošný pas. Začal tvrdiť, že sa volá Gurkan Gönena, ale aj pravosť tejto identity bola obžalovaným na súde spochybnená.[16] Podľa správy Inšpekcie MV ČR pracoval Göksel Otan / Gürkan Gönen ako agent priamo pod kpt. Horákom, ktorý riadil zatknutie Uzunoğlua.[17] Göksel Otal alias Gürkan Gönentiež bol dlhodobým konfidentom ŠTB.[18][19][17]

2006: podpora, hladovka

[upraviť | upraviť zdroj]

3. marca 2006 bol na Uzunogluovu podporu uverejnený otvorený list „Žalujeme“, ktorý podpísali významné osobnosti verejného života, konkrétne: Pavel Dostál, Táňa Fischerová, František Janouch, Karel Jech, Květa Jechová, Svatopluk Karásek, Jaroslav Kořán, Dana Němcová, Karel Schwarzenberg, Jiřina Šiklová, Věněk Šilhán, Libuše Šilhánová, Jaromír Štětina a Petruška Šustrová. 

V marci 2007 Uzunoglu zahájil na protest proti vlečúcemu sa procesu hladovku, ktorú po 11 dňoch ukončil, jednodennou hladovkou ho podporilo viacero ľudí, vrátane bývalého prezidenta Václav Havel.[20]

Zatykač Turecka v roku 2019

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2015 navštívili na žiadosť poslanca Jaromíra Štetinu,[21] podpredsedu Výboru pre bezpečnosť a obranu Európskeho parlamentu, Yekta Uzunoglu Sýriu (Rojava), aby sa presvedčili o situácii vo vojne proti ISIS.[22] Po návrate z cesty Uzunoglu zdieľal niekoľko fotografií z ich návštevy na svojej stránke Twitter, ktoré boli rovnaké ako fotografie, čo zdieľal poslanec Jaromír Štětina na svojom osobnom účte Twitter a tieto fotografie možno nájsť aj na oficiálnej webovej stránke EP. V januári 2019 Turecko vydalo zatykač na Uzunoglu práve kvôli týmto fotografiám na jeho stránke Twitter. Aby sa zabránilo uväzneniu Uzunoğlu, ktorý je nemeckým občanom, v Česku a jeho vydanie do Turecka, Amnesty International, kurdský PEN klub a poslanci EP varovali nemeckú aj českú vládu pred týmto krokom.[23]

Ocenenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Yekta Uzunoğlu s Václav Havel, 2006

V apríli 2006 dostal Cena Františka Kriegla, už udeľuje Nadácia Charty 77,[24] a to "za dlhoročný a neohrozený boj za ľudské práva a ľudskú dôstojnosť ako za komunistického režimu (zakončený jeho vyhostením z Československa v roku 1979), ako aj po novembri 1989, kedy bol v roku 1994 zatknutý a celých 31 mesiacov väznený, a už skoro 12 rokov sa na českej ponovembrovej justíciou domáha spravodlivého procesu a očistenie svojho mena.[25][26][27]

Publikácie

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Siverek Kültür Gazetesi (Kultúrne noviny Siverek) - Spolu s významným kurdským právnikom pánom Necati Siyahkanem vydával kultúrny mesačník kurdského mesta Siverek, 1970
  • Ronahi (Svetlo) - Súčinnosť v kurdskom časopise, 1971 – 1973
  • Láska u Kurdů - Publikované v rokoch 1976 – 1979 samizdat, dostupné v knižnici Libri Prohibiti.
  • Země Kurdů - Publikované v rokoch 1976 – 1979 samizdat, dostupné v knižnici Libri Prohibiti.
  • Legenda o Kurdech - Publikované v rokoch 1976 – 1979 samizdat, dostupné v knižnici Libri Prohibiti.
  • Le probleme Kurde (Kurdský Problém) - vo francúzštine - s pani Prof. Joyce Blau z University Sorbonne - Praha, 1977
  • Kurdische Alphabet (Kurdská Abeceda) - Bonn, 1982
  • Mehdi Zana Muss Gerettet Werden (Mehdi Zana musí byť zachránený) - O protiprávnom postupe vojenských súdov v Turecku po vojenskom prevrate v roku 1980
  • Der kulturelle Völkermord an den Kurden in der Türkei (Kultúrna genocída Kurdov v Turecku) - Yekta Geylanî, Bonn, 1982
  • Brochure Passion der Kurden (Umučenie Kurdov) - s Prof. Pfeipferom ako spolueditorom. Vydal University of Dortmund a Kurdský inštitút - Bonn, 1984
  • Musîka Kurdî-Kurdische Musik (Kurdská hudba) - Kendal Nezan - Bonn, 1985
  • Hey lê - bi kurdî binivîsîne. (Hej pani, prosím píšte kurdsky) - Bonn, 1985
  • Kürdün Türküsü (Kurdská pieseň) - napísal İhsan Aksoy. Bonn, 1985
  • Kniha alfabetizace pro kurdské ženy. Prvná alfabetizačná publikácia pre kurdské ženy v dejinách Kurdov vôbec. Vydavateľ: Kurdský inštitút, SRN
  • Kovara Mizgîn - 1983/ 1984 / 1985 - (časopis Mizgin) - Časopis vydaný Yekta Uzunoglu - Bonn Kurdský inštitút
  • Plandayîna Malbatê (Plánovanie rodiny) - Yekta Uzunoglu: autor a editor. Spoluautori: PRO FAMILIA, Nemecko a IOOD London, UK, Bonn, 1985
  • Dokončenie Kurdsko-nemeckého a nemecko-kurdského slovníku
  • Prvá pomoc na mieste nehody - autor, Vydavatelia: Kurdský inštitút SRN, nem. Červený kríž, Ministerstvo zdravotníctva, dopravy, obrany, práce, sociálnej starostlivosti, a ďalšie
  • Poradca pre Kurdské ženy v SRN - autor dvojjazyčnej brožúrky ako poradca pre ženy migrantov. Vydavateľ: Kurdský inštitút a Ministerstvo práce a sociálnej starostlivosti vo Vestfálsku - Sev. Porýnie, SRN
  • Wenn man ins Krankenhaus Musst[28] (Keď už človek do nemocnice musí) - vydavateľ: nemecký Červený kríž a Kurdský inštitút.
  • Antológia kurdskej hudby[29] - vydal 8 hudobných kaziet, jednalo sa o autentickú kurdskú ľudovú hudbu a v tom čase sa jednalo o najväčšiu antológiu vôbec
  • Kurdische Volksdichtung (Kurdské ľudové básne) - Thomas Bois: Kurdský inštitút, Bonn, 1986
  • Kurdische Grammatik (Kurdská gramatika) - D.N. MacKenzie: Kurdský inštitút - Bonn, 1986
  • Îsa Diçe Qudisê (Ježiš v Jeruzaleme) - Bonn, 1986
  • Îsa Can Dide Mirîya (Ježiš vzkriesil mŕtvych) - Bonn, 1986
  • Yûnis (Jonáš) - Bonn, 1986
  • Kurdské príslovia - Ľudové noviny, S prológom Dr. Tomáš Vrba - Praha,1993
  • Ekonomické perspektivy ČR - V.Klaus, I.Kočárník, K.Dyba, J.Zieleniec, J.Lux, Y. Uzunoglu and others: Vydavateľstvo Meridian - Praha, 1993
  • Ein Kurde im Mahlwerk Des Übergangs. Ein Bericht aus Tschechien - Prológ Bernarda von Grünberg. S prezentáciou Františka Janoucha. 2007
  • Výpověď - Akropolis, Praha, ISBN 978-80-86903-56-9, 2008
  • Islamistický trojský kůň v České republice - Ostrava: Česká expedice. ISBN 978-80-906487-2-2, 2017[30]
  • Zindandan Çığlıklar - Qirîna Zindanan (Výkriky zo žalára) - Kniha Yekta Uzunoglu, ktorá je prvou knihou, ktorú vydal v Turecku. İzan Publising House, 2021
  • Apê Mûsa 100 Yaşında! (Musa Anter má 100 rokov!) - Kniha napísaná na pamiatku Musa Antera, ktorá spojila Yekta Uzunoglu a mnoho známych autorov, Aram Publishing House, 2020
  • Nataşa - Kniha kurdského básnika Necatiho Siyahkana, ktorá bola znovu vydaná s prológom Yektu Uzunoğlu, vydavateľstvo İzan, 202
  • Bîranîn - Kniha Yekta Uzunoğlu, ktorá je prvou kurdskou knihou, ktorú vydal v Turecku. Vydavateľstvo Sitav, 2021[31]

Preklady do kurdčiny

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Karel Čapek
    • R.U.R. - Jeho preklad do kurdčiny dokončil Yekta Uzunoglu v roku 1977 počas štúdia medicíny na Karlovej univerzite
    • Biela nemoc - Jeho preklad do kurdčiny dokončil Yekta Uzunoglu v roku 1977 počas štúdia medicíny na Karlovej univerzite
    • Matka - Jeho preklad do kurdčiny dokončil Yekta Uzunoglu v roku 1977 počas štúdia medicíny na Karlovej univerzite
  • Molière
    • Le Mariage forcé (Sobáš z donútenia) - Jeho preklad do kurdčiny dokončil Yekta Uzunoglu v roku 1977 počas štúdia medicíny na Karlovej univerzite
  • Evanjelium podľa Lukáša - Bonn, 1985
  • Evanjelium podľa Marka - Bonn, 1987
  • Genezis - Bonn, 1987
  • Exodus (Biblia) - 1988

Preklady do češtiny

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 33 střel (33 kurşun) - Preklad a vydanie knihy Ahmed Arif do češtiny, 2014 - Vydáva PEN Klub.
  • Touhou po tobě mi pouta zrezavěla (Hasretiden Prangalar Eskittim) - Ahmed Arif: prebásnil Václav Daněk, Nakladatelství Olga Krylova, Praha 2009, vyšlo ako 2. zväzok, Knihovnička Českého PEN klubu[32]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Yekta Uzunoglu ⇒ Obchodní rejstřík | Peníze.cz [online]. rejstrik.penize.cz, [cit. 2021-04-27]. Dostupné online.
  2. ↑ MUDr. Yekta Uzunoglu, Diazova 305 v obchodním rejstříku [online]. Podnikatel.cz, [cit. 2021-04-27]. Dostupné online. (po česky)
  3. ↑ Yekta Uzunoglu - Blog iDNES.cz [online]. iDNES.cz, [cit. 2021-04-27]. Dostupné online.
  4. ↑ 2.0, Neternity Group spol. s r.o. - Univerzální publikační systém Atrium. Knihovnička PENu a ČvT | Český PEN klub - Český PEN klub [online]. www.pen.cz, [cit. 2017-08-18]. Dostupné online.
  5. ↑ a b Veřejný rejstřík a Sbírka listin - Ministerstvo spravedlnosti České republiky [online]. or.justice.cz, [cit. 2017-08-18]. Dostupné online. (po česky)
  6. ↑ Dr. Yekta Uzunoğlu Kimdir?. Pirtûk û Wêje, 2017-06-02. Dostupné online [cit. 2018-07-06]. Archivované 2018-03-25 z originálu. (po nemecky)
  7. ↑ Dr YEKTA UZUNOGLU - Kürd yazar, diplomat [online]. www.saradistribution.com, [cit. 2018-07-06]. Dostupné online.
  8. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q Nadace Charty 77 vyhlašuje Cenu Františka Kriegla - Ekolist.cz [online]. Ekolist.cz, [cit. 2017-08-18]. Dostupné online. (po česky)
  9. ↑ a b Yekta Uzunoglu: případ, o který už nikdo nestojí [online]. iDNES.cz, 2006-08-24, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  10. ↑ a b Nadace Charty 77 vyhlašuje Cenu Františka Kriegla - Ekolist.cz [online]. Ekolist.cz, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online. (po česky)
  11. ↑ a b 6/7-01-1988 - Kurdisches Institut bitttet um Hilfe - Bonner Anzeigenblatt. Yekta Uzunoglu. Dostupné online [cit. 2017-08-23]. (po nemecky)
  12. ↑ 09, TOP. Štětina: Zničením Islámského státu zabráníme uprchlictví. TOP 09. Dostupné online [cit. 2017-08-23]. (po česky)
  13. ↑ EUROZPRÁVY.CZ. Zničíme Islámský stát a zastavíme uprchlíky. Štětina pronesl v europarlamentu řeč o Sýrii. EuroZprávy.cz. Dostupné online [cit. 2017-08-23]. Archivované 2017-08-24 z originálu. (po anglicky)
  14. ↑ Yekta Uzunoglu - Causa [online]. 2012-05-19, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online. Archivované 2012-05-19 z originálu.
  15. ↑ a b c Document [online]. www.amnesty.org, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. ↑ Uzunoglu označil svědka za atentátníka na papeže [online]. iDNES.cz, 2006-08-24, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  17. ↑ a b Islamistický trojský kůň v ČR [online]. www.novarepublika.cz, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online. Archivované 2017-08-24 z originálu.
  18. ↑ AUCUNE FORCE NE POURRA BRİSER L’AMİTİE ENTRE LE PEUPLE TCHEQUE ET LE PEUPLE KURDE | Kurdish Institute [online]. www.kurdishinstitute.be, [cit. 2018-07-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. ↑ BIS (Security Information Service) – The Forbidden Questions – Yekta Uzunoglu | Kurdish Institute [online]. www.kurdishinstitute.be, [cit. 2018-07-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  20. ↑ "Modern-day Dreyfus" finally freed after decade-long ordeal | Radio Prague. Cesky Rozhlas. Dostupné online [cit. 2018-07-09]. (po anglicky)
  21. ↑ Yekta Uzunoğlu - with Jaromir Stetina için 8 fikir, 2021 | fotoğraf [online]. Pinterest, [cit. 2021-04-20]. Dostupné online.
  22. ↑ Visit of Jaromír Štětina MEP to Kobani [online]. www.eppgroup.eu, [cit. 2021-04-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  23. ↑ www.vlasteneckenoviny.cz, [cit. 2021-04-20]. Dostupné online.
  24. ↑ The Charta 77 Foundation announces 2006 František Kriegel Prize [online]. Ekolist.cz, [cit. 2021-04-21]. Dostupné online. (po česky)
  25. ↑ Yekta Uzunoğlu. [s.l.] : [s.n.], 2021-04-20. Page Version ID: 19737416. Dostupné online. (po česky)
  26. ↑ Yekta Uzunoğlu. [s.l.] : [s.n.], 2021-03-27. Page Version ID: 25199402. Dostupné online. (po turecky)
  27. ↑ Laureátem ceny Františka Kriegla se stal Yekta Uzunoglu [online]. Radio Prague International, 2006-04-09, [cit. 2021-04-21]. Dostupné online. (po česky)
  28. ↑ UZUNOGLU, Yekta. Yekta Uzunoglu [online]. [Cit. 2021-04-20]. Dostupné online. (po česky)
  29. ↑ UZUNOGLU, Yekta. Yekta Uzunoglu [online]. [Cit. 2021-04-20]. Dostupné online. (po česky)
  30. ↑ SKC - Úplné zobrazení záznamu [online]. aleph.nkp.cz, [cit. 2021-04-23]. Dostupné online.
  31. ↑ 2 najlepších obrázkov z nástenky Bîranîn v roku 2021 [online]. Pinterest, [cit. 2021-05-01]. Dostupné online.
  32. ↑ SKC - Úplné zobrazení záznamu [online]. aleph.nkp.cz, [cit. 2021-04-23]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Yekta_Uzunoglu&oldid=7681990“