Preskočiť na obsah

Ľudovít a Zélia Martinoví

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Zélia Martinová)

Svätý
Ľudovít Martin
Laik a otec rodiny
Ľudovít a Zélia Martinoví
Biografické údaje
Narodenie22. august 1823
Bordeaux (Francúzsko)
Úmrtie29. júl 1894 (Francúzsko)
Arnières-sur-Iton (Francúzsko)
HrobBazilika sv. Terézie, Lisieux
Uctievanie
Začiatok beatifikačného procesu22. marec 1957
Vyhlásenie za ctihodného26. marec 1994
Ján Pavol II.
Blahorečenie19. október 2008
Lisieux
Benedikt XVI.
Svätorečenie18. otóber 2015
Vatikán
František
CirkevKatolícka cirkev
Sviatok12. júl (spomienka)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsĽudovít a Zélia Martinoví
(multimediálne súbory na commons)

Ľudovít Martin, celým menom franc. Louis Joseph Aloys Stanislas Martin (* 1823, Bordeaux, Francúzsko – † 1894, Arnières-sur-Iton, Francúzsko; pochovaný v Lisieux), povolaním hodinár, a jeho manželka rodená Azélia-Mária Guérinová (fr. Azélie-Marie Guérin), častejšie známa ako „Zélia“ (* 1831, Gandelain, Francúzsko – † 1877, Alençon, Francúzsko), povolaním čipkárka, patrili k normandskej buržoázii z mesta Alençon. V roku 2008 boli blahorečení za príkladnú povahu ich manželského života a kanonizovaní pápežom Františkom v Ríme v roku 2015.

Sú rodičmi svätej Terézie z Lisieux, známej pod náboženským prímením Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre[1], ktorá bola kanonizovaná v roku 1925.[2]

Životopisy

[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudovít Martin

[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudovít Martin sa narodil 22. augusta 1823 v Bordeaux.[3] Jeho rodičmi boli Pierre-François Martin (1777 – 1865) a Fanie Boureau (1800 – 1883). Ako posledný z detí skladajúcich sa z troch dievčat a dvoch chlapcov bol často vychovávaný v posádkach svojho otca, profesionálneho vojaka. Po štúdiách sa Ľudovít vyučil za hodinára.[3] Keď mal približne 22 rokov, priťahovaný mníšskym životom, požiadal o vstup do kláštora svätého Bernarda Veľkého. Jeho kandidatúra bola zamietnutá, pretože neovládal latinčinu. Potom strávil tri roky v Paríži, z ktorého sa následne presťahoval do Alençonu so svojimi rodičmi, ktorí tam otvorili hodinárstvo-zlatníctvo.[3]

Ľudovít Martin viedol osem rokov pracovitý, pokojný a meditatívny život. Jeho voľnočasovou aktivitou boli dlhé rybačky, niekoľko poľovačiek a večery s priateľmi v Katolíckom klube "Vital Romet".[4] Jeho viera bola neustále pevná, bol oddaným kresťanom: chodieval pravidelne na omše v nedeľu a cez týždeň, zúčastňoval sa adorácií Najsvätejšej sviatosti (raz za mesiac celonočnej, aj počas manželstva[5]) a chodil na púte. V Alençone kúpil Pavillon, vežu obklopenú pozemkom, aby sa mohol venovať záhradničeniu, čítaniu a meditácii. Ako 34-ročný bol stále slobodný, z čoho bola jeho matka zúfalá.

Zélia Guerinová

[upraviť | upraviť zdroj]

Azélia-Mária Guérinová, známa pod prezývkou Zélia, sa narodila 23. decembra 1831[3] v Gandelain, obci v departmente Orne neďaleko mesta Saint-Denis-sur-Sarthon. Jej otec Izidor Guérin (1777 – 1865), bývalý vojak napoleonskej Veľkej armády, ktorý kedysi bojoval v bitke pri Wagrame, bol v tomto období žandárom v Saint-Denis-sur-Sarthon.[3] Tam bola Zélia pokrstená. Jej matka Louise-Jeanne Macé (1805 – 1859) bola pomerne drsná roľníčka. Zélia mala staršiu sestru Máriu-Lujzu (1829 – 1877) a jej brat Izidor (1841 – 1909), pomenovaný po otcovi, sa narodil o desať rokov neskôr.

V septembri 1844 sa Zéliini rodičia usadili v Alençone. Pätnásťročná Mária-Lujza a trinásťročná Zélia dostali obsiahle vzdelanie v internátnej škole mníšok Kongregácie Najsvätejších Srdcí Ježiša a Márie, ktorá sa nachádzala na ulici Rue de Lancrel. Inteligentná a pracovitá Zélia si zo svojho strohého vzdelania zachovala škrupulózny prístup, čo bolo v súlade s vtedajším duchovným životom. Vzťah s mamou mala ťažký a o svojom destve sa dokonca vyjadrila: „Moje detstvo, moja mladosť boli smutné ako rubáš.“[6] Bolo to pravdepodobne spôsobené povahou Zéliinho otca, ktorý bol často tvrdý a mrzutý, čím ovplyvňoval svoju manželku.[3] Čoskoro pocítila volanie k svätosti, ktoré však držal pri zemi jej silný zdravý rozum: „Chcem sa stať svätou, nebude to ľahké […]“ Preto uvažovala o vstupe do špitálu v Alençone ako mníška[3], no predstavený ju od toho odhováral. Bola z toho sklamaná.

Svätá
Azélia-Mária Martin, rod. Guérin
Laička a matka rodiny
Ľudovít a Zélia Martinoví
Biografické údaje
Narodenie23. december 1831
Gandelain (Francúzsko)
Úmrtie28. august 1877
Alençon (Francúzsko)
HrobBazilika sv. Terézie, Lisieux
Uctievanie
Začiatok beatifikačného procesu22. marec 1957
Vyhlásenie za ctihodného26. marec 1994
Ján Pavol II.
Blahorečenie19. október 2008
Lisieux
Benedikt XVI.
Svätorečenie18. otóber 2015
Vatikán
František
CirkevKatolícka cirkev
Sviatok12. júl (spomienka)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsĽudovít a Zélia Martinoví
(multimediálne súbory na commons)

Nakoniec sa stala čipkárkou a ukázala sa ako mimoriadne nadaná na výrobu alençonskej čipkou, ktorá vyžadovala jemnú a precíznu prácu.[7] V roku 1853, keď mala 22 rokov, si so sestrou Máriou-Lujzou otvorila obchod. Sestra ju však opustila, aby pod rehoľným menom Mária-Dositheos vstúpila do kláštora Rádu Navštívenia Panny Márie v meste Le Mans.

Svadba

[upraviť | upraviť zdroj]
Bazilika Panny Márie Alençonskej, miesto svadby Louisa a Zélie v roku 1858.

V roku 1856 začala byť stále slobodná 25-ročná Zélia považovaná za „starú dievku“. O dva roky neskôr, v roku 1858, keď prechádzala cez most Sarthe, skrížila cestu hodinárovi Ľudovítovi Martinovi. Zosobášili sa 12. júla 1858 v Bazilike Panny Márie Alençonskej. On mal 35 rokov, ona 27. V mladosti sa obaja pokúšali vstúpiť do náboženstva, ale obaja boli stále odmietaní. Na popud Ľudovíta sa najprv rozhodli žiť vedľa seba ako brat a sestra vo večnej zdržanlivosti. Ich spovedník ich však od toho odhováral. Preto Ľudovít a Zélia zavŕšili svoj zväzok a Zélia porodila sedem dievčat a dvoch chlapcov medzi rokmi 1859 až 1873 napriek pomaly postupujúcej chorobe prsníka od roku 1863. (Všetky deti dostali ako prvé meno Mária.) Dojčenská úmrtnosť však v tom čase bola veľmi vysoká a Martinovci prišli o štyri malé deti, vrátane svojich dvoch synov Mária-Jozefa a Mária-Jána-Krstiteľa. Najmladšia Terézia sa narodila v januári 1873. „Zbožňujem deti. Narodila som sa preto, aby som ich mala, ale čoskoro príde čas, keď sa to skončí,“ napísala Zélia.[8]

S cieľom získať kresťanské vzdelanie boli najstaršie dcéry poslané do internátnej školy Navštívenia Panny Márie v meste Le Mans, kde na nich dohladala ich teta Mária-Dosithos, Zéliina sestra. Nevyhli sa im rodinné starosti, akými boli napríklad Léoniine ťažkosti v škole či krehké zdravie Terézie, ktorú museli umiestniť k pestúnke Rose Taillé z dediny Semallé. Aj keď mala v manželstve nepochybne prevahu aktívna a energická manželka Zélia, nikdy neprestala vychvaľovať pokojnú Ľudovítovu dobrotu: „Môj manžel je svätý muž, takého prajem všetkým ženám.“[9]

Napriek mnohým úmrtiam a jej chorobe Zélia venovala všetku svoju energiu obchodu. Ten prosperoval a Zélia zamestnávala až dvadsať pracovníkov. Vďaka tvrdej práci a úsporám sa stali Martinovci dosť finančne nezávislí. V roku 1870 Ľudovít predal svoje hodinárstvo synovcovi, aby pomáhal svojej manželke s výrobou a obchodom a aby spravoval majetok.[10][11][12]

„ Pán Boh mi dal otca a matku, ktorí boli hodní viac Neba ako zeme. “
– sv. Terézia z Lisieux


Zélia a Ľudovít ako horliví kresťania chodili na omšu každé ráno o 5:30. Ako rodina dodržiavali pôst a modlitby, pričom dôsledne rešpektovali nedeľný odpočinok.[13] Svoje presvedčenie uplatňovali aj v praxi: z vlastnej iniciatívy navštevovali starých, chorých či umierajúcich. Keď sa naskytla príležitosť, pohostili pri svojom stole aj tuláka a podnikli kroky, aby ho prijali v špitáli v Alençone. Keď sa Zélia dozvedela, že s jednou z jej dcér pestúnky zle zaobchádzali, trvala na tom, že ju od nich oslobodí, dokonca sa obrátila aj na súd. Príkladne sa starala aj o svoje slúžky a robotníkov, ktorí boli často mladí a neskúsení.[14] „Nesprávam sa k svojim sluhom o nič horšie ako k svojim deťom,“ napísala jednému zo svojich dopisovateľov. Nakoniec pochopila, že jej nešťastná a neposlušná dcéra Léonia bola pod vplyvom slúžky, ktorá sa k nej správala ako k otrokyni. Zélia riešila tento problém taktne a diplomaticky.

Dom svätých Ľudovíta a Zélie Martinových v Alençone a rodný dom svätej Terézie z Lisieux.

V roku 1876 postihla Martinovcov choroba. Najprv to bola Zéliina sestra Mária-Dositheos, ktorú neúprosne trápila tuberkulóza. Neskôr sa Zélia tiež rozhodla poradiť s lekárom v decembri 1876. Napriek bolestiam hlavy a žalúdka si nepripúšťala obavy o svoje zdravie. Diagnóza však nedala žiadnu nádej: „fibrózny nádor“ v prsníku bol v príliš pokročilej fáze, operácia by bola zbytočná.[15] Zélia prijala správu o rakovine prsníka s relatívne chladnou hlavou, zatiaľ čo Ľudovíta to zdrvilo. Zéliu navyše trápilo, že najmladšie dcéry musel dať kojiť iným ženám.[16] Zéliin brat Izidor, ktorý sa stal lekárnikom v Lisieux, ju zoznámil so skvelým chirurgom. Ale aj on už neodporúčal operáciu, bolo príliš neskoro.[17]

Vdovec a päť sirôt

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 24. februára 1877 zomrela Zéliina sestra Mária-Dositheos. Pre Zéliu je to hrozná rana a jej choroba sa zhoršuje. V júni 1877 odišla napriek svojmu trápeniu do Lúrd, no očakávaný zázrak sa nestal. Po návrate do Alençonu si dala do poriadku svoje záležitosti a pripravovala domácnosť na svoj posledný odchod. Posledné pomazanie dostala 26. augusta v prítomnosti Ľudovíta a jeho dcér a zomrela o dva dni neskôr, 28. augusta 1877. Jej pohreb sa uskutočnil v bazilike Panny Márie Alençonskej. Pochovali ju 29. augusta na cintoríne v Alençone. Najmladšia z dcér Terézia mala len štyri roky a osem mesiacov.[18]

Dievčatá vyrástli a mladšie Léonia, Céline a Terézia postupne študovali na benediktínskej internátnej škole v Lisieux.[19] V roku 1882 sa Paulína s otcovým súhlasom rozhodla stať karmelitánkou. Udialo sa tak 15. októbra, kedy vstúpila do karmelitánskej rehole v Lisieux. Jej sestra Terézia bola z toho zdesená a cítila sa opustená.[20]

Ľudovít Martin, milovník cestovania, rád ukazoval svojim dcéram Paríž.[21] V roku 1885 podnikol veľkú, takmer dvojmesačnú cestu. S abbé Charlesom Mariem prešiel cez strednú Európu (Mníchov či Viedeň) až na Balkán. Vracali sa cez Atény, Neapol, Rím a Miláno. Cestovateľské príbehy potom obzvláštňovali zimné večery. „Milujem dlhé večery, ktoré nás spájajú ako rodinu pri plápolajúcom krbe,“ napísala Terézia v školskej úlohe.[22]

Z Terézie, ktorú smrť matky nepochybne zasiahla najviac, sa stalo príliš citlivé dieťa, vždy pripravené rozplakať sa. Vo februári 1886 sa Ľudovít rozhodol, že Terézia prestane chodiť do školy a bude mať súkromné hodiny.[23] V auguste 1886 sa najstaršia z dcér, na prekvapenie celej rodiny, rozhodla vstúpiť do karmelitánskeho rádu v Lisieux. Ľudovít, ktorý strácal svoju obľúbenú dcéru, svoj „drahokam“, musel skrývať svoju bolesť. Je to šok aj pre Teréziu, pre ktorú bola jej sestra Mária dôverníčkou a nepochybne aj náhradnou matkou. O dva mesiace neskôr, v októbri, bola do kláštora klarisiek prijatá Mária-Leónia. Rodinná atmosféra sa pomaly začala vytrácať. Jediní ľudia, ktorí zostali okolo Ľudovíta, boli Terézia a Céline, ktorá bola potom vo veku sedemnásť a pol rokov povýšená na pani domu.[24]

Začiatkom decembra 1886 sa Leónia vrátila späť - sedem týždňov ťažkého života klarisiek zvíťazilo nad jej dobrou vôľou. Na jar 1887 však požiadala svojho otca o povolenie vstúpiť do kláštora Navštívenia Panny Márie v Caen. Ľudovít Martin utrpel 11. mája 1887 malú mozgovú príhodu, po ktorej na niekoľko hodín ochrnul na ľavú stranu. Zachránil ho rýchly zásah švagra.[25]

Rok 1887 bol pre Máriu-Teréziu rokom hlbokej premeny po milosti, ktorú dostala počas Vianoc 1886, a vďaka ktorej definitívne opustila detstvo. Odhodlanie stať sa karmelitánkou v nej rástlo nie preto, aby bola spolu so sestrou Máriou a Paulínou, ale preto, že sa cítila povolaná Ježišom.[26] V deň Turíc 2. júna 1887, potom, čo sa celý deň modlila, predložila svoju žiadosť otcovi. Ľudovít bol proti tomu kvôli nízkemu veku svojej dcéry, ktorá vtedy ešte nemala ani pätnásť rokov, no rýchlo ho presvedčila. Ľudovít dodal, že ho Boh „veľmi poctil, keď ho požiadal o jeho vlastné deti.“[27]

Vstup do karmelu však nebol jednoduchý - museli presvedčiť kanonika Delatroëtta, predstaveného Karmelu. Táto cesta sa však ukázala ako nepriechodná, takže Ľudovít navrhol stretnutie s biskupom Hugoninom. Pohovor prebehol dobre, no biskup svoje rozhodnutie odkladal. Ľudovít sa pri pohľade na žiaľ svojej dcéry rozhodol adresovať poslednú výzvu priamo pápežovi.[28] Preto sa v novembri 1887 vydal na púť do Ríma, ktorá bola organizovaná pri príležitosti jubilea Leva XIII. Bola to tiež príležitosť na skvelý výlet, aké mal Ľudovít v obľube. Svojim najmladším dcéram Terézii a Céline ukázal Paríž. Potom sa vlakom presunuli cez Švajčiarsko. V Taliansku sa postupne zastavili v Miláne, Benátkach, Bologni a nakoniec v Ríme.[29] Na dlho očakávanej pápežskej audiencii sa 20. novembra 1887 Terézia vrhla k nohám pápeža Leva XIII. a prosila ho, aby jej umožnil vstup do karmelu. Pápež jej prívetivo, ale aj neoblomne povedal, že musí robiť, čo povedia predstavení, a musí sa spoliehať na Božiu vôľu. Po tomto zlyhaní sa Martinovci so smútkom vrátili do Lisieux. Napriek tomu prišiel poštou 11. januára 1888, v predvečer Teréziiných pätnástych narodenín, biskupský súhlas.[30]

Vstup do karmelu bol naplánovaný až na apríl. Aby sa využil čas Terezinho čakania, Ľudovít Martin jej navrhol veľkú púť do Jeruzalema. Na to by však bolo potrebné posunúť dátum vstupu do kláštora, čo Terézia odmietla.[31] Keď 9. apríla 1888 nastal deň odchodu, uplakaný Ľudovít pred dverami požehnal svojej dcére. Karmel v Lisieux sa tak stal domovom troch jeho dcér: Márie, Paulíny a Terézie. Na druhý deň napísal Ľudovít priateľom: „Moja malá kráľovná včera vstúpila do karmelu. Iba sám Boh môže žiadať takúto obeť, ale napriek tomu mi pomáha tak mocne, že aj uprostred mojich sĺz mi srdce plesá radosťou.“[32]

Staroba

[upraviť | upraviť zdroj]

Od púte do Talianska Ľudovít Martin značne zostarol. Starajú sa o neho jeho dcéry Léonia a Céline. Neskôr si najmú niekoľko sluhov. Céline napísala svojej mladšej sestre: „Úbohý otecko, zdá sa mi teraz taký starý, taký opotrebovaný. Trhá mi to srdce, uvedomujem si, že čoskoro umrie.“ Ľudovít začína trpieť artériosklerózou, záchvatmi urémie, ktoré spôsobujú závraty, a stratou pamäti. Dňa 23. júna 1888 nastal v domácnosti šok, keď Ľudovít zmizol. Na druhý deň prišiel telegram z Le Havre, v ktorom Ľudovít žiadal peniaze bez toho, aby zanechal adresu. Nakoniec ho našli v Le Havre - bol pri zmysloch, ale prenasledovala ho myšlienka, aby sa utiahol a žil ako pustovník. Bola to trauma pre celú rodinu, no najmä pre Teréziu, ktorá sa rozhodla pre klauzúru na karmeli práve vtedy, keď ju otec potreboval. Zraňujú ju otázky a nemotorné vyjadrenia niektorých jej sestier. Najzákernejším klebetám sa dokonca podarilo prejsť cez klauzúru karmelu: ak Ľudovít Martin „zošalel“, nie je to kvôli odchodu jeho dcér do reholí, najmä tej najmladšej, ktorú tak miloval?[33]

U Ľudovíta sa striedajú obdobia jasnosti a recidívy. Cíti, že sa blíži jeho koniec, a preto je štedrý: daroval 10 000 frankov potrebných na kúpu oltára v katedrále v Lisieux, kvôli ktorému sa konala zbierka. Rovnakú sumu daroval Karmelu v roku 1890 kvôli Terézii.[34]

Keď si 10. januára 1889 Terézia slávnostne obliekala svoj habit, bolo zdravie Ľudovíta Martina stabilné. Mohol teda svoju dcéru odprevadiť k oltáru. Tá si neskôr zapísala: „Nikdy nebol krajší, dôstojnejší. Všetkých naplnil obdivom.“[35] O mesiac neskôr však skoro došlo k tragédii. Počas ťažkej krízy si Ľudovít predstavil, že je uprostred bitky, a tak schmatol svoj revolver. Narýchlo zavolanému Izidorovi sa podarilo odzbrojiť svojho švagra. Preto sa lekár 12. februára 1889 rozhodol umiestniť ho do ústavu Dobrého Spasiteľa v Caen.[36] Zostal tam tri roky, pričom počas dlhých chvíľ, keď bol pri zmysloch, udivoval personál svojou láskavosťou a poslušnosťou a svedčil tak o svojej viere. Ľudovít prijal situáciu s odvahou a rezignovane: „Viem, prečo mi dobrý Pán dal túto skúšku: počas svojho života som nikdy nezažil poníženie, potreboval som ho.“[37] Pre Teréziu bolo utrpenie otca veľmi bolestivé. Vždy v ňom videla obraz Boha, dobrotivého otca. Teraz v ňom skôr spoznávala poníženého Krista, ktorým všetci opovrhujú. Táto situácia sa pre ňu stala zdrojom dlhých kontemplácií.[38]

V júni švagor Izidor Guérin kvôli obavám, že by Ľudovít mohol premrhať svoj majetok, od neho získal akt zrieknutia sa správy svojho majetku. Na Vianoce 1889 bol nájom ich príbytku ukončený. Počas sťahovania získal Karmel niekoľko kusov nábytku.[39]

Dňa 24. septembra 1890 sedemnásť a polročná sestra Terézia od Dieťaťa Ježiša zložila sľuby a stala sa trvalou karmelitánkou. Tento deň radosti pre mladé dievča bol však naplnený aj smútkom kvôli neprítomnosti jej otca.[40]

Nakoniec sa Ľudovítova náročná životná skúška skončila 10. mája 1892 - švagor Izidor odvádza Ľudovíta z ústavu v Caen. Ľudovít sa mohol prvýkrát po štyroch rokoch stretnúť v hovorni kláštora so svojimi tromi dcérami karmelitánkami. Bolo to však aj poslednýkrát. Stále mal jasnú myseľ, ale bol vychudnutý a nerozprával. Následne ho umiestnili ku Guérinovcom, kde sa o neho starali Céline a Léonia s pomocou slúžky a sluhu, pretože Ľudovít už nevládal chodiť.[41] Leónia vstúpila 24. júna 1893 do kláštora Navštívenia Panny Márie v Caen. Počas leta 1893 bol Ľudovit Martin prevezený do Château de la Musse, krásneho vidieckeho sídla, ktoré zdedil Izidor Guérin.[42] Ale zdravotný stav starého pána sa výrazne zhoršil, lebo 27. mája 1894 utrpel prudký záchvat, ktorý mu ochromil ľavú ruku. O deväť dní neskôr, 5. júna, dostal infarkt. Napriek svojmu stavu ho začiatkom júla previezli do La Musse. Tu 29. júla 1894 v prítomnosti svojej dcéry Céline zomiera vo veku 70 rokov. Pochovali ho v Lisieux 2. augusta. Dňa 14. septembra sa Céline pripojila k svojim sestrám na Karmeli v Lisieux.[43]

Rodina Martinových

[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1860 do roku 1873 mali Ľudovít a Zélia Martinoví deväť detí (sedem dievčat a dvoch chlapcov), z ktorých štyri zomreli veľmi mladé. Päť dcér, ktoré prežili detstvo, sa stali mníškami:[44]

Uctievanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Blahorečenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Keď sa počas osláv svätorečenia Terézie z Lisieux 17. mája 1925 kardinál Antoine Vico vyslovil, aby sa pápežská kongregácia zaujímala aj o život rodičov tejto svätice, bolo potrebné čakať až do roku 1941, kedy sa zverejnili Zéliine listy[46], a do roku 1946, kedy vyšla publikácia otca Stéphana-Josepha Piata pod názvom Príbeh rodiny. Postupne v rôznych krajinách rástol ich kult, až sa to stalo podnetom pre biskupa Bayeux a Lisieux k tomu, aby verejne vyslovil monsignorovi Roncallimu, budúcemu pápežovi Jánovi XXIII., svoju túžbu vidieť týchto rodičov ako blahoslavených. V roku 1958 boli ich telá exhumované a prenesené z cintorína do miestnej baziliky.[47]

Ľudovítov proces sa začína v Lisieux 22. marca 1957. Na diecéznej úrovni bol uzatvorený 12. februára 1960. Zéliin život bol skúmaný v Sées. Tieto dve kauzy sa spojili do jednej v roku 1971, takže boli posudzovaní ako manželský pár.[48]

Pápež Ján Pavol II. podpísal 26. marca 1994 dekréty o hrdinských cnostiach a oboch ich vyhlásil za ctihodných.

Milánsky arcibiskup kardinál Tettamanzi uzatvoril 10. júna 2003 zázrak pripisovaný príhovoru Ľudovíta a Zélie Martinových. Tým bolo náhle a nevysvetliteľné uzdravenie dieťaťa Pietra Schilira z diecézy Miláno[49], ktoré sa narodilo 25. mája 2002 s vážnymi dýchacími problémami v Monze. Toto uzdravenie uznal ako zázračné pápež Benediktom XVI. 3. júla, čím sa otvorila cesta k blahorečeniu.

Ľudovít a Zélia boli oficiálne vyhlásení za blahoslavených v nedeľu 19. októbra 2008, počas Svetového dňa misií[50], v Lisieux počas slávnosti, ktorej predsedal kardinál José Saraiva Martins za pontifikátu Benedikta XVI. Kardinál vo svojej homílii potreboval zdôrazniť: „Medzi povolaniami, ku ktorým sú muži povolaní Prozreteľnosťou, je manželstvo jedným z najvznešenejších a najvyšších. Ľudovít et Zélia pochopili, že môžu dosiahnuť svätosť nie napriek manželstvu, ale prostredníctvom manželstva, v manželstve a skrze manželstvo, a že ich svadba by sa mala považovať za východiskový bod spoločného vzostupu. Vyhlásením Ľudovíta a Zélie Martinových z Alençonu za blahoslavených ponúka Cirkev všetkým párom na zemi vzor, ktorý ukazuje, že manželstvo a rodinný život tvoria cestu svätosti, ktorá je rovnako účinná ako zasvätený život.“

Na rozdiel od toho, čo si mysleli mnohí, manželia Martinoví neboli vyhlásení za blahoslavených len preto, že boli rodičmi svätej Terézie. Ich spoločný život, ktorý prežili iba v Alençone, je svedectvom svätosti, ktorá je sama osebe dostatočná ku kanonizácii. K vyhláseniu za svätých sa zaslúžili tým, že žili z neustálej modlitby, ktorú zdieľali ako rodina i ako pár, tým, že kresťansky pôsobili vo svojom okolí v Alençone ako aj tým, že mali záujem o najchudobnejších.

Ide o druhý blahorečený pár - prvými boli v roku 2001 Luigiho a Marie Beltrame Quattrocchi.

Na počesť týchto blahoslavených bola 16. januára 2012 vysvätená prvá kaplnka zasvätená tomuto páru v bazilike Panny Márie Víťaznej.[51]

Svätorečenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Relikviár svätého Ľudovíta a Zélie Martinových

Na žiadosť arcibiskupa z Valencie, Carlosa Osora Sierru, sa 7. januára 2013 uskutočnilo otvorenie procesu kanonizácie blahoslavených manželov Martinových. Pripisuje sa im zázračné uzdravenie malého dievčatka menom Carmen.

Pápež František uznal 18. marca 2015 za autentický zázrak pripisovaný príhovoru blahoslaveného Ľudovíta a Zélie Martinových a podpísal dekrét o ich kanonizácii. Manželia Martinoví sú tak prvými kanonizovanými manželmi a rodičmi.[52]

Počas konzistória, 27. júna 2015, pápež František oficiálne oznámil ich plánovanú kanonizáciu.[53] Slávenie sa tak malo uskutočniť sedem rokov po ich blahorečení v Lisieux.

Manželia boli kanonizovaní v Ríme pápežom Františkom 18. októbra 2015 počas biskupskej synody o poslaní rodiny v Cirkvi a vo svete.[54] V ten istý deň mnohé kostoly prevzali ich relikvie, napríklad kostol Saint-Louis v La Roche-sur-Yon, kde sú odvtedy vystavené.[55]

Sviatok

[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudovít a Zélia Martinoví sú oslavovaní spoločne 12. júla, v deň uzavretia manželstva.

Uctievanie na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

Banskobystrický biskup Rudolf Baláž vydal 13. novembra 2008 imprimatur k modlitbe k týmto svätcom.[56] V ľudovej zbožnosti sa šíri aj novéna k svätým manželom Martinovcom, ktorá je zvlášť určená ľuďom trpiacim psychickými chorobami.[57][58]

Relikvie týchto svätých manželov boli vystavené k verejnej úcte na Slovensku od 2. do 14. apríla 2018.[59]

Relikvie na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Putovanie relikvií sv. Terézie z Lisieux [online]. terezka.kkp.sk, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  2. ↑ Pápež Pius XI. – kanonizácia [online]. terezka.kkp.sk, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  3. ↑ a b c d e f g Sv. Zélia a Ľudovít Martenovci [online]. [Cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  4. ↑ Louis a Zélie Martinovci, manželia : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  5. ↑ Sv. Zélia a Ľudovít Martenovci [online]. [Cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  6. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face.. Paris : Cerf, 2002. Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 245.
  7. ↑ Louis a Zélie Martinovci, manželia : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  8. ↑ Louis a Zélie Martinovci, manželia : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  9. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 11-14.
  10. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 11-14.
  11. ↑ SOLÁROVÁ, Jana. Manželia Martinovci – svätí rodičia svätých detí [online]. 2016-07-11, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  12. ↑ Sv. Zélia a Ľudovít Martenovci [online]. [Cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  13. ↑ SOLÁROVÁ, Jana. Manželia Martinovci – svätí rodičia svätých detí [online]. 2016-07-11, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  14. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 22.
  15. ↑ ECALLE, Philippe. Les reliques de Zélie et Louis à l'église Saint-Louis [online]. Ouest France, [cit. 2023-02-27]. Dostupné online. (francúzsky)
  16. ↑ SOLÁROVÁ, Jana. Manželia Martinovci – svätí rodičia svätých detí [online]. 2016-07-11, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  17. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 24-25.
  18. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 26-29.
  19. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 46.
  20. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 46.
  21. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 39, 45.
  22. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 59-60.
  23. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 60.
  24. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 62.
  25. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 73.
  26. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 64-66.
  27. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 72-73.
  28. ↑ SOLÁROVÁ, Jana. Manželia Martinovci – svätí rodičia svätých detí [online]. 2016-07-11, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  29. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 75-86.
  30. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 82-87.
  31. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 89.
  32. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 92-93.
  33. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 100-101.
  34. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 102-103.
  35. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 105-106.
  36. ↑ Louis a Zélie Martinovci, manželia : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  37. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 108-110.
  38. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 115-116.
  39. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 110-112.
  40. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 119.
  41. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 128.
  42. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 135.
  43. ↑ GAUCHER, Guy. Histoire d'une vie, Thérèse Martin : 1873-1897. Soeur Thérèse de l'enfant-Jésus de la sainte-face. Paris : Cerf, 2002. (Nouv. éd. rev., corrigée et augmentée.) Dostupné online. ISBN 2-204-06966-3. S. 141-142.
  44. ↑ Sv. Zélia a Ľudovít Martenovci [online]. [Cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  45. ↑ Procès de béatification | Léonie Martin [online]. [Cit. 2023-02-28]. Dostupné online. (po francúzsky)
  46. ↑ VYVESKA.SK. Blahoslavení Louis a Zelia Martinovci (rodičia sv. Terezky) [online]. Výveska.sk, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  47. ↑ Une chapelle pour Louis et Zélie Martin — KTOTV [online]. 2012-01-19, [cit. 2023-02-27]. Dostupné online. (po francúzsky)
  48. ↑ SOLÁROVÁ, Jana. Manželia Martinovci – svätí rodičia svätých detí [online]. 2016-07-11, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  49. ↑ VYVESKA.SK. Blahoslavení Louis a Zelia Martinovci (rodičia sv. Terezky) [online]. Výveska.sk, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  50. ↑ VYVESKA.SK. Blahoslavení Louis a Zelia Martinovci (rodičia sv. Terezky) [online]. Výveska.sk, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  51. ↑ Une chapelle pour Louis et Zélie Martin — KTOTV [online]. 2012-01-19, [cit. 2023-02-27]. Dostupné online. (po francúzsky)
  52. ↑ ECALLE, Philippe. Les reliques de Zélie et Louis à l'église Saint-Louis [online]. Ouest France, [cit. 2023-02-27]. Dostupné online. (francúzsky)
  53. ↑ Les parents de sainte Thérèse de Lisieux canonisés le 18 octobre [online]. www.archivioradiovaticana.va, [cit. 2023-02-27]. Dostupné online.
  54. ↑ Louis a Zélie Martinovci, manželia : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  55. ↑ ECALLE, Philippe. Les reliques de Zélie et Louis à l'église Saint-Louis [online]. Ouest France, [cit. 2023-02-27]. Dostupné online. (francúzsky)
  56. ↑ VYVESKA.SK. Blahoslavení Louis a Zelia Martinovci (rodičia sv. Terezky) [online]. Výveska.sk, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  57. ↑ BURGEROVÁ, Milada Jiřina. Novéna k svätým manželom Martinovcom /. [s.l.] : Spolok sv. Vojtecha - Vojtech,, 2016. (Prvé vydanie.) Dostupné online. ISBN 978-80-8161-223-7.
  58. ↑ Nezvyčajná novéna k sv. Ľudovítovi Martinovi pre ľudí trpiacich depresiami [online]. 2022-02-25, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  59. ↑ FC. Pripravme sa na príchod relikvií Ľudovíta a Zélie Martinovcov na Slovensko [online]. 2018-01-26, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  60. ↑ FARNOSŤ SV. KATARÍNY ALEXANDRIJSKEJ. Oznamy [online]. 3.6.2018, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
  61. ↑ OBRAZ A RELIKVIA SVÄTÝCH MANŽELOV [online]. Modrý kostol, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • MONGINOVÁ, Hélene: Ľudovít a Zélia Martinoví. 2017, ISBN 9788097283544, 164 s.
  • BURGEROVÁ, Milada Jiřina: Novéna k svätým manželom Martinovcom. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2016, ISBN 9788081612237, 42 s.
  • QUANTIN, Alice, QUANTIN, Henri: Rodičia svätej Terézie z Lisieux. 2015, ISBN 9788081611896, 133 s.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Louis et Zélie Martin na francúzskej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ľudovít_a_Zélia_Martinoví&oldid=7726928“