Preskočiť na obsah

Zavlečenie Michala Kováča ml.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Zavlečenie Michala Kováča ml. alebo únos Michala Kováča ml. bol čin, v rámci ktorého bol do rakúskeho Hainburgu unesený, násilne zavlečený[pozn 1] Michal Kováč mladší, syn vtedajšieho prezidenta Kováča. Udalosť sa odohrala 31. augusta 1995 a z jej zorganizovania mnohí podozrievajú Slovenskú informačnú službu (SIS) pod vedením jej bývalého riaditeľa Ivana Lexu (blízkeho spolupracovníka vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara). Predpoklad únoscov bol, že Kováča ml. v Rakúsku zadržia a potom odsúdia, pretože v tom čase bol naňho pre spor Kauza Technopol vydaný v Nemecku zatykač, a tým bude skompromitovaný on aj jeho otec. Kováča ml. však napokon Rakúsko do Nemecka nevydalo, pretože sa na ich územie dostal nedobrovoľne. V. Mečiar neskôr hovoril, že išlo o „samoúnos“.[1] Skôr ako Mečiar vyhlásil amnestie únoscom, vtedajšia vládna moc zasahovala do vyšetrovania únosu, napríklad tým, že dvakrát boli zmenení vyšetrovatelia prípadu.[1] Mečiarove amnestie vyhlásené v roku 1998 pre páchateľov aj tohto činu boli zrušené 5. apríla 2017. V druhej polovici júla 2017 začala polícia vyšetrovať Mečiara a hrozilo mu stíhanie pre zneužitie právomoci verejného činiteľa. Na jeseň 2021 policajný vyšetrovateľ skonštatoval, že Mečiarov skutok nie je trestný čin. V roku 2020 bol obnovený súdny proces, ktorého hlavným aktérom je Lexa[2] ale konanie bolo prerušené a súd predložil Súdnemu dvoru Európskej únie (CJEU) na rozhodnutie prejudiciálne otázky. Medzitým v júli 2021 zomrel exprokurátor Michal Serbin, ktorý podával obžalobu na Lexu.[3] V decembri 2021 CJEU rozhodol, že v prípade sa môže pokračovať v trestnom konaní a tak ešte budú pokračovať súdne pojednávania v súvislosti s Mečiarových amnestiami.

Politické pozadie

[upraviť | upraviť zdroj]

Konflikt medzi prezidentom a predsedom HZDS (od 1994)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Politický vývoj Slovenska od roku 1989#Konflikt premiér – prezident

15. februára 1993 bol člen HZDS Michal Kováč aj s podporou vtedajšej opozície ako jediný kandidát, na návrh premiéra Vladimíra Mečiara, zvolený v NRSR za prezidenta.[4] Premiér Mečiar sa dostával čoraz viac do konfliktov s čoraz nezávislejším prezidentom. Ten mu odmietol návrh menovať Ivana Lexu za ministra privatizácie. 9. marca 1994 vystúpil prezident v parlamente a predniesol správu o stave republiky, v ktorej vyjadril „vážne výhrady proti štýlu a etike politickej práce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a proti praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie v politickom živote“.[5] O dva dni na to, 11. marca 1994 vyjadril parlament Mečiarovi nedôveru. Druhá Mečiarova vláda padla a HZDS odišlo do opozície. K moci sa dostala dočasná vláda Jozefa Moravčíka. Na jeseň 1994 sa konali predčasné parlamentné voľby, ktoré opäť vyhralo HZDS. Mečiarovi blízki spolupracovníci Oľga Keltošová a Ivan Lexa navštívili prezidenta Kováča a vyzvali ho aby podal demisiu.[6] Ten odmietol. Medzitým vznikla vládna koalícia HZDS – SNS – ZRS, ktorá počas ustanovujúcej parlamentnej schôdze z 3. na 4. novembra 1994 uchopila moc v štáte.[7] Ivan Lexa sa stal predsedom nového osobitého úradu parlamentu na kontrolu činnosti SIS. 13. decembra 1994 musel vymenovať prezident tretiu vládu Vladimíra Mečiara a Ivan Lexa sa stal riaditeľom SIS v apríli 1995.

Zneužívanie SIS na zisťovanie kompromitujúcich skutočností (1994 - 1995)

[upraviť | upraviť zdroj]

Riaditeľom SIS do 23. februára 1995 bol Vladimír Mitro. Vladimír Mečiar  v apríli 1995 v parlamente oznámil, že SIS proti nemu zneužil prezident Kováč: „Minulý týždeň SIS dala výpoveď dôstojníkovi len preto, že ma odmietol po menovaní do funkcie predsedu vlády sledovať.“[8] Tvrdenia predsedu vlády, ktoré prezident odmietol, sa dostali do správy, ktorú spracovali poslanci Lexa (od 4. novembra 1994 predseda Osobitného kontrolného orgánu pre činnosť SIS - OKO) a Igor Urban. Napísali v nej, že dvaja príslušníci SIS vypovedali o svojom nadriadenom, že im povedal: „Tajné informácie idú prezidentovi...“ Aj na základe toho v máji 1995 poslanci odhlasovali uznesenie, v ktorom sa hovorí: „Bolo preukázané, že o činnosti SIS nad rámec zákona... bol nepretržite informovaný prezident.“ Vládna koalícia vedená HZDS potom v parlamente vyjadrila prezidentovi nedôveru aj keď to bolo v rozpore s ústavou.[8][9]

Už predtým 6. marca 1995, schválila vládna koalícia novelu zákona o Slovenskej informačnej službe. Podľa nej mala riaditeľa SIS schvaľovať vláda na návrh jej predsedu bez potreby menovania prezidentom. 18. apríla 1995 sa tak novým riaditeľom SIS stal Ivan Lexa. Ten do funkcie riaditeľa vnútorného spravodajstva (2. sekcia – kontrarozviedka) SIS menoval Jaroslava Svěchotu.[10] Jedným z prvých krokov, ktoré Svěchota urobil, bolo vytvorenie Odboru špeciálnych operácií určeného na vykonávanie tzv. neštandardných operácií.[10]

Po odstúpení Lexu z funkcie riaditeľa SIS v roku 1998 bol nájdený analytický materiál, ktorý sa zaoberal spôsobom akým docieliť odstúpenie prezidenta Kováča. Materiál sa našiel pod názvom – Informácia SIS z 26. mája 1995, bol podpísaný Lexom a adresovaný premiérovi Mečiarovi.[11] Alternatívy boli nasledovné[12] :

  1. Dobrovoľné odstúpenie prezidenta po tlaku dosiahnutého rozvinutím silnej informačnej kampane, aby bol M. Kováč zdiskreditovaný ako osoba i ako prezident medializáciou dostupných kompromitujúcich skutočností (napr. kauza Orme[9], Paničov list[9], kauza Skarabeus[9], návšteva riaditeľa ruskej spravodajskej služby u prezidenta, okrúhly stôl menšín), vyhľadávanie nových skutočností doma i v zahraničí.
  2. Odvolanie prezidenta parlamentným hlasovaním, po získaní podpory 8 až 9 opozičných alebo nezávislých poslancov.
  3. Zotrvanie prezidenta vo funkcii s okliešťovaním jeho právomocí, tak aby bol „úplne nestranný“[11] (teda rezignoval na politiku, najmä na podporu opozície).

Existenciu tohto analytického dokumentu potvrdil aj neskorší riaditeľ tajnej služby Vladimír Mitro vo svojej Správe o plnení úloh SIS, ktorú odprezentoval na neverejnom zasadnutí NR SR 12. februára 1999.[12] Podľa Mitra tento dokument je jednoznačným potvrdením, že vedenie SIS v máji 1995 porušilo zákon a SIS sa aktívne zapojila do kampane proti prezidentovi a vykonávala protizákonnú činnosť, ktorej cieľom bolo dosiahnuť personálnu zmenu vo funkcii hlavy štátu.[12] O dokumente 13. marca 2017 hovorili Igor Cibula a Peter Tóth na tlačovej konferencii Asociácie bývalých spravodajských dôstojníkov.[chýba zdroj] Faktom zostáva, že pravosť dokumentu sa nikdy nepodarilo dokázať.[13] Obaja hlavní protagonisti V. Mečiar aj I. Lexa pravosť dokumentu popierajú.

Pittnerova správa (1996)[14] poukazuje na neprimerane aktívny postup polície a SIS proti Kováčovi ml. v súvislosti s činnosťou firmy Intercommerce (u nás známe ako kauza Technopol) aj keď bol predpoklad, že nemecké orgány ho vypočujú v septembri v Bratislave. Zatykač vystavený v novembri 1994 prokuratúrou s účelom zabezpečenia výsluchu k potvrdeniu, resp. vyvráteniu podozrenia z trestnej činnosti nemecké orgány nezaslali oficiálne slovenskej strane ani nepožiadali kompetentné slovenské orgány o vydanie Michala Kováča ml. do Nemecka. Nemecký zatykač bol slovenskými policajnými orgánmi získaný iba neoficiálne v decembri 1994, neskôr v marci 1995 bol jeho obsah uverejnený v denníku Slovenská republika, ako i v ďalších masmédiách. V priebehu roku 1995 je zaznamenávané úsilie špeciálne vyčlenených príslušníkov kriminálnej polície a SIS preukázať účasť M. Kováča ml. na kauze Technopol.[14]

Kauza Technopol (1992 - 1995)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Kauza Technopol

Kauza Technopol bol podvod na firme Technopol a.s. v rozsahu 2,3 milióna dolárov z roku 1992, do ktorého bol v roku 1994 na základe doplňujúcej výpovede obvineného Krylova vtiahnutý aj Michal Kováč mladší. Mníchovská prokuratúra vydala v novembri 1994 medzinárodný zatykač aj na neho. O rok neskôr, v novembri 1995 poskytol Krylov rozhovor Slovenskej televízii. Svoju vinu na podvode nepoprel a zároveň verejne zopakoval obvinenia zo spolupáchateľstva na adresu prezidentovho syna.

Mitrova správa (1999)[12] priamo spája zámer kompromitovať Kováča s aktivitami SIS: S cieľom únosu a následného zadržanie M. Kováča ml. orgánmi činnými v trestnom konaní v Nemecku sa opakovane v auguste 1995 stretol riaditeľ 2. sekcie Jaroslav S. s B. Chilom-Ptákom, ktorý bol v príbuzenskom vzťahu s obvineným Krylovom. Chilo-Pták sa potom dvakrát pokúsil vylákať M. Kováča ml. na stretnutie.[12]

Únos (31. augusta 1995 a nasledovné dni)

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Podľa Serbínovej obžaloby[15] Mgr. Michal Hrbáček ako príslušník SIS na základe pokynu riaditeľa SIS obv. Ing. Ivana Lexu v presne nezistených dňoch mesiaca augusta], a následne plnil úlohy koordinátora medzi organizátormi zavlečenia a členmi tejto skupiny.[15]
  • 31. augusta 1995 vykonával príslušník SIS Dušan H. službu v sledovacom vozidle typu Mercedes 208 D, ŠPZ BHH 42 – 59, ktorý bol zaparkovaný pred domom M. Kováča ml. vo Svätom Jure už niekoľko dní. Ďalší príslušníci sledovačky SIS nasadení do akcie boli rozmiestnení v osobných motorových vozidlách v lokalite obce Svätý Jur. Išlo o Dušana R. s vozidlom Hyundai Lantra červenej farby, v ktorom sedel aj Oskar Fegyveres, ďalej o Jiřího N. vo Forde Mondeo modrej farby, Igora M. v BMW 320 bordovej farby, Petra S. s Toyotou Camry zelenej farby a Róberta P. v Honde Accord modrej farby. Činnosť sledovačov priamo riadil vedúci útvaru sledovania Róbert B. v Mazde 626 striebornej farby. Operatívne riadenie akcie, t.j. únos a zavlečenie koordinoval riaditeľ 2. sekcie SIS Jaroslav S. Priebeh akcie kontroloval riaditeľ SIS I. Lexa.[12]
  • 31. augusta 1995 Ôsmi muži zablokovali a zastavili Mercedes 190 D Michala Kováča neďaleko Svätého Jura pri Bratislave. Členovia posádok áut ho vyvliekli z auta a ohrozovali ho pištoľou. Potom mu nasadili na hlavu masku (vrece), dali mu elektrické šoky a násilím doňho vliali fľašu whisky.[16]
  • Podľa policajného vyšetrovania dôstojník SIS Ján Takáč 31. augusta 1995 popoludní cestoval do Hainburgu. Telefonicky (a anonymne) okolo 17. hodiny oznámil rakúskej polícii, že pred hainburskou policajnou stanicou v zaparkovanom Mercedese sa nachádza človek, na ktorého je vydaný medzinárodný zatykač. Išlo o uneseného, zbitého a do bezvedomia opitého Michala Kováča mladšieho na zadnom sedadle. Rakúski policajti ho najprv previezli do nemocnice (Krankenhaus Hainburg). Okolo 19. hodiny mu dovolili zavolať otca, prezidenta, ktorý však bol na východnom Slovensku. Aj s manželkou Emíliou sa dostavil do Hainburgu okolo polnoci. Sudca im však nedovolil vziať syna na Slovensko. Po kriminalistickom preskúmaní prezidentov šofér odviezol na Slovensko len Kováčov Mercedes 190 D.
  • 1. septembra 1995 – Michal Kováč ml. bol prevezený do vyšetrovacej väzby vo Viedni (Landesgericht Wien).
  • 2. septembra 1995 – Prezident SR Kováč požiadal ministra zahraničných vecí SR Juraja Schenka, aby požiadal Rakúsko o vydanie jeho syna.
  • 4. septembra 1995 sa situáciou zaoberala vláda. Pred rokovaním mal premiér Mečiar niekoľkohodinový rozhovor s ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom.
  • 5. septembra 1995 – Žiadosť prezidenta Michala Kováča, aby vláda požiadala o vydanie jeho syna z Rakúska, ostala bez pozitívnej odozvy. Mečiar ako premiér sa vyjadril, že Slovensko nevie predložiť relevantné dôkazy o únose (zavlečení) a teda niet právneho dôvodu na požiadanie rakúskej strany o vydanie Michala Kováča ml.[17]

Prepustenie Kováča ml. z Rakúska

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Začiatkom októbra 1995 bola schválená žiadosť Kováčovho obhajcu, Elmara Kresbacha, na podmienečné prepustenie avšak s podmienkou aby neopustiť Rakúsko počas trvania extradičného konania do Nemecka. Predpokladom podmienečného prepustenia bola aj kaucia vo výške jedného milióna šilingov a predloženie Kováčovho pasu rakúskym úradom.[18] (Na Kováča a ďalších bol mníchovskou prokuratúrou vydaný zatykač 11. novembra 1994 v súvislosti s kauzou Technopol. Až po jeho únose 27. decembra 1995 bola na Kováča podaná žaloba aj na Slovensku.)
  • Vo februári 1996 senát Najvyššieho krajinského súdu vo Viedni odmietol vydanie Kováča ml. do Nemecka, pretože bol v Rakúsku na základe trestného činu (zavlečenia do Rakúska). Kováč ml. opustil budovu viedenského justičného paláca ako slobodný muž, no zostal niekoľko dní vo Viedni a čakal na vrátenie kaucie, ktorú zaplatil v decembri.
  • Súdu vo Viedni rozhodol v prospech obžalovaného s odôvodnením, že únosom bol porušený dohovor o ľudských právach a osoba bola zbavená slobody. Kováč ml. sa dostal domov z Rakúska na Slovensko po 176 dňoch od únosu.[19] Mimochodom, nemecký súd ukončil konanie proti Kováčovi v roku 2000 pre nedostatok dôkazov.
  • O ďalšiu kuriozitu sa v tomto prípade postaralo slovenské ministerstvo zahraničných vecí, ktoré reagovalo diplomatickým protestom proti rozhodnutiu viedenského súdu. Protestnú nótu deň po vyhlásení rozsudku odovzdali chargé d'affaires rakúskeho veľvyslanectva v Bratislave Gabrielovi Kramaricsovi.[18][20]

Vyšetrovanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Policajní vyšetrovatelia a ich výmeny skončili uložením prípadu v máji 1996

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Už 7. septembra 1995 bol z prípadu odvolaný (prípad mu bol odňatý) vyšetrovateľ Jaroslav Šimunič po tom, čo sa verejne vyjadril, že má závažné podozrenie o účasti SIS na prípade.
  • Peter Vačok viedol trestné stíhanie voči príslušníkovi SIS Jiřímu N., ktorý nedokázal zdôvodniť svoju prítomnosť pri dome M. Kováča ml. Uznesenie o vznesení obvinenia však prokurátor zrušil a I. Lexa podal na Vačoka trestné oznámenie. Následne Vačok obvinil aj Oskara F. a Igora M. zo spolupáchateľstva, pričom Oskar F. priznal, že do veci je zapletená SIS. (Pozri dole Výpoveď Oskara Fegyveresa..) Prokurátor Róbert Vlachovský napriek tomu uznesenie o vznesení obvinenia zrušil a prípad bol odňatý aj Vačokovi.[21] Vačok po tom, čo mal pohovor s pplk. Jánom Kosťovom[22], generálnym riaditeľom sekcie vyšetrovania kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru (PZ) požiadal o odchod zo svojej funkcie a v polovici roka 1996 si podal žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru a odišiel do civilu. V tom čase unikla na verejnosť údajná nahrávka údajného telefonického rozhovoru medzi Lexom a ministrom vnútra Hudekom. Z rozhovoru, v ktorom Hudek avizoval, že „vyšetrovateľa kopne do gúľ“ mu Lexa sľúbil dať „pusu na čelo“. Prvá Hudekova reakcia pravosť nahrávky potvrdila, následne však obaja začali zapierať a nahrávku označili za montáž. Dva dni po uskutočnení rozhovoru bol z vyšetrovania Vačok odvolaný.[23] V. Mečiar na mítingu s občanmi verejne oznámil, že vyšetrovanie únosu preberú tzv. Stredoslováci. „Sa toho chytia, dúfam, že zjednajú nápravu.“[24]
  • Jozef Číž (Stredoslovák, riaditeľ Okresného úradu vyšetrovania PZ vo Zvolene) prevzal vyšetrovanie od októbra 1995. Spolu s ním na prípade pracoval J. Chmel. Títo v máji 1996 (po 7 mesiacov) pre nedostatok dôkazov na začatie trestného stíhania prípad uložili.[21]
  • Na list so sťažnosťami M. Kováča st. na postup vyšetrovania z 27. novembra 1995 odpovedal Ján Kosťov, že v oboch výmenách vyšetrovateľov nedošlo k odňatiu trestnej veci neoprávnenou osobou (ale oprávnenou osobou) a z týchto dôvodov považuje výhrady prezidenta za neopodstatnené.[25]

Samoúnos

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Na slávnostný ceremoniál 30. augusta až 1. októbra 1995 pri príležitosti tisíc dňovej existencie Slovenskej republiky v športovej hale v Trnave, ktorého sa zúčastnila celá vláda, zástupcovia cirkvi a diplomacia už nebol prezident pozvaný. 31. augusta 1995 uniesli jeho syna. Deň predtým titulná strana vo vládnych novinách Slovenská republika ho takto škandalizovala: „Prezident má miliónový účet v Raiffeisenbank vo Viedni“. Ako dôkaz bol vytlačený bankový výpis s bilanciou účtu 23 258 688,80 šilingov, ktorý bol bankou neskôr odhalený ako falzifikát.[26]
  • 11. októbra 1995 bol z maďarského mesta Győr odoslaný list s odosielateľom Braňo Chilo – Pták. List bol zaslaný na ministerstvo vnútra a neskôr taktiež do redakcie denníka Pravda. Autor v liste tvrdí, že Michal Kováč ml. si únos organizoval sám. Autor listu tvrdí, že aj on sám sa zúčastňoval týchto príprav. V liste sa ďalej spomína, že skupina, ktorá mu pri únose pomáhala údajne plánovala atentát i na predsedu slovenskej vlády.[13] „V prípade zavlečenia Michala Kováča mladšieho išlo o predstieraný únos alebo samoúnos.“ tvrdil Lexa.[27]
  • V decembri 1995 obvinil prokurátor mestskej prokuratúry v Bratislave Michala Kováča ml. z napomáhania trestnému činu podvodu v súvislosti s prípadom Technopol. Na Slovensko sa prezidentov syn vrátil vo februári 1996.[17]
  • Vyšetrovanie jeho únosu, ktorý V. Mečiar označil za "samoúnos", sa pre nedostatok dôkazov pozastavilo.[17] „Samoúnos Michala Kováča mladšieho mali zorganizovať zahraničné tajné služby“, povedal V. Mečiar.[28]

Výpoveď Oskara Fegyveresa vedie do SIS, pokiaľ ju nezmení

[upraviť | upraviť zdroj]

Oskar Fegyveres pred vyšetrovateľom Vačokom v septembri 1995 vypovedal, že sa ako príslušník SIS, na príkaz nadriadených, podieľal na únose Michala Kováča mladšieho.[29] Na základe jeho výpovede bolo možné získať dôkazy, ktoré SIS s únosom jednoznačne spájali (napríklad použité automobily) a preto Fegyveres odišiel zo Slovenska v obave o svoj život. Spojku v komunikácii so Slovenskom mu robil Róbert Remiáš (a Peter Tóth). Svěchota kontaktoval Fegyveresovou priateľku Adrianu K. a podľa jej tvrdenia ju nahováral na to, aby policajtom dosvedčila, že Oskar bol v čase únosu s ňou, a teda jeho výpoveď o účasti SIS na únose je klamstvo.[30]

Podľa neskorších tvrdení viacerých zúčastnených sa Fegyveres stretol súkromne aj s prezidentom Kováčom v jeho vile v Dúbravke. Viezol ho tam Marian Kočner v aute prítomného Kováčovho advokáta Havláta.[31] Aj pri tomto stretnutí potvrdil účasť SIS na únose.

Podľa Vačoka[32] : „Remiáš bol najlepším priateľom Fegyveresa, ktorého SIS chcela za každú cenu dostať na Slovensko a docieliť zmenu jeho výpovede. Remiáš bol práve tým, ktorý tomu zámeru prekážal.“ Riaditeľ SIS v rokoch 1993 – 1995 a 1998 – 2003 Vladimír Mitro v správe o činnosti SIS, ktorú predniesol v NR SR 12. februára 1999[33] uvádza opatrenia SIS, ktoré mali slúžiť aj na marenie vyšetrovania prípadu a obviňuje priamo I. Lexu:

„Zásadným spôsobom maril policajné vyšetrovanie riaditeľ SIS, ktorý ignoroval akékoľvek dožiadania orgánov činných v trestnom konaní o zbavenie mlčanlivosti zainteresovaných príslušníkov SIS, ako aj odmietol poskytnúť súhlas k policajnej prehliadke objektu SIS, kde sa nachádzal Mercedes 208 D. Dokonca I. Lexa prostredníctvom ministra vnútra SR ovplyvňoval vyšetrovanie tak, aby nedošlo k odhaleniu účasti SIS na únose.“

Aj po smrti Remiáša sa SIS snažila umlčať Fegyveresa. V januári 1997 námestník riaditeľa SIS Svěchota vyslal piatich príslušníkov kontrarozviedky na tajnú misiu do Švajčiarska, kde mali vypátrať miesto pobytu Fegyveresa.[33] Keď zistili všetky potrebné údaje o mieste pobytu, boli členovia skupiny presvedčení, že O. Fegyveres má byť zlikvidovaný. Aby sa vyhli vražde radšej sa pod zámienkou celá skupina rozhodla vrátiť do Bratislavy.[33]

Marenie vyšetrovania z najvyšších miest

[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek podozreniam voči SIS bol námestník riaditeľa SIS Svěchota členom pôvodného vyšetrovacieho tímu únosu (vedeného Šimuničom). Až keď sa vyšetrovateľom stal Peter Vačok, vyzval Svěchotu, aby zo stretnutia vyšetrovacieho tímu odišiel.[30]

Pittnerova správa tzv. „Občianskej nezávislej komisie“ (1996)[14] poukazuje na zneužitie pohotovostného policajného útvaru pri únose a dokumentuje udalosti, ktoré svedčia o marení vyšetrovania: Reakciou na vznesené obvinenie proti príslušníkovi SIS (Jiřímu N.) bolo hneď na druhý deň predčasné odvolanie ministra vnútra SR Ľ. Hudeka z jeho služobnej cesty v Bruseli a generálneho prokurátora M. Vaľa z dovolenky premiérom vlády V. Mečiarom a ich následné, dňa 25. 9. 1995, nočné rokovanie na úrade vlády. A hneď ďalší deň prokurátor R. Vlachovský náhle zmenil názor. Zrušil uznesenie majora Vačoka o začatí trestného stíhania.[14]

Dňa 16. októbra 1995 sa uskutočnil údajný telefonický rozhovor medzi riaditeľom SIS Ivanom Lexom a ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom, ktorý svedčí o spolupráci SIS a MV SR pri zahladzovaní stôp a marení vyšetrovania kauzy (zámena Vačoka za Číža).[14]

Novinári upozorňujú, že Vladimír Mečiar toho urobil príliš veľa, aby malo ísť iba o ochranu jeho blízkeho spolupracovníka I. Lexu. Všetko, čo robil pre Lexu, robil aj pre seba. Keď sa verejnosť oboznámila s nahrávkou Mečiar vyhlásil, že záznam nie je autentický: „Mám k dispozícii znalecký posudok, ktorý spochybňuje autenticitu nahrávky…“[34]

Neskôr (1999) účasť SIS potvrdili aj iní

[upraviť | upraviť zdroj]

Svěchota sa vo februári 1999 dostal do väzby ako dôvodne podozrivý z organizovania viacerých káuz. 13. apríla 1999 policajtom priznal, že únos zorganizovala a spáchala SIS. 5. mája  1999 vypovedal bývalý šéf odboru SIS Róbert B., ktorý tiež priznal účasť tajnej služby na únose. Svoju výpoveď Svěchota neskôr rozšíril.[30] Po zrušení amnestií (pozri dole) účasť SIS ako možnú pripustil aj Mečiar aj Lexa a príslušník SIS Ľuboš Kosík je ochotný o nej svedčiť.

Dôsledky únosu

[upraviť | upraviť zdroj]
  • december 1997 – Prezident Michal Kováč udelil (aj) svojmu synovi milosť.[35]
  • Dôsledkom únosu malo byť odstúpenie prezidenta Michala Kováča z funkcie. Prezident však vo funkcii ostal až do konca funkčného obdobia. Do ukončenia jeho funkčného obdobia sa nepodarilo zvoliť nového prezidenta, preto 3. marca 1998 prevzala časť jeho kompetencií vláda a jej predseda Vladimír Mečiar.
  • Kauza Technopol sa pre Kováča ml. skončila 2. februára 2000 potom, ako Krajinský súd v Mníchove s konečnou platnosťou zastavil šesť rokov trvajúce konanie voči jeho osobe.[17]

Mečiarove amnestie (1998)

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Mečiarove amnestie
  • Hneď prvý deň 3. marca 1998 premiér Vladimír Mečiar využil získané prezidentské právomoci a vyhlásil amnestiu o. i. pre páchateľov zavlečenia a zmarenia referenda z mája 1997 o priamej voľbe prezidenta a o vstupe SR do NATO.[36] 7. júla 1998 vyhlásil Mečiar ešte jednu amnestiu na rovnaké skutky.[37] Amnestie súvisia aj s vraždou Róberta Remiáša. Tieto amnestie v kombinácii s niekoľkými výmenami vyšetrovateľov spôsobili, že kauza nebola doteraz celkom objasnená. Bývalého námestníka tajnej služby Jaroslava S. v kauze obžalovať nemohli, hoci pôvodne priznal podiel SIS na únose[38] prezidentovho syna a usvedčoval aj Ivana L. Dokonca v médiach vyhlásil, že ideovým otcom únosu bol Vladimír Mečiar.[39] Advokáti Jaroslava S. však uspeli na Ústavnom súde so sťažnosťou proti obvineniu svojho klienta, v ktorej sa odvolávali na amnestie.[39]
  • V novembri 2000 prokurátor Michal Serbin podal obžalobu na Ivana Lexu a ďalších dvanástich aktérov kauzy zavlečenia.[41] Serbin uvádza podrobnosti únosu a zapojenia SIS, z ktorých potom vychádza konkrétna identifikácia jednotlivých páchateľov únosu.[39]Vyšetrovanie sa následne obnovilo a v roku 2000 bola podaná obžaloba na súd. V roku 2021 za hlavných aktérov je považovaný Ivan Lexa a príslušníci tajnej služby Gejza Valjent, Milan Lovich, Róbert Beňo, Peter Skrutek, Michal Hrbáček, Roman Kuciak a Igor Kurtiš boli v súvislosti so zavlečením obvinení aj zo zneužitia právomocí verejného činiteľa, lúpeže a vydierania. Účastníci únosu Ľuboš Kosík, Martin Lieskovský, Miroslav Šegita a Jozef Zoššák neboli príslušníkmi SIS, neboli obžalovaní zo zneužitia právomocí verejného činiteľa, ale z ostatných činov áno. Posledný z obžalovaných Igor Majtán je obžalovaný z nadržovania.[1]

Súdny proces ohľadne únosu bol obnovený na Okresnom súde Bratislava III.[2] 2. júna 2017 bol k prípadu pridelený sudca Karol Posluch z Okresného súdu Bratislava III.[44]

Po zrušení amnestií (2017 - )

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Mečiarove amnestie#Súdne prejednávanie prípadov po zrušení, priebeh procesov a potrestanie zodpovedných
  • Vladimír Mečiar v televízii TA3 dňa 7. marca 2017 na otázku či bola za únosom SIS odpovedal: „mohol niekto v SISke o tom vedieť, ale nebola to Slovenská informačná služba”. Mečiar podozrieva vtedajšieho námestníka SIS Svěchotu, ktorého vraj „z celej duše nenávidel“. Podľa neho boli amnestie vydané „v snahe vyriešiť politické a kriminálne problémy, ktoré „zasvinili Slovensko“.[45]
  • V júli 2017 Ivan Lexa vo video rozhovore s Petrom Tóthom zaznamenanom na Tóthovom webe[46] nevylučuje, že jeho bývalý námestník Svěchota bol do únosu zapletený. Obidvaja sú však už nedôveryhodní aj preto, že v roku 2003 bol Tóth obvinený zo spravodajskej hry v kauze odpočúvania denníka SME. (Tóth bol vtedy obvinený za to, že v januári údajne poslal faxom Generálnej prokuratúre anonymné oznámenie na vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Palka. V oznámení sa písalo, že Palko prikázal podriadeným, aby zmenili databázu čísel odpočúvaných políciou.) V roku 2004 sa potom na súde ospravedlnil Ivanovi Lexovi za články, ktoré o ňom predtým písal.[47]
  • V januári 2018 potvrdil Fegyveresovu verziu účasti SIS v únose aj ďalší priamy aktér únosu, príslušník SIS Ľuboš Kosík,[48] ktorý listom zaslal svoje vyhlásenie z väzenia v Mali.[49] Kosík obviňuje priamo I. Lexu z riadenia celej akcie.[48] Podľa Kosíka: „Mali ho (Fegyveresa) zobrať a zhodiť zo skál“.[50] Dôvodom návratu skupiny bez splnenia úlohy bola podľa Kosíka banálna kontrola švajčiarskou políciu pri jazde autom. Viacerí však poukazujú na to, že tvrdenia Kosíka sú účelové.[51] Kosík bol vo väzení v Mali, kde sa pôvodne skrýval. Zadržali ho na základe medzinárodného zatykača v novembri 2016, ale v inej veci. Na Slovensku je totiž odsúdený na 14 rokov väzenia za falšovanie zmeniek. Vo februári 2018 vtedajší premiér R. Fico požiadal osobne o pomoc s vydaním Kosíka prezidenta Mali.[52] V júni 2019 sa Kosík znovu ozval redakcii SME, že je už na slobode.[53]
  • 27. novembra 2000 odovzdal Okresnému súdu (OS) Bratislava III prokurátor Michal Serbin obžalobu na Ivana Lexu a ďalších dvanástich aktérov kauzy zavlečenia. Proces bol obnovený ale aktuálnne je konanie prerušené, čaká sa na Súdny dvor EÚ v Luxemburgu. Predpokladá sa, že proces s Lexom začne najskôr v roku 2020. „Po uskutočnení previerky NBÚ obidvaja prísediaci začali ihneď so študovaním predmetných dvoch spojených trestných vecí“ (20 000 strán) uviedol hovorca bratislavských súdov Pavol Adamčiak.[54]
  • „.. predloží Súdnemu dvoru Európskej únie [v Luxemburgu] na rozhodnutie prejudiciálne otázky“ povedal Adamčiak.[55][56] Akú prejudiciálne otázku alebo otázky Lexovho obhajcu Mareka Paru súd schválil nie je zatiaľ verejne známe[57] ale predpokladá sa, že Súdny dvor by sa mal zaoberať otázkou, či bolo možné zrušiť amnestie, ak boli podľa vtedajšej legislatívy nezrušiteľné.[58]
  • V júli 2021 zomrel exprokurátor Michal Serbin. Obrovský tlak vyvíjaný na Serbinovu osobu sa odrazil aj na jeho psychike, keď v roku 2003 skončil na psychiatrii. Neskôr odišiel do invalidného dôchodku (maniodepresívna psychóza) a venoval sa hudbe.[59]
  • 16. december 2021 - Súdny dvor Európskej únie (CJEU) rozhodol, že v prípade Mečiarových amnestií sa môže pokračovať v trestnom konaní. V rozsudku sa uvádza, že zásada „ne bis in idem“ (že človek nemôže byť za rovnaký skutok stíhaný dvakrát) nebráni vydaniu európskeho zatykača voči osobám obžalovaným z únosu.[60]„Zastavenie trestného stíhania amnestiou a jej zrušenie nepredstavujú prekážku vydaniu zatykača, keďže vnútroštátne súdne orgány ešte nerozhodli o trestnoprávnej zodpovednosti obvinených osôb,“ uviedol CJEU.[61]

Odsúdenie páchateľov

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Mečiarove_amnestie#Lexa_a_spol._–_únos_(zavlečenie)_M._Kováča_ml.
27. novembra 2000 odovzdal Okresnému súdu (OS) Bratislava III prokurátor Michal Serbin obžalobu[62] na Ivana Lexu a ďalších dvanástich aktérov kauzy zavlečenia. Príprava procesu s trinástimi obžalovanými však od zrušenia amnestie (5. apríla 2017) doteraz (2024) trvá. Naposledy v decembri 2021 Súdny dvor Európskej únie (CJEU) rozhodol, že v prípade sa môže pokračovať avšak hľadanie prísediacich je komplikované, pretože spis je z veľkej časti tajný alebo v dôverný.

Kultúrny a spoločenský dopad

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Vyjadrenie V. Mečiara k záverom vyšetrovania smrti Remiáša pri rozprave o návrhu na zrušenie amnestií 18. októbra 2006: „Rozhodnutie je, že skutok sa nestal. To znamená žiadne ovplyvňovanie, objednávanie vraždy nebolo. Rozhodol ten, kto je oprávnený rozhodnúť. Ostatní ste gágaji, táraji a pre mňa prďúsi.“[63] Tento výrok sa odvtedy začal bežne používať ako dôvod zastavenia vyšetrovania a stal sa mémom.[64]
  • 1. marca 2017 mal premiéru film režisérky Mariany Čengel Solčanskej, Únos práve na tému únosu Kováča a vraždy Róberta Remiáša.[65]
  • Už v roku 2016, keď politológ Miroslav Kusý prišiel s tvrdením, že republika potrebuje slovenskú štátnu ideu, aby si vyjasnila zmysel svojej existencie a budúce smerovanie, prišiel v súvislosti s hlavným sloganom vládnej strany SMER „Robíme pre ľudí“ Marián Leško opäť s tézou o únose štátu.[66] 25 rokov po únose Peter Bárdy prostredníctvom vraždy spája únos Kováča s únosom štátu: „Mečiarizmus a ľudia v jeho pozadí neuniesli len Kováča mladšieho. Uniesli celý štát. Keď oligarchovia z pozadia HZDS pochopili, že Mečiarova éra sa končí, okamžite preskočili k mladému a ambicióznemu Robertovi Ficovi. Veľkí hráči v pozadí zostali, pribudli k nim noví, len sa vymenili figúrky. Únos štátu mohol pokračovať.“[67]
  • Najtemnejší bod politickej histórie. „Únos Michala Kováča mladšieho dlhé roky traumatizoval slovenskú spoločnosť a jeho páchatelia sa nám spolu s Ivanom Lexom a Vladimírom Mečiarom vysmievali do očí,“ reagoval Alojz Baránik zo SaS a pripomenul, že rovnako je čiernou škvrnou na našich dejinách aj vražda Róberta Remiáša.[1]
  • Matovič povedal 16. decembra 2021 pred Remiášovým pamätníkom: Je obludné, že na vraždu a únos sa dá použiť amnestia.[68] „Bojujeme o právny štát a aby sa krvavá škvrna, ktorou bol únos mladého Kováča a vražda Róberta Remiáša, konečne vyčistila,“ povedal Budaj.[68]

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ "zavlečený" bolo vtedy oficiálne používané ako označenie stavu, v ktorom sa Kováč ml. nachádzal. Trval a doteraz na tom trvá Vladimír Mečiar, ktorý neskôr prišiel aj s názvom „samoúnos“. Trestný zákon (Zákon č. 300/2005) obsahuje okrem trestného činu „Zavlečenie do cudziny“ (§ 187, sadzba 4 rokov až doživotie) aj „Vydieračský únos“ (§ 186, sadzba 7 rokov až doživotie). Samotný „Únos“ (§ 209) je v slovenskom právnom poriadku vyhradený pre únos dieťaťa (alebo osobu postihnutú duševnou poruchou alebo duševne nedostatočne vyvinutú) v zmysle odňatia z opatrovania (zvyčajne rodičov). Sadzba sa zvyšuje ak je obeť unesená do cudziny alebo ak páchateľ bol člen nebezpečného zoskupenia.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d PRUŠOVÁ, Veronika. Lexa sa môže obávať súdu. Súdny dvor povedal, že konanie v prípade únosu prezidentovho syna je možné [online]. Denník N, 2021-12-16, [cit. 2021-12-17]. Dostupné online.
  2. ↑ a b KERN, Miroslav. Ústavný súd potvrdil zrušenie Mečiarových amnestií, únos prezidentovho syna môže ísť pred súd [online]. N Press, 2017-05-31 14:29, rev. 2017-05-31, [cit. 2017-05-31]. Dostupné online.
  3. ↑ Zomrel exprokurátor Michal Serbin, ktorý dozoroval kauzu únosu Michala Kováča mladšieho [online]. Pravda.sk, 2021-07-30, [cit. 2021-08-23]. Dostupné online.
  4. ↑ LEŠKO, Marián. Ako sa Michal Kováč stal prezidentom, Vybrané kapitoly z päťročného príbehu: Zvolenie, akt prvý. denník SME (Bratislava: Petit Press), 1998-02-13.
  5. ↑ LEŠKO, Marián. Neodvratný spor premiéra s prezidentom, Vybrané kapitoly z päťročného príbehu: Konflikt, akt druhý. denník SME (Bratislava: Petit Press), 1998-02-20.
  6. ↑ LEŠKO, Marián. Odporom voči autokratovi prerástol sám seba, Vybrané kapitoly z päťročného príbehu: Vzdorovanie, akt tretí. denník SME (Bratislava: Petit Press), 1998-02-27. Dostupné online. ISSN 1335-4418.
  7. ↑ Slovensko. Úspechy, chyby, pády a vzostupy – Pravda.sk. Pravda.sk, 2013-01-02. Dostupné online [cit. 2017-06-07].
  8. ↑ a b MARIÁN LEŠKO. Odporom voči autokratovi prerástol sám seba *Vybrané kapitoly z päťročného príbehu hlavy Slovenskej republiky: Vzdorovanie, akt tretí. www.sme.sk (Petit Press), 27. feb 1998. Dostupné online [cit. 2017-08-23].
  9. ↑ a b c d PETER TÓTH. Sprievodca po niektorých kauzách. www.sme.sk (Petit Press), 18. feb 1999. Dostupné online [cit. 2017-08-23].
  10. ↑ a b TREND.SK. Peter Tóth: V prípade únosu Kováča netreba rozsiahle dokazovanie. www.etrend.sk. Dostupné online [cit. 2017-08-22].
  11. ↑ a b LESNÁ, Ľuba. Únos demokracie – zo zákulisia slovenskej tajnej služby. Praha a Bratislava : G plus G, 2001. ISBN 80-86103-46-3. S. 333.
  12. ↑ a b c d e f MITRO, Vladimír. Správa V. Mitra o plnení úloh SIS (1 časť) [online]. [Cit. 1999-02-18]. Dostupné online.
  13. ↑ a b Eduard Jambor: Vplyv Slovenskej informačnej služby na charakter a transformáciu politického systému na Slovensku do roku 1998, Bakalárska práca, MUNI 2007 Online
  14. ↑ a b c d e Kauza zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny *Správa Občianskej nezávislej komisie, ktorú viedol Ladislav PITTNER, a novinári boli s ňou oboznámení na tlačovej besede dňa 14. mája 1996. www.sme.sk (Petit Press), 16. mája 1996. Dostupné online [cit. 2017-08-23].
  15. ↑ a b TÓDOVÁ, Monika. Celá obžaloba na Ivana Lexu a ďalších dvanástich účastníkov zavlečenia. Denník N. Dostupné online [cit. 2017-12-23].
  16. ↑ FOTO: Pred dvadsiatimi rokmi uniesli syna slovenského prezidenta Michala Kováča. aktuality.sk (Azet.sk). Dostupné online [cit. 2017-08-22].
  17. ↑ a b c d TERAZ.SK. Uplynulo 25 rokov od únosu Michala Kováča ml., syna prezidenta SR [online]. TERAZ.sk, 2020-08-31, [cit. 2024-04-19]. Dostupné online.
  18. ↑ a b časopis Kurier, 26. február 1996 (nemecky)
  19. ↑ RED, ORF at/Agenturen. Slowakei rollt Politthriller neu auf [online]. news.ORF.at, 2017-04-07, [cit. 2021-12-19]. Dostupné online. (po nemecky)
  20. ↑ Peter Brod, Preßburg und Wien lehren einander Mores, in: Süddeutsche Zeitung, 24./25.2.1996, S. 7 IN Eleonora Schneider: Quo vadis, Slowakei? Von der eingeleiteten Demokratie zum Autoritarismus? [online]. BUNDESINSTITUT FÜR OSTWISSENSCHAFTLICHE UND INTERNATIONALE STUDIEN, [cit. 2021-12-19]. S. 17. Dostupné online.
  21. ↑ a b MARTINEK, Jan. Demagog.sk – Mečiar a Bugár o amnestiách [online]. www.demagog.sk, [cit. 2017-08-22]. Dostupné online.
  22. ↑ A.S., Petit Press. komentare.sme.sk, [cit. 2017-12-15]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  23. ↑ TÓTH, PETER. Analýza obsahu rozhovoru Lexa - Hudek dokazuje zneužívanie právomocí *MIESTO PRE LADISLAVA PITTNERA, poslanca NR SR za KDH. www.sme.sk, 16. okt 1996. Dostupné online [cit. 2018-04-24].
  24. ↑ MATÚŠ BURČÍK. Kričali, že ide o policajnú akciu (odomykáme svedectvo o únose Kováča ml.). domov.sme.sk (Petit Press), 30. aug 2015. Dostupné online [cit. 2017-12-15].
  25. ↑ TASR. J. Kosťov považuje prezidentove výhrady v liste I. Andrejčákovi za neopodstatnené. www.sme.sk (Petit Press), 6. dec 1995. Dostupné online [cit. 2017-12-15].
  26. ↑ Kurier, 22. Jänner 1996 (nemecky)
  27. ↑ Návrat Ivana Lexu do roku 1999. www.etrend.sk (News and Media Holding). Dostupné online [cit. 2018-04-24].
  28. ↑ 07.03.2011 Mečiar: Samoúnos Kováča ml. je dielom cudzích služieb. Osobnosti.sk [online]. www.osobnost.sk, [cit. 2018-04-24]. Dostupné online. Archivované 2018-04-25 z originálu.
  29. ↑ Svedok zavlečenia prezidentovho syna Fegyveres: Nestálo mi to za to (Rozhovor). domov.sme.sk (Petit Press). Dostupné online [cit. 2017-08-11].
  30. ↑ a b c AZET.SK. Jaroslav Svěchota, šedá eminencia mečiarizmu. aktuality.sk. Dostupné online [cit. 2018-03-05].
  31. ↑ Reportéri, premiéra pondelok 14.10.2019 22:20 [online]. rtvs.sk, 2019/10/14, [cit. 2019-10-15]. Čas 6:27. Dostupné online.
  32. ↑ Bývalý vyšetrovateľ Vačok: Motív Remiášovej vraždy bol hneď jasný (Rozhovor). aktualne.sk (News and Media Holding), 28. apríl 2016. Dostupné online [cit. 2017-08-11]. Archivované 2017-08-11 z originálu.
  33. ↑ a b c Správa V. Mitra o plnení úloh Slovenskej informačnej služby (2. časť). www.sme.sk (Petit Press), 19. feb 1999. Dostupné online [cit. 2017-08-11].
  34. ↑ MARIAN LEŠKO. Každý Lexa má svojho Mečiara. www.sme.sk (Petit Press), 23. júl 2002. Dostupné online [cit. 2017-12-15].
  35. ↑ Bývalého premiéra Mečiara budú opäť vyšetrovať pre amnestie, nemusia byť premlčané. Pravda.sk, 2017-10-27. Dostupné online [cit. 2017-10-27].
  36. ↑ Rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii č. 55/1998 Z. z. [online]. Ministerstvo spravodlivosti SR, 1998-03-03, [cit. 2017-03-08]. Dostupné online.
  37. ↑ Rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii č. 214/1998 Z. z. [online]. Ministerstvo spravodlivosti SR, 1998-07-07, [cit. 2017-03-08]. Dostupné online.
  38. ↑ A.S., Petit Press. Lexov námestník Jaroslav S. sa priznal k únosu Michala Kováča ml.. www.sme.sk. Dostupné online [cit. 2017-08-22].
  39. ↑ a b c PETER BÁRDY. Únoscovia a sledovačka nasadená na Michala Kováča ml.: schéma ľudí zo SIS. aktuality.sk (Azet.sk). Dostupné online [cit. 2017-08-22].
  40. ↑ DANGL, Vojtech; BYSTRICKÝ, Valerián. Chronológia dejín Slovenska a Slovákov: Od najstarších čias po súčasnosť, Dejiny v dátumoch, dátumy v dejinách II. časť. Bratislava : Veda, 2014. ISBN 978-80-224-1373-2. Kapitola 2000, s. 1040.
  41. ↑ TÓDOVÁ, Monika. Celá obžaloba na Ivana Lexu a ďalších dvanástich účastníkov zavlečenia. Denník N. Dostupné online [cit. 2017-08-22].
  42. ↑ KERN, Miroslav; PRUŠOVÁ, Veronika. Zrušenie amnestií môže ohroziť Lexu aj Krajčiho. Skončí niekto vo väzení? (otázky a odpovede) [online]. N Press, 2017-03-15, [cit. 2017-03-22]. Dostupné online.
  43. ↑ VIDEO: Poslanci zrušili amnestie V. Mečiara a milosť Michala Kováča [online]. TASR, 2017-04-05 17:12, [cit. 2017-04-05]. Dostupné online.
  44. ↑ TÓDOVÁ, Monika. Únos má už sudcu, súdil Markuša, ako prvý poslal za mreže opitého vodiča [online]. N Press, 2017-06-02, [cit. 2017-06-03]. Dostupné online.
  45. ↑ Mečiar v TA3 obhajoval amnestie, z únosu podozrieva mocného muža SIS [online]. Televízia TA3, [cit. 2017-07-06]. Dostupné online. Archivované 2017-07-17 z originálu.
  46. ↑ Únos: Objednávateľ Vladimír Mečiar, organizátor Jaroslav Svěchota. Ďateľ.sk – spravodajský portál. Dostupné online [cit. 2017-07-06].
  47. ↑ Peter Tóth - Téma [online]. domov.sme.sk, [cit. 2019-06-13]. Dostupné online.
  48. ↑ a b Kosík v kauze únosu ukazuje na Lexu. Pravda.sk, 2018-01-10. Dostupné online [cit. 2018-01-11].
  49. ↑ MATÚŠ BURČÍK. Únos riadil Lexa. Vyhlásenie bývalého príslušníka SIS Ľuboša Kosíka z Afriky (celé znenie). domov.sme.sk (Petit Press). Dostupné online [cit. 2018-01-11].
  50. ↑ Plán zavraždiť svedka únosu. Kauza SIS, o ktorej sa nehovorí. domov.sme.sk (Petit Press). Dostupné online [cit. 2018-02-25].
  51. ↑ NA ROVINU s Tomom Nicholsonom: Čo robila u tajných Kaliňákova žena. aktuality.sk (Azet.sk). Dostupné online [cit. 2018-02-25].
  52. ↑ Fico požiadal prezidenta Mali o vydanie Kosíka. Pravda.sk, 2018-02-23. Dostupné online [cit. 2018-02-23].
  53. ↑ MATÚŠ BURČÍK, TOMÁŠ PROKOPČÁK. Dobré ráno: Kosík tvrdí, že na akcii SIS bola aj Kaliňákova žena [online]. domov.sme.sk, [cit. 2019-06-13]. Dostupné online.
  54. ↑ Kde viazne súd s Lexom a spol. po zrušení amnestií? [online]. [Cit. 2019-06-13]. Dostupné online.
  55. ↑ Súd prerušil trestné konanie s Ivanom Lexom po zrušení amnestií [online]. TASR, [cit. 2019-07-02]. Dostupné online.
  56. ↑ Lexov proces stojí [online]. Pravda.sk, 2019-06-24, [cit. 2019-07-02]. Dostupné online.
  57. ↑ TÓDOVÁ, Monika. Sobotný podcast: Pôjde Lexa do väzenia? [online]. dennikn.podbean.com, [cit. 2019-07-03]. Dostupné online.
  58. ↑ HUTKO, Dominik. Lexov proces stojí [online]. Pravda.sk, 2019-06-24, [cit. 2019-07-03]. Dostupné online.
  59. ↑ Zomrel exprokurátor Michal Serbin, ktorý dozoroval kauzu únosu Michala Kováča mladšieho [online]. Pravda.sk, 2021-07-30, [cit. 2021-08-23]. Dostupné online.
  60. ↑ Rozhlas a televízia Slovenska, 16.12.2021. Dostupné online.
  61. ↑ Únos Kováča ml.: Ivan Lexa sa môže postaviť pred súd, rozhodol súdny dvor [online]. Aktuality.sk, [cit. 2021-12-16]. Dostupné online.
  62. ↑ TÓDOVÁ, Monika. Celá obžaloba na Ivana Lexu a ďalších dvanástich účastníkov zavlečenia. Denník N. Dostupné online [cit. 2018-04-30].
  63. ↑ Vladimír Mečiar – Wikicitáty [online]. sk.wikiquote.org, [cit. 2020-08-31]. Dostupné online.
  64. ↑ Mémcyklopédia #26: Skutok sa nestal [online]. fici.sme.sk, [cit. 2019-03-25]. Dostupné online.
  65. ↑ TÓDOVÁ, Monika. Maďarič by už hlasoval za zrušenie amnestií, Kiska sľúbil Remiášovej boj (+ video) [online]. N Press, 2017-03-01, [cit. 2017-03-04]. Dostupné online.
  66. ↑ LEŠKO, Marián. Únos štátu je zločin proti občanom. Trend (Bratislava: News and Media Holding), 2016-03-04. Dostupné online [cit. 2020-08-31]. ISSN 1336-2674.
  67. ↑ BÁRDY, Peter. Komentár Petra Bárdyho: Únos človeka a štátu, ktorý sa stal. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), Komentáre. Dostupné online [cit. 2020-08-31].
  68. ↑ a b HABO, Tibor; PAULOVIČ, Michaela. Matovič pred Remiášovým pamätníkom: Je obludné, že na vraždu a únos sa dá použiť amnestia. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2021-12-16. Dostupné online [cit. 2021-12-18].

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • LESNÁ, Ľuba. Únos prezidentovho syna : alebo krátke dejiny tajnej služby. Bratislava : GMT, 1998. 197 s. ISBN 80-967947-0-1.
  • LESNÁ, Ľuba. Únos demokracie : zo zákulisia slovenskej tajnej služby. Bratislava : G plus G, 2001. 333 s. ISBN 80-86103-46-3.
  • KOVÁČ, Michal. Pamäti : môj príbeh občana a prezidenta. Dunajská Lužná : MilaniuM, 2010. 415 s. ISBN 978-80-89178-39-1. Kapitola 9. Únos a zavlečenie môjho syna do Rakúska.
  • BURČÍK, Matúš. Ani smrť nerozdelí : príbeh Oskara Fegyveresa, korunného svedka únosu prezidentovho syna. Bratislava : Petit Press, 2015. 159 s. ISBN 978-80-559-0133-6.
  • LESNÁ, Ľuba. Únos : čierna diera demokracie. Bratislava : Inštitút pre verejné otázky, 2017. 324 s. ISBN 978-80-89345-64-9.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Zavlečenie_Michala_Kováča_ml.&oldid=7837794“