Preskočiť na obsah

Mikuláš Dzurinda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Mikuláš Dzurinda
slovenský politik
Mikuláš Dzurinda v roku 2023
Mikuláš Dzurinda v roku 2023
14. minister zahraničných vecí Slovenska
V úrade
9. júla 2010 – 4. apríla 2012
PremiérIveta Radičová
Predchodca Miroslav Lajčák Miroslav Lajčák Nástupca
4. predseda vlády Slovenska
V úrade
30. októbra 1998 – 4. júla 2006
PrezidentRudolf Schuster
Ivan Gašparovič
Predchodca Vladimír Mečiar Robert Fico Nástupca
3. minister dopravy, spojov a verejných prác Slovenska
V úrade
15. marca 1994 – 13. decembra 1994
PremiérJozef Moravčík
Predchodca Roman Hofbauer Alexander Rezeš Nástupca
Biografické údaje
Narodenie4. február 1955 (69 rokov)
Spišský Štvrtok, ČSR
Politická stranaKDH (1990 – 1998)
SDK (1998 – 2000)
SDKÚ-DS (2000 – 2014)
Modrí (2023)
MES (2023 – súčasnosť)
Alma materVysoká škola dopravy a spojov v Žiline
Národnosťslovenská
Rodina
Manželka
Eva Dzurindová
DetiZuzana Dzurindová (* 1985)
Jana Šoková (* 1988)
Odkazy
Profil Wilfried Martens centre
Spolupracuj na CommonsMikuláš Dzurinda
(multimediálne súbory)

Ing. Mikuláš Dzurinda, CSc. (* 4. február 1955, Spišský Štvrtok) je slovenský politik a bývalý dvojnásobný predseda vlády Slovenskej republiky po voľbách v rokoch 1998 a 2002.

Mikuláš Dzurinda je bývalý minister zahraničných vecí a na krátky čas bol ministrom dopravy v dočasnej vláde v 90. rokoch. V priebehu rokov bol lídrom politických strán KDH, SDK, SDKÚ a SDKÚ-DS.

V období vlád Roberta Fica z roku 2006 a 2012 pôsobil ako opozičný poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za stranu SDKÚ-DS, ktorú v roku 2014 opustil.[1] V ďalších parlamentných voľbách v roku 2016 za poslanca nekandidoval.

V decembri 2013 bol zvolený za prezidenta Centra pre európske štúdiá, think tanku Európskej ľudovej strany.[2]

Začiatkom roku 2023, po vyslovení nedôvery vláde Eduarda Hegera a následnej vládnej kríze, rozbehol spoluprácu s Miroslavom Kollárom, predsedom vtedajšej strany SPOLU – občianska demokracia, na vstupe svojej platformy do tejto strany a zmenu jej názvu na Modrá koalícia. Po neúspechu tohto projektu (Kollár sa dohodol na spolupráci so skupinou ministrov Hegerovej vlády a stranu premenovali na Demokrati) vyzbieral Dzurinda v krátkom čase podpisy na zaregistrovanie novej stredopravej strany MODRÍ – Európske Slovensko, v ktorej bol na ustanovujúcom kongrese zvolený za predsedu.[3][4] 18. mája 2023 avizovala spoluprácu so stranou MODRÍ platforma bývalej strany MOST – HÍD (pod názvom Most-Híd 2023) na čele s Lászlóm Sólymosom potom, čo oznámila vystúpenie z projektu SZÖVETSÉG – ALIANCIA v reakcii na umiestnenie Györgya Gyimesiho na kandidátku.[5] 25. mája bola potom strana premenovaná na Modrí, Most – Híd a 18. decembra na MODRÍ – ES.[6]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Mikuláš Dzurinda sa narodil v Spišskom Štvrtku, má rusínske korene.[7][8] Študoval na strednej priemyselnej škole v Spišskej Novej Vsi. V roku 1979 absolvoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. V roku 1988 tam ukončil vedeckú ašpirantúru a získal titul kandidáta vied. Pracoval vo Výskumnom ústave dopravnom v Žiline ako ekonomický analytik (1979 – 1988), neskôr bol riaditeľom pre informačné technológie na oblastnom riaditeľstve Československých štátnych dráh v Bratislave (1988 – 1990).

Stranícka kariéra v KDH

[upraviť | upraviť zdroj]

Mikuláš Dzurinda vstúpil do slovenskej politiky ako jeden zo zakladajúcich členov Kresťanskodemokratického hnutia, konzervatívnej politickej strany založenej na Slovensku v roku 1990. Od roku 1993 až do formálneho vystúpenia z KDH a vstupu do SDK v roku 1998 bol podpredsedom KDH pre ekonomiku. Na sneme KDH v novembri 1996 neúspešne kandidoval na post predsedu KDH proti Jánovi Čarnogurskému. Mikuláš Dzurinda získal 130 hlasov a Ján Čarnogurský 214.[9]

Slovenská demokratická koalícia

[upraviť | upraviť zdroj]

Pred parlamentnými voľbami v roku 1998 sa 3. júla 1997 päť opozičných politických strán dohodlo na vytvorení spoločnej koaličnej kandidátky pod názvom Slovenská demokratická koalícia. Tvorili ju Demokratická únia (DÚ), Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), Demokratická strana (DS), Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS) a Strana zelených na Slovensku (SZS). Toto zoskupenie malo šancu parlamentné voľby vyhrať. Vládna koalícia pod vedením Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) reagovala tým, že prijala v parlamente v roku 1997 reštriktívny zákon, ktorým podľa počtu strán tvoriacich koalíciu zvyšovala kvórum na vstup do parlamentu, čím fakticky znevýhodnila koalíciu SDK. Ako reakcia na tento krok sa SDK formálne pretransformovala z koalície na politickú stranu s exkluzívnym členstvom – členmi sa stalo 150 kandidátov do volieb. Tí zároveň museli vystúpiť zo svojich materských politických strán. Materské politické strany tak formálne prišli o svoje politické špičky, hoci v tom čase sa hovorilo iba o dočasnom kroku.

Mikuláš Dzurinda sa stal hovorcom SDK v čase, keď fungovala ešte ako koalícia. Po transformovaní SDK na politickú stranu sa na jej ustanovujúcom kongrese 4. júla 1998 v Trnave stal Dzurinda jej predsedom a volebným lídrom.

Slovenská demokratická a kresťanská únia

[upraviť | upraviť zdroj]

Veľmi skoro po víťazných voľbách v roku 1998 sa ukázalo, že formálne vystúpenie parlamentných kandidátov SDK zo svojich materských strán nebude vo väčšine prípadov iba formálne. Mikuláš Dzurinda bol medzi tými, ktorí sa snažili o faktické zlúčenie piatich zakladajúcich strán SDK do jednej. Keď sa mu to nepodarilo, založil v januári 2000 novú politickú stranu Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu. Do tejto strany vstúpila väčšina členov SDK a Mikuláš Dzurinda sa stal jej predsedom. Materské strany tento krok značne oslabil a ich volebné preferencie dlhodobo značne poklesli. Demokratická únia dokonca čoskoro zanikla.

Mikuláš Dzurinda a vtedajší minister obrany Juraj Liška (úplne vpravo) na základni v Bagrame v roku 2004.

Záver jeho druhého vládneho obdobia sprevádzalo viacero politických káuz:

V roku 2005 jeho vláda postupne strácala podporu v parlamente, keď najmä z ANO a aj z SDKÚ odišla časť poslancov. Opozícia vládu obviňovala z podplácania „nezávislých“ poslancov (odídenci z ĽS-HZDS a KSS). Kríza v parlamente začala 12. septembra 2005, keď pre obštrukciu opozície nemohol zložiť poslanecký sľub náhradník Pál Keszegh za zosnulého poslanca Zsolta Komlósyho. 21. septembra 2005 sa v „spolupráci“ s časťou nezávislých poslancov podarilo NR SR spriechodniť.

Po sérii obvinení z netransparentnosti financovania strany 1. februára 2010 Dzurinda oznámil, že nebude kandidovať vo voľbách do Národnej rady v roku 2010. Zostal však naďalej predsedom SDKÚ.[13] Vo voľbách 2010 získala SDKÚ 15,42% hlasov a spoločne so stranami KDH, MOST-HÍD a SaS vytvorila vládnu koalíciu. Predsedníčkou vlády sa stala Iveta Radičová, a Dzurinda bol ministrom zahraničných vecí. Po neúspešnom hlasovaní o eurovale dňa 11. októbra 2011 nebola vláde vyslovená dôvera a NR SR schválila skrátenie funkčného obdobia. Predčasné parlamentné voľby boli vyhlásené na marec 2012. Predvolebnú kampaň najzásadnejšie poznačila Kauza Gorila.

Na kongrese strany EPP v Bonne, 2009

Voľby 2012 a pokles popularity

[upraviť | upraviť zdroj]

Dzurindova SDKÚ-DS v prieskumoch volebných preferencií pred voľbami v marci 2012 klesala. Po zverejnení prieskumu dávajúcemu strane len 5%-tnú podporu voličov Dzurinda povedal, že na svoj odchod nevidí dôvod.[14] V samotných voľbách dostala SDKÚ-DS len 6,09% hlasov, čo ju odsunulo na 5. miesto.[15] Samotný Dzurinda kandidujúci na 1. mieste kandidátky SDKÚ-DS, získal len 27 242 preferenčných hlasov čím klesol na tretie miesto v rámci strany.[16] Pred predsedu sa prekrúžkovala Lucia Žitňanská (103 517 hlasov) aj Ivan Mikloš (56 771 hlasov).[16] Niekoľko dní po voľbách Dzurinda oznámil, že sa nebude uchádzať o miesto v predsedníctve strany na kongrese v máji 2012, ale ostane poslancom NR SR a radovým členom SDKÚ-DS. Za predsedníčku podporil Luciu Žitňanskú, do konania snemu ju poveril vystupovaním za stranu.[14] Predsedom sa nakoniec 19. mája 2012 stal Pavol Frešo.

Pôsobenie v parlamente 2012 – 2016 a odchod z SDKÚ 2014

[upraviť | upraviť zdroj]

V parlamente pôsobil ako člen Zahraničného výboru NR SR a Stálej delegácie NR SR v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy.[1] V decembri 2013 bol zvolený za prezidenta Centra pre európske štúdiá, think tanku Európskej ľudovej strany.[2]

Mikuláš Dzurinda s ministrami zahraničných vecí susedných štátov Jánosom Martonyim a Michaelom Spindeleggerom, počas cyklotúry na podporu Dunajskej stratégie, 2011.

4. júna 2014 oznámil na tlačovej konferencii, že spolu s Ivanom Miklošom vystupujú z SDKÚ kvôli nenaplneným ambíciám strany.[17]

Neúspešný návrat do straníckej politiky; MODRÍ – ES

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2023 Mikuláš Dzurinda založil stranu Modrí – Európske Slovensko. Táto v parlamentných voľbách 2023 kandidovala ako Modrí, Most – Híd. Strana získala len 0,26 percenta a do NR SR sa nedostala. Dzurinda získal 3663 preferenčných hlasov[18].

Vládne funkcie

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Vláda Slovenskej republiky od 30. októbra 1998 do 15. októbra 2002
Bližšie informácie v hlavnom článku: Vláda Slovenskej republiky od 16. októbra 2002 do 4. júla 2006

Pôsobenie v Národnej rade Slovenskej republiky

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1992 – zvolený za poslanca vtedy ešte do Slovenskej národnej rady za KDH, člen výboru pre rozpočet a financie,
  • 1994 – 1998 – zvolený za poslanca za KDH,
  • 1998 – 2002 – zvolený za poslanca za SDK, mandát neuplatnil, pretože sa stal predsedom vlády SR,
  • 2002 – 2006 – zvolený za poslanca za SDKÚ, mandát neuplatnil, pretože sa stal predsedom vlády SR,
  • 2006 – 2010 – zvolený za poslanca za SDKÚ, člen Zahraničného výboru NR SR,
  • volebné obdobie 2010 – 2012 – nebol poslancom NR SR – odstúpil z kandidátky SDKÚ-DS pre aféru s financovaním SDKÚ-DS,
  • 2012 – 2016 – zvolený za poslanca za SDKÚ, člen Zahraničného výboru NR SR, v roku 2014 vystúpil zo strany, zostal poslancom

Ocenenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Osobný život

[upraviť | upraviť zdroj]

S manželkou Evou[20] majú dcéry Zuzanu (* 1985), ktorá je divadelnou a filmovou scenáristkou[21] a Janu (* 1988),[22] ktorá vyštudovala sociálnu antropológiu a medzinárodné vzťahy a v súčasnosti (2023) sa spolu s otcom angažuje v politickej strane Modrí, Most – Híd.[23]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Dr. h. c. Ing. Mikuláš Dzurinda, CSc. [online]. Bratislava: NR SR, [cit. 2013-12-20]. Dostupné online.
  2. ↑ a b Dzurinda sa stal prezidentom. Európskeho think-tanku [online]. Ecopress, 04.12.2013, [cit. 2013-12-20]. Dostupné online. Archivované 2013-12-21 z originálu.
  3. ↑ TASR, Aktuality.sk. Mikuláš Dzurinda sa nestane súčasťou Modrej koalície. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2023-02-28. Dostupné online [cit. 2023-05-18].
  4. ↑ TASR. Stranu Modrí povedie v predčasných voľbách Mikuláš Dzurinda. Trend (Bratislava: News and Media Holding), 2023-05-14. Dostupné online [cit. 2023-05-18]. ISSN 1336-2674.
  5. ↑ TASR. MKDA sa premenovala na Most-Híd 2023, bude spolupracovať s Modrými. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2023-05-18. Dostupné online [cit. 2023-05-20].
  6. ↑ MODRÍ – ES. In: Register politických strán a politických hnutí [online]. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, [cit. 2023-12-20]. Dostupné online. Archivované 2023-10-29 z originálu.
  7. ↑ Народны Новинкы, str. 4 [online]. www.rusynacademy.sk, [cit. 2011-03-23]. Dostupné online. (rusínsky)
  8. ↑ Русин, str. 9 [online]. www.rusynacademy.sk, [cit. 2011-08-27]. Dostupné online. (rusínsky)
  9. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2009-04-18]. Dostupné online. Archivované 2009-05-04 z originálu.
  10. ↑ Kauza vláčiky. SME (Bratislava: Petit Press), 2005-02-02. Dostupné online [cit. 2023-05-18]. ISSN 1335-4418.
  11. ↑ Chronológia kauzy „skupinka“. SME (Bratislava: Petit Press), 2003-09-24. Dostupné online [cit. 2023-05-18]. ISSN 1335-4418.
  12. ↑ Aktualizovaný obraz o premiérovi Dzurindovi. WikiLeaks Slovensko, 2013-04-02. Dostupné online [cit. 2017-09-07]. (po anglicky)
  13. ↑ správa SITA na stránke SDKÚ DS
  14. ↑ a b TÓDOVÁ, Monika. Dzurinda už dobehol svoj polmaratón [online]. Bratislava: Denník SME, 12.3.2012, [cit. 2012-03-13]. Dostupné online.
  15. ↑ Počet a podiel platných hlasov odovzdaných pre politické strany [online]. Bratislava: Štatistický úrad Slovenskej republiky, 11.3.2012, [cit. 2012-03-13]. Dostupné online. Archivované 2012-03-14 z originálu.
  16. ↑ a b Voľby do NR SR 2012: Výsledky prednostného hlasovania (archív) [online]. Bratislava: ŠÚ SR, 2012-03-11. Dostupné online.
  17. ↑ KREMPASKÝ, Ján. Dzurinda a Mikloš s úsmevom opustili SDKÚ, o klube sa ešte rozhodne. SME (Bratislava: Petit Press), 2014-06-04. Dostupné online [cit. 2023-05-18]. ISSN 1335-4418.
  18. ↑ volby.statistics.sk [online]. Štatistický úrad Slovenskej republiky, [cit. 2023-10-02]. Dostupné online.
  19. ↑ Udelené tituly „doctor honoris causa“ [online]. uniza.sk, 2017-03-16, [cit. 2023-12-11]. Dostupné online. Archivované 2023-12-11 z originálu.
  20. ↑ FRANK, Michal. Eva Dzurindová by maratón nezabehla a z behu nemá žiadny extra pocit. Korzár (Košice: Petit Press), 2000-07-01. Dostupné online [cit. 2023-09-12].
  21. ↑ Zuzana Dzurindova [online]. midpoint-institute.eu, [cit. 2023-09-12]. Dostupné online.
  22. ↑ Běžecké tabulky : Jana Šoková, 1988, SR [online]. behej.com, [cit. 2023-09-12]. Dostupné online.
  23. ↑ Expremiér Dzurinda zakladá stranu aj s dcérou Janou. Ženy v meste (Bratislava: Webinak), 2023-04-22. Dostupné online [cit. 2023-09-12].

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mikuláš_Dzurinda&oldid=7924899“