Zjednotenie Nemecka (1990)

Oslavy zavŕšenia zjednotenia 3. októbra 1990 pred budovou Ríšskeho snemu v Berlíne

Zjednotenie Nemecka (iné názvy: znovuzjednotenie Nemecka, zriedkavo: druhé zjednotenie Nemecka; nem. Deutsche Wiedervereinigung, oficiálne: Herstellung der Einheit Deutschlands - Vytvorenie zjednoteného Nemecka) bolo pripojenie Nemeckej demokratickej republiky (NDR) vrátane východného Berlína k Nemeckej spolkovej republiky (NSR; tzv. západné Nemecko), ktoré bolo zavŕšené 3. októbra 1990. Jednotný štátny útvar Nemecko (Nemecká spolková republika) pokračuje od tej doby s rovnakým štátoprávnom usporiadaním, aké bolo kodifikované pri vzniku západonemeckého štátu v máji 1949, a so svojím naďalej platným Základným zákonom (Grundgesetz), de facto ústavou. NSR bola rozšírená o päť nových spolkových krajín (tzv. Neue Bundesländer) a zjednotený Berlín.

Zjednotenie bolo vyvrcholením dlhodobých snáh západonemeckých politikov a verejnosti a tajných želaní veľkej časti východonemeckej verejnosti o prekonanie povojnového usporiadania (rozdelenia na okupačné zóny) Nemecka. Veľkou mierou k nemu prispeli aj politické zmeny v NDR samotnej a vývoj v Sovietskom zväze a ostatných štátoch tzv. východného bloku. Znamenalo definitívny koniec rozdelenia a znovuobnovenie nemeckej jednoty, avšak v hraniciach, ktoré boli stanovené víťaznými mocnosťami po skončení druhej svetovej vojny.

Počas procesu boli vykonané dôležité úpravy, najmä v zákonoch, umožňujúce fungovanie západonemeckej správy aj v NDR. Tiež bolo nutné urovnať niektoré spory so Sovietskym zväzom, ktorý požadoval predovšetkým neutralitu krajiny, a vyhlásiť líniu na Odre a Nise za definitívnu štátnu hranicu.

Priebeh zjednotenia

V druhej polovici osemdesiatych rokov, aj vplyvom zmien vo východnom bloku, avšak hlavne zmien priamo v ZSSR, kde už od roku 1985 prebiehala perestrojka Michaila Gorbačova, zosilovala vláda kancelára Helmuta Kohla vzájomné styky NSR s NDR (poskytovanie úverov, Honeckerova návšteva a pod.).

Konfliktné situácie vznikli v lete a na jeseň 1989, a to následkom veľkej utečeneckej vlny občanov NDR cez veľvyslanectvo NSR v Prahe, Varšave a Budapešti. Zároveň došlo k faktickému otvoreniu hraníc medzi Maďarskom a Rakúskom. Dňa 7. októbra 1989 oslávila NDR svoje štyridsiate výročie založenia, ale protesty sa vyhrocovali a 18. októbra 1989 abdikoval Erich Honecker zo svojich funkcií, oficiálne zo zdravotných dôvodov. Jeho následníkom sa stal Egon Krenz, ale už 7. novembra 1989 odstúpili z vlády NDR tak i vedenia SED. 9. novembra 1989 potom došlo k historickému vystúpenie člena politbyra SED Güntera Schabowského, ktorý v priamom televíznom prejave zrejme omylom vyhlásil, že hranice medzi oboma nemeckými štátmi aj v Berlíne sú otvorené (padol Berlínsky múr). 13. novembra 1989 sa Hans Modrow stal predsedom vlády NDR. Krátko potom vyhlásil Gorbačov, že zjednotenie Nemecka je vnútornou záležitosťou oboch nemeckých štátov.

V rovnakom čase mal reformátor Gorbačov a jeho ZSSR okrem problémov v zásobovaní vnútorného trhu spôsobených hospodárskou stagnáciou až úpadkom problémy v Náhornom Karabachu, kde na severe, vtedy ešte sovietskeho Azerbajdžanu už fakticky prebiehala občianska vojna s Arménmi, začali odstredivé tendencie v Pobaltsku, kde opozičné „národné fronty“ začali boj za nezávislosť. Česko-Slovensko bolo teda poslednou krajinou v strednej Európe, ktoré zostávalo pod priamym vplyvom vtedy ešte komunistického Sovietskeho zväzu. Nežná revolúcia sa mala u nás len začať začať o niekoľko mesiacov ale už vtedy Henry Kissinger, ktorý sa stretol s Alexandrom Jakovlevom, hlavným stratégom politiky perestrojky a potom s Gorbačovom tvrdil: „Gorbačovovská perestrojka doma hapruje a sovietsky líder hľadá úspech v zahraničnej politike,“... „Gorbačov je pripravený zaplatiť za to určitú rozumnú cenu“.

Dohodu o odsune vojsk podpísal Michail Gorbačov a kancelár Helmut Kohl v júli 1990. Bola súčasťou zmluvy umožňujúcej zjednotenie Nemecka. Odsun sa začal 22. augusta 1990. Odsun z Nemecka trval až do 31. augusta 1994.

V máji 1990 podpísali Kohl a Lothar de Maizière (premier NDR) zmluvu o "Menovej, hospodárskej a sociálnej únii", teda o hospodárskom spojenie oboch nemeckých štátov vrátane výmeny východných mariek za západné marky (DM) v pomere 1: 1. 1. júla 1990 bola vytvorená menová únia medzi NSR a NDR, pričom sa spoločnou menou stala nemecká marka.

V júli 1990 rokoval Kohl opäť s Gorbačovom, a to uprostred prírody na Kaukaze, kde ho prehovoril, aby definitívne súhlasil so zjednotením Nemecka. Kohl a západonemecký minister zahraničia Hans-Dietrich Genscher tiež súčasne získali súhlas ostatných rozhodujúcich veľmocí s opätovným zjednotením Nemecka, ktoré bolo potom potvrdené zmluvou medzi štyrmi víťaznými mocnosťami druhej svetovej vojny (USA, Spojené kráľovstvo, Francúzsko a ZSSR) a oboma doterajšími nemeckými štátmi (tzv. " zmluva dva plus štyri "), ktorá sa oficiálne nazývala Zmluva o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku. Podpísali ju ministri zahraničných vecí uvedených štátov 12. septembra 1990 v Moskve a do platnosti vstúpila 15. marca 1991.

Vnuk bývalého ministra zahraničných vecí a riaditeľ Inštitútu Európy na Ruskej akadémii vied Alexej Gromyko, tvrdí, že Nemci zaplatili za odchod sovietskych vojsk z niekdajšieho východného Nemecka 7,5 miliardy vtedajších nemeckých mariek a že Gorbačov so šéfom diplomacie Eduardom Ševardnadzem si stanovili lacné podmienky odsunu vojakov. Skoro rovnakú sumu spomína F. Neupauer ako nemeckú ponuku ministrovi Langošovi za prechod sovietských vojsk cez Československo.

Pozri aj

• Zmluva o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zjednotenie Nemecka (1990)