Álmoš (Nitra)

	Álmoš
	nitrianske knieža
Narodenie	okolo 1075
Úmrtie	1127; Byzantská ríša
Odkazy
Commons	Álmoš
	Biografický portál

Álmoš alebo Almoš^[1] (maď. Álmos) (* okolo 1075 – † 1127, Byzantská ríša), knieža Nitrianskeho kniežatstva v rokoch 1095 – 1108.

Rodina

Rodičia: otec uhorský kráľ Gejza I., matka byzantská kňažná Synadené. Súrodenci: brat Koloman, uhorský kráľ. Manželka: Predslava, dcéra kyjevského veľkokniežaťa Sviatopolka II. Izjaslaviča.

„	20. júla vydali Volodarovu dcéru za cisároviča Alexiniča do Carihradu. 21. augusta toho istého roku sa vydala Predslava, dcéra Svjatopolkoviča, do Uhorska, za kráľoviča.	“
– V roku 6612 (1104). Svadba nitrianskeho kniežaťa Álmoša s Predslavou^[2]^:185

Deti: Adelajda - manželka českého kniežaťa Soběslava I., Belo II., Hedviga.

Álmoš v Chorvátsku

Keď začiatkom roku 1091 zomrel chorvátsky kráľ Štefan II., chorvátska kráľovná Helena, vdova po Štefanom predchodcovi Demeterovi Zvonimírovi, ktorá sa cítila ohrozená, povolala do krajiny svojho brata, uhorského kráľa Ladislava I. Ladislav I. na jar 1091 obsadil Chorvátsko a za chorvátskeho kráľa dosadil svojho synovca Álmoša. Ladislav sa v Chorvátsku zdržal do leta 1091. Pre vpád Kumánov do Uhorska sa však musel vrátiť späť do Uhorska. Tento moment využili Chorváti, aby si zvolili za kráľa Petra Svačiča. Ladislav udržal len posávske Slavónsko, ktoré pripojil k Uhorsku. Álmošovi ostal len titul chorvátskeho kráľa.

Nástupníctvo po Ladislavovi I.

Keďže Ladislav I. nemal synov, jeho nástupcom sa mal stať jeho brat, nitrianske knieža Lampert. Staršiemu synovcovi Kolomanovi predurčil Ladislav cirkevnú dráhu. Mal sa stať jágerským, neskôr varadínskym biskupom. Mladšiemu synovcovi Álmošovi pripadlo Chorvátsko.

Po smrti Lamperta roku 1095 ešte za života Ladislava I. sa však situácia zmenila. Ladislav rozhodol, že jeho nástupcom bude Álmoš. S tým sa však nechcel zmieriť Koloman, ktorý opustil Varadín a ušiel do Poľska.

Počas vojenskej výpravy do Čiech, určenej na pomoc jeho synovcovi, synovi jeho sestry Eufémie, Ladislav ťažko ochorel. Ešte pred smrťou vyslal za Kolomanom poslov s výzvou na návrat do Uhorska. Potom znova potvrdil ako svojho nástupcu Álmoša. 29. júla 1095 kráľ Ladislav I. zomrel. Po jeho smrti sa bratia dohodli. Koloman sa stal kráľom, Álmoš sa stal nitrianskym a biharským kniežaťom.

Nitrianske knieža Álmoš

Roku 1096 tiahli cez Uhorsko križiaci prvej krížovej výpravy. V júni prišli križiaci vedení Folkmarom z Orleánsu, drancujúc cestou z Porýnia židovské obce, k Nitre. Tu sa stretli v boji s Álmošovým kniežacím vojskom a utrpeli porážku.

Vzťahy medzi Álmošom a Kolomanom boli aj po nástupe Kolomana na trón naďalej napäté. Rozdeľovala ich aj zahraničná politika, ktorú viedli. Kým Koloman stál na strane pápeža Urbana II., Álmoš stál na strane nemeckého kráľa a cisára Henricha IV.

K prvej vážnej roztržke medzi Álmošom a Kolomanom došlo roku 1098. Ich vojská sa stretli pri Várkonyi (dnes Tiszavárkony v Maďarsku). K bitke však nedošlo. Uhorskí veľmoži odmietli proti sebe bojovať a navrhli Álmošovi a Kolomanovi, aby medzi sebou zviedli súboj, s tým, že jeho víťaza potom uznajú za svojho pána.

Príčinou ďalšej roztržky mohla byť snaha kráľa Kolomana zabezpečiť trón pre svojho syna Štefana. Korunováciou malého syna na spolukráľa sa cítil Álmoš ako nitrianske knieža, ktoré podľa starého zvyku dedilo trón, poškodený. Preto sa Álmoš rozhodol hľadať pomoc v cudzine. V lete roku 1105 utiekol do Passau k nemeckému cisárovi Henrichovi IV. Henrich však bol zaneprázdnený a nemohol zasiahnuť v Álmošov prospech. Roku 1106 sa vrátil späť do Uhorska, ale s kráľom sa nedohodol. Preto ušiel do Poľska k švagrovi Boleslavovi III., s ktorého vojskom potom vpadol do Uhorska. Álmošovi sa podarilo preniknúť k hradu Abaújvár, ktorý obsadil. Po príchode Kolomana a krátkom obliehaní sa bratia zmierili. S poľským kniežaťom Koloman uzavrel mier a zbavil tak Álmoš spojenca.

O niekoľko mesiacov odišiel Álmoš na púť do Jeruzalema. Po návrate založil kláštor v Dömöši. V lete 1108 pozval na jeho slávnostné vysvätenie aj kráľa Kolomana, ktorý prišiel aj napriek podozreniu, že sa ho Álmoš bude chcieť počas slávnosti zbaviť. Chcel dať Álmoša zajať, ale na naliehanie biskupov a veľmožov sa nakoniec s bratom zmieril.

Álmoš však opäť utiekol hľadať pomoc do cudziny. Ušiel k nemeckému kráľovi Henrichovi V. Ten mu priľúbil pomoc a na jeseň 1108 vyrazil s vojskom k Bratislave, ktorú začal obliehať. Henrichov spojenec, české knieža Svatopluk Olomoucký, medzitým pustošil Považie a nakoniec sa pripojil Henrichovi k obliehaniu Bratislavy. To medzitým využil Kolomanov spojenec, poľské knieža Boleslav III. k vpádu do Čiech. Viac ako mesačné obliehanie neprinieslo úspech a tak sa najskôr Svätopluk a neskôr aj Henrich dali na ústup. Henrich ešte predtým zmieril Kolomana s Álmošom.

Koloman už Álmošovi nevrátil Nitrianske kniežatstvo a bol rozhodnutý Álmoša odstrániť. Ešte na jeseň 1108 dal Álmoša a jeho malého syna Bela zajať, prikázal ich oslepiť.

„	Roku Pána tisícstotrinástom cisár sa vypravil s obrovským vojskom v záujme vojvodu Álmoša a prišiel na hranice Uhorska, aby rokoval s kráľom a dosiahol medzi ním a vojvodom mier. Kráľ poslal cisárovi množstvo darov a tým ho zdvorilo donútil vrátiť sa do (svojej) vlasti. Napriek tomu potom kráľ uzavrel s vojvodom prímerie. No čoskoro jeho aj Bela, jeho mladučkého syna, dal zajať a oslepiť. Navyše prikázal mladulinkého Bela vykastrovať. Ale ten, čo im vyklal oči, bál sa Boha a okrem toho mal strach, že následkom neplodnosti kráľovský trón osirie. Preto vykastroval psíča a jeho semenníky doniesol kráľovi.	“
– Obrázková kronika^[3]^:245

Slepý Álmoš sa potom zdržiaval v dömöšskom kláštore. Tým moc nitrianskych kniežat definitívne skončila a nitrianske údelné kniežatsvo prestalo existovať.

Byzantský exil

Slepému Álmošovi sa roku 1126 podarilo utiecť z Uhorska do Byzancie. Tu žil pod ochranou cisára Jána II. Komnena, ktorého ženou bola dcéra Ladislava I. Priska, Álmošova sesternica. V Byzancii žil pod menom Konštantín. Álmoš sa snažil využiť problémy uhorského kráľa Štefana II., do ktorých ho dostala jeho výbojná politika. Podporu našiel u cisára, ale v priebehu vojny, ktorá vznikla Álmoš zomrel. Roku 1137 nechal jeho syn Belo II. Slepý previesť jeho telesné pozostatky do Uhorska a pochovať ich do stoličnobelehradskej kráľovskej hrobky.

„	Výborná kněžna Adleita odjela do Panonie (Uhry), snažně si přejíc být tam o svátku svatého Štepána krále a vyznavače (20. srpna), ale bratr jí tam zdržel ještě déle, až pohřbil svého otce Almuše. Neboť ten Almuš, byv od svého bratra Kolomana oslepen, skončil svůj život ve vyhnanství v krajinách řeckých, a tak zůstalo jeho tělo deset let nepohřbeno, až je král Béla, jeho syn, od téhož řečeného tyrana oslepený, přenesl do svého království. Po pohřbu otcově kněžna Adleita, nemohouc se do svátku svatého Václava mučedníka (28. září) vrátiti do vlasti, slavila jeho svátek v řečeném hradě Olomouci.	“
– Kronika kanovníka vyšehradského^[4]^:64

Aj keď Álmoš nedosiahol na uhorský trón, boli všetci arpádovskí králi počnúc Belom II. potomkami kniežaťa Álmoša.

Referencie

↑ Almoš. In: Encyclopaedia Beliana
↑ Nestorov letopis : povesť o dávnych časoch na ruskej zemi. Preklad Miroslav Daniš; ilustrácie Miroslav Cipár. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018. 319 s. ISBN 978-80-8202-025-3.
↑ Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika : 1358 – 1370. Ed. Magdaléna Gocníková; preklad Július Sopko, Tünde Lengyelová. 1. vyd. Bratislava : Perfect, 2016. 287 s. ISBN 978-80-8046-770-8.
↑ HRDINA, Karel; TOMEK, Václav Vladivoj; BLÁHOVÁ, Marie. Pokračovatelé Kosmovi. Praha : Svoboda, 1974.

STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska: rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004. ISBN 80-224-0812-3.
Július Sopko: Kroniky stredovekého Slovenska. (Budmerice, 1995). ISBN 80-85501-06-6

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Álmoš (Nitra)

Vladárske tituly
Álmoš Arpádovci
Predchodca Lampert	knieža 1095 – 1108	Nástupca -

[1] Almoš. In: Encyclopaedia Beliana

[Danis-2] Nestorov letopis : povesť o dávnych časoch na ruskej zemi. Preklad Miroslav Daniš; ilustrácie Miroslav Cipár. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018. 319 s. ISBN 978-80-8202-025-3.

[VMK-3] Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika : 1358 – 1370. Ed. Magdaléna Gocníková; preklad Július Sopko, Tünde Lengyelová. 1. vyd. Bratislava : Perfect, 2016. 287 s. ISBN 978-80-8046-770-8.

[PK-4] HRDINA, Karel; TOMEK, Václav Vladivoj; BLÁHOVÁ, Marie. Pokračovatelé Kosmovi. Praha : Svoboda, 1974.

[1]

[2]

[3]

[4]