Kanovník vyšehradský

Kanovník vyšehradský
český spisovateľ, historik a kronikár
Štát pôsob.	České kráľovstvo
Narodenie	?
Úmrtie	12. storočie
Národnosť	česká
Historický portál  Biografický portál

Tzv. Kanovník vyšehradský († 12. storočie) bol český anonymný kronikár, jeden z tzv. pokračovateľov Kosmových.

Autor

Autor bol s najväčšou pravdepodobnosťou Čech. Poznal zrejme spisy cirkevných otcov (Augustina, Cassiodora, Tertulliana). Mal veľmi blízko ku kniežaťu Soběslavovi, ktorý je ústrednou postavou jeho diela, bol pravdepodobne jeho kaplán alebo osoba spojená s jeho kanceláriou.

Balbín a Pešina označili za autora letopisu pražského kanonika a strahovského mnícha Jaroslava. Proti ich názoru sa postavili Pelzel s Dobrovským. Napokon Palacký prišiel s hypotézou, že autorom je kanonik vyšehradskej kapituly. S jeho názorom sa stotožnili W. Wattenbach a Karel Teige, ktorý ho považuje za kniežacieho kaplána.

Dielo

Letopis tzv. Kanovníka vyšehradského je dielo nadväzujúce na Kosmovu kroniku. Na rozdiel od Kroniky mnícha sázavského však nezasahuje do Kosmovho textu, ale priamo naňho nadväzuje. Obsahuje dejiny vlády kniežaťa Soběslava I. (1125 – 1140), ktorý bol pre autora vzorom hrdinu a ktorému bol bezvýhradne a nekriticky oddaný. Text rukopisu z veľkej väčšiny zachytáva práve osobu tohto panovníka as ním najdôležitejšie cirkevné, politické a verejné udalosti tej doby – bitku pri Chlumci (1126), sprisahanie proti Soběslavovi. Po umeleckej stránke nedosahuje úroveň Kosma, na rozdiel od neho bol však Kanovník vyšehradský priamym účastníkom alebo súčasníkom popisovaných udalostí a jeho správy možno označiť napospol za spoľahlivé. Sú teda dôležitým zdrojom poznania stavu stredovekej českej spoločnosti.

Dielo končí začiatkom 40. rokov 12. storočia podrobným popisom Soběslavovej smrti a jeho rozsiahlym oslavným nekrológom.

Dôležité sú tiež kanonikove pozorovania rôznych astronomických javov, ktoré boli veľmi presne zaznamenávané.

Kronika a Uhorsko

Kronika zachytáva vzťahy českého kniežatstva a uhorského kráľovstva. Manželka českého kniežaťa Soběslava Adelaida bola dcérou nitrianskeho kniežaťa Álmoša.

„	Téhož roku (1126) se sešli kníže Soběslav a uherský král Štěpán k rokování a dali si navzájem dary.	“
–

„	Téhož roku (1132) táhl kníže polský s nesčetným vojskem do Uher, chtě proti vůli Uhrů dosaditi na trůn syna Kolomanova po vypuzení slepého krále, který se nazýval Béla. Neboť matka řečeného jinocha byla zapuzena od svého manžela, krále Kolomana, a jsouc těhotná, vrátila se k otci a tam porodila hocha. Toho tedy chtěl kníže polský dosadit Uhrům za krále. Ale jeho úmysl zmařila Boží prozřetelnost; neboť slepý král vytáhl proti němu se svým vojskem a Boleslav, vyčkav noci, dal se ze strachu se svými na útěk. Uhři, stíhajíc ho, mnoho jich s pomocí Boží na tom útěku pobili. Zatím vtrhl kníže Soběslav, maje oporu v milosrdenství Božím a v přímluvě svatého Václava, dne 18. října se svým vojskem do Polska, a celou stranu té krajiny, která se nazývá Slezsko, úplně vypálil. Také odtud odvedl mnoho zajatců s nesčíselným množstvím peněz, též četná stáada mladých klisen, a tak se z přízně milosti Boží s velikou slávou a jásotem vrátil do vlasti	“
– Bitka pri rieke Slaná, 1132

„	Téhož roku (1137) se kníže Soběslav sešel v postě se svým tchánem, králem uherským; pojednav s ním o mnoha rozmanitých věcech, slavil svátky velikonoční na hradě Olomouci ... Výborná kněžna Adleita odjela do Panonie (Uhry), snažně si přejíc být tam o svátku svatého Štepána krále a vyznavače (20. srpna), ale bratr jí tam zdržel ještě déle, až pohřbil svého otce Almuše. Neboť ten Almuš, byv od svého bratra Kolomana oslepen, skončil svůj život ve vyhnanství v krajinách řeckých, a tak zůstalo jeho tělo deset let nepohřbeno, až je král Béla, jeho syn, od téhož řečeného tyrana oslepený, přenesl do svého království. Po pohřbu otcově kněžna Adleita, nemohouc se do svátku svatého Václava mučedníka (28. září) vrátiti do vlasti, slavila jeho svátek v řečeném hradě Olomouci.	“
–

„	Téhož času (1139) navštívil kníže Soběslav svého švagra Bélu, krále panonského; neboť týž král Béla vdával svou dceru za syna německého krále Konráda. To zasnoubení se konalo ve svátku letnic (11. června).	“
–

„	Téhož času (1140) kněžna Adleita, v mravech cnostná a výtečná, po nemnohých obězích pozrmského života, utrápena bolestmi srdce svého, sešla dne 15. září z tohoto světa, preživši svého manžela o sedm měsíců..	“
–

Neskoršie doplnky letopisu

Asi za desať rokov po skončení letopisu k nemu pripojil neznámy autor vypísania počiatkov vlády kniežaťa a neskoršieho kráľa Vladislava II. (1140 – 1172), ktorého hlavným obsahom je rozprávanie o odboji znojemského údelného kniežaťa Konráda proti Vladislavovi. Rozprávanie obsahuje aj podrobný opis obliehania Pražského hradu na jar 1142. Autor mal vzťah ku kláštoru svätého Juraja na Pražskom hrade, možno išlo o niekoho z kňazov.

Na prelome 13. a 14. storočia pridal neznámy usporiadateľ k dielu Kanovníka letopisné záznamy vedené pri svätovítskej katedrále, ktoré chronologicky usporiadal a pokúsil sa im dať jednotnú formu. Obsahujú udalosti z rokov 1140 – 1283 a končí zoznamom českých panovníkov od Přemysla Oráče až po kráľa Václava II. Toto dielo je nazývané ako Druhé pokračovanie Kosmovo.

Prehľad rukopisov tzv. Kanovníka vyšehradského

Letopis tzv. Kanovníka vyšehradského

Zachoval sa v piatich rukopisoch, z ktorých najstarší, pochádzajúcej zo začiatku 40. rokov 14. storočia, je nazývaný Kapitulný rukopis alebo tiež Dražický kódex. Za pravdepodobné miesto vzniku je označovaná svätovítska kapitula, darovaný bol biskupovi Jánovi IV. z Dražíc a po jeho smrti uložený v augustiniánskom kláštore v Roudnici, odkiaľ ho v roku 1597 získala späť svätovítska kapitula zásluhou prepošta Jiřího Bartolda Pontana z Breitenbergu.

Múzejný rukopis

Vznikol na začiatku 15. storočia (pred rokom 1411), za miesto vzniku býva označený roudnický kláštor. Potom patril pražskému kláštoru krížovníkov s červenou hviezdou, ktorí sa za husitskej revolúcie uchýlili do Českých Budějovíc, kde bol rukopis v roku 1840 nájdený. Dnes uložený v Národnom múzeu v Prahe.

Roudnický rukopis

Je zložený z dvoch častí – Kosmovej kroniky a Pokračovania. Napísaný v 15. storočí. Miestom vzniku je s najväčšou pravdepodobnosťou roudnický kláštor. V roku 1826 ho objavil František Palacký. Uložený v Univerzitnej knižnici v Prahe.

Fürstenberský rukopis

Bol napísaný asi aj v roudnickom kláštore v 15. storočí. Podobný kapitulnému rukopisu, ale nie je isté, či bol spísaný podľa neho. Osudy rukopisu nie sú známe. V roku 1755 ho vlastnil kláštor svätá Apra v Toulone a v roku 1827 ho venoval Franz Simon Von Pfaffenhofen fürstenberskej knižnici na Krivokláte.

Břevnovský rukopis

Pochádza z druhej polovice 16. storočia. Príbuzný s rukopisom Kapitulným, ale nie je to presný odpis. Je spoločne s Roudnickým rukopisom v Univerzitnej knižnici v Prahe.

Rukopisy v edíciách a prekladoch

Samotný Letopis tzv. Kanovníka vyšehradského a Druhé pokračovanie vydal prvýkrát roku 1752 vo Viedni gróf Jáchym Krakovský z Kolovrat pod názvom Continuatio chronici Bohemici olim conscripti a Cosma, Pragensis ecclesiae decano, nunc e codice MSto Pragensi. dom. Joachimus S. R. I. Krakowský comes de Kolowrat, Viennae in collegio regio Theresiano nobilium.

Ďalšie vydania už bola spoločné s Kronikou mnícha sázavského.

• r. 1783 F. M. Pelzel a J. Dobrovský v Scriptores rerum bohemicarum
• r. 1851 Köpke v Monumenta Germaniae Historica (SS IX)
• r. 1874 prvý český preklad vyhotovil V.V. Tomek v Emlerovej edícii Fontes rerum Bohemicarum (zv. II.)
• r. 1882 vydal Tomek Kosmov letopis český s pokračovaním Kanovníka vyšehradského a Mnícha sázavského
• Fiala, Zdeněk ; Bláhová, Mária : Pokračovatelia Kozmovi. Praha 1974. (s prekladom Karla Hrdiny )

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kanovník vyšehradský na českej Wikipédii.