Preskočiť na obsah

Štefan Harabin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Štefan Harabin
slovenský sudca a bývalý minister spravodlivosti
Štefan Harabin
Bývalý podpredseda vlády
V úrade
4. júla 2006 – 23. júna 2009
PremiérRobert Fico
Viera Petríková Nástupca
7. minister spravodlivosti SR
V úrade
4. júla 2006 – 23. júna 2009
Predchodca Lucia Žitňanská Viera Petríková Nástupca
Biografické údaje
Narodenie4. máj 1957 (67 rokov)
Ľubica, ČSR
Politická stranaKSČ (do roku 1989)
ĽS-HZDS (2006-2009, nestraník)
VLASŤ (od 2019)
Alma materPrávnicka fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Profesiaprávnik, sudca a politik
Národnosťslovenská
Vierovyznaniepravoslávie[1]
Rodina
Súrodenci9[2]
Manželka
Anna Harabinová (1985 – 1993)
Gabriela Harabinová (od 1996)
DetiBranislav (*1986)
Kamila (*1990)
Tamara (*1997)
Katarína (*1998)
Odkazy
www.harabin-2019.sk
Spolupracuj na CommonsŠtefan Harabin
(multimediálne súbory)

JUDr. Štefan Harabin (* 4. máj 1957, Ľubica) je slovenský právnik, bývalý sudca, bývalý predseda Najvyššieho súdu SR, bývalý podpredseda vlády a bývalý minister spravodlivosti. V prezidentských voľbách v roku 2019 a 2024 neúspešne kandidoval na post prezidenta SR.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a pôsobenie ako sudca

[upraviť | upraviť zdroj]

Štefan Harabin sa narodil 4. mája 1957 v obci Ľubica v okrese Kežmarok. Právo vyštudoval na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Sudcovskú prax začínal ako justičný čakateľ Krajského súdu v Košiciach v roku 1980. Do funkcie sudcu z povolania bol zvolený 1. januára 1983. Do roku 1989 bol členom a funkcionárom Komunistickej strany Česko-Slovenska na Okresnom súde v Poprade.[3] Po Nežnej revolúcii od roku 1990 pôsobil na Krajskom súde v Košiciach a v roku 1991 ho zvolili za sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V rokoch 1998 – 2003 a 2009 – 2014 bol predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Minister spravodlivosti (2006 – 2009)

[upraviť | upraviť zdroj]

Od 4. júla 2006 do roku 2009 bol ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky. Na tento post ho nominovala Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko.

Ako minister spravodlivosti sa snažil zrušiť Špeciálny súd a Úrad špeciálnej prokuratúry.[4] V októbri 2006 v priebehu dvoch dní odvolal sedem predsedov krajských či okresných súdov. O svoje funkcie prišli predsedovia krajských súdov v Bratislave (Darina Kuchtová), v Banskej Bystrici (Ľudovít Bradáč) a v Žiline (Róbert Urban).[5] Róbert Urban kvôli svojmu odvolaniu viedol súdny spor, v ktorom Najvyšší súd rozhodol, že jeho odvolanie bez udania dôvodu bolo v súlade so zákonom, no Ústavný súd SR rozhodol, že v tejto veci Najvyšší súd rozhodol svojvoľne.[6] Minister odvolával aj predsedov okresných súdov – v Žiline Petra Hrnčiara, vo Veľkom Krtíši Milana Ružičku, v Dolnom Kubíne Petra Bebeja a v Bratislave Gabrielu Sobolovskú. Zameral sa najmä na súdy, ktoré najviac spolupracovali s predchádzajúcim vedením na zavádzaní reformy súdnictva:[chýba zdroj] napríklad s prvým krajským súdom, ktorý pripravil prechod na zreformovaný systém práce – išlo o banskobystrický súd, ktorého predseda Ľudovít Bradáč bol odvolaný.

Návrat na Najvyšší súd SR (2009 – 2014)

[upraviť | upraviť zdroj]

22. júna 2009 bol Súdnou radou SR opätovne zvolený na post predsedu Najvyššieho súdu SR.[7]

V roku 2014 nebol opätovne zvolený za predsedu Najvyššieho súdu SR. Pri voľbe získal len 6 hlasov z potrebných 10. Harabin však vyhlásil: „Ja som prehral? Veď som mal najviac hlasov. Ja som vyhral.“[8]

Kandidatúry na prezidenta Slovenskej republiky

[upraviť | upraviť zdroj]

2019

[upraviť | upraviť zdroj]

Štefan Harabin ako sudca Najvyššieho súdu ohlásil 18. apríla 2018, že plánuje v nadchádzajúcich prezidentských voľbách kandidovať na prezidenta SR.[9] Svoju kandidatúru potvrdil 15. novembra 2018, kedy doručil 31 993 podpisov občanov súhlasiacich s jeho kandidatúrou.[10] Kandidoval ako nezávislý kandidát, podporili ho tiež strany KDŽP a NK.[11][12]

Harabin sa vo volebnej kampani profiloval ako kresťanský a národný kandidát a akcentoval potrebu návratu vlády práva do štátu.[13] Vo voľbách nakoniec získal 307 823 hlasov (14,34 %), čo mu stačilo na tretie miesto. Do druhého kola nepostúpil, napriek tomu sa pasoval za „jednoznačného víťaza volieb“.[14]

2024

[upraviť | upraviť zdroj]

Harabin kandidoval aj v prezidentských voľbách v roku 2024. Podpisy pod kandidatúru vyzbieral 26. januára 2024.[15] Podporu mu vyhlásili tieto strany: SNS[16], REPUBLIKA[17], NK/NEKA[18], KSS[19], DOMOV[20], SOS[21] a VB[22]

V prvom kole volieb získal 264 579 (11,74 %) platných hlasov a skončil na 3. mieste.[23]

Pôsobenie v strane VLASŤ (od 2019)

[upraviť | upraviť zdroj]

Po úspechu v prezidentských voľbách, kedy Harabin predčil aj Mariana Kotlebu, začal s prípravou na založenie novej politickej strany pre nadchádzajúce parlamentné voľby. Nová strana okolo Štefana Harabina nakoniec nevznikla založením, VLASŤ vznikla 24. júna 2019 iba premenovaním dovtedajšej Strany občianskej ľavice.[24] Predsedom strany sa nestal Harabin, ale jeho dlhoročná kolegyňa Anna Žatková.[25] VLASŤ čoskoro ohlásila kandidatúru vo voľbách do Národnej rady v roku 2020.

Kandidatúra na predsedu Najvyššieho súdu

[upraviť | upraviť zdroj]

5. septembra 2019 Harabin oznámil, že nebude ďalej kandidovať na predsedu Najvyššieho súdu. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Čaputová bez štipky hanby vyhlásila, že ak jej právoplatne zvolený predseda Najvyššieho súdu nebude po vôli, odmietne ho vymenovať. Ona je presným a ukážkovým príkladom toho, ako sa nám vrcholná politická kasta snaží ukradnúť vlasť a zobrať si ju celú pre seba.“[26] Čaputová niekoľko dní predtým povedala, že kandidáta, ktorého zvolí Súdna rada do funkcie nevymenuje automaticky. „Nebudem vymenovávať osoby, ktoré by mali sporný – či už profesijný, alebo osobnostný – príbeh. To znamená, ktoré by v danom období neprispeli k dôveryhodnosti justície,“ vyhlásila.[26] Harabin zostáva sudcom Najvyššieho súdu, v nasledujúcich voľbách môže kandidovať ako nezávislý, ak ním chce ostať aj naďalej.[26]

Predvolebná kampaň pred voľbami do NR SR 2020

[upraviť | upraviť zdroj]

Vzhľadom na podobne zamerané programy sa na jeseň 2019 uvažovalo o možnej spolupráci strany VLASŤ s ĽSNS Mariana Kotlebu. Nakoniec sa však Harabin rozhodol kandidovať samostatne a počas spoločnej tlačovej konferencie s Kotlebom sa ukázalo, že so spojením oboch strán ani nepočítal.[27] Harabin vo volebnej kampani vystupoval so sloganom "Ukradli našu vlasť. Vráťme ju ľuďom!" a s programom spravodlivosti a práva pre každého.[28]

Kontroverzie

[upraviť | upraviť zdroj]

Kauza telefonátu s Bakim Sadikim

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2008 bol zverejnený prepis telefonického rozhovoru z roku 1994 medzi Štefanom Harabinom a albánskym narkobarónom Bakim Sadikim.[29] Baki Sadiki bol v roku 2013 odsúdený na 22 rokov väzenia za nedovolenú výrobu omamných a psychotropných látok a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie na medzinárodnej úrovni.[30] Harabin telefonát aj akýkoľvek vzťah so Sadikim odmieta. Napriek tomu priznáva, že pozná „manželku dotyčného človeka, ktorý nikdy nebol právoplatne odsúdený“. V skutočnosti bol Sadiki už v rokoch 1979 až 1987 právoplatne odsúdený trikrát.[31]

Generálny prokurátor Dobroslav Trnka v roku 2008 verejne potvrdil, že prepis telefonátu bol súčasťou ich dohľadového spisu. Harabin za to prokuratúru žaloval, pričom žiadal odškodné 300-tisíc eur. Na súde v roku 2013 prokuratúra opätovne potvrdila, že rozhovor existuje a uviedla presné číslo rozhodnutia súdu, ktoré schválilo odpočúvanie.[32] Okresný súd Bratislava I na pojednávaní 10. apríla 2018 priznal Harabinovi nemajetkovú ujmu vo výške 150-tisíc eur. Rozsudok nie je právoplatný. Okresný súd Bratislava I rozhodol o odškodnom 150-tisíc už v roku 2012, ktoré potvrdil aj Krajský súd, avšak po mimoriadnom odvolaní sa spor dostal až na Najvyšší súd, ktorý rozhodnutie zrušil a kauzu vrátil späť na nižšie súdy. Krajský súd, ktorý rozhodoval o odškodnom, sa vôbec nezaujímal, či prepis existuje a či Harabin so Sadikim volal. Podľa krajského súdu Trnka porušil povinnosť mlčanlivosti.[32] Podľa právnika Petra Wilflinga sa súd vôbec nezaoberal paragrafom 6 Trestného poriadku o poskytovaní informácií o trestnom konaní. Podľa Wilflinga musia verejní činitelia strpieť väčšiu pozornosť verejnosti a je vo verejnom záujme, aby sa mohli občania dozvedieť informáciu, ktorá by mohla spochybniť ich dôveryhodnosť.[32]

Kauza odsúdenia Bystríka Janíka

[upraviť | upraviť zdroj]

V kauze s františkánskym kňazom Bystríkom Janíkom išlo o Štátnou bezpečnosťou zinscenovaný súdny proces, v ktorom sa kňaza v roku 1985 pokúšali obviniť, že oklamal vdovu Teréziu Kňažíkovú a získal od nej podvodom peniaze.[33] Tá to pôvodne dementovala s tým, že ich mu darovala dobrovoľne. Prokurátor pre Janíka navrhoval nepodmienečný trest. Štefan Harabin bol v tom čase sudcom okresného súdu v Poprade. Ním vedený senát s členmi Michalom Pješčakom a Cyrilom Hečkom 15. októbra 1985 rozhodol o oslobodení obžalovaného, keďže skutok podľa neho nebol trestným činom.[33] Tento rozsudok však nebol v tejto kauze konečný. Prokurátor však vo veci podal odvolanie na Krajský súd v Košiciach, kde už Kňažíková zmenila výpoveď a preto krajskí sudcovia zrušili pôvodné rozhodnutie a vrátili spis Harabinovmu senátu. Ten v roku 1986 už nevydal oslobudzujúci rozsudok, ale naopak Janíka odsúdil na 28 mesiacov väzenia nepodmienečne.[34][33] Janík, ako aj prokurátor, sa odvolali, krajský súd však rozsudok potvrdil a ešte pridal dva mesiace k verdiktu. V júli 1986 Janík žiadal z dôvodu zlého zdravotného stavu o odklad výkonu trestu, čomu však Harabin nevyhovel.[33] Janík bol vo väzení od júla 1986 do októbra 1987, kedy ho podmienečne prepustili v zlom zdravotnom stave. Odišiel žiť do Prahy k tamojším tajným františkánom. Bol chorý a chradol, túlal sa po Prahe. Na základe informácií pražských františkánov bol pravdepodobne na jeho celu vo väzení nasadený agresívny úchylný väzeň, čo sa mohlo podpísať pod jeho predčasnú smrť vo veku 46 rokov. Bol posledným tajným kňazom a rehoľníkom na Slovensku, ktorý neprirodzene a násilne zomrel následkom perzekúcií komunistického režimu a jeho justície.[35][36]

Harabin neskôr menil svoje stanovisko k prípadu. V rokoch 2005-2006 tvrdil, že Janíka súdil pre podvod, vo svojej knihe Súdnosť z roku 2018 hovoril o tom, že šlo o proces pre Janíkovu vieru.[33] V januári 2020 Harabin pred parlamentnými voľbami prezentoval svoju údajnú nevinu v tejto kauze tým, že zverejnil prvý oslobodzujúci rozsudok, následný usvedčujúci rozsudok však zamlčal.[37]

Kauza odmien pre predsedu Najvyššieho súdu

[upraviť | upraviť zdroj]

V čase pôsobenia Harabina na poste predsedu Najvyššieho súdu SR mu boli v priebehu rokov 2009-2010 pochybne vyplatené odmeny vo výške 113 tisíc € (približne 3,4 milióna Sk).[38][39] Odmeny schválila vtedajšia ministerka spravodlivosti Viera Petríková, ktorá bola blízkou známou Harabina a sa stala ministerkou po ňom.[38] Kontrolóri NKÚ v roku 2017 tiež zistili, že Harabin ako predseda NS SR vyplácal odmeny sudcom nerešpektujúc zásadu rovného zaobchádzania. Sudcovia, ktorí predsedu kritizovali, dostali odmeny 50 €, kým tí, ktorí s ním boli spriaznení, až 30 000 €.[38][39]

Zadržanie NAKA

[upraviť | upraviť zdroj]

16. mája 2022 Harabina zatkli vyšetrovatelia Národnej kriminálnej agentúry z dôvodu obvinenia z prečinu hanobenia národa, rasy a presvedčenia a schvaľovania agresie Ruska voči Ukrajine na svojom verejnom profile.[40] Obvinenie súvisí s postom na Facebooku, ktorým mal schvaľovať ruskú inváziu na Ukrajine. Harabina v ten deň po niekoľkých hodinách prepustili.[41]

Osobný život

[upraviť | upraviť zdroj]

Harabin je druhýkrát ženatý a má štyri deti.[42][43] Jeho druhá manželka Gabriela bola počas úradovania ministerky Viery Petríkovej, Harabinovej nástupníčky v úrade a rovnako nominantky ĽS-HZDS, zamestnaná na Ministerstve spravodlivosti.[43][44] Syn Branislav je od roku 2017 sudcom, v minulosti sa stal justičným čakateľom ešte skôr, než získal diplom z práva, pričom inštitút justičného čakateľa opätovne zaviedol do praxe Štefan Harabin.[45]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ LEIDENFROST, Martin. Ako som bol v Harabinovom rodisku. Denník Postoj (Bratislava: Postoj Media), 2019-02-25. Dostupné online [cit. 2019-10-28]. ISSN 1336-720X.
  2. ↑ Veronika Prušová. Harabin. Zrodil ho Mečiar, vytiahol Fico, konkuruje Kotlebovi. 1.. vyd. Bratislava : N Press, 2019. Dostupné online. ISBN 9788097239497. S. 264. Archivované 2019-10-28 z originálu.
  3. ↑ TASR. Harabin nemá obavy z komunistickej minulosti. SME (Bratislava: Petit Press), 2001-08-25. Dostupné online [cit. 2019-01-30]. ISSN 1335-4418.
  4. ↑ Harabin chce zrušiť Špeciálny súd. Pravda (Bratislava: Perex), 2006-09-27. Dostupné online [cit. 2019-01-30]. ISSN 1336-197X.
  5. ↑ TASR. Harabin odvolal predsedov krajských súdov v Banskej Bystrici a Žiline. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2006-10-04. Dostupné online [cit. 2019-01-30]. ISSN 1336-1996.
  6. ↑ PETKOVÁ, Zuzana. Harabin odvolal sudcu, ten uspel na Ústavnom súde. SME (Bratislava: Petit Press), 2011-02-07. Dostupné online [cit. 2019-01-30]. ISSN 1335-4418.
  7. ↑ HANUS, Martin. Papaláš. Denník Postoj (Bratislava: Postoy), 2019-02-06. Dostupné online [cit. 2019-02-09]. ISSN 1336-720X.
  8. ↑ Harabin prehrávať nevie. Nie je to prvýkrát, čo sa ako porazený označil za VÍ-ŤA-ZA [online]. glob.zoznam.sk, 2019-03-18, [cit. 2020-02-06]. Dostupné online.
  9. ↑ PRUŠOVÁ, Veronika. Harabin potvrdil, že chce kandidovať na prezidenta. Denník N (Bratislava: N Press), 2018-04-18. Dostupné online [cit. 2020-02-06]. ISSN 1339-844X.
  10. ↑ Iniciatíva za Harabinovu prezidentskú kandidatúru vyzbierala dostatok podpisov. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2018-11-15. Dostupné online [cit. 2020-02-06].
  11. ↑ Konzervatívny denník. Denník Postoj (Bratislava: Postoj Media). Dostupné online [cit. 2020-02-06]. ISSN 1336-720X. Archivované 2019-03-30 z originálu.
  12. ↑ Národná koalícia: Od SNS očakáva jasnú podporu pre Harabina [online]. narodnakoalicia.sk, 2016-01-04, [cit. 2020-02-06]. Dostupné online.
  13. ↑ Štefan Harabin: Jediný kresťanský a národný kandidát .TV spot. youtube.com, 2019-03-10, [cit. 2020-02-06].
  14. ↑ TA3 TASR. Som víťaz, tvrdí Harabin. Čaputovú obvinil z kupčenia s Mistríkom. TA3 (Bratislava: C.E.N.), 2019-03-17. Dostupné online [cit. 2020-02-06]. Archivované 2020-02-06 z originálu.
  15. ↑ JOJ 24. Štefan Harabin odovzdal podpisy na prezidentskú kandidatúru [online]. joj24.noviny.sk, 2024-01-26, [cit. 2024-01-26]. Dostupné online.
  16. ↑ Spájanie národných síl pokračuje [online]. facebook.com, 2024-03-18, [cit. 2024-03-18]. Dostupné online.
  17. ↑ Páni Danko a Kotleba, vzdajte sa už v prospech Štefana Harabina. [online]. facebook.com, 2024-03-15, [cit. 2024-03-18]. Dostupné online.
  18. ↑ PREZIDENT MIERU - ŠTEFAN HARABIN [online]. facebook.com, 2024-03-07, [cit. 2024-03-18]. Dostupné online.
  19. ↑ Komunisti volia JUDr. Harabina [online]. kss.sk, 2024-03-19, [cit. 2024-03-19]. Dostupné online.
  20. ↑ Výzva Andrejovi Dankovi a Mariánovi Kotlebovi, aby odstúpili v prospech Štefana Harabina [online]. facebook.com, 2024-03-15, [cit. 2024-03-18]. Dostupné online.
  21. ↑ michalweb. Úspešná akcia so Štefanom Harabinom [online]. sosstrana.sk, 2024-02-29, [cit. 2024-03-12]. Dostupné online.
  22. ↑ 🇸🇰JUDR. ŠTEFAN HARABÍN 🇸🇰 [online]. facebook.com, 2024-01-24, [cit. 2024-03-18]. Dostupné online.
  23. ↑ PREZIDENTSKÉ VOĽBY 2024. teraz.sk (Bratislava: TASR). Dostupné online [cit. 2024-03-30].
  24. ↑ VALOVIČ, Peter. Harabin založil Vlasť, potom utekal pred otázkami (video). SME (Bratislava: Petit Press), 2019-10-01. Dostupné online [cit. 2020-02-06]. ISSN 1335-4418.
  25. ↑ CUPRIK, Roman. K Harabinovi ide jeho verná úradníčka, raz jej vyplatil 33-tisíc eur. SME (Bratislava: Petit Press), 2019-10-08. Dostupné online [cit. 2020-02-06]. ISSN 1335-4418.
  26. ↑ a b c PRUŠOVÁ, Veronika. Štefan Harabin už nechce šéfovať Najvyššiemu súdu. Na vine je prezidentka. Denník N (Bratislava: N Press), 2019-09-05. Dostupné online [cit. 2019-09-05]. ISSN 1339-844X.
  27. ↑ TA3 TASR. Harabin sa s ĽSNS nespojí, chce chrániť pred úchylnými experimentmi. TA3 (Bratislava: C.E.N.), 2019-11-14. Dostupné online [cit. 2020-02-06]. Archivované 2019-11-28 z originálu.
  28. ↑ HAJČÁKOVÁ, Daniela. Vlasť si objednala bilboardy s Harabinom, strana bola roky stratová. SME (Bratislava: Petit Press), 2019-10-25. Dostupné online [cit. 2020-02-06]. ISSN 1335-4418.
  29. ↑ PRUŠOVÁ, Veronika; ŠUTKOVÁ, Veronika. Harabin zapiera kamaráta. SME (Bratislava: Petit Press), 2008-07-10. Dostupné online [cit. 2019-01-30]. ISSN 1335-4418.
  30. ↑ SITA. Súd odmietol odvolanie Bakiho Sadikiho, odsedí si 22 rokov. Pravda (Bratislava: Perex), 2014-04-02. Dostupné online [cit. 2019-01-30]. ISSN 1336-197X.
  31. ↑ TREND.SK. Harabinovský výsmech alebo absurdnosť, ktorá prekonáva všetky rekordy justície. www.etrend.sk. Dostupné online [cit. 2018-10-28].
  32. ↑ a b c TÓDOVÁ, Monika. Sadiki Harabinovi volal, prokuratúra to opäť potvrdila pred súdom. SME (Bratislava: Petit Press), 2013-12-02. Dostupné online [cit. 2019-01-30]. ISSN 1335-4418.
  33. ↑ a b c d e PRUŠOVÁ, Veronika. Harabin zverejnil pravdu o odsúdení kňaza Bystríka Janíka. Tú svoju. Denník N (Bratislava: N Press), 2020-01-16. Dostupné online [cit. 2020-02-06]. ISSN 1339-844X.
  34. ↑ MAJCHRÁK, Jozef. Koho by rád oklamal kandidát Harabin. Denník Postoj (Bratislava: Postoj Media), 2018-07-17. Dostupné online [cit. 2020-02-06]. ISSN 1336-720X.
  35. ↑ DUBOVSKÝ, Patrik. Odomykáme: Ako Harabinov senát poslal do väzenia ťažko chorého františkána [online]. Sme, [cit. 2020-06-13]. Dostupné online.
  36. ↑ DUBOVSKÝ, Patrik. November 1989 a cirkev na Slovensku. In 20. výročie Nežnej revolúcie (zborník). 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2010. ISBN 978-80-89335-29-9. S. 154.
  37. ↑ IŽÁK, Štefan. Harabin opäť zavádza o tom, ako odsúdil mladého františkána [online]. antipropaganda.sk, 2020-01-15, [cit. 2020-02-06]. Dostupné online. Archivované 2020-02-06 z originálu.
  38. ↑ a b c HANUS, Martin. Papaláš. Denník Postoj (Bratislava: Postoj Media), 2019-02-06. Dostupné online [cit. 2020-02-06]. ISSN 1336-720X.
  39. ↑ a b cho. Harabin si pochybne vyplatil 113-tisíc. Na Najvyššom súde šafáril, zistili kontrolóri. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2017-08-24. Dostupné online [cit. 2020-02-06]. ISSN 1336-1996.
  40. ↑ SITA. NAKA zadržala bývalého šéfa Najvyššieho súdu Štefana Harabina. SME (Bratislava: Petit Press), 2022-05-16. Dostupné online [cit. 2022-05-18]. ISSN 1335-4418.
  41. ↑ Harabina zadržala NAKA, po výsluchu ho pustili na slobodu. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2022-05-16. Dostupné online [cit. 2022-05-18].
  42. ↑ Exmanželka Štefana Harabina čelí obžalobe z podvodu. SME (Bratislava: Petit Press), 2011-02-10. Dostupné online [cit. 2019-01-30]. ISSN 1335-4418.
  43. ↑ a b PETKOVÁ, Zuzana. Manželka Harabina mala sólo miestnosť. SME (Bratislava: Petit Press), 2010-07-17. Dostupné online [cit. 2019-01-30]. ISSN 1335-4418.
  44. ↑ PRUŠOVÁ, Veronika. Harabin má ženu na ministerstve. SME (Bratislava: Petit Press), 2010-02-20. Dostupné online [cit. 2019-01-30]. ISSN 1335-4418.
  45. ↑ CUPRIK, Roman. Harabinovho syna zvolili za sudcu. SME (Bratislava: Petit Press), 2017-10-30. Dostupné online [cit. 2019-01-30]. ISSN 1335-4418.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Štefan_Harabin&oldid=7908998“