Anna Jurkovičová-Hurbanová
| Anna Jurkovičová-Hurbanová | |
|---|---|
 | |
| Narodenie | 6. apríl 1824 Nové Mesto nad Váhom, Rakúske cisárstvo |
| Úmrtie | 2. február 1905 (80 rokov) Turčiansky Svätý Martin, Rakúsko-Uhorsko |
| Manžel | Jozef Miloslav Hurban |
| Deti | 9 detí (4 dcéry a 5 synov, vrátane S. H. Vajanského, Vladimíra, Konštantína, Boženy, vyd. Royovej, Želmíry, Márie vyd. Lorencovej, Ľudmily vyd. Fejovej a Bohuslava)[1] |
Anna Jurkovičová-Hurbanová[1] (iné tvary mena: Anna Jurkovičová[2], Anička Jurkovičová[3]; * 6. apríl 1824, Nové Mesto nad Váhom – † 2. február 1905, Turčiansky Svätý Martin)[1] bola jednou z prvých slovenských ochotníckych herečiek. Podporovala národné povedomie a bojovala proti spoločenským predsudkom.[2] Od roku 1841 hrávala v Slovenskom národnom divadle nitrianskom v Sobotišti.[2][4]
Dcéra organizátora slovenského družstevníctva Samuela Jurkoviča, manželka slovenského národného buditeľa Jozefa Miloslava Hurbana, matka Svetozára Hurbana Vajanského a ďalších slovenských kultúrnych pracovníkov, stará matka Vladimára Roya a Vladimira Hurbana Vladimírova.[1][2]
Jej príbeh opísala Anna Lacková v románoch Anička Jurkovičová (1948) a Z čírej lásky (1958). O jej živote bola v roku 1983 nakrútená trojdielna filmová séria Anička Jurkovičová.[2]
Od roku 1998 sa v Novom Meste nad Váhom konáva Festival Aničky Jurkovičovej, prehliadka neprofesionálnych divadelných súborov.[2]
Roku 2024 vydala Slovenská pošta poštovú známku pripomínajúcu 200. výročie jej narodenia.[5]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Anna Jurkovičová sa narodila v roku 1824 v Novom Meste nad Váhom do rodiny učiteľa Samuela Jurkoviča a Kataríny Jurkovičovej, rodenej Filovej.[1] Manželia mali šesť detí, dospelosti sa dožili len dcéry Anna, Júlia a Emília.[6]
V roku 1831[1] sa rodina presťahovala na Záhorie do Sobotišta[2], kde jej otec prijal ponuku na miesto učiteľa. Práve tu nastali v Anninom živote zlomové okamihy. Pár mesiacov po presťahovaní, keď mala Anna len osem rokov, jej zomrela matka Katarína. Otec zostal na výchovu detí sám a jeho vplyv viedol dcéry k emancipácii, k láske k národu a k umeniu. Aktívne podporoval ochotnícke spolky a tak šíril osvetu a vzdelanosť aj medzi tými najbiednejšími.
Anna Jurkovičová nebola prvou ochotníckou herečkou, avšak svojim dielom výrazne prispela k rozvoju ženského divadelníctva na Slovensku a k emancipácii žien. V rokoch 1841 až 1842 vystupovala ako jedna z prvých divadelných ochotníčok v ochotníckej družine bratislavských študentov, ktorí boli členmi Slovenského národného divadla nitrianskeho. Účinkovala vo veselohre Divotvorný klobauk (krčmárova dcéra Betuška); Starý vozka Petra III. (Anička Dobrožilová) a v tragédii Nevolníci aneb Isidor a Olga (Olga).[2]
Mala priateľské vzťahy so štúrovcami a intenzívnejšie sa stretávala s Jánom Franciscim. Francisci mal o Annu istý záujem, a venoval jej dokonca báseň Nezapomenuteľnej, ktorá sa nachádza v jeho zbierke Iskry zo zaviatej pahreby. Pre odpor štúrovcov k sobášu však Francisci uprednostnil národ. Anna sa nakoniec v roku 1845 vydala za druhého štúrovca Jozefa Miloslava Hurbana. Svadba sa nestretla s pochopením u všetkých, samotný Štúr, ktorý uprednostňoval boj za národ sa snažil Hurbana presvedčiť, aby sa neženil.[7] Sobáš sa konal 7. októbra 1845 v evanjelickom kostole v Sobotišti.[6]
Pár sa po svadbe usadil na fare v Hlbokom, kde sa manželia okrem rodinným záležitostiam venovali aj národnej otázke. Ďalej však už nevystupovala a venovala sa rodine a miestnej osvetovo-výchovnej činnosti.[2] V roku 1847 sa jej a Hurbanovi narodil syn Svetozár, no už o rok sa pár musel odlúčiť pre revolučné udalosti. Anna spolu so synom odišli k jej otcovi do Sobotišťa. Po vyhlásení Žiadostí slovenského národa bol vydaný zatykač na Štúra, Hodžu a Hurbana a maďarská Garda obsadila faru v Hlbokom. Anna, ktorá sa do fary vrátila, musela strpieť nočné prepady a prehliadky. Po tom, čo od Hurbana obdržala list za ním v prezlečení odišla do českej Rusavy, kde istý čas pobudla u svojej sestry Júlie. Tam sa jej narodila dcéra Božena a odtiaľ odišla v decembri roku 1848 do Prahy, kde obnovila svoj kultúrny život.[7][6]
Na jar roku 1849 sa spolu s manželom dostala do Viedne, kde navštevovala operné predstavenia. Po skončení revolúcie sa rodina vrátila na faru v Hlbokom. Spolu s Hurbanom mali celkovo 9 detí (päť synov a štyri dcéry), no niektoré sa nedožili dospelosti. V roku 1888 Hurban zomrel a starobu prežila Anna u svojho syna Konštantína v Martine, kde navštevovala ochotnícke predstavenia. Anna zomrela 2. februára roku 1905 a pochovaná bola na Národnom cintoríne.[2] Jej hrob nesie nápis: „verná dcéra slovenského národa“.[7][6]
Pocta
[upraviť | upraviť zdroj]
Matica slovenská odhalila bustu Aničky Jurkovičovej ako vôbec prvej ženy v Aleji národných dejateľov pred budovou Matice slovenskej v Martine ako súčasť aktivít k Roku žien v národnom hnutí.[8][9]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f JURKOVIČOVÁ-HURBANOVÁ, Anna. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok II. E – J.. Martin : Matica slovenská, 1987. S. 583.
- ↑ a b c d e f g h i j Jurkovičová. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 7. In – Kalg. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2013. [Cit. 2024-06-01]. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-1-3. S. 604.
- ↑ TOMKOVÁ, Tatiana. Anička Jurkovičová [online]. Martin: Matica slovenská, 2024-04-09, [cit. 2024-06-01]. Dostupné online.
- ↑ Anička Jurkovičová Hurbanová bola prvou slovenskou herečkou [online]. TERAZ.sk, 2014-09-14, [cit. 2020-03-09]. Dostupné online.
- ↑ Nová známka pripomína osobnosť prvej ochotníckej herečky Jurkovičovej. teraz.sk (Bratislava: TASR, teraz.sk), 2024-04-05. Dostupné online [cit. 2024-04-05].
- ↑ a b c d Anička Jurkovičová: Krásna, vzdelaná a nadaná opora štúrovcov [online]. Pravda.sk, 2015-08-02, [cit. 2020-03-09]. Dostupné online.
- ↑ a b c ŠPROCHOVÁ, Terézia. Osudové peripetie Aničky Jurkovičovej [online]. HistoryWeb.sk, [cit. 2020-06-17]. Dostupné online.
- ↑ Správy [online]. rtvs.sk, [cit. 2024-08-03]. Dostupné online.
- ↑ TELEVÍZIA TURIEC. V Aleji Národných dejateľov odhalili bustu Aničky Hurbanovej - Jurkovičovej [online]. 2024-08-02, [cit. 2024-08-03]. Dostupné online.