Preskočiť na obsah

Babička (kniha)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Babička

Úvodný list Babičky z vydania z roku 1855
Autor Božena Němcová
Pôvodný jazyk čeština
Krajina vydania Rakúske cisárstvo
Dátum 1. vydania originálu 1855
Literárny žáner voľne koncipovaný poviedkový obraz,[1] novela,[2] idyla[3] alebo román[4]

Babička s podtitulom Obrazy venkovského života je najznámejšie dielo Boženy Němcovej, prvýkrát vydané roku 1855.[1] Uniká jednoduchým žánrovým, smerovým a tematickým interpretáciám.[5] Žánrovo býva označovaná za idylu,[3] novelu,[2], poviedkový obraz,[1] súbor čŕt[6] alebo za román.[4] Niektorí literárni historici ju priraďujú k romantizmu,[7] iní k biedermeieru[8] alebo realizmu.[9] Kniha má podobu idealizovaného spomínania na detstvo v Ratibořickom údolí, opisuje ľudové zvyky, dedinský spôsob života a obyčajné i výnimočné udalosti , pričom jednotlivé epizódy spája postava babičky, láskavej, múdrej a zbožnej ženy, ktorú si vážia všetci na okolí.[10] V texte sa nachádza veľké množstvo nárečových výrazov, úsloví a zastaraných slov, zároveň však obsahuje mnoho rysov hovoreného jazyka, čo ho oživuje a robí pomerne zrozumiteľným aj pre moderného čitateľa.[11]

Dielom, z ktorého autorka pri písaní Babičky ideovo najsilnejšie čerpala, bola Erbenova Kytice (1837-1853).[12] Tiež sa inšpirovala dielom olomouckého univerzitného profesora a lekára Františka Jana Mošnera Pestúnka (1851)[13] a uvažuje sa tiež o ovplyvnení Adalbertom Stifterom.[14] Sama Němcová videla hlavný zdroj vo svojich spomienkach na mladosť v Ratibořiciach.[13] Využila však tiež svoje neskoršie bohaté etnografické skúsenosti a do Babičky umiestnila opisy zvykov z rôznych miest vrátane Slovenska.[15]

Božena Němcová Babičku písala po smrti syna Hynka, kedy sa musela potýkať s chorobami, chudobou a policajným sledovaním.[13] Začala ju písať v pražskej Ječnej ulici v dome č.p. 516 koncom roka 1853 a dokončila ju v lete roku 1854 vo Vyšehradskej ulici, č.p.1378.[16] Babička potom bola publikovaná v lete roku 1855 v štyroch zošitoch. Postupom času sa stala jednou z najúspešnejších českých kníh, dosiahla viac ako tri stovky českých vydaní a bola preložená do viac ako dvadsiatich cudzích jazykov.[10]

Stručné zhrnutie deja

[upraviť | upraviť zdroj]

Babička prichádza k rodine svojej dcéry na Starom bielidle a pomáha vychovávať svoje vnúčatá. Stáva sa radkyňou susedom a nakoniec i pani kňažnej, ktorú spoločne s deťmi navštívi na zámku. Kniha popisuje tiež príbeh tragickej lásky dievčaťa Viktorky, ktorý patrí k najdramatickejším momentom knihy. Podstatné miesto má tiež opis života na dedine i jeho tradícií a zvykov v priebehu roka – od náboženských sviatkov, vrátane Vianoc, Veľkej noci a púti do Svatoňovíc, až po sezónne práce (zber plodov a bylín, zber, driapanie peria, pradenie a podobne).

Charakteristika hlavných postáv

[upraviť | upraviť zdroj]
Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!

Babička

[upraviť | upraviť zdroj]
Súsošie Babička s deťmi v Ratibořiciach (autor Otto Gutfreunda, 1922)

Babička (vlastným menom Magdaléna) na žiadosť svojej dcéry prichádza na Staré bielidlo. Určuje poriadok domácnosti, pomáha a radí a teší sa prirodzenej autorite u všetkých osôb žijúcich v okolí, od detí až po pani kňažnú. S deťmi sa prechádza po Ratibořiciach a vykonáva návštevy na rôznych miestach (na zámku, v mlyne, v horárni a podobne).[17] Reprezentuje staročeský život.[9] Vychádza zo zidealizovanej postavy Márie Magdalény Novotnej-Čudovej, ktorá sa podľa niektorých dohadov zdržiavala v Ratibořiciach v rokoch 1825 až 1830,[18] podľa iných na toto miesto medzi rokmi 1820 a 1830 iba príležitostne zachádzala.[19]

Barunka

[upraviť | upraviť zdroj]

Barunka je najstaršia a najobľúbenejšia babičkina vnučka. Predstavuje čiastočne autobiografický obraz mladej Boženy Němcovej. Barunka však môže zobrazovať tiež mladosť samu o sebe a vzmáhajúci sa národ.[20] V priebehu deja vyrastá a pohybuje sa na hranici medzi detstvom, do ktorého doposiaľ spadajú jej mladší súrodenci, a vážnym svetom dospelých.[21]

Pani kňažná

[upraviť | upraviť zdroj]

Pani kňažná je dobrá a prívetivá šľachtičná, stará sa o svoju chovanicu Hortenziu. Babičku si váži a chová sa k nej ako k seberovnej. V údolí má pozíciu absolútneho vládcu, Boha, zatiaľ čo babička funguje v príbehu ako Panna Mária, láskavá orodovnica, ktorá sa môže u vrchnosti prihovoriť.[22] Predobrazom pre pani kňažnú bola vojvodkyňa Katarína Wilhelmína Zaháňská. Tá však bola v skutočnosti skôr ženou pohybujúcou sa vo vysokej spoločnosti a blízkou priateľkou mnohých dobových osobností (kancelára Metternicha, kniežaťa Esterházyho), nie romantizovanou a idealizovanú kňažnou starajúcou sa v prvom rade o svojich poddaných.[23]

Viktorka

[upraviť | upraviť zdroj]

Dielo obsahuje tiež smutný príbeh bláznivej Viktorky, ktorá sa zamilovala do vojaka („černého myslivce“) a z tragickej lásky sa pomiatla. Na rozdiel od ostatných postáv takmer nehovorí, žije v lese a je vystavená živlom, s ktorými je úzko spojená.[24] Je možné ju chápať ako stelesnenie pudovej a zmyselnej (ženskej) prírody, ktorá je premáhaná tým, že sa o nej ritualizovane rozpráva.[25] Viktorka funguje ako hrdinka príbehu rozprávaného poľovníkom (vloženej poviedky či novely) a morálne a didaktický prvok, avšak súčasne ako prvok estetický, obohacujúci text o romantickú poetiku.[26] Hana Šmahelová uviedla, že prostredníctvom Viktorkinho príbehu najsilnejšie preniká rozprávkovosť. V prvej časti jej dramatického osudu sa opakuje dejové schéma rozprávky, ako ho opísal Vladimir Jakovlevič Propp. Po niekoľkých náznakoch prichádza náhle nešťastie a začína snaha o záchranu nevinnej, trpiacej dievčiny. Rodičia hľadajú pomoc proti škodcovi, čiernemu poľovníkovi, a sľubujú odmenu. Zásadnú úlohu hrá postava pomocníka kováčky, ktorá daruje Viktorke magický predmet, škapuliar. Ženích je však ako záchranca nepoužiteľný a tiež zlo čierneho poľovníka ohrozujúce Viktorku nie je celkom jednoznačné.[27] Šmahelová si všimla tiež prepojenie postavy Viktorky s obrazom autorky v záverečnej scéne jej postavy, keď leží mŕtva v rakve a na perách jej zostáva trpký úškrn.[28]

Symbolický hrob bláznivej Viktorky sa nachádza v Červenom Kostelci, kde Božena Němcová žila od septembra 1837 do apríla 1838. Predobrazom postavy bola reálne žijúca Viktórie Židová, ktorá v skutočnosti nakoniec zomrela na starobu v roku 1868 vo svojom rodisku, neďalekej Červené Hore (patriacej do Kosteleckej farnosti) a bola pochovaná na vtedajšom Kosteleckom cintoríne do spoločného hrobu chudobných.[29] Za spodobnenie Viktorky sa niekedy považuje motív na rube českej 500korunovej bankovky; oficiálne ide ale o všeobecnejší "symbol ženských postáv z diela Boženy Němcovej".[30]

Obsah

[upraviť | upraviť zdroj]

Úvodná pasáž

[upraviť | upraviť zdroj]

Text začína nemeckým mottom, ktoré možno preložiť takto: "Z toho vidíš, že chudobní nie sú tak celkom úbohí, ako si myslíme; sú naozaj blaženejší, než si predstavujeme a ako my sami sme. "Úryvok pochádza z románu Rytieri ducha (Die Ritter vom Geis, 1850-1851) a jeho autorom je mladonemecký spisovateľ Karl Gutzkow.[31] Z motta je proti originálu vypustené oslovenie "teuer Communist" (drahý komunista). V Gutzkowovom románe je daná pasáž súčasťou polemiky mierenej na presadzovateľa komunizmu a utopického socializmu a postavené okolo myšlienky, že nebezpečenstvu triedneho boja je možné sa vyhnúť zrovnoprávnením neprivilegovaných spoločenských vrstiev. Text Němcovú oslovil okrem iného preto, že súznel s jej vlastnými predstavami o bezproblémovom spolužití rôznych vrstiev, kedy chudobní bohatým nezávidia a bohatí chudobnými nepohŕdajú, ako to opísala aj v Babičke.[32]

Nasleduje venovanie grófke Eleonóre z Kounic, rodenej grófke Voračickej z Paběníc (1809-1898), významnej dobovej filantropke a vlasteneckej podporovateľke českej literatúry. Táto šľachtičná ako prvá prekladala Babičku do nemčiny, avšak výsledok jej práce sa pravdepodobne nezachoval.[31]

V prológu sa krátko hovorí o obtiažnosti zachytenia spomienok na dávno mŕtvu babičku do podoby písaného textu. Autorka sa predstavuje ako účastníčka kultúrneho prechodu od starobylej orálnej kultúry k modernej kultúre písaného slova.[33]

1. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]
Ilustrácia Adolfa Kašpara z roku 1924

Babička na začiatku žije v chalúpke v podhorskej dedine Olešnici. Od najstaršej dcéry Terezky prichádza babičke list; dcéra v ňom oznamuje, že sa vydala a že jej manžel prijal službu u kňažnej, ktorá má panstvo v Čechách, blízko babičkinho bydliska. Takisto babičku prosí, aby k nim prišla bývať. Ktorú Olešnici mala Němcová na mysli, nie je celkom jasné. Staršie bádanie súdilo, že Mária Magdaléna Čudová-Novotná sa v skutočnosti prisťahovala v roku 1825 z Rovného v Orlických horách, kde žila so synom Kašparom. Pravdepodobnejšie možno ale jej príchod do Ratiboříc datovať do roku 1823, kedy skončil jej pobyt v Sliezsku (pravdepodobne na rôznych miestach, možno tiež v Zaháňi).[34]

Babička dcérino pozvanie prijme a prichádza na Staré bielidlo, kde žijú Proškovi, rodina jej dcéry. Všetci, vrátane detí (Barunka, Ján, Vilímek a Adelka) a dvoch veľkých psov (Sultán a Tyrl) ju netrpezlivo očakávajú. Keď príde, sú prekvapení jej oblečením, bielymi vlasmi, scvrknutými rukami a iba štyrmi zubami. Ihneď sa však s babičkou spriatelia. Babička si okamžite vezme na starosť hospodárstvo. Začína pečením chleba, učí, aby ľudia mali úctu k božiemu daru a žehnali chlieb zakaždým, keď niekto vezme do ruky cesto alebo vojde do kuchyne. Barunke vysvetlí, že dobrá gazdiná má byť šetrná a pre pierko má aj cez plot skočiť. Babička je tiež prekvapená najrôznejšími novotami, čalúneným a lesklým nábytkom alebo klavírom. Preto sa radšej zdržiava vo svojej izbičke. Deťom ukazuje svoje poklady, darčeky z pútí, rodinné spisy a drobnosti, vrátane toliara od cisára Jozefa II.

2. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

Opisuje babičkin všedný deň; v lete vstáva o štvrtej, v zime o piatej; povie požehnanie, pobozká krížik a asi hodinu pradie. Nasleduje popis jej nežného vzťahu k zvieratám: zvieratá (psy, ošípané, hovädzí dobytok, hydina atď.) ju majú radi a ona ich chráni proti týraniu. Keď ale zistí, že psy roztrhali káčatká, a pán Prošek ich zmlátil, uznáva, že museli byť potrestaní. Akonáhle babička obstará zvieratá, ide prebudiť deti a potom buď ďalej pradie, alebo ide s deťmi na prechádzku a zbiera liečivé byliny, vďaka ktorým nepotrebuje lekára. V lese stretávajú bledú, rozstrapatenú, bláznivú Viktorku, ktorá žije v jaskyni a večer spieva pri splave. Večer pozorujú hviezdy a babička rozpráva, že každý má tú svoju, boží vyvolení jasnú a krásnu, ľudia ako Viktorka zakalenú.

3. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

Popisuje domov Proškových, Staré bielidlo. Je to malý domček uprostred kvetinových a zeleninových záhrad, blízko je tiež ovocný sad, hospodárske budovy a pretekajúca rieka Úpa. Babička chodieva s deťmi k vode, aby sa mohli kúpať v struhe, a rozpráva o rieke, ako tečie do Labe a potom až k moru.

Rozpráva sa aj o rýzmburskom poľovníkovi, ktorý sa často zastaví so psom Hektorom na pohárik vína a chlieb so soľou. Objavuje sa aj panský strážca Mojžiš, ktorého sa deti boja. Samotné panstvo, prechádzajúce okolo na koni, však deti obdivujú a tiež babička hovorí, že šľachta je ľuďom k radosti. Večer prichádza babičku a deti navštíviť Kristla, čiperná a usmievavá dcéra krčmára poňatá podľa skutočnej dcéry hostinského Františka Celbu. Jej spomienky na slávnu babičku zachytil tiež Alois Jirásek v stati "Pani kňažná".[35] Zastavuje sa aj mlynár a jeho pani a tiež pani správcová zo zámku, ktorú babička nemá pre jej pýchu rada a zakaždým odchádza aj s deťmi, aby sa s ňou nemuseli stretnúť. Inak však babička rada víta prostých a núdznych ľudí: olejkára, drotára alebo žida. Deti majú veľmi v obľube pána Beyera, krkonošského poľovníka z Horného Maršova, vysokého, svalnatého a chudého, s dlhými vlasmi, veľkými fúzami a vtáčími perami za klobúkom; deťom prináša kryštály a rozpráva im o horách a Rýbrcoulovi.

4. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

Deti sa zvlášť tešia na nedeľu, kedy ich babička nebudí, pretože sa zúčastňuje rannej omše. Deti jej potom chodia naproti, keď idú na hrubú omšu. Počas nedeľných popoludní chodí babička s deťmi do mlyna, kde žije Mančinka, dievča v Barunkinom veku. V mlyne dostávajú deti ovocie, sušené jablká (křížaly) a buchty. Dievčatá žartujú, že v mlyne miesto zajacov jedia mačky a veveričky. Deti sa tiež hrajú na školu a šantia so psom. Babička si s mlynárovou rodinou medzitým rozpráva o napoleonských vojnách a ruskom ťažení, pričom sa ukazuje, že pozná vojenský stav. Tiež hovorí o tom, že pochádza z Olešnice, kde sa od vdovy Novotnej naučila výrobe vlnených pokrovcov. Skutočná Magdaléna Čudová sa však narodila v Křoviciach, čo prvýkrát dokázal Bohumil Kulíř. Okrem mestečka Olešnice v Orlických horách sa uvažovalo aj o Olešnici u Červeného Kostelca alebo o Osečnici.[36]

Babička ďalej rozpráva, že keď bola dieťa, stavala sa pevnosť Josefov. Tvrdí, že keď tam s vdovou odnášali hune, postretli pána, ktorý babičku nechal hľadieť ďalekohľadom a venoval jej toliar. Neskôr sa ukázalo, že to bol sám cisár Jozef II. Cisár síce skutočne v 80. rokoch 18. storočia do budúceho Jozefova zachádzal, rozprávanie o toliari je však takmer určite vymyslené a inšpirované podobným príbehom, ktorý zachytil už v roku 1807 moravský buditeľ Tomáš Fryčaj.[37]

5. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

Raz za dva alebo tri týždne berie babička deti k poľovníkom do Rýzmburku neďaleko zrúcaniny hradu Rýzmburk a vrchnostenského altánku. Tam posedia a Barunkin brat Ján si spomína na rozprávanie o silnom Ctiborovi, ktorý sa stal rytierom. Táto heraldická povesť pôvodne vznikla okolo náhrobku Bernarda Žehušického z Nestajova a Němcová ju podrobnejšie spracovala vo svojich rozprávkach.[38] Babička s deťmi tiež pozorujú boušínský kostol a Babička rozpráva o zázraku, ktorý sa tam udial, keď sa stratila nemá a hluchá dcérka miestnych pánov, ale neskôr ju pastier Bárta našiel uzdravenú.

Raz k nim príde na koni pani kňažná a zaujmú ju jahody, ktoré deti nazbierali. Babička rozpráva, že ona sama od smrti svojho dieťaťa jahody neje. Kňažná prijme košíček s ovocím a pozve deti i s babičkou na nasledujúci deň do zámku. Potom konečne prídu k horárni, kde sa po tráve prechádzajú pávy, perličky, biele králiky, srna s obojkom a niekoľko psov. Poľovník pozve babičku s deťmi dovnútra a gazdiná ju pohostia jedlom a pivom. Deti sa medzitým hrajú s poľovníkovými chlapcami. Poľovník babičke rozpráva, že stretol panstvo a musel pani kňažnej rozprávať o bláznivej Viktorke. Babička ho požiada, aby jej aj o Viktorke všetko podrobne povedal. Poľovník si zapáli fajku a dá sa do rozprávania.

6. kapitola (rozprávanie o Viktorke)

[upraviť | upraviť zdroj]

Poľovník rozpráva Viktorkin životný príbeh. Bola dcérou sedliaka zo Žernova, pred pätnástimi rokmi veľmi krásnou dievčinou, o ktorú sa uchádzalo mnoho mládencov. Viktorka si však nemohla vybrať. Potom za ňou začal chodiť poľovník (vojak) posádky, ktorá ležala v meste. Mal čierne, uhrančivé oči a zrastené obočie a Viktorka sa ho bála. Ľudia hovorili, že to snáď ani nie je človek, skôr frfloš (upír). Vždy, keď Viktorka niekam prišla, stál vonku pri okne. Rozhodla sa teda, že sa radšej vydá za kohokoľvek, len aby sa ho zbavila. Ponúkne sa jej sedliacky synček Tonda. Viktorka však stále vídala vojakova oči a ani pomocou modlitby sa jej nedarilo sa z jeho moci vymaniť. Išla sa poradiť s kováčkou, ktorá jej prisľúbila pomoc, ak sa dokáže modliť k anjelovi strážnemu a za duše v očistci. Viktorka to dokázala dva dni, ale tretieho dňa vyrazila na otcovo poľe na ďatelinu, aby našla štvorlístok a zaistila si šťastie s Tondom. Pritom si zabodla do nohy tŕň. Keď ju priniesli domov, mala nohu obviazanú bielou, hebkou šatkou.

Kováčke potom rozprávala, že stúpila na tŕnie pri ceste, keď utekala pred vojakom. Keď omdlela, odniesol ju k potoku a ošetril ju a potom jej vyznal lásku. Viktorka mu uverila a venovala mu svoj škapuliar. Ležala potom dlho ako mŕtva a kováčka vídala vojaka za oknom. Neskôr však vojaci odtiahli a Viktorka sa uzdravila. Keď jej ale jej sestra Marienka vybavila, že vojak odkazuje, aby Viktorka nezabudla na svoj sľub, utiekla z domu. Viktorkin otec sa vypravil hľadať vojenský oddiel, ale Viktorku nikde nenašiel. O rok neskôr ju zazreli v lese. Odmietla ale vrátiť sa domov a prespávala v jaskyni. Poľovník rozpráva, že ju zazrel, ako niečo hádže do vody a smeje sa. Potom sedela na pni a spievala dve hodiny uspávanku, je teda pravdepodobné, že do vody hodila svoje dieťa. Na svadbu Toníka a Marienky priniesla potom Viktorka kvety do dvora. Neskôr ale napadla svetlovlasého nemca prezývaného Zlatohlávek, hrýzla ho a sipela na neho, až ho nakoniec zachránili paholci. Nemec zo strachu z Viktorky neskôr z kraja odišiel. Babička sa po vypočutí Viktorkinho príbehu rozplače a Barunka tiež na ňu myslí a hovorí si, že je to úbohé dievča.

7. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

Babička vyráža spoločne s deťmi na zámok. Cestou musia odháňať Adélkinu sliepku Čiernu, ktorú priviezla babička z podhorskej dediny, a následne je čistota ich oblečenia ohrozovaná psami, pred ktorými ich zachráni otec Prošek. Prejdú okolo krčmy a zámockým parkom, kde nakŕmia ryby v tôni. V zámku ich slúžobníctvo pozdraví po nemecky a sú uvedení do predsiene. Babičke je ľúto, že musia šliapať po vzácnych kobercoch, keď prechádzajú do kňažninho kabinetu, kde ich milostivá pani očakáva. Pobozkjú pani kňažnej ruku a ona ich pobozká na čelo. V rozhovore ale babička prezradí, že by na zámku bývať nechcela, i keď je to tam ako v nebi, pretože tu nie je hospodárstvo a nemohla by pracovať. Potom prichádza kontesa Hortenzia, kňažnina chránenka, a odvedie deti. Predpokladá sa, že inšpiráciou pre túto postavu bola Mária Wilson von Steinach, dcéra kňažninej sestry Márie Pavlíny z Hohenzollern-Hechingen (1805), hoci jej životné osudy boli odlišné.[39]

Kňažná Zaháňská sa zatiaľ rozpráva s babičkou a prezerajú si portréty na stenách, kde visí okrem rodiny panej tiež ruský cár Alexander I., rakúsky cisár Jozef II. A pruský kráľ Friedrich Wilhelm II. Babička rozpráva, že jej manžel Jiří bojoval v pruskom pluku počas povstania v Poľsku, ale delová guľa mu odtrhla nohu a nakoniec zomrel. Babička sa potom živila výrobou huní, ale vadila jej nemecká reč v Nise a potom, čo musela utiecť pred povodňou, odmietla penziu z kráľovskej milosti a vrátila sa do Čiech. Táto romantická príhoda s vojnovým zranením bola literárnymi historikmi, vrátane Václava Černého, prijímaná ako skutočnosť, babičkin manžel však v skutočnosti zmrzačený nebol, po potlačení rebélie v roku 1794 slúžil ešte dlhé roky vo vojsku a neskôr sám pracoval ako niský huniar. Zomrel na suchoty až roku 1805.[40]

Pri návrate do domovskej chalúpky sa babička podľa svojho rozprávania stretla so starým, slepým psom, ktorého pätnásť rokov nevidela. V domovskom domčeku ju pohostili a nakoniec tiež spoznali. Žila spoločne s bratovou rodinou a opäť pracovala na huniach. Babičkin otec bol veľmi dobrotivý človek, požičiaval svojim susedom a obdarovával žobrákov, i keby ich mal sám ísť hľadať. Postupne sa všetky babičkine deti rozleteli do sveta za učením. Pani kňažná ďakuje babičke za príbeh jej života a potom spoločne odchádzajú na raňajky i s deťmi, ktoré boli zatiaľ obdarované kontesou Hortensiou. Babička odmieta čokoládu a kávu, pretože je zvyknutá raňajkovať kyslo a zemiaky, ale nakoniec prijme trochu vína. Barunka dostane peniaze pre Kudrnove deti na ošatenie, avšak babička presvedčí šľachtičnú, že lepšie ako almužna je stála platená práca strážnika alebo poklasného. Keď babička s deťmi odchádza, šepká si pani kňažná: "Šťastná to žena!"

8. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

Deti sa hrajú na lúke, okolo ide na koni kontesa Hortenzia a zosadne, aby ich pozdravila. Rozprávajú sa o lienkach a mravcoch a o tom, ako sa zvieracie živobytie podobá tomu ľudskému. Potom prichádzajú babička s Barunkou a babička vysvetľuje kontese, na čo slúžia všetky rôzne byliny a koreniny. Hortenzia rozpráva, že pochádza z talianskej Florencie a opisuje mesto, do ktorého sa túži vrátiť. Druhého dňa odchádzajú vystrojené deti s pánom Proškom do mesta, kde prebieha slávnosť Božieho tela s procesiou a omšou.

Po slávnosti ide babička s deťmi do hostinca, pri ktorom čaká koč. Ukazuje sa, že Kristla sa nahovára s mládencom Jakubom Mílom – jeho postava je inšpirovaná žernovským sedliakom menom Jakub Míl.[41] Mílo riadi koč a krčmárova dcéra rozpráva, že od preceptora na zámku dostala veršované prianie, ktorému príliš nerozumie. Verše sú obmenené a zrejme ironizovanou básňou Františka Matúša Klácela. Babička spomína, že tiež poznala študovaného človeka, čudáka, keď žila v Kladsku, a rozpráva humornú príhodu z jeho života. Toto rozprávanie vychádza z anekdoty, ktorá kolovala o Jánovi Evangelistovi Purkyně.[41] Kristla potom hovorí, že jej viac ako na učenosti záleží na babičkinom rozprávaní a na pesničkách a hovorí o piesni, ktorú zložili s dievčatami pri robote na pánskom. Keď potom koč prechádza okolo brány zámku, usmeje sa na Kristlu čierno oblečený taliansky komorník s čiernymi fúzmi a trblietajúcimi sa prsteňmi. Kristla hovorí, že ho nerada vidí, pretože on sa stále snaží začať si niečo s českými dievčatami a tiež s ňou samotnou, aj keď ho neustále odmieta.

9. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

Vo svätojánsky predvečer zvolá pán Prošek podľa obyčaje svojich najmilších priateľov na hostinu. Pečú sa koláče. Babička sleduje Kristlu, ktorá zbiera venčeky, aby urobila svätojánsky venček, a spomína na svoje vlastnú mladosť, ako sa pomocou venčeka pokúšala veštiť, ako bude vyzerať jej milý a kedy sa s ním stretne. Tiež teraz babička uvažuje, kedy sa so svojím zosnulým manželom znovu stretne.

Na druhý deň hovorí babička s Kristlou. Vychádza najavo, že zámocký talian dievča neustále obťažuje v krčme a ťuká jej v noci na okienko. Dedinskí chlapci vedení Mílom ho ale pri tejto činnosti včerajšieho večera prepadli, namazali mu kolomažou nohy a za gombík zapichli žihľavu. Kristla však nie je rada, pretože sa obáva, že Mílu kvôli talianovi nevezmú za paholka a bude musieť na vojnu. Ján zatiaľ ukazuje ostatným zvieratá v obrázkovej knihe, ktorú dostal od kontesy. Neskôr prichádza pani kňažná a pýta sa pána Proška, či sa v lesoch kradne drevo, že niekto v noci napadol jej komorníka Piccola. Babička však pani kňažnej rázne vysvetlí, ako to bolo v skutočnosti, a šľachtičná sľúbi, že veci urovná a zaistí, aby sa talian nemstil. Pani Prošková potom babičku obdivuje, že dokáže takto odvážne hovoriť aj s panstvom.

10. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

Koná sa púť. Na cestu sa vydávajú babička, pani matka Prošková, Kristla, Mančinka a Barunka. Pri Žernovskej kaplnke sa pridajú k zástupu pútnikov v čele s vodcom Martincom. Pochodujú potom ku Svatoňoviciam a cestou spievajú zbožné piesne. Babička napomína Barunku, aby na púti spievala alebo sa ticho modlila a neobracala myseľ k iným veciam. Vo Svatoňoviciach sa pútnici napijú zo zázračnej studničky so siedmimi prameňmi pod stromom s obrazom Panny Márie. Potom idú do osvetleného kostola, kde sa modlia.

Pani matka a babička prespávajú u rodiny správcu uhoľných baní, Kristla s Ančou na pôjde u vdovy domkárky. Dievčatá sa dohovárajú, že by chceli mať svadbu v jeden deň. Kristla hovorí, že podľa svätojánskej veštby by to malo s Mílom vyjsť, ale dodáva, že babička hovorila, že sen je iba sen a poverám by sa nemalo prikladať viery; a babičke verí ako evanjeliu. Ráno po omši sa idú pútnici do kúpeľov vykúpať a potom nakúpiť obrázky, ružence, figúrky a iné pútnické darčeky. Babička zaplatí jednému z kupcov, aby starej Fouskovej predal svoj tovar lacnejšie. Hovorí potom Barunke, ktorá dobročinný skutok videla, aby o ňom nehovorila, pretože ľavica nesmie vedieť, čo dáva pravica. Na spiatočnej ceste sa zastaví vo rtyňskom lese pri hrobe s deviatimi krížmi. Ančinka rozpráva príbeh o panošovi Hermanovi, ktorý pochádzal z neďalekého hradu Vízmburk a bol zavraždený sokom vo svoj svadobný deň. Fousková ale hovorí, že u nich sa príbeh rozpráva inak a panoš bol podľa nej z hradu u Litoboř. Balada o ženíchovi zabitom pri Krákorke sa spievavala v Čechách, na Morave i na Slovensku.[42]

11. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]
Ilustrácia Kamila Vladislava Mutticha

Na jeseň odchádza panstvo i so svojim kočišom a pani Prošková plače, pretože vie, že manžela opäť uvidí až na jar. Chlapci púšťajú šarkany a Barunka zbiera pre babičku plody kaliny a šípky. Rozpráva sa o tom, že Sibyla sedí na mramorovom koni v kopci a podľa jej proroctva príde na českú krajinu bieda, vojny, hlad a mor a nakoniec bude roznesená na kopytách koní. Babička potom deťom hovorí, že majú milovať svoju krajinu, aby sa proroctvo nevyplnilo. Adelka chce počuť, že babička neumrie, ale babička jej odpovedá, že všetkého je na svete do času.

Na sviatok Všetkých svätých prinesie babička sviečočky a rozsvieti ich na pamiatku zosnulých. Týždeň potom napadne sneh. Deti jazdia na saniach a v domoch sa driape perie a pritom sa rozpráva, hlavne o zlodejoch a zbojníkoch. Adélka chodí do školy a učia sa písmená, o čom rozpráva babičke tak často, že aj stará žena sa nakoniec ešte abecedu naučí. Neskôr znesie babička z pôjdu kolovrat, do chyže prídu priadky, rozprávajú sa rozprávky a spieva sa. Na deň svätého Mikuláša dostanú deti nádielku do pančušky za oknom. Deň svätej Lucie ich ale napĺňa strachom, pretože sa boja bielej ženy, ktorá si berie neposlušné deti. Babička nie je rada, že sú deti strašené, ale povery im na rozdiel od otca nevyhovára, pretože v ne sama verí – hoci sa nebojí, pretože pevne verí v Boha. Znovu sa hovorí o Mílovi a o tom, že na jar bude možno musieť na vojnu.

12. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

Na Štedrý deň a Boží hod dostávajú všetci prichádzajúci na Starom bielidle i v mlyne jesť a piť do sýtosti. Najväčšiu radosť má babička, keď príde nečakane z Olešnice jej syn Kašpar. Deti sa pokúšajú postiť, aby videli zlaté prasiatko, ale majú slabú vôľu. Rôznymi rituálmi sa pokúšajú veštiť budúcnosť: púšťanie lodičiek ukáže, že sa Ján a Barunka dostanú ďaleko do sveta, ale rozkrojenie jablka prezradí, že nebudú šťastní. Túto pasáž napísala Němcová s vedomím budúcich udalostí: Jan sa dostal ako vojak do Talianska, ale po roku 1848 zomrel, pravdepodobne spáchal samovraždu. Vilém a Adélka v dobe napísania Babičky ešte žili.[43]

Potom prichádza nádielka od Jezuliatka. Pod osvetleným, okrášleným stromčekom objavia deti darčeky. Babička tento zvyk síce predtým nepoznala, ale páči sa jej. Vonku spieva pastier koledy a dostane za to výslužku. Na sviatok svätého Štefana idú chlapci na koledu do mlyna a horárne. Na sviatok Troch kráľov sa na Starom bielidle tancuje. Babička sa nechce pripojiť, ale rozpráva, ako zamlada tancovala neustále. Na deň svätej Doroty sa predvádza hra o Dorotinom umučení kráľom Diokleciánom. Zimné radovánky skončia pochovaním fašiangov a nastáva pôstna doba. Babička sedí pri kolovrate, spieva pôstne piesne a rozpráva o živote Ježiša Krista. Na piatu nedeľu, smrtnú, sa vynáša smrť a dievčatá koledujú. Je popísaná tiež Veľká noc. Barunka je dojatá zo slávnosti vzkriesenia a večer sa rozplače radosťou. Babička na veľkonočnú nedeľu odnesie do kostola mazanec, víno a vajcia a nechá si ich posvätiť. Na druhý deň sa koná dynovačka, chlapci a muži šľahajú prútikmi ženy, vrátane babičky a malej Adelky.

13. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

Popisuje sa príchod jari, deti zbierajú kvety. Babička hovorí, že do dňa svätého Juraja nie je žiadne zviera jedovaté, jed sa objaví až potom. Chlapci vyrábajú píšťalky, Barunka klobúčik z jelšových listov. Prichádza však povodeň z hôr, koryto potôčika pretečie a babička sa modlí. V noci je dom obklopený vodou a celé údolie sa premení na jazero. Veľká voda odnáša mosty, lávky aj niektorá domky. Tretieho dňa voda opadne. Počas filipojakubskej noci sa usporadúva pálenie čarodejníc a dievčatá skáču cez oheň, tancuje sa s pochodňami a vyhadzujú sa do vzduchu zapálená lopatky.

Dozrievajú čerešne a jahody a deti začínajú chodiť do školy. Babička daruje každému z detí nožík, aby si mohli krájať chleba, a napomína ich, aby sa pri vyučovaní správali slušne a dávali si pozor na ceste. Deti potom babičke rozprávajú, čo sa učia a ako šantia cez prestávky. Babička napomína Barunku, aby nepísala ostatným za odplatu úlohy, pretože im tým bráni, aby sa zadanú vec naučili. Ukazuje sa, že Míla pravdepodobne pôjde naozaj k vojsku. Nemá peniaze, aby sa vykúpil, a na ženenie s Kristlou bude musieť čakať štrnásť rokov.

14. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

V máji je na Starom bielidle smutno, pretože z Viedne prišiel list, že kontesa Hortenzia ochorela a kňažná s pánom Proškom neprídu na panstvo, ako sa plánovalo. Kristla sa bojí, že bude Míla odvedený, a babička jej rozpráva, že tiež ona mala s vojnou súženia. Za vojny Rakúska s Pruskom ju prenasledoval ľahkomyseľný dôstojník. V tom istom čase prišiel z Kladska Jiří, syn starej Novotnej, na úteku pred verbunkošmi. Skrýval sa u svojej matky v chalupe, ale keď babičku prepadol večer dôstojník a začal sa s ňou biť, Jiří zoskočil a pomohol jej. Potom musel opäť odísť, ale predsa len ho naverbovali Prusi, keď ho chytili opitého v krčme. Babička sa za neho o tri roky neskôr v Prusku na vambeřickej púti vydala a musela opustiť svojich rodičov, aby ho nasledovala k pluku. Keď babička dorozpráva, objaví sa Míla a oznámi, že je vojakom a za tri dni musí do Hradca.

15. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

Na Staré bielidlo prichádza poľovník Beyer so svojím synom, volá sa Aurel, ale otec mu hovorí Orol. Syn ukazuje deťom svoju ručnicu a poľovník rozpráva o horách a snahe dolapiť škodnú líšku. Zo zámku prichádza správa, že kňažná príde na dožinky a potom odíde bez koní do Florencie, pán Prošek teda bude môcť zostať cez zimu doma. Rozprávajú sa o Viktorke, vraj už starne, spieva čim ďalej menej a hádžu do vody vŕbové prútiky. Pán Beyer hovorí o svojej fajke a o fajčení a hovorí, že v horách fajčia často tiež staré ženy, namiesto tabaku ale zemiakovú vňať alebo višňový list. Tiež hovorí o tom, ako vo chvíli bolesti objal kedysi strom a zdalo sa mu, že je v ňom život, čo potvrdzuje tiež rýznburský poľovník. Beyer potom ešte rozpráva, ako pred popravou dvoch vrahov, pohľadného a škaredého, za tým nepekným prišiel do cely a zistil, že má dobré srdce a na scestie ho priviedol ťažký život a nenávisť a ústrky ostatných. Ľudia ale viac ľutovali krásneho zločinca, ktorý vraždil zo žiarlivosti. Druhého dňa odchádzajú babička, Barunka a Adelka do krčmy dať zbohom Mílovi.

16. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

Po svätodušných sviatkoch panujú veľké horúčavy a na poliach zrejú klasy. Konečne sa vracia kňažná. Pán Prošek priváža babičke z Viedne list od jej dcéry Johanky. Píše v ňom o svojom nastávajúcom, chorvátovi Jurovi. Hovorí tiež o tom, že kontesa Hortenzia si má brať jedného bohatého grófa, ale stále nie je úplne zdravá. Kristle prichádza list od milého z vojny.

Hortenzia potom prichádza navštíviť babičku a ukazuje jej svoje kresby. Na obrázku údolia a rieky je zachytená aj Viktorka, iný obrázok zachytáva Staré bielidlo aj s babičkou a deťmi. Kontesa požiada babičku o to, aby ju smela namaľovať, a dohovorí sa, že babička príde na zámok a portrét tam zostane, kým starenka nezomrie. Pre babičku namaľuje jej vnúčatá, aby mala pamiatku, až odrastú. Babička sa tiež prihovára za Mílu a Kristlu a kňažná sľúbi, že pomôže.

17. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

Starí aj mladí pracujú za dusného leta na poli, aby odviezli zožaté obilie, a na oblohe sa kopia hrozivé čierne mraky, blíži sa búrka. Pán Prošek hovorí, že v lese videl po stromom stať Viktorku, smiala sa tam a tlieskala. Babička zapália hromničnú sviecu a spolu s deťmi sa modlí, zatiaľ čo vonku šľahajú blesky a zúri búrka. Keď búrka odíde, vyjde najavo, že blesk rozbil starú hrušku, ktorú mali radi. Babička odchádza na zámok. Uhádla totiž, že Hortenzia je zamilovaná do talianskeho maliara, ktorý ju učil, a kňažná o tom s ňou chce hovoriť.

Medzitým sa rozšíri správa, že za búrky zahynula Viktorka, keď blesk udrel do stromu, pod ktorým stála. Jej telo je vystavené v záhradnom domčeku a babička sa ide na zosnulú pozrieť a pomodliť sa nad ňou. Pochovajú ju v romantickom údolí pri boušínskeho kostola a na hrob jej zasadia jedľu. Bára zo Žernova o nej zložia smutnú pieseň. Žobráčka Viktorka, ktorá literárnu postavu inšpirovala, však v skutočnosti zomrela až v roku 1868 a je pochovaná v Červenom Kostelci.[44]

18. kapitola

[upraviť | upraviť zdroj]

Kontesa odovzdá babičke obrazy vnúčat a ona ich neskôr ukazuje ľuďom, i keď sa niekdajšie deti rozbehnú do lesa. Na dožinkoch odovzdá Kristla Hortenzie veniec, neskôr sa objaví Míla a ukáže sa, že ho pani kňažná vykúpila z vojny. Krátko potom odcestujú kňažná a kontesa do Talianska. Babička potom nadiktuje Barunke list pre svoju dcéru Johanku do Viedne a dá jej súhlas k sobášu. Nasleduje popis svadobného veselia a zvykov na svadbe Jakuba Mílu a Kristly. Po hostine nasleduje tanec a čepení nevesty. Slávnosť trvá celý týždeň. Ide však o vymyslenú udalosť, Kristla, ktorá bola predlohou literárnej postave, si nevzala Jakuba Mílu, ale učiteľa Václava Nemastu.[45] Z Talianska potom prichádza správa, že Hortenzia sa bude vydávať za mladého maliara, ktorý ju predtým učil, a babička k tomu hovorí: " chvála pánubohu, všetko sa to dobre skočilo! "

V nasledujúcich rokoch babička ďalej žije v údolíčku a sleduje, ako okolo nej všetko rastie. Vnúčatá ju jedno po druhom opúšťajú a odchádzajú do sveta, ale pravidelne sa za ňou vracajú. Po dvoch rokoch sa vráti kňažná a hovorí, že kontesa Hortenzia na svoju chorobu zomrela, zanechala však po sebe chlapčeka. Babička plače, ale hovorí, že pre kontesu svet nebol a že Boh ju miloval, a preto ju k sebe vzal, keď bola najšťastnejšia. Babička starne a hovorí, že zomrie spoločne s jabloňou na záhrade. Na jar, keď na jabloni nevypučia listy, začne babička kašľať a potom zaľahne. Proškovi rozošlú správy a zídu sa všetky vnúčatá, aby sa s ňou rozlúčili. Babička zomrie, keď sa spoločne s Barunkou modlia. Keď pani kňažná pozoruje z okna pohrebný sprievod, znovu zašepká: "Šťastná to žena!"

Magdaléna Čudová-Novotná, ktorá bola inšpiráciou pre babičku, však nezomrela v Ratibořiciach, ako je popísané v texte. Čechy opustila už v roku 1833 a nasledujúcich osem rokov prežila vo Viedni u dcéry Johany a neskôr i zaťa Šimona Frenzela, mestského slanečkára. Zomrela v roku 1841, pričom v čase úmrtia nevlastnila nič okrem vlastného skromného oblečenia. Scéna pohrebu je vymyslená tiež preto, že vojvodkyňa Zaháňská zomrela už v roku 1839, rok a pol pred babičkou.[46]

Opis zápletky alebo rozuzlenia príbehu sa tu končí.

Žáner diela

[upraviť | upraviť zdroj]

Sama autorka o texte v priebehu písania hovorila vo svojich listoch ako o novele, poviedke alebo jednoducho ako o "práci".[47] Jaroslava Janáčková v štúdii "Obrazy vidieckeho života: žánrové určenie Babičky" vyslovila domnienku, že v prvej fáze, keď bol text Babičky približne tretinový , sa jednalo o žáner "obrazu", text bol však rozširovaný ďalšími "obrazmi". Pre autorku pritom stál "obraz" či "obraz života", umožňujúci čitateľovi prejaviť svoj vzťah k popisovanému, v protiklade k "objektívnemu" románu.[48] vymedzoval sa tiež proti žánru dedinskej poviedky, či už preto, že ho vnímala ako príliš prestížne, alebo ako príliš tendenčné. Janáčková tiež napísala, že Němcová mohla svoje dielo označiť za "veľký obraz", skromne však zvolila plurál "obrazy".[49] Dobová tlač potom dielo niekedy označovala za obrazy, niekedy ho radila k "národným poviedkam" či "poviedkam z kraja" alebo (ako v recenzii Františka Matúša Klácela) tvrdil, že Babička nie je román, poviedka ani rozprávka, ale niečo nové: "galéria milých podobizní" či "galéria obrazov". Dobové vnímanie žánrov však bolo odlišné, napríklad román Klácel v rovnakom článku vymedzil ako dobrodružné dielo o láske. Karel Boleslav Štorch tiež písal o galérii obrazov alebo o "galérii obrazov" alebo o "neúplnej poviedke nového typu".[50] Sama Jaroslava Janáčkovová dielo v syntetickej učebnici Česká literatúra od počiatkov k dnešku označila nekonfliktným výrazom "próza".[10] nezavrhla však ani možnosť označovať text za román, vzhľadom k tomu, ako značnej mnohotvárnosti románový žáner od 19. storočia nadobudol.[51]

Veľmi časté je tvrdenie, že sa v prípade Babičky koná v prvom rade o idylu. Za biedermeierovskú idylu označila Babičku napríklad Olga Poštulková v štúdii "Božena Němcová Babička als biedermeierliche Idylle" ("Babička Boženy Němcovej ako biedermeierovská idyla", 1988) alebo Miloš Sedmidubský v texte "Das Idyllische im Spannungsfeld zwischen Kultur und Natur: Božena Němcová"Babička"(" Idyličnosť v napätí medzi kultúrou a prírodou: "Babička" Boženy Němcovej ", 1991).[52] Babičku prijíma ako pastorálnu idylu, prenesenú z klasicistický idylizovanej a abstraktnej polohy do empirického sveta dediny, takisto Aleš Haman, hoci upozorňuje, že toto označenie môže byť spochybňované.[3] Haman tiež vyslovil názor, že "Babička" je "modernizovaná rozprávka".[53] Zdeněk Hrbata použil spojenie "rozprávková idyla",[54] Jiří Pelán pomenovanie "príkladná biedermeierovská idyla",[55] František Xaver Šalda spojenie "idylická báseň".[56]

Andreas Ohme napísal, že označovanie Babičky za idylu nesedí k jej rozsahu, lebo žáner idyly bol v západnej tradícii od staroveku až po 19. storočie písaný v podobe krátkych lyrických a epických foriem . Svojim rozsahom podľa Ohmeho Babička presahuje idylu a jej žánrové konvencie a poukazuje na žáner dedinského románu.[52] Bol však toho názoru, že Babičku sa nedá, obzvlášť v porovnaní s podobnou Gotthelfovou prózou Käthie die Großmutter (Babička Käthi, 1847), za román označiť, je to však dané len poetikou žánru románu v polovici 19. storočia, nie všeobecne záväznými pravidlami románového žánru.[57] Zároveň udal, že Babička je skonštruovaná z jednotlivých čiastkových textov napísaných ako žánrové obrázky ( "Genrebild" z nemeckej literatúry) alebo fyziologickej skice ruskej naturálnej školy a následne zoradených do dlhého epického diela, štruktúrovaného ako idyla. Porovnanie je možné s Turgenevovými Lovcovými zápiskami (1847).[58]

Lenka Kusáková uviedla, že Němcová sa poučila zo skúseností romanticko-folklórnej poviedky, a hoci využila niektoré tradičné rozprávacie postupy zo žánru vidieckej poviedky, rozhodla sa nevyužiť obmedzujúceho tvaru sujetovej prózy a namiesto toho dala prednosť podobe opisu s niekoľkými vloženými dejovými epizódami.[59] Arne Novák použil spojenie "voľný rad výjavov" a vyhlásil, že hoci nie je Babička ucelenou románovou skladbou, je vrcholným dielom českej novelistickej literatúry.[2] V Opelíkovom Lexikóne českej literatúry (1993) bola označená za voľne koncipovaný poviedkový obraz.[1]

Felix Vodička tvrdil, že Babička je ako celok nesujetové dielo, a síce preto, že hlavná postava stojí mimo sujet. Text je naratívny iba preto, že sa sujetovosť presunula na jednotlivé epizódne udalosti (každodenné príhody, milostné príbehy Kristly, Hortenzia a Viktorka). Vzhľadom k tejto atomizovanosti odmietal Vodička všetky obvyklé žánrové termíny a tvrdil, že je ako žánrové určenie nutné používať práve len "obrazy z vidieckeho života".[60]

Václav Černý v druhom, rozšírenom vydaní svojej Knížky o Babičce (1982) v reakcii na Vodičkove názory napísal, že sa jedná o román so silnou dejovou zložkou, vzťahujúcou sa na kompozičný model idylického eposu. Vychádza pritom z predpokladu, že text nie je nesujetový, ale má niekoľko sujetov, ale súčasne je veľmi celistvý a previazaný.[4] Tiež Jaroslav Vlček priradil Babičku k dedinským románom.[61] Ako prvý úspešný český román novej doby opísala Babičku Světlana Šerlaimova v štúdii "Český román a európsky kánon". Označuje ju však za román nekanonický, pretože je jej románový status často odopieraný.[62] Tamáš Berkes chápe Babičku ako biedermeierovský román.[63]

Príslušnosť k literárnemu smeru

[upraviť | upraviť zdroj]

Otázka, či čítať Babičku ako romantické, alebo ako realistické dielo, je úzko previazaná s diskusiou o tom, či k realizmu je vlastné dielo Boženy Němcovej ako celok. V 60. až 80. rokoch 20. storočia sa tento spor vyostril práve pri Babičke, o ktorú zviedli akademický spor Felix Vodička a Václav Černý.[64]

Felix Vodička sa domnieval, že Babička je realistickým dielom, pričom pôsobivosť texte je daná predovšetkým historickým pravdivým koloritom, v rámci ktorého je zobrazené myslenie, správanie a konanie babičky.[9] Václav Černý sa naproti tomu stal odporcom priraďovania Boženy Němcovej k realizmu. V prednáške roku 1940 predniesol, že nie je realistka, ale ani romantička,[65] v knižke o Babičce (1982) však ako odpoveď Vodička napísal, že Němcová čerpala z prameňov preromantizmu, predovšetkým rousseauovského a herderovského, a vytvorila tak jeden zo základných typov českého romantizmu (druhým typom je podľa neho romantizmus Máchov, vychádzajúci zo svetobolného preromantizmu).[7]

Jazyk a štýl

[upraviť | upraviť zdroj]

Jazyk, ktorým je písaná Babička, býva označovaný za veľmi konkrétny, farbistý a plastický, často sa pre naliehavý dojem, ktorý prebúdza, užíva pojmov sochárskych a maliarskych. Pritom však Němcová nepoužíva príliš veľa nezvyklých metafor alebo nových slov alebo slovných spojení. Text Babičky je štýlovo veľmi skromný, vyrovnaný a opatrný. Jan Mukařovský sa domnieval, že osobitná sugestívnosť jazyka nie je daná hýrením bohatstva jazyka, ale vrstvením veľkého množstva detailov, ktorých prítomnosť potom sugeruje aj veci, ktoré priamo popísané neboli.[66] K tomu pripojil úvahy, že množstvu drobných, plynúcich detailov zodpovedá aj syntax, lebo Němcová často využíva súradné spojenie viet, takmer bez spojok.[67] Vyrovnaný a melodický dojem je potom posilňovaný ešte aj zvukovou stránkou, pretože na kľúčové miesto na koncoch viet sú umiestňované slová nižšie tónom a slabšie prízvukom.[68]

Bohuslav Havránek upozornil na to, že v Babičke, hoci je písaná spisovným jazykom, sa vyskytujú prvky hovoreného jazyka, najmä zo severovýchodočeského nárečia ("výmoky"), Chodského dialektu (" Tuten ") a zo slovenčiny (" zasmútiť sa "). Nejedná sa však o systematické a vedomé využívanie nárečia v dialógoch ako v Karle alebo Pohorskej vesnici.[69]

Výrazným štylistickým prostriedkom v texte Babičky je používanie frazémov, najmä najrôznejších porekadiel a prísloví. Niektoré sú živé aj v modernej češtine ( "chytal Lelka", "chytrý ako líška", "rob čertovi dobre, peklom sa ti odmení"), iné sú archaické ( "počuť za deviatu stenou", "Pinka linka, Pinka linka, uletela pánubohu do okienka").[70] Niektoré slovné spojenia zároveň charakterizujú jednotlivé postavy, ktoré sú ich jedinými užívateľmi v diele, napríklad "nič platno" (babička) alebo "proti gustu žiaden dišputát" (otec Prošek).[71] Výraznými prvkami sú aj prechodníky, v texte diela sa objavuje celkom 550 rôznych tvarov, prídavné mená v mennom tvare (chorý, zabitý, míľ ) a celkovo 65 rôznych slovies ktoré uvádzajú priamu reč (povedať, meniť, praviť, prehodiť a podobne).[72]

Inšpiračné zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]
Doska na dome v Ječnej ulici

V súvislosti s Babičkou býva často menovaný starší didaktický spis Pestúnka lekára Františka Jana Mošnera. Václav Tille a Miloslav Hýsek upozorňovali, že Babička sa Pestúnke blíži niektorými črtami a že pôvodný plán Babičky si Němcová rozdelila práve na základe čítania Mošnerovho textu. Išlo však skôr len o tvorivý impulz a vypožičanie tém. Pestúnka bola konieckoncov primárne dielom odborným a pedagogickým, zatiaľ čo Babička umeleckým. K ideovým inšpiráciám Nemcovej patrí tiež Čelakovského zberateľstvo ľudového múdroslovia, myšlienky Františka Matúša Klácela a tézy Jeana Jacquesa Rousseaua o zušľachťujúcom vplyve prírody.[73]

Ako možný zdroj inšpirácie je uvádzaný tiež rakúsky autor Adalbert Stifter. Druhú verziu jeho diela Pamäte môjho prastarého otca (1847) mohla Němcová čítať, poprípade o nej mohla prinajmenšom počuť. Názov Stifterovej knihy si vpísala do zápisníku z rokov 1853-1860. Na rozdiel od zachytávania spomienok a predstáv, okolo ktorého je vystavaná Babička, však pracujú Pamäte môjho prastarého otca s prepisovaním poprehadzovaných papierov a zápiskov, ktoré nájde mladý muž v kufri svojho pradeda , východiská oboch diel sú teda značne odlišné, hoci obe tematizuje múdra staroba.[74] Isté ovplyvnenie nemeckým románopiscom a teoretikom Karlom Gützkowom je zrejmé už z použitého motta. Nemcová autora odporučila v liste synovi Karolovi a užívala spojenie "rytier ducha", vychádzajúce z Gutzkowovho románu Rytieri ducha (Die Ritter vom Geis, 1850-1851). Rytieri ducha sa však od Babičky veľmi líšia, ide o rozsiahly konverzačný román plný dejových zvratov; Němcová sa ním neinšpirovala umelecky, ale iba myšlienkou sociálneho zmieru rôznych spoločenských vrstiev – samotné motto je v Gutzkowovom texte výrokom adresovaným radikálnemu komunistovi, aby nepodnecoval triedny boj. Nemcovú mohli ovplyvniť aj staršie osvietenskej úvahy úvahy o vzorne riadenej obci, keď umiestnila Babičku do stredu osady ako jej kľúčovú osobnosť.[75]

Moderné vnímanie diela

[upraviť | upraviť zdroj]

V čítankach sa úryvky z Babičky objavovali od roku 1870. Samotné dielo bolo potom tradične označované ako povinné či odporúčané detské čítanie pre 5. až 9 . triedu, čo však od 80. rokov 20. storočia budilo isté rozpaky a od 90. rokov začal byť text doporučovaný skôr stredoškolským študentom.[76]

Ku 100. výročiu prvého vydania Babičky usporiadalo Národné divadlo slávnostné matiné (29. októbra 1955 v Tylovom divadle).[77] Okrúhle výročie tiež prinútilo niektoré výrazné osobnosti národného života, aby sa k významu diela vyjadrili. To je prípad herečky Ruženy Naskovej, ktorá Babičku načítala pre rozhlas a v stĺpiku "Knize najdrahší" napísala, že Babička je a bude vždy milovaná ako živá bytosť, hovoriaca s každým jeho rečou;[78] a tiež spisovateľky Jarmila Glazarová, ktorá vo stati "Drahocenný dar" národu opísala Babičku ako "základný kameň našej novej literatúry" a znak češstva a vernej lásky ku krajine a národu.[79]

Vo čitateľskej ankete Kniha mého srdce, ktorú v roku 2009 organizovala Česká televízia, sa Babička umiestnila s 29 935 hlasmi na druhom mieste.[80]

Adaptácia

[upraviť | upraviť zdroj]


Spracovania knihou iba inšpirované

[upraviť | upraviť zdroj]
Jiří Pecha po derniere hry Babička – fetišistická revue

Preklady do iných jazykov

[upraviť | upraviť zdroj]

Kniha začala byť prekladaná už v 19. storočí. V roku 1895 napísal Vincenc Vávra, že žiadny iný český autor okrem Jana Amosa Komenského a Jaroslava Vrchlického neprenikol do cudzích kultúr tak ako Božena Němcová vďaka Babičke.[87] Postupne sa objavilo viac ako sto zahraničných vydaní v desiatkach rôznych jazykov. Múzeum Boženy Němcovej eviduje preklady do dvadsiatich deviatich jazykov: Babička vyšla v ;nemčine, slovinčine, chorvátčine, ruštine, francúzštine, lužickej srbčine, rumunčine, angličtine, dánčine, poľštine, taliančine, esperante, katalánčine, španielčine, slovenčine, bulharčine, maďarčine, japončine, čínštine, uzbečtine, ukrajinčine, bengálčine, estónčine, litovčine, bieloruštine, arabčine, macedónčine, holandčine a lotyštine.[88]

Nemčina

[upraviť | upraviť zdroj]

Do nemčiny bola próza preložená ešte za života autorky, za jej spolupráce a kontroly. Už v roku 1856 vyjadrila záujem o preklad nemecká spisovateľka Ida von Reinsberg-Düringsfeld. K realizácii prekladu ale došlo až v roku 1858, kedy skrátenú verziu Babičky preložil a v mesačníku Erinnerungen ako "Großmütterchen" publikoval bez udania svojho mena jeho redaktor , moravský spisovateľ Jan Ohéral. V preklade chýba prológ a časti textu (vynechaná bola kapitola deviata až pätnásta). Ilustrácie k tomuto vydaniu dodal Quido Mánes.[89]

Slovinčina

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovinský sa stal druhým jazykom, do ktorého bola Babička preložená. Stalo sa tak v roku 1862, tesne po smrti Boženy Němcovej. Autorom prekladu bol France Cegnar. Druhé prevedenie textu do slovinčiny potom vydal Joža Glonar v roku 1944. V oboch prípadoch znel titul knihy Babica.[90]

Chorvátčina

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1863 bola v Záhrebe pod názvom Babica vydaná chorvátska verzia Babičky, preklad zabezpečila Ljubica Maříková.[91]

Ruština

[upraviť | upraviť zdroj]

Do ruštiny knihu prvýkrát previedla petrohradská slavistka Emma Genrichovna Petrovskaja, manželka profesora slovanskej filológie Memnona Petroviča Petrovského. Dielo vyšlo na jar roku 1866 pod názvom "Bábuška: Razkaz Boženy Němcovoj" v časopise Russkij vestnik.[92] Kniha neskôr vyšla aj v Prahe u Theodora Mourka a dobová tlač ju odporúčala študentom ruštiny, okrem iného preto, že prekladateľka v texte vyznačila ruský prízvuk.[93] V 70. rokoch Petrovskaja Němcovú a Babičku ďalej propagovala v Rusku, ako národné dielo, ktoré zachytáva českú povahu, čím nadlho ovplyvnila ruské vnímanie tohto textu. Ďalší preklad do ruštiny pripravila v roku 1910 spisovateľka detskej literatúry Maria Andrejevna Lalinová. Jej spracovanie bolo považované za natoľko kvalitné, že ešte v roku 1980 bolo vydané znova, a to napriek tomu, že v tom čase existovali aj modernejšie preklady, ktorých autormi sa stali najskôr v roku 1947 Antonij Vasiľjevič Florovskij a neskôr v roku 1956 moskovská prekladateľka Faina Petrovna Bogoljubova. Vydanie z roku 1956 bolo doplnené podrobným úvodným slovom z pera Raisy Lavrenťjevny Filipčikové.[94]

Francúzština

[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzsky preklad Babičky nazvaný Grand'Mere bol vydaný v roku 1880 v Grégrovej tlačiarni, pravdepodobne vlastným nákladom prekladateľky, ktoru bola Josefina Božena Koppová. Pražský francúzsky dvojtýždenník Le Pragois (Pražan) preklad podrobil ostrej kritike, pričom dielu vytýkal predovšetkým gramatické chyby, prehnané užívanie archaizmov a neexistujúcich slov.[95]

Lužická srbčina

[upraviť | upraviť zdroj]

Do hornolužickej srbčiny knihu prvýkrát preložil roku 1883 spisovateľ a farár Filip Rězak (pod názvom Naša wowka), pričom text zároveň upravil pre pomery Lužice zapracovaním popisu tamojších obyčajov.[96] Druhýkrát ju preložili v roku 1962 Hanaróža Völkelowa a Pawoł Völkel (Wowka).[97]

Rumunčina

[upraviť | upraviť zdroj]

Do rumunčiny preložil Babičku romanista Jan Urban Jarník.[98] Pod názvom Bunica vyšla najskôr na pokračovanie v sibinskom časopise Tribuna, neskôr samostatne. Preklad s Jarníkom písomne konzultoval rumunský spisovateľ Ioan Slavici.[99]

Angličtina

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý anglický preklad Babičky vyšiel ako The Grandmother v roku 1892, k výročiu tridsiatich rokov od spisovatelkinho úmrtia. Pripravila ho Frances Gregorová, pôvodným menom Františka Gregorová, ktorá sa ako dieťa prisťahovala do Spojených štátov z Čiech a vyrástla na farme vo Wisconsine. Vydanie prózy doplnila svojím životopisom Boženy Němcovej. Dielo však nevzbudilo väčší ohlas a bolo zatienené veľkým množstvom prác amerického literárneho regionalizmu. Druhý preklad zabezpečila v roku 1962 britská spisovateľka Edith Pargeterová, opäť k výročiu úmrtia Boženy Němcovej. Vydanie umožnilo pražské cudzojazyčné nakladateľstvo Artia, špecializované na propagáciu Československa v zahraničí. Preklad Gregorovej sa vyznačuje voľnejším vzťahom k originálu, užívaním archaizmov a prvkov americkej angličtiny a často tiež doslovným prevádzaním českých ľudových idiómov do angličtiny, naproti tomu preklad Pargeterové je na väčšine miest presnejší, avšak nie vždy dosahuje pôvabu niektorých štylizovaných a archaických pasáží v staršom vydaní. Oba preklady majú podľa názoru kritikov svoje silnejšie a slabšie stránky.[100]

Esperanto

[upraviť | upraviť zdroj]

Do esperanta začal Babičku prekladať Vladimír Tobek, po jeho odchode z esperantského hnutia prácu dokončil Karel Procházka.[101] Dielo vychádzalo v "Časopise českých esperantistov" pod názvom "Avineto" v rokoch 1909 až 1914, posledná kapitola však bola vzhľadom na vojnu publikovaná až v roku 1918. Esperantský preklad neskôr viedol k prekladu diela do čínštiny (1956) a japončiny (1957).[102]

Španielčina a katalánčina

[upraviť | upraviť zdroj]

Autorom jediných prekladov do španielčiny a katalánčiny je hispanista Rudolf Jan Slabý. V 20. rokoch dvadsiateho storočia sa v Katalánsku venoval šíreniu povedomia o literatúre slovanských národov. Preklad Babičky do španielčiny dokončil už za prvej svetovej vojny, vzhľadom k finančným problémom vyšla až roku 1924 v dvoch zväzkoch ako La Abuela. Cuadros de costrumbres campesínas de Bohemia (Babička. Obrazy vidieckych zvyklostí v Čechách). Dielo doplnili ilustrácie Adolfa Hübner, českého maliara žijúceho v Španielsku. V tom istom roku vydal Slabý tiež katalánsku verziu textu, nazvanú L'Avia.[103]

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d OPELÍK, Jiří, a kol. Lexikon české literatury, Osobnosti, díla, instituce, M-O. Praha : Academia, 2000. 728 s. ISBN 80-200-0708-3. Kapitola Božena Němcová, s. 478. (po česky)
  2. ↑ a b c NOVÁK, Arne; NOVÁK, Jan Václav. Přehledné dějiny literatury české: od nejstarších dob až po naše dny. Olomouc : Promberger, 1936–1939. S. 435. (po česky)
  3. ↑ a b c Haman (2006), s. 157-159.
  4. ↑ a b c ČERNÝ, Václav. Knížka o Babičce a její autorce. Toronto : Sixty-Eight Publishers, 1982. 254 s. ISBN 978-0-88781-102-9. S. 211. (po česky)
  5. ↑ PIORECKÝ, Karel. Božena Němcová a její Babička. In: KUSÁKOVÁ, Lenka. "Babička" Boženy Němcové v kontextu dobové české prózy s venkovskou tematikou. Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR, 2006. 312 s. ISBN 978-80-85778-53-3. S. 113. (po česky)
  6. ↑ JANÁČKOVÁ, Jaroslava. Božena Němcová: Příběhy – Situace – Obrazy. Praha : Academia, 2007. 309 s. ISBN 978-80-200-1574-7. S. 154. (po česky)
  7. ↑ a b Černý (1982), s. 219.
  8. ↑ PIORECKÝ, Karel. Božena Němcová a její Babička. In: BERKES, Tamás. Biedermeier jako strukturnětvorný činitel románu "Babička" Boženy Němcové. Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR. 312 s. ISBN 978-80-85778-53-3. S. 183–184. (po česky)
  9. ↑ a b c VODIČKA, Felix. Dějiny české literatury II. In: VODIČKA, Felix. Božena Němcová. Praha : Nakladatelství Československé akademie věd, 1960. 684 s. S. 583. (po česky)
  10. ↑ a b c LEHÁR, Jan; STICH, Alexandr; JANÁČKOVÁ, Jaroslava. Česká literatura od počátků k dnešku. In: JANÁČKOVÁ, Jaroslava. Od romantismu do symbolismu. Praha : Nakladatelství Lidové noviny. 1058 s. ISBN 978-80-7106-308-7. S. 247. (po česky)
  11. ↑ PIORECKÝ, Karel. Božena Němcová a její Babička. In: SCHMIEDTOVÁ, Věra. Laj mě, lhu-li. Knižní a mluvené jazykové prvky v "Babičce". Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR. 312 s. ISBN 978-80-85778-53-3. S. 155–156. (po česky)
  12. ↑ Janáčková (2007), s. 133.
  13. ↑ a b c HAMAN, Aleš. Trvání v proměně. Česká literatura devatenáctého století. Praha : ARSCI, 2010. 328 s. ISBN 978-80-7420-011-3. S. 157. (po česky)
  14. ↑ Janáčková (2007), s. 133-134.
  15. ↑ Janáčková (2007), s. 143-144.
  16. ↑ JAROLÍMKOVÁ, Stanislava. Co v průvodcích o Praze nebývá 2. Praha : Motto, 2017. 304 s. ISBN 978-80-267-0421-8. S. 105. (po česky)
  17. ↑ Janáčková (2006), s. 248-251.
  18. ↑ PTÁČEK, Josef; ŠŮLA, Jaroslav. Dva dobrušští občané v české krásné literatuře. Dobruška : Expedice F. L. Věka, 2005. 43 s. S. 17–30. (po česky)
  19. ↑ ŠKODA, Jan. Druhá knížka o Babičce (Jaroslav Šůla: Marie Magdalena Novotná-Čudová, doba, krajina, rodina). [s.l.] : [s.n.], 2010. S. 309–310. (po česky)
  20. ↑ SCHULTZEOVÁ, Brigitte; SKALICKYOVÁ, Wiebke. Poetika kultury: balada (morytát), idyla a traktát v české literatuře 19. a 20. století. [s.l.] : [s.n.], 2010. S. 683. (po česky)
  21. ↑ NEJEDLÝ, Zdeněk. Božena Němcová. Praha : Svoboda, 1950. 205 s. S. 82. (po česky)
  22. ↑ PUTNA, Martin C. Obrazy z kulturních dějin Střední Evropy. Praha : Vyšehrad, 2018. 376 s. ISBN 978-80-7429-977-3. S. 31–32. (po česky)
  23. ↑ IVANOV, Miroslav. Zahrada života paní Betty (později Boženy N.). Praha : Panorama, 1992. 430 s. ISBN 978-80-7038-242-4. S. 39. (po česky)
  24. ↑ Janáčková (2006), s. 249-250.
  25. ↑ PIORECKÝ, Karel. Božena Němcová a její Babička. In: WUTSDORFF, Irina. Místo Babičky ve vývoji české literatury z pohledu genderu. Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR, 2006. 312 s. ISBN 978-80-85778-53-3. S. 41–42. (po česky)
  26. ↑ PIORECKÝ, Karel. Božena Němcová a její Babička. In: KOPYSTJANSKA, Nonna. Formy a funkce retrospektivních narativních vsuvek v Babičce Boženy Němcové. Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR, 2006. 312 s. ISBN 978-80-85778-53-3. S. 170. (po česky)
  27. ↑ ŠMAHELOVÁ, Hana. Viktorčina zastřená tvář: K problému pohádkovosti v díle Boženy Němcové. [s.l.] : [s.n.], 1993. S. 196–200. (po česky)
  28. ↑ Šmahelová (1993), s. 206.
  29. ↑ Červený Kostelec – pamätihodnosti
  30. ↑ Zákon 159/1993 Zb. o vydanie bankoviek po 500 Sk, § 4
  31. ↑ a b NĚMCOVÁ, Božena. Babička: Obrazy venkovského života. In: HAVRÁNEK, Bohuslav. Vysvětlivky. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění. 273 s. S. 266. (po česky)
  32. ↑ POLÁK, Josef. Dětství a mládí Boženy Němcové. Praha : Regulus, 1996. 144 s. ISBN 978-80-901564-5-6. S. 114. (po česky)
  33. ↑ Janáčková (2007), s. 136.
  34. ↑ ŠŮLA, Jaroslav. Marie Magdalena Novotná-Čudová. Ústí nad Orlicí : OFTIS, 2010. 160 s. ISBN 978-80-7405-105-0. S. 95–96. (po česky)
  35. ↑ Havránek (1953), s. 267.
  36. ↑ Šůla (2010), s. 51.
  37. ↑ Šůla (2010), s. 65.
  38. ↑ TILLE, Václav. Božena Němcová. Praha : Mánes, 1920. 330 s. S. 72. (po česky)
  39. ↑ Havránek (1953), s. 268.
  40. ↑ Šůla (2010), s. 86-88.
  41. ↑ a b Havránek (1953), s. 269.
  42. ↑ Tille (1920), s. 73.
  43. ↑ Havránek (1953), s. 271.
  44. ↑ Havránek (1953), s. 272.
  45. ↑ Havránek (2006), s. 272-273.
  46. ↑ Šůla (2010), s. 115-120.
  47. ↑ Janáčková (2007), s. 151.
  48. ↑ Janáčková (2007), s. 152-153.
  49. ↑ Janáčková (2007), s. 155.
  50. ↑ Janáčková (2007), s. 155-158.
  51. ↑ Janáčková (2007), s. 161.
  52. ↑ a b OHME, Andreas. "Babička" Boženy Němcové a Käthi die Großmutter Jeremiase Gotthelfa. Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR. 312 s. ISBN 978-80-85778-53-3. S. 106. (po česky)
  53. ↑ HAMAN, Aleš. Neruda prozaik. Praha : Odeon, 1968. 208 s. S. 172–173. (po česky)
  54. ↑ HRBATA, Zdeněk. Čas a prostor pohádkové idyly v Babičce. Svět literatury, 1993, čís. 6, s. 30–40. ISSN 2336-6729. (po česky)
  55. ↑ PELÁN, Jiří. Kapitoly z francouzské, italské a české literatury. Praha : Karolinum, 2007. 622 s. ISBN 978-80-246-1299-7. S. 245. (po česky)
  56. ↑ ŠALDA, František Xaver. České medailóny: výbor z kritických studií o české literatuře. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1959. 304 s. S. 80. (po česky)
  57. ↑ Ohme (2006), s. 113.
  58. ↑ Ohme (2006), s. 113-114.
  59. ↑ Kusáková (2006), s. 211-212.
  60. ↑ NOVÁK, Arne. Cesty a cíle obrozenecké literatury. Praha : Československý spisovatel, 1958. 323 s. S. 288–289. (po česky)
  61. ↑ VLČEK, Jaroslav. Z dějin české literatury. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1960. 781 s. S. 250. (po česky)
  62. ↑ FEDROVÁ, Stanislava. Český román a evropský kánon. In: ŠERLAIMOVA, Světlana. Otázky českého kánonu. Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR. 692 s. ISBN 978-80-85778-51-9. S. 63. (po česky)
  63. ↑ Berkes (2006), s. 178.
  64. ↑ IBLER, Reinhard. Václav Černý: Život a dílo. In: Polemika Václava Černého s Felixem Vodičkou o Babičku. Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR. 352 s. ISBN 978-80-85778-18-2. S. 231. (po česky)
  65. ↑ Božena Němcová 1940. Kritický měsíčník, 1940, roč. 3, s. 53–54. ISSN 1212-5989. (po česky)
  66. ↑ MUKAŘOVSKÝ, Jan. Studie z poetiky. Praha : Odeon, 1982. 906 s. S. 683–685. (po česky)
  67. ↑ Mukařovský (1982), s. 688.
  68. ↑ Mukařovský (1982), s. 691.
  69. ↑ HAVRÁNEK, Bohuslav. Naše řeč, 1964, roč. 25, čís. 1, s. 3–4. Dostupné online. ISSN 0027-8203. (po česky)
  70. ↑ PIORECKÝ, Karel. Božena Němcová a její Babička. In: SCHMIEDTOVÁ, Věra. Laj mě, lhu-li. Knižní a mluvené jazykové prvky v "Babičce". Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR. 312 s. ISBN 978-80-85778-53-3. S. 141–142.
  71. ↑ Schmiedtová (2006), s. 142.
  72. ↑ Schmiedtová (2006), s. 156-163.
  73. ↑ Polák (1996), s. 110.
  74. ↑ Janáčková, s. 134-136 .
  75. ↑ Polák (1996), s. 110-114.
  76. ↑ Schmiedtová (2006), s. 234-235.
  77. ↑ Slávnostné matiné k 100. výročiu prvého vydania Babičky Boženy Němcovej [online]. [Cit. 2020-02-10]. Dostupné online. Archivované 2018-07-17 z originálu.
  78. ↑ NASKOVÁ, Růžena. Knize nejdražší. Literární noviny (II), 1955, roč. 4, čís. 25, s. 5. Dostupné online. (po česky)
  79. ↑ GLAZAROVÁ, Jarmila. Drahocenný dar národu. Literární noviny (II), 1955, roč. 4, čís. 25, s. 2. Dostupné online. (po česky)
  80. ↑ http://www.ceskatelevize.cz/program/knihamehosrdce/
  81. ↑ Predstavenie v databáze Archívu Národného divadla – vrátane zoznamov úloh a predstavení [online]. [Cit. 2020-02-10]. Dostupné online. Archivované 2016-03-14 z originálu.
  82. ↑ Predstavenie v databáze Archívu Národného divadla – vrátane fotogalérie a zoznamu úloh a predstavení [online]. [Cit. 2020-02-10]. Dostupné online. Archivované 2016-03-14 z originálu.
  83. ↑ http://aleph.nkp.cz/F/?func=direct&doc_number = 001788238 & amp; local_base = NKC
  84. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2020-02-10]. Dostupné online. Archivované 2016-09-07 z originálu.
  85. ↑ Predstavenie v databáze Archívu Národného divadla – vrátane fotogalérie a zoznamov úloh a predstavenie [online]. [Cit. 2020-02-10]. Dostupné online. Archivované 2016-03-13 z originálu.
  86. ↑ Babička aneb ako to bolo doopravdy Archivované 2011-10-13 na Wayback Machine – oficiálny web filmu
  87. ↑ VÁVRA, Vincenc. Božena Němcová. Praha : J. Otto, 1895. 221 s. Dostupné online. (po česky)
  88. ↑ Překlady Babičky do cizích jazyků [online]. Muzeum Boženy Němcové, [cit. 2019-08-17]. Dostupné online. Archivované 2017-12-28 z originálu. (po česky)
  89. ↑ JANÁČKOVÁ, Jaroslava. Zkrácená Babička: K Ohéralovu překladu do němčiny. Česká literatura, 1999, roč. 47, čís. 5, s. 473–476. Dostupné online. ISSN 0009-0468. (po česky)
  90. ↑ MILEVA BLAŽIĆ, Milena. Skriti pomeni pravljic: od svilne do jantarne poti. Ljubljana : Pedagoška fakulteta, 2014. 372 s. ISBN 978-961-253-112-6. S. 218. (po slovinsky)
  91. ↑ Vávra (1895), s. 150 .
  92. ↑ PIORECKÝ, Karel. Božena Němcová a její Babička. In: ŽAKOVA, Natalia. Ruská recepce Babičky Boženy Němcové. Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR, 2006. 312 s. ISBN 978-80-85778-53-3. S. 263. (po česky)
  93. ↑ Literatura a umění, Babička Boženy Němcové. Světozor, jún 1871, roč. 5, čís. 2, s. 260. (po česky)
  94. ↑ Žáková (200), s. 265-267.
  95. ↑ Literární archiv 34: Božena Němcová. K 140. výročí úmrtí. In: KHEL, Richard. K francouzskému překladu "Babičky". Praha : Památník národního písemnictví, 2002. 502 s. ISBN 80-85085-59-3. S. 331–336. (po česky)
  96. ↑ ČERNÝ, Adolf. O nynější lužické literatuře. Lumír, 1889, roč. 17, čís. 7, s. 78. Dostupné online. (po česky)
  97. ↑ Záznam v databáze Nemeckej národnej knižnice
  98. ↑ ALEXANDRU, Teodora. O rumunské bohemistice. Naše řeč, 1968, roč. 51, čís. 3, s. 184. Dostupné online. (po česky)
  99. ↑ VALENTOVÁ, Libuše. Profesor Jan Urban Jarním a Rumunsko. Zpravodaj česko-rumunské společnosti, 2018, čís. 53, s. 6. Dostupné online. (po česky)
  100. ↑ Literární archiv 34: Božena Němcová. K 140. výročí úmrtí. In: MÁNEK, Bohuslav. Dva anglické překlady "Babičky". Praha : Památník národního písemnictví, 2002. 502 s. ISBN 80-85085-59-3. S. 317–322. (po česky)
  101. ↑ Osobnosti [online]. Esperanto.cz, [cit. 2012-02-11]. Dostupné online.
  102. ↑ DVOŘÁKOVÁ, Pavla. Rok Boženy Němcové [online]. Esperanto.cz, 2012-02-11, [cit. 2019-04-01]. Dostupné online.
  103. ↑ KRUŠINSKÝ, Rostislav. Problematika historických a vzácných knižních fondů. Sborník z 19. odborné konference Olomouc, 20.–21. října 2010. In: KAŠPAROVÁ, Jaroslava. Babička Boženy Němcové v překladu do španělštiny a katalánštiny. Olomouc : Vědecká knihovna v Olomouci – Sdružení knihoven České republiky, 2011. 244 s. ISBN 978-80-7053-292-8. S. 175–176. (po česky)

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ŠŮLA, Jaroslav. Marie Magdaléna Novotná-Čudová : doba, krajina, rodina. Ústí nad Orlicí : OFTIS, 2011. 160 s. ISBN 978-80-7405-105-0. (po česky)
  • NĚMCOVÁ, Božena. Babička : obrazy venkovského života. Praha : Česká grafická Unie, 1924. Dostupné online. (po česky)[nefunkčný odkaz]
  • ŠÍPEK, Karel. Na Starém bělidle : zpěvohra o čtyřech obrazech dle Babičky Boženy Němcové. Praha : [s.n.], 1900. Text libreta ke Kovařovicově 5. opeře podle známé knihy B.Němcové. Autor libreta líčí prostředí i zvyky vesničanů a babiččinu přirozenou moudrost, již prokáže v příběhu nešťastné lásky Kristly a Míly stejně jako v tajném soužení komtesy Hortensie. Opera zazněla poprvé na scéně ND v Praze 22.listopadu 1901 za řízení autora hudby K.Kovařovice.. Dostupné online. (po česky)[nefunkčný odkaz]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Babička (kniha) na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Babička_(kniha)&oldid=7899186“