Druhá ópiová vojna

Dátum	8 október 1856 – 24 október 1860
Miesto	Čína
Výsledok	Víťazstvo Veľkej Británie a Francúzskeho cisárstva

Druhá ópiová vojna
	; Bitka o Palikao počas Druhej ópiovej vojny (autor:Émile Bayard)
Dátum	8 október 1856 – 24 október 1860
Miesto	Čína
Výsledok	Víťazstvo Veľkej Británie a Francúzskeho cisárstva
Protivníci
Veľká Británia; Francúzsko	Dynastia Čching
Velitelia
kráľovná Viktória; Lord Palmerston; Lord Derby; Michael Seymour; James Grant; Ľudovít Napoleon Bonaparte; Rigault de Genouilly; Charles Montauban	cisár Sien-feng; Princ Kung; Je Ming-čchen; Sengge Rinčen
Sila
13 127; 7 000	7 400
Straty
134 mŕtvych; viac než 25 mŕtvych	2 100 až 2 800
	Historický portál

Druhá ópiová vojna (čín. 第二次鴉片戰爭 – Ti er cch' ja-pchien čan-čeng, pchin-jin: Dì èr cì yāpiàn zhànzhēng), známa tiež ako druhá anglo-čínska vojna, Arrow War (podľa mena lode, ktorá konflikt začala), vo Francúzsku taktiež anglo-francúzska výprava do Číny^[1], bola vojnou Spojeného kráľovstva a Francúzskeho cisárstva proti dynastii Čching v Číne, trvajúca od roku 1856 do roku 1860. Bol to druhý konflikt v rámci tzv. ópiových vojen, v ktorých si európske mocnosti chceli vynútiť otvorenie čínskeho trhu. Išlo o súčasť širšieho procesu tlaku západu na zapojenie ázijských štátov do medzinárodného obchodu. Druhá ópiová vojna vyústila v druhú porážku dynastie Čching (po porážke v prvej ópiovej vojne) a v podpis tzv. Pekinskej konvencie. Tá viedla okrem iného k úplnému odtrhnutiu Hongkongu od Číny.

Pozadie

Vojna nasledovala po prvej ópiovej vojne. Nankinská zmluva z roku 1842 priniesla Veľkej Británii odškodnenie a extrateritorialitu, otvorenie piatich čínskych prístavov a odstúpenie ostrova Hongkong.^[2] Aj po vojne dochádzalo ku konfliktom, napríklad v roku 1847 boli Briti napadnutí neďaleko mesta Kanton. Následne žiadal hongkonský guvernér John Francis Davis od čínskeho komisára Kejinga nápravu. Keď sa jej nedočkal, nasledovala britská trestná výprava, v rámci ktorej Briti obsadili niekoľko pevností na ceste do Kantonu a chystali sa dobývať aj samotný Kanton. Kejing nakoniec ustúpil, pustil Britov do mesta a sľúbil potrestať vinníkov. Briti od 50. rokov stále viac usilovali o to rozšíriť svoje privilégiá v Číne, požadovali, aby čchingské úrady znovu prerokovali Nankinskú zmluvu, otvorili celú Čínu britským obchodným spoločnostiam, legalizovali obchod s ópiom, oslobodili zahraničný dovoz od vnútorných tranzitných ciel, prestali regulovať pohyb robotníkov po Číne, povolili britskému veľvyslancovi zdržiavať sa v Pekingu a uprednostnili angličtinu vo všetkých zmluvách.

Vypuknutie vojny

Britské orgány registrovali čínske obchodné plavidlá, zabezpečujúce služby okolo Britmi ovládaných prístavov, v Hongkongu, aby im zabezpečili rovnaké privilégiá aké získali britské lode na základe Nankinskej zmluvy. To sa čínskym orgánom vôbec nepáčilo a začali tieto lode označovať za pirátske. V októbri 1856 sa čínske vojenské námorníctvo v Kantone zmocnilo jednej takej nákladnej lode s názvom Arrow. Plávala pod britskou vlajkou, hoci jej registrácia v Hongkongu vypršala. Kapitán Thomas Kennedy, ktorý bol v tom čase na palube neďalekej lode, však ohlásil, že čínski námorníci sťahujú britskú vlajku z lode.^[3] Britský konzul v Kantone Harry Parkes kontaktoval Je Ming-čchena, cisárskeho komisára a miestokráľa Kuang-tungu a Kuang-si, ktorý sídlil v Kantone, a požiadal o okamžité prepustenie posádky a ospravedlnenie za urážku britskej vlajky. Číňania následne deväť členov posádky prepustili, ale troch prepustiť odmietli.

23. októbra Briti vojensky reagovali a ostreľovali štyri pobrežné pevnosti Kantonu. 25. októbra požiadali o možnosť vstupu do mesta. Nasledujúci deň začali Briti ostreľovať mesto, každých desať minút strieľali jednu salvu. Je Ming-čchen následne vypísal odmenu za každého zabitého Brita. 29. októbra britskí vojaci prerazili kantonské hradby a vstúpili do mesta. Americký konzul James Keenan proti tomuto postupu Britov ostro protestoval a na rezidencii Je Ming-čchena nechal vyvesiť vlajku Spojených štátov, aby naznačil, že je pod americkou ochranou. Pokúšal sa sprostredkovať rokovania, ale v intervaloch medzi nimi Briti ďalej ostreľovali mesto a 6. novembra potopili 23 čínskych vojnových lodí v prístave. 5. januára 1857 sa britské jednotky vrátili do Hongkongu.

Britská vláda v marci 1857 v parlamente prehrala hlasovanie, ktoré malo posvätiť jej postup v kauze Arrow. Proti stupňovaniu napätia sa postavili Whigovci, ktorých potom toryovský premiér Henry Temple obvinil z nedostatočného vlastenectva a vypísal nové voľby. V apríli 1857 prebehli parlamentné voľby a vládu Toryov posilnili. Tým sa začala naplno pripravovať intervencia v Číne.

V apríli sa britská vláda opýtala Spojených štátov amerických a Ruska, či majú záujem o spojenectvo vo veci intervencie do Číny. Ponuky boli odmietnuté. V máji 1857 sa prípravy intervencie zabrzdili, keď britské jednotky museli byť presmerované do Indie kvôli Veľkému indickému povstaniu. V tej dobe však prišla sťažnosť francúzskeho vyslanca Jean-Baptiste Louisa Grosa na popravu francúzskeho misionára Augusta Chapdelainea čínskymi miestnymi úradmi v provincii Kuang-si.^[4] Francúzsko následne dalo Britom diplomatickou cestou najavo, že má záujem podieľať sa na akcii proti Číne.

Briti a Francúzi spojili sily pod admirálom Michaelom Seymourom. Britská armáda vedená lordom Elginom a francúzska armáda vedená Grosom spoločne napadli a obsadili Kanton na konci roku 1857. Spojenci ponechali guvernéra Je Ming-čchena vo funkcii, aby udržali v meste poriadok. Parkes potom dal ultimátum, podporované hongkonským guvernérom Johnom Bowringom a admirálom Michaelom Seymourom, že poslední väznení muži z lode Arrow musia byť do 24 hodín prepustení a guvernér Je Ming-čchen sa musí ospravedlniť. Muži prepustení boli, ale miestokráľ sa neospravedlnil, bol zajatý a poslaný do vyhnanstva v indickej Kalkate, kde odmietal prijímať potravu, až sa vyhladoval na smrť. Koaličné britsko-francúzske vojská potom pokračovali v postupe av máji 1858 obsadili severočínsky Tchien-ťin.

Spojené štáty a Rusko, keď videli, že Briti jasne dominujú, vyslali vyslancov do Hongkongu, aby Britom a Francúzom formálne ponúkli vojenskú pomoc. Rusko ale žiadnu vojenskú pomoc nakoniec neposlalo a USA urobili iba jednu odvetnú akciu za ostreľovanie amerického parníka čínskymi vojakmi pri Kantone, aby čoskoro podpísali s Číňanmi mierovú zmluvu a vyhlásili v druhej ópiovej vojne neutralitu. (Napriek tomu však americká vojnová loď San Jacinto pomohla z osobnej vôle svojho kapitána anglo-francúzskej alianci pri ostreľovaní pevnosti Taku v roku 1859, viď nižšie). Keď bola Čína porazená, prihlásili sa však so svojimi nárokmi Rusko aj USA.

Druhá fáza vojny

V júni 1858 prvá časť vojny skončila podpisom štyroch zmlúv v Tchien-ťine. Signatári boli Čína, Británia, Francúzsko, Rusko a USA. Tieto zmluvy otvorili spomínaným mocnostiam ďalších 11 prístavov, vrátane Jing-kchou a Nankingu a dali právo ich lodiam sa plaviť po rieke Jang-c’-ťiang. Okrem toho cudzinci podľa zmluvy získali právo v Číne cestovať aj do oblastí, ktoré im boli predtým zakázané.

Už krátko predtým, 28. mája 1858, bola podpísaná samostatná Ajgunská zmluva medzi Čínou a Ruskom, ktorá menila čínsko-ruskú hranicu stanovenú Nerčinskou zmluvou z roku 1689. Rusko získalo ľavý breh rieky Amur a dotlačilo hraničnú čiaru na juh od pohoria Stanovoj. (Neskoršia zmluva z roku 1860 navyše dala Rusku kontrolu nad nemrznúcou oblasťou na tichomorskom pobreží, kde potom Rusko v roku 1860 založilo mesto Vladivostok).

Už 20. mája prebehla prvá bitka o pevnosť Taku. Briti ju dobyli, ale mierová zmluva z Tchien-ťinu vrátila pevnosť do čínskych rúk. V júni 1858, krátko po podpise mierovej zmluvy, začali čínski ministri tlačiť na cisára Sien-fenga, aby prestal západu ustupovať. Cisár preto nariadil mongolskému generálovi Sengge Rinčenovi, aby posilnil ochranu pevnosti Taku. Ten prisunul ďalšie delá a 4 000 príslušníkov mongolskej jazdy. Britské námorné sily s 2 200 vojakmi a 21 loďami, pod velením admirála Jamesa Hopea, sa v tom čase plavili na sever z Šanghaja do Tchien-ťinu s novo menovanými anglo-francúzskymi vyslancami pre veľvyslanectvo v Pekingu (umožnenie veľvyslanectva v Pekingu bol jedným z ústupkov Číny v mierovej zmluve). Plavili sa k ústiu rieky Chaj-che, stráženému pevnosťou Taku. Sengge Rinčen lode zastavil a vyhlásil, že vyslanci môžu vystúpiť a ďalej pokračovať po súši do Pekingu, ale ozbrojený sprievod nie. Anglo-francúzske sily to odmietli. V noci z 24. júna 1859 zničila malá skupina britských síl železné prekážky, ktoré Číňania umiestnili do rieky Paj-che. Nasledujúci deň sa britské sily pokúsili preplávať a ostreľovali pevnosť Taku. Odliv a mäkké bahno spôsobili uviaznutie ich lodí, potom Sengge Rinčen delostreleckou paľbou štyri britské delové člny potopil a vážne poškodil ďalšie dve. Americký komodor Josiah Tattnall, hoci mal rozkaz ctiť americkú neutralitu v konflikte, vyhlásil že "krv je silnejšia ako voda" a poskytol kryciu paľbu, aby chránil ústup britského konvoja. Avšak neschopnosť Britov preplávať okolo pevnosti Taku (či prehra v "druhej bitke o Taku", ako to nayývajú Číňania) vzbudila u čínskych ministrov nadšenie a dojem, že Čína má dosť síl sa Britom ubrániť.^[5]^:212-213

Briti sa následne odhodlali k novej ofenzíve. Pomohlo im aj potlačenie indickej vzbury, vďaka čomu mohli z Indie stiahnuť vojenské sily. Do bojov sa zapojil aj veliteľ operácií v Indii Colin Campbell, ktorý mal skúsenosti z prvej ópiovej vojny, kde Briti stratili mnoho mužov kvôli chorobám, a dobre tak vojská na čínske podmienky pripravil. Tretiu bitku o Taku zahájil v lete roku 1860.

Celkom útočilo 11 000 britských vojakov pod velením generála Jamesa Hope Granta a 6 700 francúzskych vojakov generála Cousin-Montaubana. Vyrazili na sever so 173 loďami z Hongkongu a obsadili prístavné mestá Jen-tchaj a Ta-lien. Dňa 21. augusta bola potom dobytá pevnosť Taku.

Potom, čo 23. augusta obsadili Tchien-ťin, začali anglo-francúzske sily postup do vnútrozemia smerom k Pekingu. Cisár ihneď vyslal ministrov, aby začali mierové rozhovory, ale britský vyslanec Harry Parkes, vedomý si výhodnej situácie, cisárskeho vyslanca urazil. Parkes bol 18. septembra v odvete zatknutý, uväznený a mučený. Polovica jeho sprievodu bola umučená obzvlášť trýznivým spôsobom, tzv. pomalým krájaním. To podnietilo britský hnev a vojna pokračovala.

Anglo-francúzske sily sa stretli s mongolskou kavalériou Sengge Rinčena 18. septembra v bitke pri Čang-ťia-wane. Porazili ju a smerom k okraju Pekingu, kde sa odohrala rozhodujúca bitka pri Tchung-čou.^[5] 10 tisíc vojakov Sengge Rinčena bolo rozprášených a 6- októbra vstúpili vojaci západných mocností do Pekingu.

Cisár utiekol z hlavného mesta a zanechal tam len svojho brata, princa Kunga, aby sa ujal vedenia mierových rokovaní. Sien-feng sa najprv uchýlil do letného paláca Čcheng-te a potom do provincie Rehe.^[5] Anglo-francúzske vojská v Pekingu začali okamžite rabovať Letný palác aj Starý letný palác, ktoré boli plné vzácnych umeleckých diel.

8. októbra bol oslobodený zajatý Parkes a Lord Elgin potom 18. októbra nariadil Starý letný palác zničiť. Elgin navrhoval aj výstražné zničenie Zakázaného mesta. Ruský vyslanec gróf Ignaťjev a francúzsky diplomat barón Gros sa však prihovorili a uistili Elgina, že vypálenie paláca ako výstraha postačí a uchránenie najposvätnejšieho miesta Číny je oveľa výhodnejšie pre hladké podpísanie povojnových zmlúv.

Výsledky

Dňa 18. októbra 1860 princ Kung skutočne podpísal Pekinské dohovory, ktorými druhá ópiová vojna skončila. Číňania museli zaplatiť 8 miliónov taelov ako vojnové reparácie Veľkej Británii a Francúzsku. Veľká Británia získala plne už predtým ovládaný Hongkong a k nemu novo bol pridaný polostrov Kowloon. Obchod s ópiom bol legalizovaný a kresťania dostali úplné občianske práva, vrátane práva na vlastný majetok a práva na evanjelizáciu. Prístav Tchien-ťin bol otvorený zahraničným lodiam.

S výsledkom boli spokojné aj ďalšie zahraničné mocnosti, pretože dúfali, že využijú otvorenie Číny pre medzinárodný obchod.

Porážka čchingskej armády relatívne malou anglo-francúzskou vojenskou silou (pomer síl bol minimálne 10:1 v prospech Číňanov) spojená s útekom cisára a vypálením jeho letného sídla spôsobila v čínskej spoločnosti šok. Čína sa cítila ponížená (neskôr sa v Číne začalo hovoriť o "storočí poníženia", ktoré začalo práve ópiovými vojnami). Predovšetkým však pochopila, ako veľmi zaostáva za Západom. Čínske elity sa preto rozhodli pre urýchlenú modernizáciu. Tento projekt bol známy ako Sebaposilňujúce hnutie (C'-čchiang jün-tung).^[6]

Ópiové vojny boli spočiatku vnímané v Británii ako triumf a popularita premiéra Henryho Templa vystúpila na vrchol. Prehodnotenie priniesol až liberálny premiér William Gladstone, ktorý sa ujal vlády roku 1868.^[7] Jeho nepriateľstvo k ópiu vychádzalo z účinkov tejto drogy na jeho sestru Helenu, jeho oponentúra mierila však aj k politike agresívneho vynucovania si britských záujmov.

Prvé vojnové fotografie

Fotograf Felice Beato bol vyslaný do Číny, aby tam fotografoval anglo-francúzsku vojenskú výpravu v druhej ópiovej vojne. Do Hongkongu dorazil v marci^[8] a okamžite začal fotografovať mesto a jeho okolie až po Kanton- Beatove fotografie sú vôbec jedny z prvých zhotovených fotografií v Číne. Zároveň patria Beatove fotografie druhej ópiovej vojny medzi prvú dokumentáciu vojenského ťaženia, ktoré podávajú správu o tom, ako bitka prebiehala a síce prostredníctvom sekvencie datovaných a súvisiacich fotografií. Snímky pevnosti Taku predstavujú tento prístup v zmenšenom meradle a tvoria správu o bitke. Poradie obrázkov ukazuje približovanie sa k pevnosti, dôsledok ostreľovania na vonkajších stenách a opevnenia a napokon devastáciu vo vnútri pevnosti, vrátane tiel mŕtvych čínskych vojakov.^[9] Fotografie neboli zhotovené v tomto poradí, pretože ako prvé museli byť zhotovené fotografie mŕtvych Číňanov ešte pred odstránením tiel; Až potom mohol Beato v pokoji robiť ďalšie snímky vo vnútri a mimo pevností.

Referencie

↑ VIÉ, Michel. Histoire du Japon des origines a Meiji. Paris : Presses Universitaires de France, 1995. 128 s. ISBN 978-2130434672. S. 99.
↑ TSANG, Steven. A Modern History of Hong Kong: 1841-1997. London : Bloomsbury, 2007. ISBN 978-1-84511-419-0. S. 29.
↑ HANES, William Travis. Opium Wars: The Addiction of One Empire and the Corruption of Another. [s.l.] : Sourcebooks, 2004. ISBN 9781402201493.
↑ SAUL, David. Victoria's Wars: The Rise of Empire. London : Penguin Books, 2007. ISBN 978-0-14-100555-3. S. 360-361.
↑ ^a ^b ^c HSÜ, Immanuel C. Y.. The Rise of Modern China. New York : Oxford University Press, 2000. ISBN 978-0-19-512504-7.
↑ FAIRBANK, John King. Dějiny Číny. Preklad Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 656 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-249-9. S. 365 – 366.
↑ SWIFT, Roger. William Gladstone: New Studies and Perspectives. [s.l.] : Routledge, 2012. 368 s. ISBN 9781138110076.
↑ CLARK, John. Japanese Exchanges in Art, 1850s to 1930s with Britain, Continental Europe, and the USA. Sydney : Power Publications, 2007. 368 s. ISBN 978-1-86487-303-0. S. 92-93.
↑ LACOSTE, Anne. Felice Beato: A Photographer on the Eastern Road. Los Angeles : J. Paul Getty Museum, 2010. ISBN 1-60606-035-X.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Druhá ópiová vojna

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Druhá opiová válka na českej Wikipédii.

[:1-1] VIÉ, Michel. Histoire du Japon des origines a Meiji. Paris : Presses Universitaires de France, 1995. 128 s. ISBN 978-2130434672. S. 99.

[:2-2] TSANG, Steven. A Modern History of Hong Kong: 1841-1997. London : Bloomsbury, 2007. ISBN 978-1-84511-419-0. S. 29.

[:3-3] HANES, William Travis. Opium Wars: The Addiction of One Empire and the Corruption of Another. [s.l.] : Sourcebooks, 2004. ISBN 9781402201493.

[:4-4] SAUL, David. Victoria's Wars: The Rise of Empire. London : Penguin Books, 2007. ISBN 978-0-14-100555-3. S. 360-361.

[:5-5] HSÜ, Immanuel C. Y.. The Rise of Modern China. New York : Oxford University Press, 2000. ISBN 978-0-19-512504-7.

[:9-6] FAIRBANK, John King. Dějiny Číny. Preklad Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 656 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-249-9. S. 365 – 366.

[:6-7] SWIFT, Roger. William Gladstone: New Studies and Perspectives. [s.l.] : Routledge, 2012. 368 s. ISBN 9781138110076.

[:8-8] CLARK, John. Japanese Exchanges in Art, 1850s to 1930s with Britain, Continental Europe, and the USA. Sydney : Power Publications, 2007. 368 s. ISBN 978-1-86487-303-0. S. 92-93.

[:7-9] LACOSTE, Anne. Felice Beato: A Photographer on the Eastern Road. Los Angeles : J. Paul Getty Museum, 2010. ISBN 1-60606-035-X.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]