Eklogit
| Eklogit | |
 Eklogit zo západného rulového regiónu Nórska. Ako mierka slúži 1 eurová minca. Hornina na obrázku obsahuje pyroxén omfacit (zelený), granát pyrop (červený), kremeň (mliečny), kyanit (modrý) a fengit (lesklo biely). | |
| Zloženie | |
|---|---|
| Hlavné minerály | omfacit, granát |
| Akcesórie | kyanit, rutil, kremeň, lawsonit, coesit, amfibol, fengit, paragonit, zoisit, dolomit, korund, diamant |
| Vlastnosti | |
| Textúra | stedno až hrubozrnná |
| Farba | sivozelená až zelenočervená |
| Hustota | 3,5 kg/dm3 |
Eklogit je stredno až hrubozrnná bázická až intermediárna premenená hornina, vznikajúca za veľmi veľkých tlakov a vysokých teplôt, ktoré sú typické pre rozhranie zemskej kôry a vrchného plášťa. Má veľkú hustotu. Je pre ňu typický obsah vysokotlakých minerálov ako omfacit a granát.
Názov horniny v roku 1822 navrhol René Just Haüy.[1] Rovnaké horniny však niekoľko desaťročí pred ním poznal z Álp už de de Saussure.[2] Termín eklogit má základ v gréckom slove eklogḗ, čo znamená vybraný, zvláštny, či odlišný.
Pôvod
[upraviť | upraviť zdroj]Eklogity sú charakteristickou horninou, reprezentujúcou eklogitovú fáciu. Vznikajú pri vysokoteplotnej (400 – 900 °C) a vysokotlakej (viac než 10 – 12 kbar) metamorfóze mafických výlevných hornín (najčastejšie bazalt alebo gabro), pravdepodobne v subdučnej zóne, v hĺbkach okolo 35 – 150 km. Podstatná časť subdukovanej platne pri tom zaniká vo vrchnom plášti, ale jej časť môže byť exhumovaná subdukčným kanálom späť do kôry. Pri prechode eklogitov do menších hĺbok tzv. exhumácii, dochádza k rozpadu vysokotlakových fáz[3]. Tento typ eklogitov vzniká pokračovaním metamorfózy hornín fácie modrých bridlíc. Pri retrográdnej metamorfóze dochádza k ich premene na amfibolity. Predpokladá sa však, že eklogity môžu vznikať aj z protolitu, ktorý kryštalizuje a chladne v oblasti spodnej kôry alebo vrchného plášťa v oblasti kontinentov.
Podľa niektorých autorov je možné, že vznikali priamou kryštalizáciou magmy pri vysokom všesmernom tlaku, prípadne že vznikli metasomatózou vyvretých a usadených hornín, alebo aj ako dôsledok migmatitizácie[4].
Diagnostické vlastnosti
[upraviť | upraviť zdroj]
Na čerstvom lome majú eklogity pomerne nápadný vzhľad s výraznými, aj niekoľko centimetrov veľkými, červenými kryštálmi granátu (almandín-pyrop) v zelenej základnej hmote tvorenej na sodík bohatou odrodou pyroxénu (omfacit). Vedľajšími minerálmi môžu byť kyanit, rutil, kremeň, lawsonit, amfibol, fengit, paragonit, zoisit, dolomit, korund a v prípade veľkých tlakov a teplôt aj coesit a diamant. Plagioklas sa v eklogitovej fácii zväčša nevyskytuje, pretože za daných teplotno-tlakových podmienok nie je stabilný. Glaukofán a titanit vznikajú v eklogitoch počas poklesu tlakov pri exhumácii, alebo sa nachádzali v protolite počas nižších štádií metamorfózy a neboli celkom zničené.
Použitie
[upraviť | upraviť zdroj]Niektoré typy eklogitov môžu byť použité ako dekoračné kamene. Dôležité sú však najmä pre štúdium geologických procesov vo veľkých hĺbkach Zeme.
Výskyt
[upraviť | upraviť zdroj]
Eklogity sú veľmi zriedkavé horniny. V malom množstve ich možno nájsť ako xenolity v serpentinite alebo kimberlite. Väčšie telesa týchto hornín sa mohli stať súčasťami horských pásiem počas orogenézy.
Eklogity sú známe z peridotitov z Grónska a ďalších ofiolitových komplexov. Nachádzajú sa aj v Sasku, Bavorsku, Korutánsku, Nórsku a Newfoundlande. Menšie výskyty eklogitov sú známe aj zo severozápadu Škótskej vysočiny a Francúzskeho stredohoria.
Príklady eklogitov s lawsonitom sú známe z U.S.A. (San Franciský komplex v Kalifornii, alebo ako xenolity v niektorých horninách z Arizony), ďalej tiež z Guatemaly (Motaguaská zlomová zóna), Korziky, Austrálie, Dominikánskej republiky, kanadskej provincie Britská Kolumbia a Turecka.
Glaukofanické eklogity sa vyskytujú v Taliansku a Penninických Alpách v oblastiach Ötztal, Kreutzek, Gleinalm, Koralm, Saualm a Sieggraben. Prechodné granulitovo-eklogitové horniny granitoidného až kyslého vulkanického pôvodu, sa spolu s ďalšími mafickými horninami a granulitmi sa nachádzajú v Musgraveskom bloku, ktorý bol exhumovaný počas Petermannskej orogenézy v strednej Austrálii.
Najbližšie výskyty eklogitov sa nachádzajú v Českom masíve, kde sú známe z Krušných hôr, Smrčín a takzvaného mariánsko-lázeňského metabazitového komplexu[4] a gföhlskej jednotky.
Výskyty eklogitov v Západných Karpatoch sú veľmi zriedkavé. Malé výskyty reliktov eklogitov možno nájsť v spätne metamorfovaných amfibolitoch veporika.[5]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Haüy, R.J., 1822, Traité de Mineralogie, 4
- ↑ Godard, G., 2001, Eclogites and their geodynamic interpretation: a history Journal of Geodynamics, 32, s. 165–203
- ↑ Putiš, M., 2004; Petrografia metamorfovaných hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 132 s.
- ↑ a b Krist, E., Krivý, M., 1985; Petrológia. Alfa, Bratislava, 464 s.
- ↑ Michálek, M., Putiš, M., 2009, P-T-d vývoj eklogitického metabazitu a neoproterozoickej ortoruly vo fundamente severného veporika centrálnych Západných Karpát. Mineralia Slovaca, 41, s. 1 – 22
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému eklogity.
