Preskočiť na obsah

Fraňo Tiso

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z František Tiso)
Fraňo Tiso
slovenský úradník, novinár, politik a diplomat
Člen Krajinského zastupiteľstva Slovenskej krajiny
V úrade
1928 – 1935
Biografické údaje
Narodenie13. apríl 1891
Bytča, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtiemarec 1974
Pfaffenhofen an der Ilm, Spolková republika Nemecko
Politická stranaHSĽS
Profesiaúradník
Národnosťslovenská
Vierovyznanierímskokatolícke
Rodina
PríbuzníŠtefan Tiso (brat)

Fraňo Tiso (* 13. apríl 1891, Veľká Bytča – † marec 1974, Pfaffenhofen an der Ilm)[1][2][pozn. 1] bol slovenský úradník, novinár, politik a diplomat.[1]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z rodiny čižmára Františka Tisa st. (1866 – 1937). Z otcovej strany bol jeho bratrancom Jozef Tiso, neskorší prezident Slovenského štátu. Po gymnaziálnych štúdiách v Trenčíne a Nitre absolvoval teológiu vo Viedni a neskôr právo na Budapeštianskej univerzite a Alžbetínskej univerzite v Bratislave.[1]

Profesionálnu kariéru začínal v roku 1918 ako stredoškolský profesor v Nagykanizsi, odkiaľ v roku 1920 prešiel na gymnázium v Trenčíne. V roku 1924 pôsobil v Brne. Bol funkcionárom HSĽS v trenčianskom okrese. V tomto regióne organizoval katolícky skauting (patril aj medzi členov prvého trenčianskeho skautského oddielu).[1][4] Bol redaktorom a vydavateľom týždenníka Trenčan. V I. volebnom období zasadal v slovenskom krajinskom zastupiteľstve za HSĽS. V rokoch 1935 – 1938 pôsobil ako hlavný účtovník v trenčianskom závode Tiberghien (neskôr Merina Trenčín). V roku 1938 sa stal predsedom správnej rady Sedliackej banky v Bratislave a 1. októbra 1942 sa na príkaz prezidenta Jozefa Tisa stal jej generálnym riaditeľom.[5] V období Slovenského štátu bol slovenským mimoriadnym vyslancom v ZSSR (1940 – 1941).[1][6] V tomto období pôsobil vo viacerých vysokých štátnych funkciách.[1] V marci 1945 potom ako evakuačný komisár organizoval útek vládnych a politických špičiek vojnovej Slovenskej republiky pred postupujúcou Červenou armádou z Bratislavy do rakúskeho Kremsmünsteru, kde vláda 8. mája 1945 kapitulovala a vojnová SR aj formálne zanikla.[7]

Po roku 1945 žil v emigrácii (Rakúsko, Kanada, NSR), kde pôsobil v exulantskom hnutí. Medzitým bol v Česko-Slovensku ľudovým súdom v neprítomnosti odsúdený na 25 rokov odňatia slobody. V zahraničí spolupracoval s Ferdinandom Ďurčanským a Matúšom Černákom. Prispieval do dobovej tlače. V Montreale v roku 1956 postgraduálne vyštudoval históriu (dizertačná práca The Empire of Samo, 623–658).[1][3] V roku 1957 sa presťahoval do mesta Pfaffenhofen an der Ilm pri Mníchove, kde pôsobil ako redaktor exilového časopisu Slobodné Slovensko.[3][8]

Americký historik David Wyman v publikácii The World Reacts to the Holocaust (1996) spomína reakciu Fraňa Tisa, vyvolanú hláškou organizátora holokaustu Adolfa Eichmanna v rozhovore pre časopis Life počas procesu po jeho únose Mosadom z Argentíny v roku 1960. Eichmann v narážke na aktívnu účasť vojnovej SR na holokauste slovenských Židov spomenul, že „Slováci sa zbavili svojich Židov, ako keď človek vyleje skysnuté pivo“. Toto tvrdenie, široko medializované v dobovej medzinárodnej tlači, vyvolalo reakcie aj medzi poprednými slovenskými exilovými osobnosťami. Fraňo Tiso v snahe obhájiť vedenie vojnovej SR publikoval článok, v ktorom zdôraznil snahu „umierneného farského režimu“ zachrániť Židov pred deportáciami. Historik Eduard Friš na to reagoval článkom v bratislavskom týždenníku Kultúrny život, kde spochybnil tvrdenie Fraňa Tisa, týkajúce sa návštevy obergruppenführera SS Reinharda Heydricha v Bratislave 10. apríla 1942, ktorej dôvodom mal byť podľa Tisa tlak na slovenskú vládu, aby pokračovala v realizácii „konečného riešenia“. S odvolaním sa na dokumenty z publikácie izraelskej historičky československého pôvodu Livie Rothkirchen The Destruction of Slovak Jewry (1961) Friš zdôraznil iniciatívu a zapojenie slovenských vrcholných predstaviteľov do hromadných deportácií Židov, pričom cieľom Heydrichovej návštevy bola podľa zdrojov v skutočnosti pomoc slovenskej vláde pri formulovaní zavádzajúcej odpovede na diplomatickú nótu Vatikánu zo 14. marca 1942 proti deportáciám slovenských Židov. Podľa Wymana šlo o prvú diskusiu k tejto citlivej téme za viac ako desať rokov.[9]

Vila v Trenčíne[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1930 si Fraňo Tiso dal postaviť vilu v lokalite Pod Brezinou na okraji trenčianskeho lesoparku Brezina. Po druhej svetovej vojne bola zoštátnená, sídlil v nej Zbor národnej bezpečnosti a neskôr Výskumný ústav ovčiarsky. Vila postupne chátrala, po novembri 1989 viac krát zmenila majiteľa. V stave ruiny ju v roku 1999 kúpil Bohumil Hanzel, neskorší poslanec NR SR za stranu SMER, ktorý ju plánoval zrekonštruovať, nakoniec ju však zo zdravotných dôvodov predal hokejistovi Mariánovi Hossovi, ktorý ju v roku 2014 nechal zbúrať a na pozemku zrealizoval inú výstavbu.[10][11]

Okrem tejto vily Fraňa Tisa bola v Trenčíne ešte ďalšia budova, známa ako „Tisova vila“, v ktorej počas socializmu sídlila trenčianska pobočka Štátnej bezpečnosti (ŠtB) a z ktorej v roku 1990, počas pôsobenia neskoršieho premiéra SR Vladimíra Mečiara, v tom čase vo funkcii ministra vnútra, zmizla časť dokumentov ŠtB (kauza Tisova vila).[10][12]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Slowaken und Deutsche in gemeinsamer Heimat. In: Karpaten-Jahrbuch 1958, s. 179.
  • The Empire of Samo. In: Slovak Studies 1, 1961, s. 1 – 21.
  • Sila a slabosti komunizmu. In: Literárny Almanach. 1962, s. 123 – 136.[1]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Časť zdrojov uvádza rok narodenia 1894.[3][4]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e f g h TISO, Fraňo. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok VI. T – Ž. Martin : Matica slovenská, 1994. 660 s. Dostupné online. ISBN 80-7090-111-X. S. 73 – 74.
  2. ↑ Tiso, Fraňo, 1891-1974. In: Databáza autorít SNK [online]. Martin: Slovenská národná knižnica, [cit. 2024-06-26]. Dostupné online.
  3. ↑ a b c STOLARIK, M. Mark. Slovak Historians in Exile in North America, 1945–1992. Human Affairs (Bratislava: Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV), 1996, roč. 6, čís. 1, s. 37, 38. Dostupné online [cit. 2024-06-27]. ISSN 1210-3055.
  4. ↑ a b BRABANEC, Vojtech. Začiatky skautingu v Trenčíne (1915) [online]. Trenčín: Vojtech Brabenec, [cit. 2024-06-26]. Dostupné online.
  5. ↑ Sedliacka banka, Bratislava [online]. Bratislava: Národná banka Slovenska, [cit. 2024-06-26]. Dostupné online.
  6. ↑ ŠMIHULA, Daniel. Vzťahy s Moskvou za Slovenského štátu. Slovo (Bratislava: Klub Nového slova), 1999-05-05. Dostupné online [cit. 2024-06-27]. ISSN 1336-2984.
  7. ↑ JANCURA, Vladimír. Kto vlastne kapituloval v Kremsmünsteri. Pravda (Bratislava: OUR MEDIA SR), 2017-05-08. Dostupné online [cit. 2024-06-28]. ISSN 1336-197X.
  8. ↑ Slobodné Slovensko : Časopis Slovákov v zahraničí pre politiku a kultúru [online]. scriptum.cz, [cit. 2024-06-27]. Dostupné online.
  9. ↑ WYMAN, David S.; ROSENZVEIG, Charles H.. The World Reacts to the Holocaust. Baltimore/London : JHU Press, 1996. 981 s. Dostupné online. ISBN 978-0-8018-4969-5. S. 178.
  10. ↑ a b TASR. Podľa primátora Trenčína Rybníčka Tisovu vilu zbúrali legálne. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2014-02-17. Dostupné online [cit. 2024-06-28].
  11. ↑ KRÁĽ, Milan. Hossa zákon neporušil, Trenčanom je zbúranej vily ľúto. Pravda (Bratislava: OUR MEDIA SR), 2014-02-17. Dostupné online [cit. 2024-06-28]. ISSN 1336-197X.
  12. ↑ Mečiara s ŠtB spája aj kauza Tisova vila. SME (Bratislava: Petit Press), 2002-10-21. Dostupné online [cit. 2024-06-28]. ISSN 1335-4418.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Fraňo_Tiso&oldid=7874421“