Preskočiť na obsah

Gustave Eiffel

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Gustav Eiffel)
Gustave Eiffel
francúzsky architekt
Gustave Eiffel
Narodenie15. december 1832
Dijon, Francúzsko
Úmrtie27. december 1923 (91 rokov)
Paríž, Francúzsko
PodpisGustave Eiffel, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Gustave Eiffel

Gustave Eiffel (* 15. december 1832, Dijon, Francúzsko – † 27. december 1923, Paríž) bol francúzsky konštruktér a architekt, špecialista na stavby z kovových konštrukcií. Jeho najslávnejšími dielami sú Eiffelova veža (postavená počas rokov 1887 – 1889), ktorú projektoval pre svetovú výstavu v roku 1889 v Paríži a nosná konštrukcia pre Sochu slobody v New Yorku, USA.

Alexandre Gustave Eiffel sa narodil v roku 1832 v Dijone, Côte-d’Or, vo Francúzsku. Meno Eiffel zdedil po jednom nemeckom predkovi z 18. storočia, ktorý býval pri kopci Eifel, pretože Francúzi nevedeli vysloviť jeho vtedajšie meno Bonickhausen.

Pochádzal z nemajetnej rodiny. Majetok získala až jeho matka, ktorá založila rodinný podnik s olejom. Po škole sa v roku 1855 zamestnal vo firme špecializovanej na železničné stavby. V roku 1862 sa oženil s Marie Gaudeletovou, s ktorou mal päť detí. Manželka po pätnástich rokoch zomrela na tuberkulózu a viac sa neoženil. V roku 1864 založil vlastnú inžiniersku firmu, na ktorú sa čoskoro obracali železničné spoločnosti z celej Európy. Jeho mosty a železničné stanice dodnes slúžia vo Francúzsku, Španielsku, na území bývalého Rakúsko-Uhorska, ale aj v Egypte a Peru.

Počas jeho mladosti naňho veľmi silno vplývali jeho strýkovia Jean-Baptist Mollerat a Michael Perret, obidvaja chemici. S mladým Eiffelom trávili veľa času, do hlavy mu vtĺkali všetko od chémie a banského priemyslu až po náboženské a filozofické otázky. V škole bol Eiffel extrémne šikovný a talentovaný, ale nebol študijný typ. Počas navštevovania strednej školy v Lycee Royal bol nespokojný so svojim štúdiom a cítil, že hodiny v škole sú pre neho len akousi stratou času. Asi dva roky pred ukončením školy Eiffel našiel svoje študijné smery, v ktorých sa vzhliadol, bola to história a literatúra.

Pokračoval na škole v Collège Saint Barbe v Paríži, aby sa pripravil na náročné skúšky na École Polytechnique. École Polytechnique bola, a stále je najprestížnejším inžinierskym inštitútom vo Francúzsku. Eiffelova prihláška na École Polytechnique bola odmietnutá, dostal sa na École Centrale des Arts et Manufactures v Paríži.

Ecole Centrale bola súkromná škola, známa ako jedna z top škôl inžinierstva v Európe. Obchody Eiffelovej matky, ktorej firma sa špecializovala na spracovanie oleja, zabezpečili dostatočný príjem pre rodinu a zostalo aj na zápis Eiffela na súkromnú školu, kde študoval chémiu. Eiffel promoval na tejto škole v roku 1855. Po promóciách mu strýko ponúkol prácu vo fabrike na výrobu octu v Dijone, vo Francúzsku. Rodina sa však so strýkom nepohodla a Eiffel čoskoro prijal zamestnanie vo firme, ktorá sa zaoberala konštrukciou železničných mostov.

Prvým, kto sprostredkoval Eiffelovi zákazku, bol Charles Nepveu ako jednému z mnohých projektových manažérov pre stavbu železničných mostov vo Francúzsku. Jeho prvou zákazkou bola stavba priehradového mostu cez rieku Garonne v Bordeaux, kde si v praxi overil vtedy novú metódu zakladania pilierov pomocou stlačeného vzduchu. Počas procesu výstavby sa vedúci inžinieri len prizerali, zatiaľ čo Eiffel sa naplno pustil do celého projektu. Nepveu si všimol kvalitne odvedenú prácu mladého Eiffela a poveril ho prácou aj na iných stavbách, kde boli potrební projektoví manažéri železničných mostov. Počas realizácie týchto projektov Eiffel spoznal významných inžinierov doby. Možno, keby si ho Nepveu nevšimol a nepodporoval jeho talent, Eiffel by sa nikdy nestal takým významným, akým sa neskôr stal.

V rokoch 1852 – 55 študoval chémiu na škole umení a remesiel Ecole centrale des arts et manufactures v Paríži. Chcel sa zamestnať v strýkovej fabrike na ocot. Začal pracovať pre železiarstvo, ktoré čoskoro zabrali železnice. Neskôr bol administratívnym úradníkom pre Západné dráhy. Od roku 1858 sa venoval veľkým železným konštrukciám, ako stavbe železných mostov. Pri zakladaní pilierov uplatňoval nové metódy za použitia stlačeného vzduchu. Roku 1865 založil v Levallois-Perrete továreň na výrobu strojov potrebných pri stavbe mostov. Viedol ju 20 rokov až do roku 1890, kedy ju predal akciovej spoločnosti.

Eiffelova socha pri základni Eiffelovej veže.
Eiffelova veža
Socha Slobody, Edward Moran, Múzeum mesta New York

Eiffel et Cie. To bola Eiffelova poradenská a konštrukčná firma s podporou belgického inžiniera Téophila Seyriga, zainteresovaná v medzinárodnom projekte navrhnúť a postaviť 160 metrov dlhý most cez rieku Douro, medzi Porto a Vila Nova de Gaia v Portugalsku. Jeho projekt zvíťazil vďaka kráse, štruktúre, priezračnosti, cene. Bola na ňom použitá neobvyklá technológia konštrukcie dizajnu vynájdená Maxwellom v r. 1864. Ďalším veľdielom je Pont Maria Pia, oblúková klenba nesúca jednokoľajovú železnicu skrz piliere, ktoré stužujú celý most v jeden celok. Konštrukcia postupovala veľmi rýchlo a most bol dokončený v čase kratšom ako 2 roky. Most bol slávnostne otvorený kráľom D. Luisom a kráľovnou D. Maria Pia, po ktorej bol most pomenovaný. Most bol do roku 1991 (114 rokov) používaný, až pokiaľ nebol vymenený mostom S. Johna, navrhnutým inžinierom Edgarom Cardosom. Eiffel postavil niekoľko železných železničných mostov v horskom masíve, tak ako aj viadukt v Rouzat a Bouble. Tie sú stále používané miestnymi vlakmi a boli postavené v neskorých 60. rokoch 19. storočia.

Gustáv Eiffel taktiež navrhol La Ruche v Paríži. Toto, ako aj Eiffelova veža, sa stalo orientačným bodom mesta. Je to nízka oválna štruktúra, ktorá vyzerá ako včelín. Mala dočasnú funkciu na použitie ako vínna rotunda Veľkej Expozície v roku 1900. Takisto skonštruoval viadukt Garabit, železničný most v blízkosti Ruynes en Margeride v oblasti Cantal. Viadukt Garabit nesie parabolický oblúk s rozpätím 560 m vypínajúci sa 120 m nad údolím. V Amerike Eiffel navrhoval hlavnú železničnú stanicu v Santiagu v Čile (1897) a maják na ostrove Mona, Puerto Rico. Maják bol postavený okolo roku 1900 Spojenými štátmi americkými, ktoré si osvojili ostrov po konci španielsko-americkej vojny. Bolo vyradený z prevádzky v roku 1976.

V roku 1887 sa Eiffel stáva spolupracovníkom Ferdinanda de Lessepsa, ktorý sa pokúšal postaviť kanál cez Panamský prieplav. Eiffelovou úlohou bolo navrhnúť a skonštruovať 10 vzdúvadiel prieplavu. Celý projekt však trpel zlým vedením a hospodárením a nakoniec skolaboval s obrovskými stratami. Eiffelova reputácia veľmi utrpela, keď bol zapletený do pozadia finančných škandálov de Lessepsa a podnikatelia mu začali vracať projekty. Eiffel sám nemal žiadnu spojitosť s peniazmi a neskôr bol súdom zbavený viny. Morálna vina mu však nikdy nebola odpustená, pretože Francúzsko muselo Panamský prieplav v roku 1904 predať USA a tie ho dokončili v roku 1914.

Po odchode do dôchodku skúmal a vynachádzal nové riešenia, ktoré by sa dali použiť pri Eiffelovej veži. Samotná veža mu umožnila spraviť pokrok v aerodynamike, meteorológii, vysielaní. V základoch veže skonštruoval aerodynamický tunel pre jeho aerodynamické výskumy, po veži na rôznych miestach mal rozmiestnené meteorologické pomôcky a dokonca navrhol armáde, aby umiestnila rádiové vybavenie na vrchole veže. V priebehu nasledujúcich rokov slúžila veža ako rádiovysielač a podľa potreby bola používaná na televízne vysielanie.

Eiffel zomrel 27.12.1923 v jeho sídle v Rue Rabelais v Paríži. Je pochovaný na Cimetière de Levallois-Perret. Najväčším tromfom jeho odvážnych stavieb bolo matematické majstrovstvo. Jeho presné výpočty využívali aj konštruktéri amerických mrakodrapov. Venoval sa aerodynamike a jeho poznatky využili v civilnom letectve aj v raketových technológiách. Ku koncu života projektoval aj vojenské lietadlá.

Dopad, vplyv

[upraviť | upraviť zdroj]

Priemyselná revolúcia hrala v živote Gustáva Eiffela významnú úlohu. Ľudia cestovali okolo sveta, nové technológie a materiály sa stávali dostupnými a krajiny napredovali v priemysle. Veľmi veľa z Eiffelovej práce ovplyvnilo jednu alebo viac podmienok, ktoré priniesla priemyselná revolúcia.

To, čo najviac pôsobilo na Eiffelovu prácu; bola samotná doprava. Ľudia z celého sveta požadovali bezpečný prechod cez rieky a bol citeľný nedostatok mostov. Budovaním týchto mostov si Eiffel získal reputáciu ako inžinier, čo mu umožňovalo sa pustiť do väčších a zložitejších projektov v jeho neskoršom živote. Mosty, ktoré skonštruoval, môžeme nájsť po celom svete. Samotné mosty dovolili rýchlejšiu a dostupnejšiu prepravu a vzrast obchodu v miestach, v ktorých boli skonštruované. Mnoho Eiffelových mostov si nevyžadovalo prácu skúsených robotníkov na zostavenie, čo prinieslo ohromné ekonomické výhody.

Eiffelova veža mala úžasný dopad na Francúzsko. Túto obrovskú konštrukciu naprojektovali páni Maurice Koechlin, Emil Nouguiere a architekt Stephen Sauvestrem. Návrh stavby existoval už v roku 1884. Eiffel na desatinu milimetra vypočítal vzdialenosť medzi 2,5 milióna nitmi, ktorými pospájal 18 038 kusov ocele tak, aby odolávali tlaku vetra – dôležité bolo zakrivenie dolných pilierov. Hotová veža vážila len 7300 ton. Vtedy vyslovil aj známy citát:

“Krivka štyroch vonkajších rohov veže, tak, ako ju nadiktovali matematické výpočty, vytvára mohutný dojem pevnosti a krásy.”[chýba zdroj]

Stala sa ohniskovým bodom výstavy Exposition Universelle (1889), pritiahla milióny ľudí do Paríža. Skoro 2 milióny ľudí navštívili Eiffelovku v roku 1889. Veža sa rýchlo stala turistickou atrakciou a priniesla francúzskej ekonomike ohromné množstvo peňazí. Pôvodne bola označovaná ako ohavná stavba, bolo plánované, že sa ľahko zdemoluje po ukončení výstavy. Ale rýchlo sa stala národným symbolom Francúzska a priniesla pocit hrdosti ľuďom, ktorí tu žijú. Pri jej výstavbe použil Eiffel nové metódy ako napríklad montáž bez lešenia, nitovanie stlačeným vzduchom. Do roku 1929 bola najvyššou stavbou sveta. Prekonal ju až mrakodrap Chrysler Building. Veža bola pôvodne vysoká 312,27 metra, dnes je to 324 spolu s anténami. Funguje aj ako televízna veža pre viaceré francúzske stanice. Každých sedem rokov dostáva nový náter. Na Slovensku je málo známy fakt (a tým aj vo svete), že spolupracovníkom Eiffela aj na stavbe jeho veže bol slovenský inžinier Ján Čiernihaus/Feketeházy (1842 – 1927), rodák zo Šale.

Socha slobody bola francúzskym darom Spojeným štátom americkým. Eiffelov úžasný dizajn vnútornej štruktúry sochy umožnil, aby sa socha preniesla z papiera do skutočnosti. Socha zobrazuje rešpekt a priateľstvo, ktoré bolo medzi USA a Francúzskom. Socha slobody sa rýchlo stala symbolom slobody a priniesla pocit pýchy do sŕdc obyvateľov. Socha sa stala výbornou turistickou atrakciou a mnoho ľudí z celého sveta ide do New Yorku iba kvôli Statue of Liberty. Pár Američanov žijúcich vo Francúzsku sa zaslúžilo o to, že asi 2 km južne od miesta, kde stojí Eiffelova veža dnes, môžeme nájsť Sochu slobody v mierke 1:4 z bronzu.

Možnosti, ktoré priniesla priemyselná revolúcia, priniesli aj veľa zmien. Práve Eiffel mal možnosť pracovať na viacerých projektoch v rozdielnych destináciách. Súťaživosť o projekty mala extrémne vysokú úroveň a meno inžiniera hralo veľkú rolu pre získanie projektu. Ale ďalšou výzvou počas Eiffelovho života bolo zavedenie nových konštrukčných materiálov. Po uvedení nových materiálov, ktoré však neboli ešte overené, inžinieri veľmi riskovali pri ich používaní. Veľa mostov, ktoré Eiffel postavil, boli z ocele, ktorej Eiffel pomáhal v razení si cesty. Niektoré z jeho pokrokov zahŕňali: vývoj hydraulických lisov, ktoré robotníkom umožňovali hlbšie položiť základy mostu pod vodu; vytváranie tzv. pavučín v konštrukciách, ktoré odolávali silným poryvom vetra; používal tepaný kov pre mostové konštrukcie, pretože bol flexibilný a odolával silnému vetru; zakrivoval okraje mól, aby vytvoril stabilnejší základ; vývoj systému spustenia na vodu, vďaka ktorému sa kusy konštrukcie dostávali jednoduchšie na svoje miesto. Eiffelova vynaliezavosť a genialita ho predurčili vytvárať famózne koncepcie a stavať najznámejšie stavby sveta.

Realizácie

[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho prvou skutočnou stavbou, ktorú navrhol vo veku 35 rokov, bol projekt železničného železného mostu v Bordeaux, dlhého 500 metrov. Postavili ho za dva roky vo veľmi náročných podmienkach. Ďalej navrhol dva takmer identické mosty v Portugalsku cez rieku Douro v Porto (1876 – 1877) a viadukt Garabit nad francúzskou riekou Truyère pri Saint-Flour (1880). Bol najvyšším mostom svojej doby, dlhý 560 metrov, vo výške 120 metrov nad hladinou vody. Most postavil aj cez Tisu neďaleko Segedína. Keď staval vlakovú stanicu Nyugati v Budapešti na mieste starej stanice, vlaky počas konštrukcie neprestali premávať. Ďalšie stavby železničných staníc v Toulouse a Agene v roku 1865 potvrdili jeho talent pre účelné a elegantné stavby. V roku 1878 postavil pre mesto Paríž pavilón pri príležitosti svetovej výstavy. Postavil otáčavú kupolu na hvezdárni v Nice, ktorá je aj napriek hmotnosti vyše 100 000 kg ľahko ovládateľná jednou osobou. Realizoval vyše 4 000 m prenosných mostov, ktoré sa používali v cudzine pre francúzske kolónie. Predával ich v balíkoch rozmontované na súčiastky. Naprojektoval aj vnútornú tepanú kovovú konštrukciu Sochy slobody, ktorú Francúzsko darovalo Spojeným štátom americkým. Osobne dohliadal aj na jej postavenie.

Gustav Alexander Eiffel dostal veľa rôznych vyznamenaní. V roku 1889 bol zvolený do Akadémie vied. Výsledky svojich mechanických výpočtov a experimentálneho pátrania uložil v početných pamätných spisoch (Mémoire présenté à l'appui du projet définitif du viaduc de Garabit. 1889, Conférence de G. Eiffel sur la tour de 300 mètres. 1889 a iné).

Nemal len technický talent, ale aj obchodný. Podpísal kontrakt na inžinierske práce na Suezskom prieplave. V roku 1888 prepukol najväčší finančný škandál storočia a Eiffel bol jeho súčasťou. Ferdinand de Lesseps, majiteľ firmy, ktorý si vyžiadal na postavenie kanála za spolupracovníka Eiffela, pri svojom projekte prieplavu zbankrotoval a spreneveril peniaze na výstavbu. Bol odsúdený k dvojročnému väzeniu a finančnej pokute. Eiffelovi sa podarilo pred súdom očistiť až v roku 1893.

Alexandrovi Gustavovi Eiffelovi priniesla slávu veža v centre Paríža. Do súťaže na postavenie veže na oslavy stého výročia francúzskej revolúcie a svetovú výstavu v roku 1889 sa prihlásilo vyše 700 konštruktérov. Eiffela vybrali jednomyseľne. Jeho stavba bola geniálna a konštrukcia rýchla. Keď ju postavili, bola to najväčšia senzácia a symbol rodiaceho sa technologického veku. Projekt dokázal Eiffelovu obdivuhodnú energiu a predstavivosť pri zdolávaní stavebných problémov.

Eiffel okrem svojho času najvyššej veže sveta postavil aj najvyšší most. V rovnakom štýle zmontovaný z kovových častí. Ďalej projektoval železničné mosty a stanice v mestách vo Francúzsku a ďalších krajinách. Udivovali ľahkosťou a pevnosťou zároveň, účelnosťou spájajúcou sa s novou estetikou, považovali ich za zázraky modernej doby. Ľahké a pevné stavby, ktoré dobre odolávajú vetru a ich údržba je jednoduchá, boli nenákladné a stavali sa rýchlo.

Gustave Alexandre Eiffel bol významným konštruktérom svojej doby. Jeho nadčasové a odvážne realizácie pretrvali dodnes. Boli nielen elegantné ale hlavne funkčné. Využil svoj talent a schopnosti pri navrhovaní jedinečných oceľových konštrukcií, ktoré sa stali symbolom nielen krajín kde sa nachádzajú, ale sú predstaviteľmi pokroku v oblasti techniky a staviteľstva v rámci sveta.

Ďalšie stavby

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1889 – vzdúvadlá na stavbe panamského prieplavu
  • 1885 – mosty a stanica na trati z Lisabonu do Cintry, otáčajúca sa kopula planetária v Nice
  • 1884 – most vu Cholon (Vietnam), viadukt Garabit (Francúzsko), nosná konštrukcia múzea Galliéra v Paríži
  • 1883 – mosty cez rieku Tardes pri Charentone a Sainte-Claire-ďOloron a plynojem v Rennes
  • 1882 – most cez rieku Dordogne pri Bergeraku, mosty na trati Asturias (Španielsko), most pri Saigone (Vietnam), krytá tržnica v Bordeaux (Francúzsko)
  • 1881 – most cez Tisu v Segedíne, riaditeľstvo banky Crédit Lyonnais v Paríži, stanica v San Sebastiane a Santanderu (Španielsko), priehrada na Seine pri Port-Mort, vnútorná konštrukcia Sochy slobody
  • 1880 – mosty na trati Befra Alta (Portugalsko), most cez rieku Tagus (Španielsko), mosty pri Binh Diene, Tan An a Ben Luc (Vietnam), most pri Sidi-Moussa (Alžírsko), most cez rieku Dordogne pri Saint-André de Cubzac
  • 1879 – mosty na trati z Ploesti do Predealu (Rumunsko), most pri Oued Djemma (Alžírsko), nosné konštrukcie rozšírenia obchodného domu Bon Marché a prepojenie obchodných domov Magasins du Louvre v Paríži
  • 1878 – mosty pre Chemin de Fer du Midi a mosty na trati Cáceres (Španielsko), plynojem v Clichy (Francúzsko)
  • 1877 – most u Viana (Portugalsko), stanica v Budapešti/Pešťbudíne, monumentálny vstup a pavilón mesta Paríž na parížskej výstave v r. 1878
  • 1876 – mosty na železničnej trati Vendée, na trati z Gerony (Španielsko) a železničný most Maria Pia v Porte
  • 1875 – kostoly v Tacna (Peru) a v Manile (Filipíny), kasíno v Sables ďOlonne
  • 1874 – vzdúvadlo pre priehradu na rieke Moskva
  • 1873 – plynojem v La Paze
  • 1872 – mosty na železničnej trati z Jassy do Ungheni (Rumunsko), haly a budovu colnej správy v prístave Arica (Čile), mosty pri La Oroya (Peru)
  • 1870 – mosty pre železnice z Latour do Millau a z Brive do Tulle, „hojdací“ most pri Dieppe
  • 1867 – mosty na železničnej trati z Poitiers do Limoges, až viadukty pri Neuviale a cez rieku Sioule na trati do Orléansu, kostol Notre-Dame-des-Champs a židovský chrám v Paríži, plynojem vo Versailles
  • 1866 – pavilóny výtvarného umenia a archeológie na výstave v Paríži 1867
  • 1865 – stanica v Toulouse a Agene

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • PARKYN, N.: Sedemdesat zázrakov architektúry. Bratislava: SLOVART, 2003.
  • Otto.: Ottův slovník naučný / Díl osmý Dřevěné stavby – Falšování. Praha: Nakladatelství Argo, 1997
  • Eiffel Alexander Gustav encyk.sme.sk