Heliograf (signalizačný prístroj)
Heliograf využíva zrkadlo na odrážanie slnečných lúčov vzdialenému pozorovateľovi. Pohybovaním zrkadla vidí vzdialený pozorovateľ záblesky svetla, ktoré môžu byť použité na prenos dohodnutých signalizačných kódov.
Prvý písomný záznam o použití heliografu je popísaný v Xenofónovom diele Helénica z roku 405 pred Kr., kedy starovekí Gréci využili na signalizáciu v bitke vyleštené štíty.
Nepopulárny rímsky vládca Tiberius používal heliograf na riadenie ríše zo svojej vily na ostrove Capri – posielajúc rozkazy každý deň na pevninu vzdialenú 8 km.
V roku 1810 predniesol nemecký profesor Carl Friedrich Gauss z univerzity v Göttingene prvý formálny návrh heliografu. Pôvodne bol navrhnutý na topografické merania, ale francúzske, britské a americké vojská ho s využitím morzeovky používali ako poľný telegraf.
Heliograf zostal štandardnou výbavou austrálskych a britských vojsk až do 60. rokov 20. stor., kde boli pokladané za formu komunikácie s „nízkou pravdepodobnosťou odchytenia“. Naposledy boli heliografy vo veľkej miere využité v 80. rokoch afganskými teroristickými silami počas sovietskej invázie v Afganistane. Stále sú súčasťou výstroja na prežitie pre prípad núdze. Používajú sa na hľadanie a záchranu lietadiel.