Preskočiť na obsah

Henri Pourrat

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Henri Pourrat
francúzsky spisovateľ
francúzsky spisovateľ regionalistickej literatúry
francúzsky spisovateľ regionalistickej literatúry
Osobné informácie
PseudonymDamien Micolon, Jean Ducouen, Jean-Paul Des Chazeaux
Narodenie7. máj 1887
 Ambert Puy-de-Dôme, Francúzsko
Úmrtie16. júl 1959 (72 rokov)
 Vernet, Puy-de-Dôme, Francúzsko
Národnosťfrancúzska
Zamestnaniespisovateľ
DetiAnnette Lauras, Claude Pourrat
Dielo
Žánrerozprávka, román, báseň, esej, biografia
Literárne hnutieregionalizmus, environmentalizmus
DebutSur la colline ronde (spolu so Jeanom L’Olagne)
Významné práceLes Vaillances, farces et aventures de Gaspard des montagnes, 4 diely
Významné oceneniaGrand prix du roman de l'Académie française (1931)
Ovplyvnený
 
  • Rousseau, Chateaubriand, Balzernetac, Péguy, Yeats
Ovplyvnil
 
Odkazy
Henri Pourrat na henripourrat.fr
Spolupracuj na CommonsHenri Pourrat
(multimediálne súbory na commons)

Henri Pourrat (* 7. máj 1887 Ambert, Puy-de-Dôme, Francúzsko – † 16. júl 1959, Vernet Puy-de-Dôme[1]) bol francúzsky spisovateľ, zberateľ rozprávok, autor románov a esejí tematicky zameraných na okolitý región Ambertu, jeho prírodu, tradície, dialekt a spoločenské vzťahy.

Život[2][upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[3][upraviť | upraviť zdroj]

Henri Pourrat žil v obci Ambert[pozn. 1]. Po kolégiu v Amberte a Lýceu Henricha IV. v Paríži sa sústredil na agronómiu a bol prijatý v roku 1905 na štúdium v Národnom agronomickom inštitúte v Paríži. Po tom, čo dostal tuberkulózu, musel rezignovať a opustiť Paríž, aby žil v klíme zdravšej pre jeho pľúca a donútil sa k prísnemu dennému režimu. Vrátil sa preto do Ambertu a po ťažkom roku 1905 – 1906, keď jeho osud váhal medzi životom a smrťou[pozn. 2], liečba pokračovala nádejne.

Čas meteorov[upraviť | upraviť zdroj]

Počas tohto vynúteného oddychu si vytvoril asketický spôsob života, od ktorého sa neodkláňal, čítal, písal, prechádzal sa Ambertom ako stredobodom sveta.[4]. Putoval údolím rieky Dore a kopcami Livradois-Forezu:

(...) pretože celé ráno pracujem v posteli a vôbec sa nechcem odtŕhať od tohto zvyku; a večer od jednej do siedmej moje zdravie ma panovačne núti blúdiť cez kopce a údolia; a bdenie od ôsmej do deviatej je posvätené čítaniu (...)[5]

Spolu s Rousseauom, Chateaubriandom, Balzacom a Péguym bol ovplyvnený hlavne Nietzschem a Barrèsom, ktorí boli determinovaní svojou koncepciou „rustikálnej duše“[pozn. 3]. Mal tiež výraznú záľubu pre Rabelaisa a La Fontaina, ako aj pre anglo-írskeho básnika Yeatsa. Jeho korešpondencia, hlavne tá, ktorú udržiaval s Josephom Desaymardom od roku 1908, okrem iného zobúdzala vkus čím ďalej tým viac v prospech ľudovej literatúry, tej ktorá sa vyjadruje prostredníctvom chansons de geste a podomovo šírených kníh (colportage)[6]. Osobitná pozornosť venovaná dielam Oliviera de Serresa tiež potvrdzuje túto orientáciu na obranu pozemskej civilizácie a regionalistickej témy[pozn. 4].

So svojimi priateľmi Jeanom Angelim a Augustom Blachem, mladým básnikom, ktorý sníval o publikovaní veršov v Mercure de France, sa dal do písania, aby „striasol livradoiskú strnulosť“. Od roku 1906 publikoval pod rôznymi pseudonymami: Damien Micolon, Jean Ducouen, Jean-Paul Des Chazeaux, a to vo viacerých regionálnych denníkoch: L’Écho de la Dore, La Veillée d’Auvergne, L’Auvergne littéraire, la Semaine auvergnate, L'Auvergne illustrée, Revue d'Auvergne. Boli to jeho prvotiny zahŕňajúce básne, početné príbehy, z ktorých viaceré sú vo fejtónoch, niekoľko literárnych kroník, alebo aj krátkych etúd, kde sa mieša história s legendou a dve divadelné hry.[pozn. 5]

V roku 1909 začal písať pod vlastným menom. Zavrhol definitívne svoje pseudonymy a pod vlastným menom publikoval od začiatku januára 1912. Ako zdôrazňuje Sylvia Mittler, jeho vývoj sa stával významnejším v rokoch, ktoré predchádzali Veľkej vojne a ktoré samotný Pourrat označil ako „Čas meteorov“. Obdobie 1909 – 1911 bolo kritické, charakterizované zlým vkusom v poézii tak ako aj veľkým smädom po nápadoch. To, ktoré nasleduje v rokoch 1911 – 1914 nadobudne úplne iný charakter. Sníva o vízii života stabilného, pokojného, jedným slovom dospelého. V poézii ako je táto, morálny zmätok nemá miesto. Spisovateľ objavil svoju identitu.[7]

Jeho dielo v tlači sa prekladá vo viac ako 1300 publikáciách v asi 150 časopisoch a revue. Editované dielo sa stalo plodným (vo viac ako stovke prác) a rôznorodým: básne, romány, eseje, životopisy, zbierky rozprávok.[pozn. 6]

V roku 1914 sa Pourrat vyhol mobilizácii z dôvodu svojho zlého zdravotného stavu, ale ako mnoho mužov jeho generácie zostal svetovou vojnou hlboko traumatizovaný. Vo vojne padli aj jeho priatelia Jean Angeli (v júni 1915) a Pierre Armilhon (v apríli 1918). Podporujúc vojnové úsilie svojím spôsobom, nechal publikovať sériu pochodových piesní v septembri 1915.[pozn. 7] [8]

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Potom, ako publikoval Sur la colline Ronde (spolu so Jeanom L’Olagne)[9], Montagnards et Liberté (dve diela vo veršoch ), uverejnil Henri Pourrat v roku 1921 vo vydavateľstve Albina Michela prvý diel Les Vaillances (slov. Udatní), frašky a dobrodružstvá Gasparda z hôr. Za toto dielo bol ocenený cenou Figaro (1921). Celok štyroch dielov Gasparda bol následne v roku 1931 ocenený Veľkou cenou Francúzskej akadémie za román (Grand prix du roman de l'Académie française).

V roku 1926 mu Dublinská univerzita udelila titul doctor honoris causa.

V roku 1928 Bol Pourrat menovaný rytierom Radu čestnej légie[10].

V roku 1941, vo veľmi zvláštnych podmienkach Goncourtovej ceny mu bola prisúdená cena za Vent de Mars (slov. Marcový vietor). Henri Pourrat bol okrem toho autorom hagiografického diela Chef Français (slov. Hlava Francúzov) o hlave francúzskeho vichistického štátu maršalovi Pétainovi. Stal sa oficiálnym ospevovateľom „Návratu k zemi“, ktorý presadzoval Nový režim národnej revolúcie. V tom istom roku získal za knihu Muž s rýľom cenu Général-Muteau Francúzskej akadémie[11].

V roku 1951 dostal cenu Louis-Barthou a v roku 1957 cenu Gustave Le Métais-Larivière, tiež udelenou Francúzskou akadémiou za celoživotné dielo[12].

Početné a verné priateľstvá[13][upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1914 Henri Pourrat dával kurz literatúry na kolégiu Ambert, kde bol jeho mladší brat Paul a Alexandre Vialatte v druhom ročníku. Začiatkom roku 1916 sa stal verným priateľom mladého Alexandra Viallata, podľa správ z Ambertois v roku 1916, ktorý sa definitívne v podprefektúre usadil v roku 1948.[14]

Jeden z najbližších priateľov Pourrata bude aj Francis Jammes, ktorý sa stane krstným otcom jeho najstaršej dcéry. Ale veľa iných autorov, medzi ktorých patrí Lucien Gachon, Jean Paulhan[15], Jean Giono, Josette Clotisová, Joseph Desaymard, Claude Deavaine, Švajčiar Ferdinand Ramuz[16]. V zbierkach korešpondencie sa vyskytuje veľa iných mien, ktorých nositelia zdieľali priateľstvo s Henri Pourratom.

Keď bol celkom mladý, spriatelil sa so Jeanom a Françoisom Angelim. S prvým, ktorý mal pseudonym Jean L’Olange a ktorý zomrel v priebehu prvej svetovej vojny, publikoval viacero článkov a dielo Sur la colline ronde. François sa stal neskôr rytcom a maliarom.

Jeanne Baraducová, rodená Bressonová, maliarka, bola sesternicou jeho manželky. Je známa svojou tvorbou zameranou najmä na zátišia. Pourrat nadviazal priateľstvá s umelcami, ku ktorým patrili Henri Charlier, sochár Philippe Kaeppelin (ktorý ilustroval niektoré jeho diela ako je Histoire fidèle de la bête en Gévaudan) a fotograf Albert Monier.

Medzi dvoma vojnami[upraviť | upraviť zdroj]

Počas medzivojnového obdobia Henri Pourrat pokračuje vo svojej tvorbe, tak ako početnými knihami, tak aj článkami, ktoré publikuje v Le Figaro, NRF, Tour du Levant, (slov. Veža Levantu) vyšla v roku 1931. Zároveň, podpisuje túto dlho dozrievajúcu rustikálnu epopeju, jej vydanie vo forme ne variatur (konečná verzia, nemeniť) bude až v roku 1940.

Bolo to v roku 1932, keď sa Pourratova rodina presťahovala do nového domu L’Enclos v Amberte. To mu umožnilo organizovať svoj život spisovateľa, dlhé rána zasvätené písaniu a poobedia počas meditatívnych prechádzok, ktoré boli tiež príležitosťou na zbieranie rozprávok, príbehov a legiend od starých vidiečanov. Až do svojej smrti v roku 1959 opustí L’Enclos len kvôli niekoľkým návštevám v Paríži a prázdninám u svokrovcov vo Vernet-la-Varenne (Puy-de-Dôme) .

Venoval sa niekoľkým regionálnym dielam, objavil Auvergne, najprv Les Limagnes, potom Au fort de l'Auvergne, Mont et Merveilles, stratené mesto (Gergovie). Najväčšie dielo 30. rokov je Toucher terre. Zhromažďuje svoje písomnosti o prírode, mieste pre človeka, remesle a umení.

Toto obdobie končí vydaním diela Georges alebo Aprílové dni v marci 1939. Zvláštne varovný príbeh o blízkej vojne vnesenej do srdca Francúzska, v ktorom spisovateľ „ukáže, ako problém morálky, teda moci, ktorú musí človek nad sebou znovu získať, bude čoraz viac ťažiť“. Na to bolo potrebné vidieť bytosti, ktoré zápasia s veľmi ťažkým osudom, a preto predpokladajú vojnu, únavu, úzkosť a blížiacu sa katastrofu.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

14. októbra 1940 maršal Pétain, hlava francúzskeho vichistického štátu, prišiel za privítania Pourratom „na stretnutie s pracujúcim ľudom“ do Ambertu, pri Vichy, na návštevu mlyna na papier (mlyn na papier Richard-de-Bas najstarší v Livradois)[17] a objednal si balík papiera s vodotlačou so svojím emblémom. Pri tejto príležitosti Pourrat vydal Le paysan français a Le chef français, knihy venované maršalovi a jeho politike „návratu k zemi“[18]. Ocenený Radom Francisque, zostal zároveň ostražitý zoči-voči národnému socializmu, ako ukazuje štúdium rukopisov Muža s rýľom.

Podporovateľ Roľníckej korporácie založenej vichistickou vládou sa vzďaľuje od národnej revolúcie, pretože neoceňuje, ako uviedol vo svojej korešpondencii, politický obrat v daných okolnostiach.

Ambert neváhal oceniť Pourrata. Len jedna škola v meste niesla jeho meno. Platí za svoj cit pre maršala svojimi temnými rokmi[19]. Ale nebol nikdy kolaborantom, uisťujú tí, ktorí ho bránia. Okrem iného, počas okupácie pomáha Židom na úteku v slobodnej zóne (štát Vichy)[20], prijíma ich u seba a informuje makistov (odbojárov) o akciách, ktoré sa pripravujú proti nim[21]. [pozn. 8]. Je pochovaný na cintoríne v Ambert.

Modernosť v tradícii[upraviť | upraviť zdroj]

Keď Marius Péraudeau, parížsky galerista, odkúpil mlyn na papier Richard de Bas, aby v ňom vytvoril múzeum papiera a pokúsil sa tam založiť grafickú dedinu[pozn. 9] zapojil sa do projektu. Múzeum bolo inaugurované 3. júla 1943 za prítomnosti Georgesa-Henriho Rivièra, riaditeľa národného múzea umení a ľudových tradícií.[22]

Henri Pourrat pomôže Mariusovi Péraudeauovi založiť asociáciu Biely list, čoho cieľom je nechať znovuzrodiť tradície papierenského priemyslu v regióne Ambert. Ako ochranca vidiečanov a ich tradícií, Pourrat sa zaujímal o priemysel a ekonomický a sociálny rozvoj. Od roku 1925 písal dielo La Femme moderne a v roku 1955 Sur la montagne de l'uranium. Redigoval asi 400 literárnych kroník o nových vydaniach.

Jeho texty preberajú pravidelne termíny a výrazy z regionálneho jazyka, tu z dialektu v Auvergne. Zaoberajú sa aj témami a legendami, ktoré sa nachádzajú v iných regiónoch južnej polovice Francúzska. Tieto spisy sú považované za dvojjazyčné s francúzsko-okcitánskym pôvodom.

Od lokálnosti po univerzalitu[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1908, Henri Pourrat začal zbierať rozprávky medzi vidiečanmi a starými sedliakmi počas svojich dlhých pochodov po Livradois. Posledné desaťročie jeho života je skoro celé zasvätené tomu, čo považoval za svoje majstrovské dielo: „Trésor des contes”. Je možné si všimnúť, že výraz il était un fois (Kedysi dávno) sa systematicky nahrádza výrazom „il y avait une fois“ (Kedysi dávno).

Viac ako tisíc rozprávok zoskupených do trinásť dielov Trésor des contes vytvárajú najväčšiu zbierku rozprávok na svete. Zozbierané v Auvergne, tieto rozprávky majú spoločný prameň v mnohých krajinách na všetkých kontinentoch, majú kolektívne nevedomie a univerzálny rozsah.

Pourratove dielo bolo preložené do angličtiny, nemčiny, španielčiny, japončiny, češtiny, slovenčiny a slovinčiny. Študenti pracovali od bakalárskych až po štátne práce v Kanade, Spojených štátoch, Portugalsku, Švajčiarsku, Taliansku, Belgicku, Írsku, Japonsku a dokonca na Havaji.

Literárny odkaz[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1974 jeho deti Claude Pourrat a Annette Lauras darovali mestu Clermond-Ferrand otcove archívy: rukopisy, dokumentáciu, korešpondenciu (viac ako 20 000 prijatých listov). Tiež bolo vytvorené centrum Henriho Pourrata pripojené k Mestskej a medzi-univerzitnej knižnici v Clermont-Ferrande. Toto centrum sa naďalej rozširuje. V roku 1975 bola pridaná k nemu najväčšia časť knižnice spisovateľa. Nákupy a dary rukopisov a vydaní bibliofílií sa pravidelne kompletizujú, čo sú ľudové rozprávky, umenie a tradície v Auvergne, tiež aj francúzska literatúra prvej polovice 20. storočia. Inventár bol digitalizovaný a je prístupný na internete. Korešpondencia a rukopisy sú tiež na dátovej báze Národnej knižnice Opale plus.[23]

Po jeho smrti v roku 1959 pokračovalo Pourratovo dielo inšpiráciou sochárov ako boli Argentínčanka Esther Barugel, Philippe Kaeppelin alebo Jean-Philippe Roch, maliarov ako Španiel Nicolás Rubió, fotografov Alberta Moniera, Nicole Privala, filmárov Clauda Santelliho a Jacquesa Santamariu, univerzitných pedagógov, historikov alebo výskumníkov.

V roku 1965, Claude Santelli realizoval dvojdielny televízny film Gaspard des montagnes s Bernardom Noëlom v hlavnej úlohe[24]. V roku 1976, minister vzdelávania René Haby inauguroval na námestí Livradois v Amberte monument z granitu Gaspard des montagnes vztýčený Jeanom Chauchardom na pamiatku Henriho Pourrata. V roku 1979 pri príležitosti 20. výročia jeho smrti uskutočnilo rádio FR3 Auvergne sériu vysielaní Histoire d'en parler predstavenú Christianom Lassalasom.

V roku 1987 vydala pošta známku a mnoho filatelistických dokumentov na pamiatku Henriho Pourrata pri príležitosti storočnice jeho narodenia[25]. V tej istej dobe viacero spomienkových medailí Henriho Pourrata zo striebra a bronzu realizovali Philippe Kaeppelin, Jean-Philippe Roch a Madame Drombeuf.

V roku 1993 Jacques Santamaria režíroval film Le Chasseur de la nuit, ktorý sa reprízoval na sieti Antenne 2 a bol reprízovaný v sietiAntenne 2 a Arte.

V máji 2009 Spoločnosť priateľov Henriho Pourrata organizovala oslavy 50. výročia jeho smrti. Dva zošity Henri Pourrat (číslo 24 a 25) obsahujú dokumenty o týchto udalostiach organizovaných v Collège de France v Paríži, v Katolíckej univerzite v Lyone a takisto v Clermont-Ferrande. Pod predsedníctvom Annette Lauras, spisovateľovej dcéry, sa konali konferencie s Claudom Daletom, Michelom Zinkom, Bernadette Bricout a Marie-Hélène Lafon.

Spoločnosť priateľov Henriho Pourrata chráni dielo spisovateľa a zúčastňuje sa aktívne na vysielaní, na objavovaní, na spoznávaní a na štúdiu diela spisovateľa. Od 1982 do 2014 publikovala 31 zošitov Henri Pourrat, editovala a reeditovala nepublikované práce, sympóziové konferencie, korešpondenciu. Nové zošity Henri-Pourrat vošli na známosť počnúc rokom 2015. Početné lokality Francúzska dali meno Henri Pourrat uliciam, bulvárom, avenue, kolégiám a lýceám.

Vybrané diela[26][upraviť | upraviť zdroj]

  • Les Montagnards (slov. Vrchári, 1919)
  • Gaspard des montagnes, slov. Gašpar z hôr, romantický epos, frašky a dobrodružstvá Gasparda z hôr, 4 diely, cena časopisu Figaro (1921), cena Grand prix du roman de l'Académie française, 1. vydanie pod názvom Vaillances, Farces et, Gentillesses de Gaspard des Montagnes (1931) za všetky 4 zv.
  • Vent de Mars za rok 1941, slov. Marcový vietor,Goncourtova cena, obsahuje ideu návratu k zemi a k hodnotám civilizácie v prospech človeka
  • L’Homme à la bêche, slov. Muž s rýľom, príbeh sedliaka, historický román 1941, cena Général-Muteau Francúzskej akadémie.
  • Le Trésor des contes, slov. Poklad rozprávok, 13 dielov, zbierka rozprávok a povestí prepísaná z ústnej formy[27]
  • Le paysan français a Le chef français, slov. Francúzsky roľník a Francúzsky šéf, rok 1940, dva romány s témou návratu k zemi a k hodnotám civilizácie, Francúzsky šéf napísaný pod vplyvom Pétainovej návštevy v Amberte v období štátu Vichy[28]
  • Toucher terre (ekologická úvaha, 1946)[29][30]
  • Le mauvais garçon (román, 1925)[31]
  • Le chasseur de la Nuit (román, 1951)[31]

Slovenské preklady[upraviť | upraviť zdroj]

  • Gašpar z hôr, román, rok 1985

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Na ulici Republiky č.1 v rodičovskom dome, ktorý je označený plaketou. Neskôr žil na námestí des Alleés a nakoniec v 30. rokoch na ulici du Petit-Cheix v dome, ktorý dal postaviť. V lete vždy sídlil vo Vernet-la-Varenne v zdedenom dome svokrovcov.
  2. ↑ pozri: Centenaire Henri Pourrat, Annales du Centre Régional de Documentation Pédagogue de Clermont-Ferrand, coll.Documents régionaux, 1987, strana 299
  3. ↑ Preklad: Energia, hľa, to je naše. Je to ona, ktorá sa nachádza v našej vlastnej hodnote, to je tá stará sila našich otcov, ktorá nás nechá stúpať na stupne v prírode, ktorá nás povznesie k dokonalosti", in Henri Pourrat.Notes de psychologie auvergnate, 1911.
  4. ↑ "Čítal som Essais a Pensées dva krát, skôr tri. Ale Rabelaisa prinajmenšom desať", (list Josephovi Desmayardovi z 1. novembra 1926)"
  5. ↑ Centrum Henriho Pourrata, Bibliothèque du patrimoine v Spoločenstve Clermontu a Spoločnosti priateľov Henriho Pourrata.
  6. ↑ Centrum Henriho Pourrata, Bibliothèque du patrimoine v Spoločenstve Clermontu a Spoločnosť priateľov Henriho Pourrata
  7. ↑ Henri Pourrat, Dvanásť piesní pre Les Poilus d´Auvergne od H.P.-Henri Pourrat. Na populárne melódie, ktoré si všimol Émile Ossedat/ Henri Pourrat,Le Moniteur du Puy-de-Dôme, Clermont-Ferrand, 1915, Centrum Henriho Pourrata, Bibliothèque du Patrimoine de Clermont Communauté
  8. ↑ Obsah tohto odkazu tvorí komentár vydavateľa korešpondencie Centre de recherches sur les Littératures et la sociopoésie
  9. ↑ Christian Faure, Bulletin du Centre d'histoire économique et sociale de la région lyonnaise, nos 2-3,‎ 1987, p. 77-98,

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Henri Pourrat [online]. Francúzska národná knižnica - BnF, [cit. 2024-06-11]. Dostupné online.
  2. ↑ Henri POURRAT à Ambert et Paris [online]. L’association Terres d’écrivains, 2006-11-06, [cit. 2024-09-06]. Dostupné online.
  3. ↑ ZINK, Michel. Henri Pourrat [online]. francearchives.gouv.fr, [cit. 2024-06-08]. Dostupné online.
  4. ↑ CORNU, Pierre. L’Auvergne dans la Grande Guerre. Les Montagnards d’Henri Pourrat et la rhétorique de la dette [online]. /journals.openedition.org/siecles, [cit. 2024-05-31]. Dostupné online.
  5. ↑ DALET, Claude. Cahiers Henri Pourrat. 26. vyd. Clermont-Ferrand : Société des Amis d'Henri Pourrat,, 2012. S. 426.
  6. ↑ GARDES, Roger. Centenaire de Henri Pourrat [online]. excerpts.numilog.com/books, 1987, [cit. 2024-06-08]. Dostupné online.
  7. ↑ CORNU, Pierre. L’Auvergne dans la Grande Guerre. Les Montagnards d’Henri Pourrat et la rhétorique de la dette [online]. 2014, [cit. 2024-06-01]. Dostupné online.
  8. ↑ ČEP A POURRAT, Jan a Henri. Vzájemná korespondence. 1. vyd. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2021. Preklad: Jan Zatloukal. ISBN 978-80-7325-522-0. S. 5 - 7.
  9. ↑ SHIINE, Rina. Pour une édition critique de Sur la Colline ronde d’Henri Pourrat et de Jean L’Olagne [online]. Hal Open Science, 2014-05-24, [cit. 2024-06-08]. Dostupné online.
  10. ↑ POURRAT, ČEP, Henri, Jan. Vzájemná korespondence. 1. vyd. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2021. ISBN 978-80-7325-522-0. S. 11.
  11. ↑ BELLESORT, André. Rapport sur les concours de l´année 1941 [online]. Académie Francaise, 1941-12-18, [cit. 2024-06-02]. Dostupné online.
  12. ↑ Henri Pourrat [online]. Académie Francaise, [cit. 2024-06-02]. Dostupné online.
  13. ↑ POINSON, Jacques. Cahier Henri Pourrat NO. 19 [online]. Gallica, BnF, 2004, [cit. 2024-06-03]. [Correspondance Alexandre Vialatte - Henri Pourrat, 1916-1959 Dostupné online.]
  14. ↑ VIALLAT, Alexandre. Lettres de Rhénanie I,. 1. vyd. Clermont-Ferrand : Presses de l'université Blaise-Pascal, 2003-04-01.
  15. ↑ KOPP, Robert. Une amitié fraternelle : Jean Paulhan et Henri Pourrat [online]. revuedesdeuxmondes.fr, 2020-03-23, [cit. 2024-06-09]. Dostupné online.
  16. ↑ RAMUZ, Charles-Ferdinand. Charles-Ferdinand Ramuz [online]. Encyclopaedia Larousse, [cit. 2024-06-14]. Dostupné online.
  17. ↑ POUPIER, Pierre. Henri Pourrat et la grande question [online]. leslibraires.fr, 1999, [cit. 2024-06-03]. Dostupné online.
  18. ↑ FAURE, Christian. Le projet culturel de Vichy, 1999 [online]. persee.fr, 1990, [cit. 2024-06-04]. Dostupné online.
  19. ↑ PAXTON, Robert. Vichy France : old guard and new order, 1940-1944 [online]. archive.org, 2022-09-15, [cit. 2024-06-10]. Dostupné online.
  20. ↑ ČEP A POURRAT, Jan a Henri. Vzájemná korespondence. 1. vyd. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2021. Publikácia s finančnou podporou Štátneho fondu ČR a Ministerstva kultúry. ISBN 978-80-7325-522-0. S. 8. (čeština)
  21. ↑ Correspondance Alexandre Vialatte — Henri Pourrat 1916-1959. VII. diel [online]. celis.uca.fr, 2015-04-27, [cit. 2024-06-03]. Dostupné online.
  22. ↑ FAURE, Christian. Traditions populaires et retour à la terre sous le Régime de Vichy. Quelques réflexions historiques à l'occasion de «Hommes et Terroir», exposition d'ethnologie régionale en 1980 [online]. archive.wikiwix.com, 1980, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  23. ↑ GEFEN, Alexandre. Les Nouveaux Cahiers Henri Pourrat, n°1, « Repartir des choses vertes » [online]. fabula.org - La recherche en littérature, 2014-09-25, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online.
  24. ↑ Gaspard des montagnes [online]. bing.com/videos, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online.
  25. ↑ Známka Henri Pourrat, Gaspard des montagnes [online]. philatelie-francaise.com, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online.
  26. ↑ MALÁ ENCYKLOPÉDIA SPISOVATEĽOV SVETA, Ján Juríček a kol. autorov. Henri Pourrat. 2. vyd. Bratislava : Obzor, 1981. S. str. 446.
  27. ↑ Henri Pourrat: O řeřavých očích a jiné příběhy (1/14) [online]. vltava.rozhlas.cz/, 2006-12-05, [cit. 2024-06-04]. Dostupné online.
  28. ↑ Henri Pourrat [online]. larousse.fr, [cit. 2024-06-01]. Dostupné online.
  29. ↑ POURRAT, Henri. Toucher terre [online]. gallica.bnf.fr, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online.
  30. ↑ POURRAT, Henri. Toucher terre [online]. librairiesglenat.com, 1946, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online.
  31. ↑ a b POURRAT, ČEP, Henri, Jan. Vzájemná korespondence. 1. vyd. Brno : Centrum pro studium Demokracie a kultury, 2021. ISBN 978-80-7325-522-0. S. 8.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Henri Pourrat na francúzskej Wikipédii a Henri Pourrat na anglickej Wikipédii.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Henri_Pourrat&oldid=7870662“