Jean de La Fontaine

	Jean de La Fontaine
	; Jean de La Fontaine
Osobné informácie
Narodenie	8. júl 1621
	Château-Thierry Francúzsko
Úmrtie	13. apríl 1695 (73 rokov)
	Paríž Francúzsko
Národnosť	francúzska
Zamestnanie	bájkar, spisovateľ, dramatik, básnik
Manželka	Marie Héricart
Deti	1 syn
Dielo
Žánre	román - biografia, novela
Obdobie	klasicizmus
Významné práce	Les Fables
Významné ocenenia	Člen Francúzskej akadémie - 24. kreslo
Ovplyvnený	François Rabelais, Clément Marot, François de Malherbe, Honoré d’Urfé, Vincent Voiture ;
Podpis
Odkazy
Projekt; Guttenberg	Jean de La Fontaine; (plné texty diel autora)
	Jean de La Fontaine; (multimediálne súbory na commons)
	Literárny portál; Biografický portál

Jean de La Fontaine (* 8. júl 1621, Château-Thierry Francúzsko – † 13. apríl 1695, Paríž) bol francúzsky básnik obdobia klasicizmu. Je autorom bájok, rozprávok, básní, divadelných hier a operných libriet. Patril medzi tzv. moralistov. Bol blízkym priateľom Nicolasa Fouqueta, keď tento upadol do nemilosti Ľudovíta XIV. Aj keď Jean de La Fontaine zostal v priazni dvora, začal chodiť radšej do salónov. Jedným z nich bol salón madame de La Sablière.

Napriek jeho protivníkom bol prijatý do Francúzskej akadémie v roku 1684. Zúčastňoval sa tam debát, napríklad v známej hádke „Querelle des Anciens et des Modernes“ patril na stranu anciens (starých).

Inšpiroval sa autormi antiky a hlavne Ezopom, čo ho priviedlo k písaniu bájok. Jeho „Les fables“ sú považované dodnes za jedno z najväčších diel francúzskej literatúry. Ich prvá zbierka (1-6 diel) vyšla v 1668, druhá (7-11 diel) v 1678 a posledná v 1694 (12.diel).

Život

Jean de La Fontaine strávil prvé roky života v Château-Thierry na majetku, ktorý si kúpili v roku 1617 po sobáši jeho rodičia. Jeho otec Charles de La Fontaine, bol kapitán poľovačiek vo vojvodstve Château-Thierry a správca vôd a lesov, a matka, Françoise Pidoux, dcéra okresného sudcu v Coulommiers, sesternica dramatika Jeana Racina. Básnik si zachoval svoj rodný dom do roku 1676, kedy ho predal, aby vyplatil dlžoby svojich zosnulých rodičov. Neskôr bol zaradený medzi historické pamiatky a dnes je múzeom (Musée de Jean de La Fontaine).

Základné vzdelanie dosiahol v kolégiu vo svojom rodisku, kde sa učil do trinástich rokov hlavne latinčinu. v roku 1641 vstúpil do „Oratória“, no od 1642 sa rozhodol nepokračovať v cirkevnej kariére, pretože dával prednosť čítaniu románu L'Astrée od Honoré d’Urfé a Rabelaisa skôr, ako sv. Augustína. Začal študovať právo v Paríži a chodil do krúžku mladých poetov „les chevaliers de la table ronde“, kde stretol Pellissona, Françoisa Charpentiera, Tallemant des Réaux a Antoine de Rambouillet de La Sablière, ktorý sa oženil s jeho budúcou ochrankyňou Marguerite de La Sablière. V roku 1649 dosiahol diplom advokáta.

Medzitým mu otec dohodol manželstvo z rozumu a v roku 1647, 10. novembra, sa oženil s Marie Héricart, ktorá mu dala syna Charlesa. Toto manželstvo však nebolo šťastné. On mal 26 a ona 14 a pol roka. Radšej chodil do Paríža, kde sa stýkal s libertínskou a precióznou spoločnosťou tej epochy. Väčšina životopiscov konštatuje, že La Fontaine nebol dobrý manžel ani dobrý otec.

V roku 1652 odkúpil funkciu po otcovi, ktorou sa síce nerád zaoberal ale ju vykonával do 1672, čo mu prinášalo určitý príjem. Bol priťahovaný kariérou básnika už od publikácie svojho prvého textu, komédie v piatich aktoch, ktorú uviedol Térence s názvom „L’Eunuque“ v 1654 a ktorá celkom prepadla.

V službe u Fouqueta (1658 – 1663)

V 1658 vstúpil do služby k Fouquetovi, surintendantovi kráľovských financií, ktorému okrem série príležitostnej poézie venoval epickú poému nazvanú „Ovide“ a vypracoval oslavný text na svojho patróna „Songe de Vaux“. Tento posledný zostal nepovšimnutý, pretože Fouquet bol na príkaz kráľa zatknutý a vo väzení aj zomrel v roku 1680.

V roku 1662 napísal La Fontaine o svojom aktuálnom protektorovi ódu „Ode sur Roi“, potom „l’Élégie aux nymphes de Vaux“. Niektorí biografi mienili, že táto obrana osoby Fouqueta uvalila hanbu na hlavu vtedajšieho ministra financií a kolónií Jean-Baptiste Colberta a tiež samotného Ľudovíta XIV. bez toho, aby sa prišlo k jasným záverom. Nevie sa presne, či cesta La Fontainea do Limousinu v 1663 bola nariadená kráľom ako exil. Sprevádzal ho tam podľa vlastného rozhodnutia strýko jeho manželky Jannart. Tiež sa neprišlo na to, kto ho predstavil Fouquetovi v 1658. O tejto ceste napísal vo forme listov vo veršoch a próze a boli adresované manželke, vydané posmrtne. V týchto textoch sa zmieňuje o stretnutí s vidieckou slúžkou v hostinci v Bellacu, čo umožnilo Jeanovi Giraudouxovi obdivovateľovi La Fontainea a rodákovi z tejto dediny vymyslieť si na túto tému príbeh.

Vrchol literárnej tvorby (1664 – 1679)

V roku 1644 prešiel do služby k vojvodkyni de Bouillon a vojvodkyni d´Orléans. Delil svoj čas medzi Paríž a Château-Thierry. V tejto dobe vstúpil na literárnu scénu so svojou prvou bájkou prevzatou od Ariosta – „Joconde“^[1]. Jej prepis spôsobil menšiu literárnu hádku vo forme súťaže v prekladaní, ktorú navrhla vojvodkyňa de Bouillon. Debata bola na tému slobody, ktorou môže disponovať autor bájky s odkazom na text La Fontainea. Pojednanie o „Joconde”, ktorá bola prisudzovaná tradične Boileauovi, prinieslo uznanie bájke Jeana de La Fontaine.

Dve zbierky bájok a veršovaných noviel nasledovali po sebe v 1665 a 1666, ich osnova bola prebratá hlavne od Boccaccia z jeho „Sto noviel” (Dekameron). Pokračovanie tohto experimentu v inej forme, bájke s moralitou, vybraté bájky vo verši, venované následníkovi trónu, vyšlo v roku 1668.

V 1669 si našiel la Fontaine novú aktivitu publikujúc román „Les amours de Psyché et de Cupidon”, ktorý obsahuje relatívne formálne nedorozumenie: miešanie prózy a verša v mytologickom príbehu a literárnej konverzácie, čo odporovalo základným princípom klasickej estetiky. V románe sa objavila fiktívna štvorica priateľov, o ktorej sa špekulovalo, že sú to La Fontaine, Molière, Boileau a Racine, bez veľkého výsledku. La Fontaine mal len chvíľkový vzťah k rodine Racinovej, vzťahy s Molièrom neboli známe, čo sa týkalo Boileaua, nikdy s ním nenadviazal úzke priateľstvo.

Po účasti na publikácii „Recueil de poésies chrétiennes et diverses” vydanej v 1670 v Port-Royal, la Fontaine úspešne publikoval v 1671 tretiu zbierku bájok „Contes et nouvelles en vers“ a zmiešanú zbierka poviedok, bájok, poém, elégií pod názvom „Fables nouvelles et autres poésies“.

V roku 1672 zomrela vojvodkyňa Orléanska, čo spôsobilo La Fontaineovi nové finančné problémy. Zachraňovala ho Marguerite de La Sablière, keď ho prijala vo svojom sídle niekoľko mesiacov potom, asi v 1673.

V 1674 sa La Fontaine začal zaoberať novým žánrom: operou v spolupráci s Jean-Baptiste Lullym. Vtedy napísal satirický výtvor „Le Florentin“, poému, ktorá bola namierená proti Lullymu (Lully bol Florenťan).

V tom istom roku vydal zbierku „Nové bájky“, no nevie sa prečo bolo vydanie zakázané, možno pre jeho vcelku jemnú antiklerikálnu zaujatosť. Po dvoch zbierkach rozprávok vydal zbierku „Vybrané bájky vo veršoch“ v 1678 a 1679, tentokrát venované Madame de Montespan, metrese kráľa Ľudovíta XIV.

Roky od 1680 – Francúzska akadémia

V 1682 vydal filozofickú poému „Poème du Quinquina“ spolu s dvoma novými rozprávkami. V roku 1684 bol zvolený do Francúzskej akadémie ako výsledok jeho tvorby v rokoch 1665 – 1679. Táto voľba nebola jednoduchá, mal svojich protivníkov. Je hypotéza, že mu bránila vo zvolení administratíva Ľudovíta XIV., pretože uverejnil dve poémy v prospech Fouqueta, ktorého dal kráľ doživotne uväzniť. Ďalšou komplikáciou v prijímacom procese boli pamflety jeho bývalého priateľa Antoine Furetièrea, v ktorých ho odsúdil pre zradu a libertinizmus. La Fontaine zaujal 24. kreslo v akadémii po zosnulom ministrovi Colbertovi.

V tomto období tiež vydal spolu s iným, bezkonfliktným dlhoročným priateľom Maucroixom zbierku prekladov Platóna, Demostena a Ciceróna od Françoisa de Maucroixa a nové bájky a rozprávky od La Fontainea.

Vznikol nový škandál, väčších rozmerov, v prostredí akadémie. Čítanie poémy „Le siècle de Louis Le Grand“ od Charlesa Perraulta vyprovokovala spor „Starých a moderných“, v ktorom sa La Fontaine zúčastnil na strane „Starých“ svojou epištolou monsieurovi de Soissons.

Posledné bájky (1689 – 1695)

Séria bájok, ktorá mu vyšla v revue v rokoch 1689 – 1692 bola zozbieraná v 1693 do inej zbierky, očíslovanej ako XII. diel. Bola venovaná vojvodovi Burgundskému, staršiemu synovi Dauphinovmu, ktorý bol v tom čase následníkom trónu.

La Fontaine potom v roku 1692 ťažko ochorel, zrejme na tuberkulózu. Žiadal si kňaza, načo mu poslali mladého abbého Pougeta, ktorý mal práve absolvovať doktorát z teológie. Tento využil príležitosť, aby ho odsúdil za epikurejský život a antiklerikálne písačky a odmietanie chodiť každodenne do kostola modliť sa. La Fontaine nakoniec dosiahol posledné pomazanie 12. februára 1693, pričom boli prítomní členovia Francúzskej akadémie, priatelia a kňazi. La Fontaine oznámil, že sa zrieka publikácií a textov svojich rozprávok a bájok. Táto informácia bola šírená hlavne samým Pougetom, ale nefiguruje v záznamoch akadémie. La Fontaine rovnako vraj sľúbil písať len náboženské diela. Preložil tiež „Dies irae“, ktorú dal čítať pred akadémiou v deň uvedenia do kresla Jeana de La Bruyère. Zomrel 13. apríla 1695 a bol pochovaný na cintoríne „Saints-Innocents“ (Svätých neviniatok). Po skone boli na jeho tele nájdené nástroje na týranie tela užívané v cirkvi ako pokánie.^[2], o ktorých však Pouget vyhlásil, že mu ich neuložil ako pokánie za hriechy. V roku 1817 boli jeho pozostatky prevezené na cintorín Père-Lachaise.

Dielo

L’Eunuque (1654), komédia
Adonis (1658, publié en 1669)^[3]
Les Rieurs du Beau-Richard (1659)
Élégie aux nymphes de Vaux (1660)
Ode au roi (1663), oslavná báseň kráľovi
Contes (1665, 1666, 1671, 1674), zbierky rozprávok
Fables (1668^[4], 1678^[5], 1693), zbierky bájok
Les Amours de Psyché et de Cupidon (1669)^[6]
Recueil de poésies chrétiennes et diverses (1671)
Poème de la captivité de saint Malc (1673)
Daphné (1674)
Poème du Quinquina (1682)
Ouvrages de prose et de poésie (1685), zbierka
Astrée (1691), divadelná hra

Bájky

Jeho bájky tvoria hlavné poetické dielo klasicizmu a sú jedným z najlepších diel francúzskej literatúry. Cieľom La Fontainea bolo dodať tomuto žánru vysokú hodnotu a dôležitosť, ktorý až dovtedy nebol vôbec významný a bol určený len pre školské cvičenia v rétorike a latinčine.

Vybrané bájky, zveršované J. de La Fontaineom (alebo obvykle len Les Fables) boli vytvorené medzi rokmi 1668 – 1694. Jednalo sa o zbierku veršovaných bájok, väčšinou s postavami antropomorfických zvierat a obsahujúcich na konci moralitu – poučenie, ktoré vyplývalo z príbehu. Tieto bájky boli napísané s výchovným cieľom a určené Dauphinovi – následníkovi trónu.

Prvú zbierku Bájok tvorilo 6 kníh, vydané boli v 1668 s dedikáciou Dauphinovi. La Fontaine trval na zámere byť moralistom: "Je me sers d’animaux pour instruire les hommes." (Poslúžil som si zvieratami, aby som poučil ľudí.)

Druhá zbierka bájok bola zostavená z kníh 7 – 11, vydaná v 1678 a venovaná Madame de Montespan, metrese Ľudovíta XIV.

Tretiu zbierku tvorila XII. kniha. vydali ju v 1693, no datovaná bola až na rok 1694. Bola venovaná vnukovi kráľa.

Práca na prepise bájok od Ezopa (napr. Svrček a mravec), od Abstémia, Phaedra, Pañchatantra (Pilpay), tiež textov Horátiových, Tita Lívia, apokryfické texty od Hyppokrata a iné, vytvorili sumu klasickej latinskej a gréckej kultúry a v druhej zbierke sprístupnili pre čitateľov aj indickú literárnu tradíciu.

Rozprávky

Bájkar zatienil rozprávkara. Náboženské roztržky a tlak na konci panovania Ľudovíta XIV. a neskôr pokrytectvo a svätuškárstvo 19. storočia zatlačili bájky do tieňa autorských rozprávok, ktorých poetická definícia pozostávala z hry o nepomenovanej sexualite, z umenia povedať bez toho, aby sa vyslovilo (dire sans dire), z hry na skrývanie a provokácie spočívajúcej v účasti čitateľa. La Fontaine viedol zároveň tieto dve aktivity tvorenia v ich spoločnej zbierke v 1693.

Výber moralít, ktoré sa stali známe

Tout flatteur vit aux dépens de celui qui l’écoute. (Le Corbeau et le Renard, l, 2) Havran a líška (slov. Každý lichotník žije v závislosti od toho, kto ho počúva.)
La raison du plus fort est toujours la meilleure. (Le Loup et l’Agneau, l, 10) Vlk a jahňa (slov. Dôvod zo všetkých najsilnejší je vždy najlepší.)
Si ce n’est toi, c'est donc ton frère. (Le Loup et l’Agneau, l, 10) Vlk a jahňa (slov.Ak to nie si ty, je to tvoj brat.)
Plutôt souffrir que mourir, c’est la devise des hommes. (La Mort et le Bûcheron, l, 16) Smrť a drevorubač (slov. Radšej trpieť ako umrieť, to je heslo ľudí.)
Garde toi, tant que tu vivras, de juger les gens sur la mine. (Le Cochet, le Chat et le Souriceau, l, 41) Kočiš, mačka a myška
Je plie et ne romps pas. (Le Chêne et le Roseau, l, 22) Dub a trstina (slov. Ohýbam sa a nezlomím sa.)
Il faut autant qu’on peut obliger tout le monde : On a souvent besoin d’un plus petit que soi. (Le Lion et le Rat, II, 11) Lev a potkan
Patience et longueur de temps font plus que force ni que rage. (Le Lion et le Rat, II, 11)
Est bien fou du cerveau qui prétend contenter tout le monde et son père. (Le Meunier, son Fils et l’Âne, III, 1) Mlynár, jeho syn a mulica
Ils sont trop verts, dit-il, et bons pour des goujats. (Le Renard et les Raisins, III, 11) Líška a hrozno
La méfiance est mère de la sûreté. (Le Chat et un vieux Rat, III, 18) Mačka a starý potkan (slov. Nedôvera je matka istoty)
Petit poisson deviendra grand. (Le Petit Poisson et le Pêcheur, V, 3) Rybička a rybár (slov. Malá ryba sa stane veľkou)
Un tiens vaut, ce dit-on, mieux que deux tu l’auras. (Le Petit Poisson et le Pêcheur, V, 3)
Le travail est un trésor. (Le Laboureur et ses Enfants, V, 9) Robotník a jeho deti (slov. Práca je poklad)
Rien ne sert de courir ; il faut partir à point. (Le Lièvre et la Tortue, VI, 10) Zajac a korytnačka
Aide-toi, le Ciel t’aidera. (Le Chartier embourbé, VI, 18) Povozník v blate /slov. Pomôž si sám, Boh ti tiež pomôže)
Selon que vous serez puissant ou misérable, les jugements de cour vous rendront blanc ou noir. (Les Animaux malades de la peste, VII, 1) Zvieratá choré na mor
Tel est pris qui croyait prendre. (Le Rat et l'Huître, VIII, 9) Potkan a ustrica
Amour, Amour, quand tu nous tiens / On peut bien dire: Adieu prudence. (Le Lion amoureux, IV, 1) Zamilovaný lev
Mais les ouvrages les plus courts sont toujours les meilleurs… (Discours à M. le duc de La Rochefoucauld, X, 14) (slov. Ale najkratšie diela sú vždy tie najlepšie.)
Que de tout inconnu le sage se méfie. (Le Renard, le Loup et le Cheval) Líška, vlk a kôň
Il ne faut jamais vendre la peau de l’ours / Qu’on ne l’ait mis par terre (L'Ours et les deux Compagnons, V, 20) Medveď a dvaja kamaráti
Qu’on me rende impotent, cul-de-jatte, goutteux, manchot, pourvu qu’en somme je vive, c’est assez, je suis plus que content. "Ne viens jamais, ô Mort; on t’en dit tout autant." (La Mort et Le Malheureux, I, 15) Smrť a nešťastník
Les délicats sont malheureux : rien ne sauroit les satisfaire. (Contre Ceux Qui On Le Goût Difficile, II, 1) Proti tým, ktorí majú ťažkopádny vkus (slov. Nároční sú nešťastní: nič ich neuspokojí.)
Si Dieu m’avait fait naître propre à tirer marrons du feu, certes marrons verraient beau jeu. (Le Singe et le Chat, IX, 17) Opica a mačka (slov. Ak ma Boh priviedol na svet, aby som ťahal gaštany z ohňa, určité gaštany uvidia peknú hru.)

Bibliografia

Pierre Clarac: La Fontaine, Bordas, 1949.
René Jasinski: La Fontaine et le premier recueil des Fables, Nizet, 1966.
Jean-Pierre Collinet: Le Monde littéraire de La Fontaine, Presses universitaires de Grenoble, 1970.
Louis Marin: Le Récit est un piège, Minuit, 1978.
Pierre Boutang: La Fontaine: les Fables, ou, la langue des dieux, ISBN 2012351654, 9782012351653
„Revue Le Fablier“, depuis 1989, annuelle.
Patrick Dandrey: La Fabrique des Fables, Klincksieck, 1992 ; troisième édition revue et remaniée, 2010.
Roger Duchêne: Jean de La Fontaine, Fayard, 1990.
Emmanuel Bury: L'esthétique de La Fontaine, Sedes, 1995.
Marc Fumaroli: Le Poète et le Roi, Jean de La Fontaine en son siècle, édition de Fallois, 1997, puis Le Livre de poche, références.
Olivier Leplatre: Le pouvoir et la parole dans les Fables, PUL, 2000.
Jean-Charles Darmon: Philosophies de la Fable. La Fontaine et la crise du Lyrisme, PUF, 2002, ISBN
Marc Escola: Lupus in fabula. Six façons d'affabuler La Fontaine, Presses universitaires de Vincennes, 2003, ISBN 2842921410
Yves Le Pestipon: Je plie et ne romps pas, essai de lecture ininterrompue du premier livre des Fables, Presses universitaires de Rouen et du Havre, 2011, ISBN 2-87775-546-0

Referencie

Iné projekty

Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Jean de La Fontaine
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean de La Fontaine

Externé odkazy

Projekt Gutenberg

Projekt Gutenberg obsahuje plné texty diel autora:

Jean de La Fontaine

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Jean de La Fontaine na francúzskej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené) a Jean de La Fontaine na nemeckej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Francúzsky portál
Literárny portál

Predchodca Jean-Baptiste Colbert	Kreslo 24 Francúzska akadémia 1665–1693	Nástupca Jules de Clérambault

[1] Google knihy - Joconde - kompletné znenie

[2] Larousse - životopis

[3] Česká národní knihovna - Adónis - JdLF

[4] Gallica - Prvý diel Bájok s predhovorom autora

[5] Gallica - Bájky - druhá zbierka

[6] Gallica - archív orig. diel

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]