Preskočiť na obsah

Hierotej (aténsky biskup)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Hierotej
historicky sporný aténsky biskup a mučeník
neznámy autor, freska znázorňujúca svätého Hieroteja, 20. roky 14. storočia, Kláštor Meteora, Grécko
neznámy autor, freska znázorňujúca svätého Hieroteja, 20. roky 14. storočia, Kláštor Meteora, Grécko
Štát pôsobeniaRímska ríša
Funkcie a tituly
biskup v Aténach (?)
1. storočie
biskup v Segovii (?)
1. storočie
Biografické údaje
Varianty menagr. Ἱερόθεος – Hierotheos (starogr.) alebo Ierotheos (novogr.)
Narodenie1. storočie
Úmrtie1. storočie
Svätenia
Cirkevraná Cirkev
Svätec
Sviatok4. október
V cirkváchPravoslávna cirkev, Gréckokatolícka cirkev, Latinská cirkev
Odkazy
Spolupracuj na Commons Hierotej

Svätý Hierotej[p 1] (fl. 1. storočie) bol podľa (historicky spornej) byzantskej tradície prvým aténskym biskupom a mučeníkom ranej Cirkvi. Neskorá španielska tradícia ho označuje aj za prvého biskupa v Segovii.[6]

Patristický teológ (Pseudo-)Dionýz Areopagita spomína Hieroteja ako svojho učiteľa a zároveň ho označuje za učeníka apoštola Pavla. Mal byť tiež prítomný pri zosnutí Panny Márie. Okrem Areopagitovho spisu O božských menách (starogr. Peri theión onomatón; lat. De divinis nominibus) ho však iné ranokresťanské spisy nespomínajú, v dôsledku čoho býva jeho historickosť spochybňovaná.[6][2][7]

Ako svätý je uctievaný najmä v cirkvách byzantskej tradície, hoci jeho kult je známy aj na Západe. Jeho sviatok pripadá na 4. októbra.[6]

Hierotej v Areopagitovom spise O božských menách

[upraviť | upraviť zdroj]

Ranokresťanský teológ (Pseudo-)Dionýz Areopagita z 5. storočia (ktorý sa vo svojich dielach vydával za rovnomenného ranokresťanského biskupa, žiaka apoštola Pavla) mal Hieroteja vo veľkej úcte a ďakoval vo svojom spise O božských menách spolu s apoštolom Pavlom za svoje teologické vzdelanie. Literatúra z apoštolských a ranokresťanských čias Hieroteja nespomína. Dvom (údajne) Hierotejovým spisom Náčrty teológie (starogr. Θεολογικαί στοιχειώσεις – Theologikai stoicheióseis) a Hymny lásky (starogr. Ερωτικοί ῾ύμνοι – Erótikoi hymnoi) pripisuje Areopagita autoritu podobnú Svätému Písmu: sú „druhým Písmom“ – starogr. δευτέρα λόγια – deutera logia[8] a teologickými základnými kresťanskej náuky.[2] V Div. Nom. 2,9 – 10 and 4,15 – 17 poskytuje Dionýz ukážky z obsahu týchto diel.[8]

Výňatok z diela Theologikai stoicheióseis pojednáva o Kristovi-Lógu, ktorý zachováva harmóniu častí a celku, pričom je nad časťami aj nad celkom. Terminologicky pripomína teológiu Klementa a Origena. Druhé dielo, Erótikoi hymnoi, vysvetľuje stupňovanie lásky, ktorej rôzne formy a sily sa redukujú na Božiu jednotu. Neoplatónsky motív v ňom vrcholí v kresťanskom princípe Božej agapé. Láska je jednotiaca sila, ktorá hýbe všetkým, od Dobra k poslednému z bytostí a od poslednej z bytostí k Dobru.[8]

Spisy sú silne ovplyvnené novoplatónskym filozofom Proklom z 5. storočia, čo naznačuje že ide o falzifikáty neznámeho autora, ktorý chcel získať autoritu pre svoju náuku.[2] Existuje silný predpoklad, že spomínané dve diela vôbec neexistovali alebo že je ich autor totožný so Pseudo-Dionýzom Areopagitom.[7] Každopádne sa predpokladá sa, že diela pochádzajú zo školy v Edesse alebo prinajmenšom zo sýrskeho prostredia a z 5. storočia.[8]

Kniha svätého Hieroteja

[upraviť | upraviť zdroj]

Mních Štefan Bar Sudaili (asi 480 – 543), stúpenec Origena a Evagria, a zástanca učenia apokatastasis, napísal v sýrčine tzv. Knihu svätého Hieroteja o skrytých tajomstvách Božieho domu ( – dosl. preklad; sýr. Ktábá d-Iroté’os), v ktorej predstiera, že ju pôvodne v gréčtine napísal Hierotej.[8]

Ikonografia

[upraviť | upraviť zdroj]
Miniatúra zobrazujúca Hieroteja, Menológium cisára Bazila II., prelom 10. a 11. storočia, fol. 88, dnes Biblioteca Apostolica Vaticana, Vatikán, Cod. Vat. gr. 1613

Motív Hieroteja a Dionýza Areopagitu stojacich za posteľou Panny Márie pri jej Nanebovzatí sa stal častým námetom byzantskej a staroruskej ikonografie.[6]

Hierotej býva spravidla zobrazovaný ako šedivý starec s veľkými plešinami na čele a širokou stredne dlhou bradou. Býva odetý vo felóne a omofore, pričom v ruke drží evanjelium. Jedno z prvých zobrazení Hieroteja samotného sa nachádza na chrámovej výzdobe v diakonikone katolikonu kláštora Hosios Lukas v Grécku (30. – 40. roky 11. storočia). Samostatne zobrazovaný je však spravidla v miniatúrnych cykloch: na miniatúrach v Menológiu cisára Bazila II. (Cod. Vat. gr. 1613. fol. 88), v byzantskom rukopise lekcionára (Cod. Vat. gr. 1156, Fol. 256v., 3. štvrtina 11. stor.) a pod. V nástenných maľbách možno Hieroteja vidieť v chrámoch svätého Juraja v Staro Nagoričane v Severnom Macedónsku (1312 – 1318), v Chráme svätej Trojice v kláštora Cosia v Rumunsku (okolo 1386), či na rôznych ikonách datovaných prevažne od 14. storočia.[6]

Úcta

[upraviť | upraviť zdroj]

Hierotejovo meno sa nevyskytuje v raných apoštolských zoznamoch na kresťanskom Východe ani Západe. Jeho uctievanie má pôvod v Byzancii, so synaxárskou tradíciou od 10. storočia. V 12. storočí na základe synaxárového rozprávania zostavil byzantský spisovateľ Euthymios Zigabénos chválospev na Hierotejovu počesť. V starších byzantských a slovanských synaxároch nie je žiadna zmienka o jeho mučeníctve, hoci ho ako mučeníka spomína napríklad svätý Dimitrij Rostovskij (17. storočie).[6]

Socha svätého Hieroteja v Catedral de Segovia, Segovia

Na kresťanskom Západe sa Hierotej objavuje od 14. storočia v dodatkoch k Usuardovmu martyrológiu, odkiaľ jeho meno prešlo do Rímskeho martyrológia od Cesareho Baronia. Bollandisti vzhľadom na nedostatok a rozporuplnosť informácií, spochybnili Hierotejovu historickú existenciu. Tento istý názor zdieľajú aj niektorí moderní výskumníci.[6]

Hierotejove relikvie sa tešia úcte na kresťanskom Východe aj na Západe. Údajne Hierotejova hlava je uložená v gréckom kláštore pri Megare, ktorý je pomenovaný na jeho počesť. Časti relikvií sa nachádzajú vo viacerých gréckych kláštoroch na pevnine i ostrovoch. Kláštor Santa María de Sandoval v Španielsku v minulosti tvrdil, že vlastnil hlavu svätého Hieroteja: v 16. storočí sa v kláštore hlava svätca s pripojenou gréckou tabuľkou s nápisom „ΚΕΘΑΛΗ ΙΕΡΟΘΕΟΥ“. V Španielsku zároveň kolovala legenda, podľa ktorej Hierotej po odovzdaní správy aténskej cirkvi svätému Dionýzovi Areopagitovi odišiel hlásať kresťanstvo do Španielska, kde v meste Segovia založil kresťanskú komunitu a stal sa jej prvým biskupom. Prvýkrát je však táto legenda zaznamenaná v kronike Pseudo-Dextra, ktorá je falzifikátom anonymného španielskeho jezuitu zo 16. storočia.[6]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Takto napr.[1][2] Iné tvary mena Hierotej: Hierotheos, Ieroteos[3], Ierotej, Jerotej; iné mená: Jerotej Aténsky[4][5], gr. Ἱερόθεος – Hierotheos alebo Ierotheos, lat. Hierotheus.[6]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Pravoslávny kalendár 2018 = Pravoslavnij kalendar 2018 : ročenka s kalendáriom a duchovným čítaním. Prešov : Metropolitná rada Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, 2017. ISBN 978-80-89643-05-9. S. 50.
  2. ↑ a b c d Svätý hieromučeník Hierotej, aténsky biskup (Náš prepodobný otec Ammon) [online]. Bratislava: Gréckokatolícka eparchia Bratislava, [cit. 2024-06-30]. Dostupné online.
  3. ↑ Pravoslávny kalendár 2010. Prešov : Metropolitná rada Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, 2009. ISBN 978-80-969437-3-9. S. 82.
  4. ↑ Pravoslávny kalendár 2018 = Pravoslavnij kalendar 2018 : ročenka s kalendáriom a duchovným čítaním. Prešov : Metropolitná rada Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, 2010. S. [51].
  5. ↑ VELIMIROVIČ, Nikolaj. Ochridský prológ. Preklad Peter Soroka. 3. vyd. Prešov : Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2018. ISBN 978-80-555-2050-6. S. 730 , 977.
  6. ↑ a b c d e f g h i ZAJCEV, D. V; E. P. I. IJEROFEJ. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. XXI. Iverskaja ikona Božijej materi – Ikimatarij. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2009. [Cit. 2024-07-01]. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-038-7. S. 377 – 379.
  7. ↑ a b STIGLMAYR, Joseph. Hierotheus. In: The Catholic Encyclopedia. Vol. 7. Gregory – Infallibility. New York : Robert Appleton Company; The Encyclopedia Press, 1910, 1913. [Cit. 2024-06-30]. Dostupné online. S. 345 – 346.
  8. ↑ a b c d e RAMELLI, I. HIEROTHEUS. In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Ed. James Hoover. Vol. 2.. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 232 – 234.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ZAJCEV, D. V; E. P. I. IJEROFEJ. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. XXI. Iverskaja ikona Božijej materi – Ikimatarij. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2009. [Cit. 2024-07-01]. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-038-7. S. 377 – 379. (ďalšie informácie k hymnografii a umeniu)
  • SAUGET, Joseph-Marie. GEROTEO. In: Bibliotheca Sanctorum. Vol. 6. Galena – Giustiniani. Roma : Istituto Giovanni XXIII della Pontificia Universita lateranense, 1965. S. 275 – 275.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Hierotej_(aténsky_biskup)&oldid=7878392“