Ján Branislav Mičátek

Ján Branislav Mičátek
básnik, učiteľ, jazykovedec, slovenský národný buditeľ
Narodenie	19. november 1837 Malé Stankovce (dnes Trenčianske Stankovce), Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Úmrtie	24. január 1905 (67 rokov) Kysáč, Rakúsko-Uhorsko (dnes Srbská republika)
Biografický portál

Náhrobný pomník J. B. Mičátka na kysáčskom cintoríne

Ján Branislav Mičátek (srb. Јан Бранислав Мичатек, * 19. november 1837, Trenčianske Stankovce – † 24. január 1905, Kysáč) bol učiteľ, básnik, jazykovedec, matičiar, národný buditeľ, organizátor kultúrneho života, malostankovský rodák.

Život a pôsobenie

J. B. Mičátek sa narodil 19. novembra 1837 vo vtedajších Malých Stankovciach (dnes Trenčianskych Stankovciach). Otec mu tiež bol učiteľom a učil sa u spisovateľa Kalinčiaka, ktorý bol prednášateľom a učiteľom v Modre, kde mladý Mičátek získal nielen prvé pevné vedomosti, ale aj hrdosť, že pochádza z rodu významných národovcov – vzdelancov. Tu zakončil aj učiteľský ústav.

Príchod do Vojvodiny, do Kysáča

V roku 1857 prišiel na prázdne učiteľské miesto do obce Laliť ku kolegovi Jozefovi Godrovi, kde nadobudol ďalšie významné buditeľské skúsenosti. V Laliti pôsobil do roku 1862, kedy prechádza do Kysáča a natrvalo tu potom aj zakotvil. S príchodom nového národovca – učiteľa, Kysáč sa zrazu začal z tvrdého zápecníctva a nezainteresovanosti k veciam národným pomaly prebúdzať, a to bola práve veľká zásluha pána učiteľa Jána Mičátka. Vo svojich spomienkach neraz hovoril o tom, ako to bolo na začiatku jeho pôsobenia v Kysáči. Škola na spadnutie, kostol len-len že sa nezvalil, žiakov bolo nad 250 a všetko nezainteresovaných o výchovu a vzdelávanie. Mnohí zo žiakov boli pastieri sviň, kráv, robili doma ako pomocná pracovná sila, do školy riadne nechodili, nuž nie div, že aj povedomie im bolo slabé, také, ako aj rodičov a vzdelancov.

V čase jeho príchodu, v Kysáči pôsobil farár Friedrich Steltzer, s ktorým mali všetci veľké roztržky, lebo tento vplýval zrovna na chabé slovenské povedomie, vyzdvihoval povedomie maďarské a tak sa k ľuďom aj správal. S novým učiteľom Mičátkom sa hneď dostal do sporu, tak ako mal spory najmä pri príchode Viliama Paulínyho-Tótha na voľbách, od ktorých všetkých Steltzer odhováral a brzdil organizovaný odchod do Kulpína.

Učiteľ Ján Branislav Mičátek však neklesol duchom. Keď sa v Petrovci pri otvorení prvého slovenského divadelného predstavenia predtým konala veľká slovenská oslava (tristoročnica Zrínskeho) na čele s riaditeľom divadla Viktorom Rohoňom (1845 – 1923) v krčme u Karola Slavku, tejto veľkolepej oslavy sa zúčastnil aj učiteľ Mičátek a bol spolu s Viktorom Rohoňom obžalovaný pri úradoch za vyvolávanie neznášanlivosti voči maďarskému hrdinskému národu. Na zábave zápalisto recitoval básne učiteľ Ján Mičátek a kňaz Steltzer ho prenasledoval, tak ako i Rohoňa – ktorý potom po peripetiách odišiel na štúdiá embryológie do Prahy a pre naše prostredie bol stratený.

Ján Mičátek v mene Dolnozemcov odoslal svoj chýrečný „prípis vďačnosti“ Matici slovenskej do Martina, kam každoročne odchádzal na oslavy, a jeho synovia nasledovali otcove vychodené chodníčky aj tak, že jeho syn, tiež Ján, šiel na Slovensko z Kysáča pešo a urobil aj veľký výlet na Devín. Prípis vďačnosti učiteľ Ján Mičátek napísal z vďačnosti k biskupovi Štefanovi Moyzesovi a ako zakladateľ Matice slovenskej v Turčianskom Sv. Martine bol aj povereníkom pre Báčku a vôbec Dolnú zem, zberateľom predplatného ale i organizátorom kultúrnych podujatí a veľkým matičiarom – národovcom. Mal veľké spory aj doma aj v župných úradoch. Bol dopisovateľom Orla, Sokola, Pešťbudínskych vedomostí, ale písal aj do srbských novín a časopisov, do novosadského Nevenu, a preto roku 1894, keď sa začala tvrdá maďarizácia, úrady ho pozbavili učiteľstva a násilne ho penzionovali.

Bol organizátorom divadelnej ochotníckej činnosti v Kysáči a zakladateľom Slovenského čítacieho spolku a knižnice. Roku 1863 sa podieľal na zakladaní Matice slovenskej v Martine a bol dôverníkom pre Báčku. Svoje básne a články uverejňoval v početných slovenských časopisoch.

Rodina

Oženil sa s Alžbetou, rodenou Maršallovou (1840 – 1878, ináč sestrou prozaika Gustáva Maršalla Petrovského), s ktorou mal deväť detí, no niektoré predčasne umreli, takže mal troch synov a tri dcéry. Najstarší Ján Svätopluk – bol evanjelickým farárom v slovenskom zbore v Minneapolis (Minnesota) neskôr v Lansford (Pennsylvania), kde sa taktiež angažoval na roli dedičnej, Vladimír bol stredným jeho synom a stal sa učiteľom v Kysáči, a Ľudovít Miloš ako advokát, politik a vydavateľ – redaktor Dolnozemského Slováka mal z nich najúspešnejšiu verejno-kultúrnu prácu. Jeho brat Vladimír spolu so sestrou Eržikou prekladali hodne srbských spisovateľov a šírili aj týmto spôsobom, priamym zbližovaním kultúr, dobré vzťahy medzi Slovákmi a Srbmi.

Smrť

Učiteľ Ján Mičátek zomrel roku 1905, v roku veľkých Hodžovských volieb, nadšený, že na týchto významných voľbách zvíťazil znova spoločný kandidát Srbov a Slovákov Milan Hodža a stalo sa to na druhý deň po voľbách. Na tomto pohrebe sa zúčastnil aj pán Milan Hodža a mnohí významní dejatelia tak zo strany Slovákov, ako aj Srbov. Obyčajný kysáčsky ľud ho vyprevadil húfne, žialiac za svojím nebojácnym, bojovným a láskavým učiteľom.

Pozri aj

• Kysáč
• Matica slovenská
• Vojvodina

Externé odkazy

• kuplin.net - K výročiam M. Hodžu u nás; Milan Hodža a jeho spätosť s osadou Kulpín^{[nefunkčný odkaz]}
• ÚKVS - Kysáč; Kultúrny život Kysáča