Jean Racine

	Jean-Baptiste Racine
	; Jean Racine, neznámy autor podľa Jeana-Baptista Santerrea, Institut de France, Zámok Versailles
Narodenie	22. december 1639; La Ferté-Milon, Francúzske kráľovstvo
Úmrtie	21. apríl 1699 (59 rokov); Paríž, Francúzske kráľovstvo
Podpis
Odkazy
Projekt; Gutenberg	Jean Racine; (plné texty diel autora)
Commons	Jean Racine
	Francúzsky portál; Literárny portál; Biografický portál

Jean Racine (* 22. december 1639, La Ferté-Milon, Francúzske kráľovstvo – † 21. apríl 1699, Paríž) bol francúzsky dramatik a básnik. Spolu s Moliérom a Pierrom Corneillom tvorí "veľkú trojku" francúzskej klasickej drámy 17. storočia.

Životopis

Jean Racine, celým menom Jean-Baptiste Racine pochádzal zo stredostavovskej rodiny. Jeho otec bol pisárom v soľnom mlyne, matka zomrela krátko po jeho narodení. Otec zomrel, keď mal Jean tri alebo štyri roky. Vychovávali ho tety spolu s babičkou.

Od desiatich rokov študoval na Petites Écoles de Port-Royal, prestížnej škole pre deti politikov a intelektuálov. Výuka a výchova prebiehala v duchu jansenizmu. Jansenismus bol prísny náboženský smer, vychádzajúci z kalvinizmu, považovaný hlavným katolíckym prúdom za kacírsky. Rodina a vychovávatelia dúfali, že sa stane kňazom, on sám chcel študovať právo, preto sa nechal v r. 1658 zapísať na Harcourtskú internátnu školu v centre Paríža. Tu vydržal len rok a začal sa venovať literatúre.

Jeho prvými prácami boli sonety a básne, roku 1660 napísal prvú oficiálnu báseň La Nymphe de la Seine (Nymfa zo Seiny). Napísal tiež dve tragédie, ale obidve boli divadelnými spoločnosťami odmietnuté, a dnes sú stratené. Sklamaný sa opäť pokúsil roku 1661 vrátiť k cirkvi do Uzés neďaleko Avignonu, kde bol jeho strýko generálnym vikárom. Ale falošným právnym jednaním miesto stratil, tak sa roku 1663 opäť vrátil do Paríža - k literatúre.

Tu napísal hru La Thébaïde ou les frères ennemis Tébania alebo znepriatelení bratia o zášti a žiarlivosti dvoch Oidipových synov, ktorú 20. júna 1664 uviedol Moliére v divadle Petit Bourbon. Príliš veľký úspech hra nemala, ale Moliére objednal napísanie ďalšej hry. Racinovi životopisci sa rozchádzajú v tom, ktorá z ďalších dvoch hier bola príčinou roztržky medzi ním a Moliérom, či Alexander Veľký alebo Andromacha. Niektorí uvádzajú, že ďalšou Racinovou uvedenou hrou bol Alexander Veľký z roku 1665, ktorú tiež uviedol Moliére. Hra mala úspech. V niektorých prameňoch ale stojí, že už túto hru odovzdal Racine konkurenčnej spoločnosti Hôtel Bourgogne, najstaršej verejnej francúzskej divadelnej spoločnosti. Iné pramene hovoria, že príčinou roztržky bola ďalšia Racinova hra Andromaque Andromacha, ktorá vychádza z rovnomennej Eurípidiovej drámy o vášnivej láske z doby Trójskej vojny. Andromacha bola uvedená Moliérovym súborom 17. novembra 1667 pred kráľovským dvorom Ľudovíta XIV.., ale Racine bol z naštudovania nešťastný a odovzdal jej text spoločnosti Hôtel Bourgogne, kde sa hrala hneď po dvoch dňoch. Prehovoril hlavnú primadonu Thérese de Gorle, divadelným menom Thérese Du Parc (1633 - 1668), ktorá bola hviezdou Moliérovho uvedenia Andromachy a tiež Moliérovou milenkou, aby opustila Moliérovu spoločnosť a pripojila sa k nemu v divadle Hôtel Bourgogne. Neskôr sa mademoiselle Du Parc stala jeho milenkou. Týmto priateľstvo medzi ním Moliérom skončilo. Keď v roku 1668 slečna Du Parc za záhadných okolností zomrela bol podozrievaný, že ju otrávil. V tej dobe napísal pamflet proti jansenizmu, v ktorom napadol svojich učiteľov z Port-Royal. Všetko to mu prinieslo povesť nevďačného, bezohľadného človeka. Ďalšou jeho milenkou sa stala Marie Desmares, nazývaná La Champeslé, takisto herečka z Hôtel Bourgogne, pre ktorú písal hlavné úlohy.

V roku 1668 napísal svoju jedinú komédiu Les plaideurs Sudiči, adaptáciu Aristofanovej hry Osy, s množstvom satirických scén.

Už v ďalšej hre Britannicus, napísanej v roku 1669 sa vrátil k vážnym témam. Je o vzájomnom vzťahu cisára Neróna a jeho matky Agrippy. Dielu bola vyčítaná historická nevierohodnosť.

V roku 1670 boli Racine a Corneile požiadaní o napísanie hry na tému Berenika, bez toho aby o sebe navzájom vedeli. V tejto súťaži o lepšiu drámu vyhral Racine so svoju hrou Tite e Bérénice Titus a Berenica, ktorá spracováva osud historickej postavy Bereniky, kráľovnej z roku kráľa Heroda, ktorá žila na dvore svojho brata Agrippu II. v údajnom krvismilnom vzťahu. Neskôr mala pomer s budúcim rímskym cisárom Titom Flaviom Vespasianom, ale ten ju zapudil a stopy po nej sa strácajú.

V roku 1672 napísal Racine hru Bajazit, drámu o vášni a nenaplnenej láske, v ktorej osmanský sultán Murad IV. dá popraviť svojho brata a soka Bajazida.

Hrou Mithridate Mitridates si v roku 1673 vyslúžil členstvo vo Francúzskej akadémii, na prianie kráľa Ľudovíta XIV.. Témou je opäť spor o moc a ženu medzi pontským a arménskym kráľom Mitridatom a jeho synom Xipharom.

Ďalšia dráma Iphigénie Ifigénia, je mytologickým príbeh o obetovaní Ifigénie, dcéry mykénského kráľa Agamemnóna. Jej obeť mala priniesť priazeň bohov v Trójskej vojne.

V roku 1677 bolo uvedené Racinovo najznámejšie a najslávnejšie dielo Phédre Faidra. Premiéru sprevádzali intrigy od konkurenčných dramatikov Corneilla a Pradona a ich priateľov. Faidra je tragédia znovu na antický námet. Jedná sa o vášnivú lásku druhej manželky Faidry aténskeho kráľa Thésea k jeho synovi Hippolytovi. Faidra a Hippolyt v domnení, že je Théseus mŕtvy prežijú román, po jeho návrate Faidra obviní Hyppolyta zo znásilnenia, čo vedie k Hyppolytovej vražde a Faidrinej samovražde.

Pol roka po premiére Faidry sa Racine oženil s Catherine de Romanet, dcérou kráľovského pokladníka, mali spolu sedem detí - päť dcér a dvoch synov. Zmieril sa s jansenistami a vrátil sa k viere. V tom istom roku sa stal kráľovským historikom a členom Académie des inscriptions et belles-lettres (Akadémie písomníctva a krásneho písma) založenej Colbertom v roku 1663.

Počas ďalších dvanástich rokov pre divadlo nič nenapísal. Až roku 1689 napísal hru Esther Ester podľa príbehu zo na Starého zákona o židovskej kráľovnej, ktorá zachránila svoj ľud. Hra mala veľký úspech. Podľa Starého zákona bola tiež hra Athalie z roku 1691 o žene, ktorá zavraždila kráľovskú rodinu, aby sa dostala k moci, a má veštecký sen o svojej smrti. Táto hra bola síce vytlačená, ale za Racinovho života sa nikdy nehrala.

V roku 1690 získal šľachtický titul gentilhomme ordinaire de la chambre du roi - ťažko preložiteľný francúzsky šľachtický titul, obnášajúci určité povinnosti i práva, napríklad označujúci možnosť zdržiavať sa v blízkosti kráľa a vykonávať preňho určité služby podľa veľmi presne vypracovaného rituálu. V roku 1696 bol menovaný kráľovým sekretárom (Secrétaire ordinaire du roi).

21. apríla 1699 zomrel na rakovinu pečene a podľa svojho priania bol pochovaný v hrobke v Port-Royal. V roku 1710 boli jeho ostatky prenesené do hrobky kostola Saint-Étienne-du-Mont v Paríži. Kráľ finančne zabezpečil jeho manželku a deti.

Dielo

La Thébaïde ou les frères ennemis Tébania alebo znepriatelení bratia 1664
Alexander Veľký 1665
Andromaque Andromacha 1667
Les plaideurs Sudiči 1668
Britannicus 1669
Bajazit Bajazid 1672
Mithridate Mitridates 1673
Iphigénie Ifigénia 1675
Phédre Faidra 1677
Esther Ester 1689
Athalie 1691

Iné projekty

Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Jean Racine
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean Racine

Zdroj

Dobromila Lebrová: Jean Racine, francouzský dramatik - 370. výročí narození

Predchodca François de La Mothe Le Vayer	Kreslo 13 Francúzska akadémia 1672-1699	Nástupca Jean-Baptiste-Henri de Valincour