Jozef Turanec

Jozef Turanec
slovenský generál II. triedy
Narodenie	7. marec 1892 Sučany, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	9. marec 1957 (65 rokov) Leopoldov, Česko-Slovensko
Národnosť	slovenská
Profesia	vojak
Manželka	Johana Linhartová
Odkazy
Commons	Jozef Turanec
Biografický portál

Jozef Turanec (* 7. marec 1892, Sučany – † 9. marec 1957, väznica Leopoldov) bol vojak. Počas 1. svetovej vojny bol vojakom rakúsko-uhorskej armády, neskôr česko-slovenským dôstojníkom a slovenským generálom II. triedy. Počas ťaženia proti Sovietskemu zväzu velil Rýchlej divízii za úplnej spokojnosti nemeckého velenia. Po vojne bol Národným súdom odsúdený na trest smrti.

Mladosť a štúdiá

Otec Jozefa Turanca pracoval ako kováč v továrni Košicko-bohumínskych železníc vo Vrútkach, matka pochádzala z horárskej rodiny. Jozef Turanec bol najstarší zo šiestich detí. Mal dvoch bratov a tri sestry. V období silnej maďarizácie vychovávali rodičia deti v slovenskom a silne katolíckom duchu.

V rokoch 1903-1911 študoval Turanec na gymnáziu v Ružomberku. V časoch vrcholiacej maďarizácie bolo toto gymnázium jedným z mála škôl, ktoré vychovávali aj slovenskú národne uvedomelú inteligenciu. Ružomberok bol v tom čase centrom slovenskej katolíckej inteligencie orientovanej na politiku Slovenskej ľudovej strany. Samotný Turanec bol 27. októbra 1907 v Černovej (dnešná mestská štvrť Ružomberka) svedkom streľby žandárov do ľudí snažiacich sa na protest proti uväzneniu Andreja Hlinku zabrániť vysviacke miestneho kostola. Táto udalosť v ňom prehĺbila protimaďarské nálady.

V Rakúsko-Uhorskej armáde

Dňa 9. apríla 1913 narukoval Turanec k 71. pešiemu pluku do Trenčína. Vo vojenskej kariére pokračoval na prelome rokov v Bratislave a Ostrihome. Po vypuknutí 1. svetovej vojny odišiel Turanec so svojim plukom na východný front bojovať proti Rusom.

Pluk bol od prvých dní nasadený do ofenzívy v Haliči a to na severnom úseku frontu, pričom Turanec pôsobil ako veliteľ výzvednej hliadky, družstva a neskôr čaty v 9. stotine. Na ruskom fronte pôsobil do 13. septembra 1914, keď ochorel na červienku a bol odsunutý do lazaretu v Rakúsku. Po uzdravení absolvoval guľometný a lyžiarsky kurz. Krátky čas strávil aj v náhradnom prápore svojho pluku. Koncom augusta 1915 sa vrátil na ruský front, kde pôsobil ako veliteľ guľometnej čaty až do októbra 1916 . V októbri 1916 bola jeho jednotka presunutá na talianske bojisko a Turanec tu vykonával funkciu veliteľa guľometnej roty.

Po stiahnutí z frontu pôsobil opäť pri náhradnom prápore svojho pluku, ktorý sa nachádzal v Kragujevaci a to až do 25. augusta 1918, keď bol prevelený ako inštruktor do kurzov v Maďarsku. Tu ho zastihol aj koniec vojny.

V ozbrojených silách Česko-Slovenska

Po skončení vojny Turanec demilitarizoval a na chvíľu sa vrátil do civilného života. Začal pracovať v robotníckom povolaní vo Vrútkach. Čoskoro si podal žiadosť o prijatie do československej armády, ktorý bola schválená 22. marca 1919. Turanec nastúpil opäť k svojmu pešiemu pluku v Trenčíne, ktorý už mal číslo 17.  V nasledujúcich mesiacoch vymenil niekoľko funkcií v poľných rotách pluku a 26. mája odišiel na front ako veliteľ poľnej guľometnej roty.

Pôsobenia

• 1923-1928 – inštruktor a učiteľ maďarčiny na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave
• 1928 - veliteľ roty u pešieho pluku 39 v Petržalke a chvíľu na to prevelený k II. spravodajskému oddeleniu Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave
• Od 1. mája 1929 – prednosta II. Oddelenia 10. divízie v Banskej Bystrici
• Od 1. januára 1930 – delostrelecký kurz v Josefove pri Olomouci
• Od 31. júla 1930 – veliteľ batérie u delostreleckého pluku 10 v Žiline
• Od 25. septembra 1938  do 4. novembra 1938 – 1. pobočník veliteľa delostreleckého pluku 10 v Žiline.

V boji proti Maďarskej republike rád

Dňa 26. mája 1919 bol Turanec so svojou guľometnou rotou odvelený na front na Gemeri bojovať proti vojenským jednotkám Maďarskej republiky rád. Tamojším československým jednotkám hrozilo odrezanie od zbytku česko-slovenskej armády a situáciu zhoršoval aj vysoký stupeň maďarizácie obyvateľstva na Gemeri a Malohonte, ktoré nebolo jednoznačne naklonené novému česko-slovenskému štátu. Jozef Turanec za svoju úspešnú bojovú činnosť obdržal Česko-slovenský vojnový kríž a divíznu pochvalu. Turancova jednotka ostala v pohraničí aj po podpísaní prímeria a to až do novembra 1920.

Po Viedenskej arbitráži

Po odstúpení Sudet Nemecku a Viedenskej arbitráži, počas ktorej bolo dohodnuté odstúpenie územia Slovenska v prospech Maďarska, bol Turanec menovaný za člena delimitačnej komisie pre odovzdanie územia Maďarsku. Komisii predsedal gen. Rudolf Viest a Turanec dohliadal na odovzdanie územia v oblasti 9. divízie.

Jozef Turanec zároveň patril medzi 40 dôstojníkov slovenského pôvodu, ktorí boli zaangažovní v reforme Hlinkovej gardy z pouličných zurvalcov na organizovanú polovojenskú organizáciu.

V slovenských ozbrojených silách

Po osamostatnení sa Slovenska v marci 1939 bol Turanec 17. mája 1939 povýšený na podplukovníka a už v januári 1940 na plukovníka. V auguste 1939 počas prvej reorganizácie predložil ako skúsený delostrelecký dôstojník návrh na organizáciu delostrelectva vznikajúcej armády.

Vojny proti Poľsku sa Turanec nezúčastnil. Že sa niečo chystá si odvodil od presunov materiálu a vojenských jednotiek a o chystanej vojne sa dozvedel desať dní pred jej vypuknutím. Počas nej ostal v Bratislave ako Čatlošov zástupca a na starosti mal tzv. zápoľnú armádu.

Po skončení vojny došlo k reorganizácii armády. Turancovou hlavnou úlohou bola organizácia delostrelectva podľa nemeckého vzoru. Vo funkcii veliteľa delostrelectva ostal do 15. septembra 1940, keď sa stal veliteľom 1. divízie s veliteľstvom v Trenčíne. V Trenčíne sa Turanec stal aj členom tzv. vyššej spoločnosti.

Vo vojne proti Sovietskemu zväzu

Vojaci Armádnej skupiny pri presune. Leto 1941.(zdroj: od Tatier po Azovské more)

S účasťou slovenskej armády vo vojne proti Sovietskemu zväzu sa spočiatku nerátalo. Turanec však podľa vlastných slov na základe indícií akou bolo víťazné nemecké ťaženie na Balkáne, či veľké transporty smerom na východ tušil, že sa pripravuje nová vojna a tušil, že sa jej zúčastní aj slovenská armáda. Ako veliteľa jednej z divízií sa ho to bytostne dotýkalo.

O vypuknutí vojny a útoku na Sovietsky zväz sa Turanec dozvedel ráno 22. júna 1941, keď mu jeho náčelník štábu plk. Alojz Ballay oznámil, že slovenská armáda mobilizuje. Turanec vykonal všetky kroky v súlade s mobilizačným plánom a 24. júna sa jeho 1. divízia začala presúvať na Východné Slovensko.

Turancova 1. pešia divízia spoločne s 2. pešou divíziou, ktorej velil plk. gšt. Augustín Malár, vytvorili tzv. Armádnu skupinu s veliteľstvom Ladislav (hlavný veliteľ gen. I. triedy Ferdinand Čatloš). Celá Armádna skupina sa 30. júna presunula na územie Sovietskeho zväzu a nasledovala tak Rýchlu skupinu (plk. gšt. Rudolf Pilfousek). Do 3. júla prešla Turancova divízia 125 km, no pomalé tempo postupu spôsobené hlavne nedostatkom motorizovaných vozidiel spôsobovalo, že front sa od Armádnej skupiny vzďaľoval.

Porada zo 16. júla 1941

Dňa 16. júla 1941 sa o konala porada oboch veliteľov divízií s hlavným vojenským veliteľom gen. Čatlošom, na ktorej sa preberala otázka ďalšieho pôsobenia slovenskej armády vo vojne proti Sovietskemu zväzu. Na stretnutí Turanec namietal, že vojaci oboch divízií vykonávajú len podradné úlohy a spoločne s plk. Malárom zastávali názor, že divízie sú bojové a patria do boja. Čatloš odpovedal, že príde desať autokolón, ktoré odvezú vojakov na front. Turanec oponoval s tým, že je to nedostatočný počet nakoľko je potrebné na front dopraviť aj ťažké zbrane a spoločne s Malárom hlavnému veliteľovi navrhli, aby sa v boji ponechala len Rýchla brigáda a ďalšie 2-3 pešie prápory mali zaistiť územie. Zvyšok vojakov sa mal postať domov. Čatloš tento návrh, rovnako ako aj Malárov kompromisný návrh odmietol.

K reforme slovenskej poľnej armády na východnom fronte napokon došlo koncom júla po bitke pri Lipovci. Operatívnym rozkazom č. 7 boli zriadené dve divízie a plk. Turanec sa stal veliteľom bojovej, tzv. Rýchlej divízie. Zvyšní vojaci boli poslaní na Slovensko.

Rozkaz o vymenovaní plk. del. Jozefa Turanca za veliteľa Rýchlej divízie

Veliteľ Rýchlej divízie

Generál II. triedy Jozef Turanec na východnom fronte. Jar 1942 (zdroj: Od Tatier po Azovské more)

Turanec sa veliteľom Rýchlej divízie (RD) stal 1. augusta 1941. Sám si vybral svoj štáb. Obišiel všetky jednotky, ktoré mali byť podriadené pod veliteľstvo RD, stretol sa aj s veliteľom Rýchlej brigády plk. gšt. Rudolfom Pilfouskom, ktorý mu však opísal bojové kvality a morálku slovenských vojakov v čiernych farbách, čím Turanca rozladil, nakoľko ten si slovenských vojakov vážil. Po tejto informatívnej ceste zaslal Čatlošovi zoznam materiálu, ktorý pre svoju divíziu žiadal, no aj keď tento materiál slovenská armáda mala, Čatloš ho odmietol uvoľniť pre potreby jedinej divízie, navyše idúcej do boja.

Pred nasadením na front podrobil Turanec jednotku tvrdému mesačnému výcviku zameranému na jazdenie v kolóne a súčinnosť delostrelectva a pechoty. Turanec sám pripravoval námety cvičení. Okrem toho vyžadoval prísnu disciplínu a bojoval proti akýmkoľvek prejavom, ktoré by ju narúšali vrátane alkoholizmu. Sám pritom navštevoval vojakov, rozprával sa s nimi a povzbudzoval ich.

Podľa prvého rozkazu mala byť  RB od 21. augusta k dispozícii nemeckej Skupine armád Juh, pre ktorú tvorila do 12. septembra pohyblivú zálohu. Prvého bojového nasadenia sa RD pod velením plk. Turanca dočkala v polovici septembra v bitke o Kyjev. Jej operačné pásmo sa postupne natiahlo od 10 do 48 km a úspešnú spoluúčasť v tejto bitke obdržal Turanec prvé nemecké vyznamenanie – Kríž radu Čierneho orla. Na margo toho Turanec skonštatoval:

„Na dekréte je podpísaný sám Führer, čo je mi o to cennejšie“.

Pod Turancovým velením sa RB zúčastnila niekoľkých bojov a v druhej polovici októbra 1941 sa presunula na pobrežie Azovského mora. V novembri bol sa svoje služby, ktoré on aj jeho divízia poskytli Nemcom, vyznamenaný Železným krížom II. triedy, ktorým ho  dekoroval veliteľ 1. tankovej armády Ewald von Kleist.

V priebehu októbra 1941 sa Turanec sťažoval na nemeckú misiu za snahu obmedziť angažovanosť RD, no už v novembri požadoval, aby bola RD stiahnutá na Slovensko a kompletne doplnená. Nemecké velenie jeho požiadavku odmietlo, nakoľko sa vojenská situácia na východnom fronte z pohľadu Nemcov a jeho spojencov z dôvodu sovietskej protiofenzívy zhoršila.

Rýchla divízia mala zimu pôvodne prečkať pri Azovskom mori no v polovici novembra 1941 bola opäť skoncentrovaná a presunutá na rieku Mius do priestoru Golodajevky. Tu musela divízia v nasledujúcich dňoch čeliť silným sovietskym útokom.

„V mene Božom začínam s celou Rýchlou divíziou boj proti silnému nepriateľovi vo veľkej prevahe. Boh nám pomáhaj!!!“

Dňa 28. novembra 1941 sa Turancovo prvé pôsobenie vo funkcii veliteľa RD skončilo. Velenie nad jednotkou odovzdal plk. gšt. Augustínovi Malárovi a odišiel na dovolenku, počas ktorej bol Turanec povýšený do hodnosti generála II. triedy a hneď vo februári mu nemecký maršál Wilhelm Keitel udelil Železný kríž I. triedy. V marci bol menovaný do čela slovenskej vojenskej delegácie vyslanej do Bukurešti. Počas návštevy Turanec vyznamenal niektorých rumunských dôstojníkov a stretol sa aj s rumunským conductorom Antonescom. Počas krátkej dovolenky bol ako slávny veliteľ RD pozývaný na večierky. Patriť k Rýchlej divízii bola v tom čase veľmi spoločensky oceňovaná kvalita.

Generál II. triedy Jozef Turanec preberá velenie nad Rýchlou divíziou. Jar 1942 (zdroj: Od Tatier po Azovské more)

Na východný front sa Turanec vrátil na jar 1942. Velenie nad Rýchlou divíziu prevzal 27. apríla 1942. V tom čase sa pozície divízie nachádzali na rieke Mius prakticky tam, kde ju v novembri 1941 opustil.

Dňa 19. júla sa Turancova divízia pripojila k letnej nemeckej ofenzíve s kódovým označením „Plán Modrý“. Mala útočiť v smere na Generalskoje a ďalej na Rostov nad Donom. Keďže divízia nemala dostatok nákladných automobilov, bolo potrebné jednotky divízie presúvať v rozsiahlom priestore po etapách. Po porade s veliteľmi plukov nechal Turanec zriadiť automobilový pluk zložený z ôsmich kolón po dvadsať vozidiel. Prvé boje letnej ofenzívy absolvovali vojaci RD pri dedine Generalskoje a sovietsku obranu sa im podarilo prekonať až po dvoch dňoch ťažkých bojov. Dedinu premenovali na počesť svojho veliteľa na Turaneckoje a pokračovali v postupe v náročných podmienkach smerom na východ.

K Rostovu nad Donom dorazili slovenské predné jednotky 22. júla 1942. V meste sa už bojovalo a odpor protivníka postupne slabol nakoľko sovietske jednotky už ustupovali. No aj napriek tomu si slovenské jednotky po tvrdom boji vybojovali na rieke Don úspech pri obrane predmostia, čo samozrejme zdvihlo prestíž Rýchlej divízie a jej veliteľa, Ten sa počas boja pohyboval v prvej línii.  Nemecká propaganda do sveta hlásala, že nad Rostovom veje nemecká a slovenská zástava a úspech v londýnskom exile zaznamenal aj generál Rudolf Viest.

Turanec so svojou divíziou pokračoval v postupe a 8. augusta sa RD ocitla v predpolí Kaukazu. Dňa 13. augusta ho veliteľ LVII. tankového zboru generál Friedrich Kirchner dekoroval Rytierskym krížom, ktorý mu udelil Adolf Hitler. Turanec bol na vyznamenanie hrdý a považoval ho za ocenenie pre celú divíziu. V rozkaze o tom povedal:

„Tento kríž budem s pýchou nosiť, lebo v ňom nevidím iba vyznamenanie mojej osoby, ale aj hrdinských skutkov všetkých príslušníkov Rýchlej divízie, ale zvlášť tých, ktorí v tvrdých a historických bojoch na Miuse, Generalskoje, v Rostove a na Zelenom ostrove preslávili meno slovenskej armády a národa.“

Na Kaukaze sa skončili časy rýchleho postupu a veľkých víťazstiev. Pokus o obnovenie ofenzívy na prelome augusta a septembra sa skončil neúspechom. RD síce dobyla Kótu 260 a odolala sovietskym protiútokom no ofenzíva na Kaukaze celkovo stroskotala. V  septembri 1942 prešla RD do obrany. Zhoršujúce sa podmienky, boj v nepriechodných kaukazských lesoch, nedostatok vody a poddimenzovaný stav mužstva sa podpísali pod úpadok morálky mužstva. Turancova popularita u vojakov v posledných týždňoch jeho veliteľského mandátu upadala, vojaci ho pokladali za veľmi slávybažného, ženúceho sa za ďalšími nemeckými vyznamenaniami. Jeho veliteľský mandát u Rýchlej divízie sa skončil 23. septembra 1942, keď ho vymenil plk. Štefan Jurech.

Opatrenia proti zbehom

Priebehu roka 1942 sa Rýchla divízia stretávala so stále častejším úkazom – dezerciou vojakov divízie na sovietsku stranu. Turanec voči tomuto úkazu tvrdo vystupoval a dokonca prikázal, aby každého, kto by opustil zákop smerom k drôteným prekážkam, bez milosrdenstva zastrelili. Nie je však známe, žeby bol tento rozkaz niekedy vykonaný.

Proti zbehnutiam sa Turanec snažil a apelovať aj vo svojom prejave k vojakom, v ktorom obhajoval politiku Slovenskej republiky pridať sa na stranu Nemecka. Pripojil a hrozbu, aby vojaci netrpeli medzi sebou zradcov, pričom zdôraznil, že požiadal ministra vnútra, aby príbuzným zradcov bol zhabaný majetok a na domoch, kde zradcovia bývali, bola umiestnená tabuľa: „Tu býva zbeh a zradca slovenskej krve“.

Sám Turanec po vojne tvrdil, že s Rýchlou divíziou bol niekoľkokrát v situácii, že s ňou mohol prebehnúť k sovietom, bránilo mu v tom vedomie veliteľskej zodpovednosti a nechcel porušiť sľub daný Slovenskej republike.

Porušovanie ženevských konvencií

Na Kaukaze sa vojaci Rýchlej divízie museli potýkať s veľkou hrozbou – partizánmi, ktorí mali v kaukazských lesoch ideálne podmienky na činnosť a od konca augusta do septembra 1942 mali preukázateľne na svedomí niekoľko prepadov vojakov Rýchlej divízie, pričom dokonca prepadli aj sanitné vozidlo a poľnú kuchyňu, počas počas prepadov niekoľko slovenských vojakov aj zabili a ranili.

Turanec reagoval opatreniami, ktoré sa stupňovali. Vojaci mali chodiť len v skupinách a ozbrojiť sa mali aj tylové jednotky. No napokon v osobitnom rozkaze 41 nariadil každého so zbraňou prichyteného partizána na mieste zastreliť. Jednotky ubytované v dedinách sa mali zaistiť rukojemníkmi, ktorých by bolo možné v prípade partizánskeho prepadu zastreliť. Na základe tohto rozkazu došlo celkovo k ôsmym exekúciám

Zadokumentovaný je prípad z obce Imeretinskaja, kde došlo ku prepadu vojenskej kolóny, pri ktorej boli zranení traja vojaci a jeden dôstojník. Počas následného prečesania lesa boli chytení dvaja muži oblečení vo vojenských blúzach so zbraňami. Počas krátkeho vypočúvania sa obaja priznali, že boli komunistami. Napokon boli obaja muži popravení a podľa svedectiev to Turancovi vadilo a po poprave upadol do depresie. Na poznámku jedného z prítomných že

„Z toho bude mať doma ešte nepríjemnosti. Myslím pán generál, že Vám to nie je jedno, že Vás svedomie trápi. “

Odvetil

„Jedno mi to nie je, máš pravdu. Ale muselo to byť. ““

Svojej manželke napísal:

„Sme tu v týchto nešťastných horách, kde z každého stromu číha smrť partizánov. Včera som už musel dať niektorých povesiť a na krku im visí ceduľa. Nemôžem si predsa dovoliť nechať svojich ľudí postrieľať .“

Averzia na Čatloša

Historici sa domnievajú, že zárodky konfliktu, ktorý postupne prerástol do nezmieriteľnej vzájomnej nenávisti medzi Turancom a ministrom obrany a hlavným vojenským veliteľom Čatlošom, je možné vybadať už na od začiatku ťaženia proti Sovietskemu zväzu. Konflikt sa postupne vyostroval a vyvrcholil v roku 1942.

Prvé kolo ich vzájomnej nevraživosti sa začalo počas formovania RD, keď Čatloš odmietol uvoľniť pre potreby RD idúcej do boja všetok materiál, ktorý divízia potrebovala. Problém sa týkal tankov, ktoré nechal Čatloš po bitke pri Lipovci stiahnuť z frontu zohľadňujúc ich technický stav a straty, ktoré v bitke utrpeli. Turanec však požadoval pre svoju divíziu dostatok kvalitného materiálu a výzbroje a absencia tankov vo výzbroji jeho divízie bola preň nepochopiteľná. Absencia primäla Turanca k poznámke, že jeho divízia nie je nič iné, ako pechota na autách.

Ďalším problémom bolo meškajúce dodanie zimného ošatenia, čo u Turanca znalého pomerov v Rusku a skorom príchode zimy, vyvolávalo zlosť a prehlbovalo averziu k ministrovi. V septembri 1941 napísal manželke:

„Neplač, nič sa nedá zmeniť, luterán miecha karty, ale nevie, že ja mu z nich vyťahujem žolíkov pre seba a prikladám usilovne polienka pod oheň. Ten zločinec sa stratí ani nebudeme vedieť ako. Ten ešte prežije horké a ťažké časy. (…) To je všetko, prečo sa tak hnevám naňho. Len preto, že je egoista, rodinkár a protekcionár. Svojich príbuzných feldruje a je potajomky čechoslovák, ktorý by každého Nemca zožral. Falošný prospechár.“

Ďalším neuralgickým bodom sporu Turanca a Čatloša sa stala prezentácia Rýchlej divízie, keď podľa neho propaganda nedostatočne zobrazovala a využívala boje Rýchlej divízie na východom fronte v porovnaní Rýchlou skupinou a Rýchlou brigádou. Turanec vinu pripisoval Čatlošovi. Vojaci sa sťažovali, že ich príbuzní nie sú informovaní o postupe Rýchlej divízie. Vážnym problémom, pre ktorý sa Turanec dostával do konfliktu s Čatlošom, bol protekčný odsun vojakov na Slovensko. Manželke napísal:

„Bol tu včera ‘pán chcel by som byť feldmarschall‘ (minister Čatloš) a povodil som ho, kade chcel. Chcel vypýtať jedného poručíka domov. Ja som mu povedal: Samá protekcia! Jeden minister koňa, druhý syna beriete domov, tretí švagra, samí vplyvní vplyvní páni a ten ľud bez protekcie zostane tu. To je hanba a proti tomu my tu na fronte protestujeme!“

Na prichádzajúce tzv. oslobodzujúce dekréty Turanec reagoval, že odmietal vojakov posielať do zázemia bez adekvátnej náhrady. Rovnako sa Turanec hneval, keď za ním vojaci chodili s ponosami na ministra za jeho neplniace sa sľuby, že pôjdu skoro domov. Turanec v tom videl narušenie disciplíny a osobne z toho vinil Čatloša, najmä, keď sa to často týkalo ministrových kolegov. Sám naopak inštruoval svojich dôstojníkov, aby sa pri prepúšťaní vojakov a dôstojníkov do zázemia konali spravodlivo a riadili sa poradím: najskôr ženatí, otcovia rodín, ženatí bezdetní a nakoniec slobodní od najstaršieho ročníka.

Konflikt medzi oboma mužmi vyvrcholil v lete 1942 v čase bitky o Rostov. Turanec si ako veliteľ RD užíval víťazstvo, no propaganda využila prítomnosť Čatloša v priestore Rostova a urobila z neho strojcu víťazstva. Turanca to veľmi nahnevalo a dokonca poslal Čatlošovi ironický telegram, v ktorom mu gratuloval k víťazstvu. Čatloš sa síce pokúsil spor urovnať, do novín poslal dementi a v osobitnom rozkaze vyzdvihol prínos Turanca, no Turanec zaslal telegram prezidentovi Tisovi, v ktorom mu oznámil, že už viac v jednej armáde s Čatlošom slúžiť nebude, lebo ten podkopáva jeho autoritu.

Turanec sa sťažoval manželke, že ho Čatloš nechce pustiť z poľa domov napriek vyčerpanosti a ohlasoval, že pôjde do výslužby, lebo pod Čatlošom slúžiť nechce. Podľa jeho vlastných slov:

„...nikdy nikoho tak neznenávidel ako jeho v poslednej dobe, čo bude mať nedozierne následky.“

Vzájomná nevraživosť sa preniesla aj do sovietskeho zajatia Butyrki. Ak sa Čatloš ocitol s Turancom na izbe, okamžite žiadal o preloženie na samotku. Turanec býval chvíľu s nemeckými dôstojníkmi. Napokon však predsa len začali spolu tráviť čas, dokonca hrali spolu aj šach a viedli rozhovory, ktoré však nikam nieviedli. Na margo Turancovej smrti Čatloš napísal

„.Odišiel ďalší môj životný sok, s ktorým som ešte nemal dokončené životné vyúčtovanie sporov, Po smrti som toho, pravda, zbavený, čo ľutujem (...) “

Vzťah s Golianom

Spolupráca Turanca s pplk. gšt. Jánom Golianom sa začala v roku 1940, keď Turanec prevzal velenie 1. pešej divízie v Trenčíne a Golian sa stal jeho náčelníkov štábu a ďalej sa prehlbovala na východnom fronte, kde Golian pôsobil ako náčelník materiálneho oddelenia Rýchlej divízie. Turanec si Golianovo pôsobenie pochvaľoval a po návrate domov sa Golian vyjadril, že ho Turancova pochvala dojala a rád s ním pôjde do Ruska opäť, čo sa aj stalo a Golian ako štábny dôstojník RD napokon absolvoval letné ťaženie v roku 1942.

Turnec vkladal do Goliana nádeje, pokladal ho za veľmi talentovaného a za svojho nástupcu. Protežoval Goliana do vysokých funkcií a proti vôli Nemcov a ministra obrany a hlavného vojenského veliteľa Ferdinanda Čatloša si ho vybral aj za náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska (VPV)

Golianovi boli Turancove veliteľské kvality a politické zmýšľanie známe. Z jeho pohľadu mali korektný vzťah a aj preto bol Golian v prípade odhalenia príprav povstania najskôr ochotný Turanca zasvätiť do jeho plánov. No v prípade Turancovej zápornej reakcie, bol pripravený Turanca odstániť. To sa napokon s istou dávkou ohľaduplnosti na začiatku povstania aj stalo. Napriek veľkej dôvere sa však Golian obával, že ho Turanec vezme na zodpovednosť a dokáže mu zradu kolosálneho rozsahu.

Veliteľ vojenskej správy

Po návrate z frontu bol Turanec od 1. januára 1943 vymenovaný za veliteľa Vojenskej správy. Do funkcie ho navrhol minister obrany Čatloš, ktorý na chvíľu zabudol na averziu a Turanec sa do plnenia služobných povinností pustil oduševnene. Jeho úlohou bolo zásobovať slovenskú armádu zbraňami, vojenským materiálom a liekmi.

Čatloš ho vysielal na rokovania tam, kde mal s Nemcami nejaké diferencie. Šlo o prípady, keď Nemci požadovali, aby Slováci poskytli viac vojenského materiálu. Po slovách Turanca, že Slováci dosiahli v ústupkoch poslednú hranicu, sa Nemci vždy uspokojili.

V roku 1944

S účinnosťou od 1. januára 1944 bol Jozef Turanec menovaný do funkcie veliteľa pozemného vojska (VPV).  Prvoradou úlohou Turanca bolo „urobiť poriadok“ v slovenskej armáde, na ktorej upadajúcej morálke a prejavovali nemecké porážky na východnom fronte. Jeho menovanie do tejto funkcie uvítali aj Nemci. Ako VPV sa Turanec mal starať o bojovú pohotovosť pozemného vojska a jeho výcvik a výchovu. Turanec to chápal aj tak, že musí „vyčistiť“ dôstojnícky zbor od dôstojníkov s čechoslovakistickými postojmi a porazeneckými náladami.

Turancovo VPV sa na jar 1944 začalo starať aj o doplňovanie budovanej poľnej tzv. Východoslovenskej armády. V súvislosti so vznikajúcimi partizánskymi skupinami požiadal Turanec v máji o vytvorenie zvláštnych bezpečnostných jednotiek, ktoré mali byť k dispozícii VPV pre zabezpečenie „vnútorného poriadku v štáte“. Turanec toto opatrenie odôvodňoval odchodom väčšiny bojových jednotiek na východné Slovensko, čím väčšia časť Slovenska zostala bez potrebných jednotiek pre zaistenie bezpečnosti a poriadku. V súvislosti s blížiacim sa frontom očakával zvýšenú aktivitu opozičných skupín a preto tieto bezpečnostné jednotky navrhoval rozmiestniť na strategických miestach a mestách s ťažiskom na strednom Slovensku. Toto opatrenie sa nerealizovalo, nakoľko vojakov ochotných angažovať sa v prospech režimu Slovenskej republiky 1939-45 bolo čím ďalej tým menej.

Protipartizánske akcie

V lete 1944, teda v čase, keď Turanec pripravoval slovenskú armádu na bojové stretnutie s Červenou armádou na území Slovenska, poznamenal v jednom z rozhovorov so svojím náčelníkom štábu Golianom, že na území Slovenska bude asi nasadený 1.československý armádny zbor. No s rozširujúcimi sa partizánskymi skupinami a ich aktivitami sa Turanec zameral v prvom rade na boj proti nim.

Dňa 8. augusta odzbrojili partizáni pri Demänovskej jaskyni 80 vojakov. V reakcii na túto udalosť obdržal Turanec od Čatloša rozkaz na prečesanie hôr v oblasti Veľkej Fatry a Nízkych Tatrier. Veľká protipartizánska akcia konaná v dňoch 10. – 16. augusta, sa skončila fiaskom nakoľko partizáni boli varovaní, či už zo strany tajného vojenského ústredia na VPV, ale aj zo strany ministra obrany Čatloša.

Krach protipartizánskej akcie Turanca neodradil. Prišiel s ďalšou protipartizánskou iniciatívou vo Veľkej Fatre. Spočívala v tom, že za turistov sa vydávajúci dôstojníci mali u miestnych ľudí a zisťovať, kde majú partizáni svoje tábory. Turanec im sám dával inštrukcie, ako zisťovať informácie. Ale ani táto iniciatíva nepriniesla úspech, nakoľko vybraní dôstojníci spolupracovali s odbojom.

Podľa svedectiev viacerých odbojových dôstojníkov pracujúcich v štábe pozemného vojska sa Turanec ešte aj v predvečer vypuknutia povstania vyvíjal aktivity na potlačenie partizánskeho hnutia. Ešte 23. augusta vydal rozkaz na vytvorenie asistenčných oddielov, ktoré mali byť na požiadanie k dispozícii orgánom verejnej správy pri potieraní partizánov. Predpokladal, že ak si Slováci sami neporadia s partizánmi, urobia to za nich Nemci. Nemci mu dokonca núkali svoje jednotky, no Turanec poznajúc z východného frontu ich prístup k civilnému obyvateľstvu, ponuku odmietol.

Turancove protipartizánske aktivity sa končili neúspechom. Ako veliteľ pozemného vojska nemal potuchy, že priamo v jeho štábe pracuje tajné vojenské ústredie (VÚ) chystajúce povstanie. Odbojoví dôstojníci z VÚ na štábe pozemného vojska pred Turancom a jemu vernými dôstojníkmi dokonale utajovali prípravy povstania. Typickou bola príhoda, keď odbojoví dôstojníci chodili čakať návrat delegácie z Moskvy a videli na letisku Mokraď Turancovo auto, neodvážili sa naň vojsť a radšej sa schovali v lese. Napokon sa im uľavilo, lebo v Turancovom aute pricestoval mjr. Nosko, náčelník osobného oddelenia VPV a súčasne náčelník štábu tajného VÚ.

Turanec na nič neprišiel a nepojal žiadne podozrenie ani keď k sovietom odletel a už sa nevrátil náčelník spravodajského oddelenia VPV Ján Korecký.

Hlavný vojenský veliteľ

Dňa 25. augusta 1944 bol na nátlak Nemcov z funkcie Hlavného vojenského veliteľa odvolaný gen. II.tr. Čatloš a do funkcie vymenovaný Jozef Turanec. Ten sa najskôr zdráhal funkciu prijať, no na príkaz prezidenta Tisa, ktorý mu pripomenul, že je dôležité zabrániť intervencii Nemcov, funkciu prijal.

Turanec podporovaný Tisom a Alexandrom Machom po krátkom rozhovore s nemeckým veľvyslancom Ludinom žiadal, aby sa na potlačenie partizánov, ktorí sa už po mestečkách dedinách stredného Slovenska voľne pohybovali, neposielalo nemecké vojsko. Nemci dočasne od vojenskej intervencie upustili. Ponúkli mu dva vojenské oddiely no aj tie Turanec odmietol.

Historici sa rôznia v interpretácii dôvodov, prečo Turanec odmietol nemeckú pomoc. Podľa Jozefa Jablonického to urobil z osobných prestížnych dôvodov, s tým, že si „poriadok urobíme sami“. Iný pohľad je, že Turanec chcel zachovať slovenskú štátnosť čo najdlhšie.

28. august 1944

Dňa 28. augusta Turanec letel s Alexandrom Machom do Žiliny, kde podľa správ už mali partizáni v meste bojovať s nemeckou jednotkou. Veliteľ posádky Ružomberok Turanca informoval, že  zatiaľ čo vojaci sú v kasárňach, partizáni sú v meste. Na Machovu žiadosť o vyslanie troch tankov z Turčianskeho sv. Martina mu veliteľ miestnej posádky pplk. Emil Perko oznámil, že to nie je možné, nakoľko sú posádky tankov nespoľahlivé. Vtedy Turanec pochopil, že situácia je neudržateľná a partizáni sú pánmi situácie.

Večer prišiel spoločne s Machom k prezidentovi Tisovi, ktorý ho oficiálne poveril funkciou hlavného veliteľa armády. Turanec bol pozvaný na zasadnutie vlády, kde bol predstavený jej členom. Na zasadnutí mu bolo oznámené, že na Slovensko vstúpia nemecké jednotky, ktoré mu ako veliteľovi armády mali byť podriadené, a ktoré mali operovať proti partizánskym skupinám. Turanec sa opäť zdráhal prijať funkciu a prijal ju, až keď mu prezident Tiso pohrozil, že je to rozkaz. Po zasadnutí vlády sa Turanec vrátil do Trenčína.

Jedným z prvých Turancových krokov vo funkcii bolo rozhodnutie o presunutí veliteľstva pozemného  vojska z Banskej Bystrice do Trenčína s účinnosťou od 1. septembra 1944. To vyplašilo členov VÚ a Golian sa snažil Turanca prehovoriť, aby rozhodnutie zmenil, no neúspešne. Povstalci sa báli, že Turanec už vie o chystanom povstaní a presvedčili Goliana, že Turanca je potrebné odstrániť.

Zadržanie a väzba

Hneď 29. augusta hodlal Turanec letieť do Banskej Bystrice. Posádka na letisku ho varovala, aby nikam neletel, lebo v Banskej Bystrici ho chytia, no Turanec varovanie ignoroval, pokladal ho za prejav nervozity a do Banskej Bystrice napokon odletel.

Zatknutím Turanca bol poverený npor. Ladislav Hanus, člen ilegálnej Komunistickej strany Slovenska. Prvý pokus o zadržanie Turanca nevyšiel. Hanus so svojou jazdeckou čatou čakal Turanca pri Badíne márne. No po správe, že Turanec opustil Trenčín nariadil pplk. Golian Hanusovi, aby sa presunul na Tri Duby. Ten spoločne s ďalšími piatimi mužmi zaobstaral automobil plný vojakov, ktorým bolo povedané, že na letisku má pristáť nemecký generál a je ho potrebné zaistiť.

Turancovo lietadlo na pristálo Troch Duboch pred 7. hodinou. Hanusoví vojaci sa rozmiestnili tak, aby mohli v prípade nutnosti strieľať a zabrániť Turancovmu vozidlu úteku. Samotného zatknutia sa ujal Hanus. Turancov automobil na žiadosť zastavil, Hanus skontroloval posádku auta, zabezpečil odvoz Turanca do budovy VPV a hlásil Golianovi splnenie rozkazu. Napokon bol Turanec eskortovaný k Jegorovovi do partizánskeho tábora 1. partizánskej brígády J. V. Statina,

Podmienky u Jegorova mal Turanec veľmi zlé. Spával len pod tenkým stanom s dvoma dekami a s partizánmi sa delil o biednu stravu. Požiadal Goliana, aby mu poslal výstroj. Golian viazaný istou vďačnosťou mu skutočne zimnú výstroj poslal, vrátane kníh a čokolády, no zásielka bola rozkradnutá. 7. septembra partizáni presunuli Turanca k Čatlošovi do Hiadeľskej doliny a 13. septembra boli obaja generáli odtransportovaní do Sovietskeho zväzu.

Snahy o výmenu

Po potlačení povstania, keď do nemeckého zajatia padli povstaleckí generáli Viest a Golian, skrsla v hlavách činiteľov Slovenskej republiky 1939-45 myšlienka o výmene oboch povstaleckých veliteľov za Turanca. Charge d´affaires slovenského štátu vo Švajčiarsku dr. Kirschbaum navrhol v mene svojej vlády, aby boli Turanec a Viest vymenení. 21. decembra 1944 obdržala švajčiarska vláda oficiálnu požiadavku na sprostredkovanie rokovaní. Exilový československý prezident Edvard Beneš však akékoľvek rokovania s predstaviteľmi slovenského štátu odmietol.

Pred Národným súdom

V sovietskom väzení Butyrki sa Turanec dočkal konca 2. svetovej vojny. Sovieti sa voči zajatým vysokým dôstojníkom správali korektne.  Do Česko-Slovenska bol Turanec vydaný 10. januára 1947 spoločne s Čatlošom a ďalšími dvoma zadržiavanými Slovákmi.

V Bratislave na tzv. Národnom súde sa začal proces s predstaviteľmi vojnovej Slovenskej republiky. Na hlavnom pojednávaní, ktorého termín bol stanovený na 24. novembra 1947 zastupoval Turanca na jeho vlastnú žiadosť advokát, ktorý mal pôvodne zastupovať Jozefa Tisa. Hlavné verejné pojednávania súdneho procesu sa konali v dňoch 24. – 29. novembra 1947 a 1. – 3. decembra 1947. 10. decembra 1947 vyniesol súd rozsudok.

Turanec bol obžalovaný a súdený za činnosť proti partizánom a civilnému obyvateľstvu a za vedenie vojny, ktoré odporovalo medzinárodnému právu. Závažnejšími zločinmi z pohľadu retribučného práva bola „zrada na povstaní“ a kolaborantstvo. Pôvodný rozsudok znel smrť, degradácia a strata občianskych práv na 15 rokov. Súd zobral do pvahy Turancove aktivity pred vypuknutí SNP, ako bránil režim a vystupoval proti partizánom. Priťažil mu aj fakt, že sa zúčastnil vojny proti Sovietskemu zväzu. Uznali ho vinnými za to, že:

• ako veliteľ RD a 1. PD nevyberaným spôsobom hanobil predstaviteľov ZSSR a sovietskej armády označiac ich za zločincov
• že 4. septembra 1942 nariadil popravu dvoch partizánov v obci Imeretinskaja

Ďalej bol odsúdený za:

• neprimerané obohatenie sa počas ťaženia proti ZSSR.
• za protikomunistické postoje. Bolševikov nazýval výrazmi ako „zverská, zbabelá bagáž“, „červená hydra“ a podobne.
• Za zradu na Povstaní a kolaborantstvo

V kolónke „Spôsob vykonania a pohnútka k činu“ mal uvedené „fašistické zmýšľanie“.

Napokon bola schválená jeho žiadosť o milosť a trest bol zmenený na 30 rokov žalára. Trest sa mu začal rátať odo dňa zajatia, t.j. od 29. augusta 1944.

Ako poľahčujúce okolnosti sa v Turancovom prípade zobrali do úvahy fakty, že sa príkladne staral o mužstvo, že ťažko a s protestami znášal protekcionárstvo pri odsunoch vojakov z frontu, že nedopustil násilnosti na ženách a deťoch a že bol viac vojak ako politik. V Turancov prospech vypovedalo niekoľko dôstojníkov.

Výkon trestu a umrtie

Na výkon trestu nastúpil Turanec v decembri 1947 v Leopoldove. Jeho zdravotný stav sa postupne zhoršoval a v roku 1953 mu väzenskí lekári diagnostikovali chronický zápal žlčníka a závažné problémy so srdcom (dekompresia), pričom progresia choroby bola pravdepodobná. Turanec bol uznaný práceneschopným a jeho stav si vyžadoval stále ošetrenie a prísne diéty. Podľa lekárov sa už Turanec nikdy nemohol stať práceschopným.

Turanec viackrát žiadal o odpustenie zvyšku trestu no žiadosti boli zamietnuté s odôvodnením, že je človek „reakčného zmýšľania“ a jeho pomer k ľudovému zriadeniu bol označovaný za „nekladný“ s tým, že ho trest vôbec nepolepšil a je potrebné, aby bol úplne prevychovaný. Posledná žiadosť o odpustenie trestu bola podaná v lete 1956 s odôvodnením, že Turancov zdravotný stav je veľmi vážny. Veliteľstvo väznice vzhľadom na Turancov zdravotný stav síce odporučilo prerušenie trestu, ale odporúčanie nebolo vyslyšané. Neúspechy pri podávaní žiadosti prehlbovali Turancovu depresiu.

Čas si Turanec podobne ako iní väzni krátil čítaním kníh z väzenskej knižnice a v januári 1950 dokonca obdržal objednanú učebnicu ruštiny.

Väzenská správa označovala správanie Turanca ako dobré, príkazy plnil zodpovedne a svedomito. Povahovo bol skôr tichý, kamarátsky a s kolektívom sa znášal dobre.

Vo väzení napísal Turanec aj spomienky, ktoré nazval „Pamäti vojaka“, no dochovalo sa z nich len torzo, nakoľko mu ich dozorcovia zhabali.

Jozef Turanec zomrel ráno 9. marca 1957 vo svojej leopoldovskej väzenskej cele. Pohreb sa konal 11. marca 1957 a väzenská správa dovolila jeho rodine aj katolícky charakter s účasťou väzenského kaplana. Pohrebu sa zúčastnila iba najbližšia rodina a spoluväzni. Pochovaný bol v malom hrobe v leopoldovskej väznici. Rodina využila uvoľnenie pomerov v roku 1968 a dosiahla prevoz telesných pozostatkov do Trenčína. 20. augusta 1968, deň pred inváziou vojsk Varšavskej zmluvy, boli Turancove telesné pozostatky uložené  do hrobu na Hlavnom cintoríne v Trenčíne.

Charakteristika Turanca ako vojaka

Turanec mal niekoľko cenných vlastností potrebných pre veliacich dôstojníkov. Bol energický, často chodil medzi vojakov do prvej línie a priamo zisťoval situáciu. Mal veľa skúseností z frontu ešte z čias 1. svetovej vojny a bojov proti vojskám Maďarskej republiky Rad. Počas návštev frontu sa viackrát stal terčom náletov a bombardovania.

Do svojich kompetencií si nenechal zasahovať a zvykol sa ohradzovať aj voči nemeckému spojovaciemu štábu, pričom ho často rozčuľovalo, keď mu Nemci dávali rozkazy o útokoch na vopred stratené pozície.

Vždy precízne dbal na výcvik a snažil sa o upevnenie morálky vojakov, ktorá musela byť na najvyššej úrovni. Slovenských vojakov si mimoriadne vážil, boli preň „stelesnená mravnosť a dobrota vojenského konglomerátu“ a hnevalo ho, keď voči nim Nemci prejavovali veľkú aroganciu. Dôstojníkom zakázal sa voči vojakom správať surovo a urážlivo s odkazom, aby rešpektovali vojnovú psychózu jednoduchých ľudí.

Bol aj veľmi ctižiadostivým a podľa niektorých svojich kolegov aj slávybažným dôstojníkom a v slovenskej armáde mal mnoho nepriateľov a to aj z dôvodu, že bol obdivovateľom Nemcov.

Ako slovenský dôstojník rešpektoval príkazy hlavného velenia o slušnom správaní sa k civilnému obyvateľstvu a zajatcom, obzvlášť na území Sovietskeho zväzu. Raz dokonca odbil nemeckého dôstojníka, ktorý sa pýtal, prečo nebol Žid v slovenskom zajatí zastrelený, odpovedal mu, že v slovenskej armáde zajatcov nestrieľame.

Poznámka historika Jozefa Bystrického z Vojenského historického ústavu.

"Počas rokov 1939 až 1944 sa z majora Jozefa Turanca stal generál II. triedy a hlavný veliteľ armády. K tomuto obdobiu života sa viaže jeho charakteristika ako veľmi ambiciózneho dôstojníka, germanofila, obdivovateľa nemeckej brannej moci a vojaka oddaného režimu vládnucemu v tom čase na Slovensku. Popis sa opiera o dobové dokumenty a vyjadrenia viacerých dôstojníkov počas ich pôsobenia v slovenskej armáde alebo po skončení vojny."

Politické názory a postoje

Postoj k boľševikom

Turanec mal striktne odmietavý postoj voči boľševickému režimu. Nepáčila sa mu ani boľševická revolúcia v Rusku. Bola podľa neho príliš krvavá, radikálna a ateistická. Nepáčila sa mu likvidácia veľkostatkárov a bohatých roľníkov. Jeho protikomunistické postoje sa prehĺbili počas invázie do Sovietskeho zväzu v lete 1941 pri pohľade na biedu a zaostalosť na západnej Ukrajine, nadšenie, akým tamojšie miestne obyvateľstvo vítalo aj slovenských vojakov a masakre civilného obyvateľstva, ktorého sa mali dopustiť boľševici.

Postoj k ľudákom

V období 1.Česko-Slovenskej republiky boli Turancovi sympatická politika Slovenskej ľudovej strany Andreja Hlinku, obzvlášť požiadavka politickej autonómie pre Slovensko. Podľa jeho slov mu autonomistické myšlienky začali byť sympatické počas pôsobenia v Hraniciach na Morave, keď mali českí dôstojníci urážať kolegov zo Slovenska, že sú „maďaróni“ a „hlinkovci“, no podľa historikov mu ľudáci začali byť sympatickí už počas štúdií na ružomberskom gymnáziu. V medzivojnovom období sa Turanec spoznal aj s niektorými ľudáckymi politikmi. Samotný dr. Jozef Tiso bol pre Turanca najvýznamnejším a najrešpektovanejším politikom a v roku 1940, keď prebiehal vnútorný boj medzi radikálnou a umiernenou časťou ľudákov, chodieval na porady k Tisovi, už prezidentovi štátu. Na druhej strane Vojtecha Tuku považoval Turanec za „maďaróna“.

Slovenské presvedčenie

Silné slovenské presvedčenie priviedlo Turanca aj na stretnutie pronárodne orientovaných slovenských dôstojníkov konané v decembri 1922 v Turčianskom sv. Martine. Stretnutia, na ktorom prítomní prediskutovali celý rad otázok ako napr. problémy, s ktorými sa Slováci stretávali v československej armáde, sa okrem Turanca zúčastnili aj Ferdinand Čatloš, Augustín Malár, Ladislav Bodický, Štefan Čáni, Emil Krivoš a iniciátor Jozef Martin Kristín. Turancovo silné proslovenské presvedčenie viedlo podľa svedectva Ferdinanda Čatloša istého českého dôstojníka k poznámke na jeho adresu. Turanec bol podľa neho:

„...upjatý Slovák, ktorý sa nechce zmieriť nikdy s češtinou a on, ako aj iní českí dôstojníci od tých čias s každým Slovákom vychádzali lepšie ako s Turancom.“

O jeho negatívnom postoji k Čechom svedčia jeho vyjadrenia, v ktorých za viacero negatívnych javov v slovenskej armáde vinil čechoslovakistov a legionárov.

Germanofil

Keďže Turancovi boli vlastnosti ako zmysel pre poriadok vlastné, boli mu sympatické nemecké reálie. Jeho sympatie k Nemcom sa prejavili už po vzniku slovenskej armády, keď slovenskí dôstojníci chodili na stáže k nemeckým jednotkám.

Jeho pronemecké zmýšľanie sa naplno prejavilo aj v novembri 1941, keď ho veliteľ 1. tankovej armády von Kleist pozval na večeru. Počas nej sa Turanec medzi svojimi nemeckými kamarátmi cítil veľmi dobre a bol veľmi pyšný na obdržané vyznamenanie Železný kríž II. triedy. O Nemcoch sa vyjadroval ako o „šarmantných pánoch a gavalieroch, o úprimných nemeckých obetavých kamarátoch, ktorých si vždy vážil.“, pričom sa vyjadril, aby „pán Boh dal a vyhrali to a povalili celý svet, lebo bude najlepšie keď oni budú vládnuť, aspoň bude poriadok všade.“ Podľa niektorých svojich kolegov si zakladal na nemeckých vyznamenaniach. Podobné hrejivé slová mu Nemci opätovali, stal sa pre nich samozrejme najspoľahlivejším slovenským dôstojníkom a veľmi oceňovali, ako viedol svoju divíziu.

Minister obrany a hlavný vojenský veliteľ Ferdinand Čatloš ho charakterizoval takto:

„Viedol (rýchlu) divíziu v každom ohľade k plnej spokojnosti Nemcov, s ktorými udržiaval nielen služobný pomer, ale znášal sa s nimi dobre aj osobne. Vyznačoval sa svojim energickým postupom a svojim sebavedomím a snaživým postojom z hľadiska nemeckej armády. Snažil sa svoju divíziu plne ovládnuť a dostať ju z područia ministerstva národnej obrany, aby čím viacej bola podriadená nemeckému veleniu. (…) Pri doplňovaní dôstojníkov si vyberal takých, ktorí boli známi germanofili... (…) Ako veliteľ sa snažil o to, aby jeho oddiely plnili rozkazy lepšie ako nemecké jednotky...“

Prístup k nemeckým vojnovým zločinom

Kvôli svojim sympatiám k Nemcom prehliadal vraždenie civilistov najmä Židov, ktoré na okupovaných územiach Nemci rozpútali. Až po vojne sa priznal sám, že vedel o vraždení Židov na Ukrajine. Mal to, či už z vlastných zistení, ale aj z hlásení podriadených no túto činnosť Nemcov si vysvetľoval ako nevyhnutné opatrenie proti záškodníkom a ospravedlňoval to brutalitou vojny. O nemeckom správani sa voči civilnému obyvateľstvu a Židom informoval v roku 1942 na audiencii aj prezidenta Tisa. Turanec sa nazdával, že ak by sa Nemci k Ukrajincom správali lepšie a neuplatňovali by tam také kruté metódy, boli by Ukrajinci pod nemeckým režimom spokojní a Nemci by v nich mali spojencov.

Silné katolícke presvedčenie

Jozef Turanec bol veľmi silne katolíckeho presvedčenia. Cez optiku vierovyznania a ateizmu nazeral na svet. Rovnako vnímal aj konfesné rozdelenie na „katolíkov“ a „luteránov“ charakteristické pre 1. slovenskú republiku, ktoré sa prenieslo aj do dôstojníckeho zboru slovenskej armády. Tak napríklad, keď sa na jeseň 1941 dopočul o Malárovej  poznámke, že na  fronte bojujú len samí luteráni, tak si do denníka poznamenal:

„... mal povedať ani jeden, a keď sa tam jeden len ukázal, tak ho mimoriadne povýšili. Švagor ministra npor. Straka na stotníka. Ale ihneď ho aj z fronty odtiahol, a dnes švagrovia a bratia pána ministra – luteráni sú v zázemí. Luteráni sedia vzadu u Zaisťovacej divízie a doma. Zvlášť Čatloš, Kuna, Imro, Bodický atď. (…) Táto vec ešte bude a musí mať ešte následky.“

Vo svojich textoch často používal spojenia „Boh nás opatruj..! V mene Božom...!“ a pod. Na bohoslužby si našiel čas aj počas výkonu funkcie veliteľa Rýchlej divízie a nariadil aby sa pravidelne v nedeľu organizovali.

Iné

• Turanec bol v Kragujevaci pravdepodobne prítomný aj počas vzbury vojakov jeho pluku. Jeho prítomnosť však nie je doložená.

• Kaplanom u trenčianskeho pešieho pluku 71, u ktorého Turanec slúžil bol Jozef Tiso.
• V roku 1920 sa Jozef Turanec oženil s Johanou rodenou Linhartovou, pochádzajúcou zo Sedmohradska. Ich manželstvo zostalo bezdetné a Turanec ho považoval za šťastné a svojej manželke často písal listy. Celkovo bol Turanec rodinne založený typ a často sa stretával so svojimi príbuznými.

Kontroverzie

Aj keď historik Ústavu pamäti národa Peter Jašek považuje generála Jozefa Turaneca za kontroverznú osobnosť slovenskej histórie, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB) sa k osobe generála stavia jednoznačne odmietavo. Na základe stanoviska Základnej organizácie SZPB a oblastného výboru v Martine odmietlo obecné zastupiteľstvo v Súčanoch návrh na osadenie pamätnej tabule na rodný dom generála Turanca v obci. Podľa predsedu ZO SZPB Jozefa Petráša bol Turanec jednoznačne zápornou osobnosťou s obdivom k Adolfovi Hitlerovi. Jozef Petráš súčasne ocenil rozhodnutie obecného zastupiteľstva v Súčanoch.

Na margo posudzovania Jozefa Turanca ako historickej osobnosti dodáva predseda správnej rady Ústavu pamäti národa Jerguš Sivoš nasledovné.

"Určite by sme nemali ospravedlňovať činy, ktoré boli páchané v období Slovenského štátu, a mali by sme vnímať postavenie osôb, za ktoré nesú zodpovednosť. Ak bol niekto generál a viedol v tom čase slovenskú armádu, tak sa podieľal na udržiavaní režimu, ktorý tu bol. Nemalo by pre nás byť argumentom iba to, či sa čosi volalo „slovenské“, ale aj aké to bolo. U osôb napríklad to, či a akým spôsobom sa podieľali na podpore a propagovaní fašistického a nacistického režimu, na spolupráci s nacistickým Nemeckom. Ak títo ľudia boli vo vedení armády a držali moc, pričom sa nezapojili do odboja, teda sa nepostavili na stranu slobody a neprejavili aspoň dodatočne demokratické myslenie, tak nemôžu byť vnímaní ako obete nespravodlivosti a byť dodatočne ctení len za presvedčenie, že pracovali v prospech národa. Šlo by len o čiastkové a subjektívne hodnotenie. ÚPN by nemal podobné témy zľahčovať, ale naopak veľmi jasnou argumentáciou prispieť k tomu, aby ľudia dokázali rozlišovať. Aj keď dejiny nie sú čiernobiele, základné ľudské a občianske hodnoty sa v posledných storočiach podstatne nezmenili.

Na margo či nestačí, že Turanec bol presvedčený Slovák, Sivoš dodáva:

To určite nie, v prvom rade treba byť demokratom. Na jednej strane reprezentoval armádu štátu, ktorý mal v názve „slovenský“, čo mnohým imponovalo a imponuje."

Hodnostný postup

• Slobodník - 1. február 1913
• Desiatnik – 8. apríl 1914
• Podporučík – 1. október 1914
• Poručík  - 1. september 1915
• Nadporučík– 1. november 1917
• Kapitán – 1. november 1921
• Major – 1. júl 1937
• Podplukovník – 17. máj 1939
• Plukovník – 1. január 1940
• Generál II. triedy – 1. január 1942

Vyznamenania

Rakúsko-uhorské

• Zaslúžný kríž III. Triedy
• strieborná Signum laudis
• bronzová Signum laudis
• Medaila za zranenie (1914)
• Karolov kríž (1916)

Československé

• Československý vojnový kríž (1919)

Slovenské

• Pamätná medaila „Za obranu Slovenska v marci 1939“
• Vojenský víťazný kríž III. Triedy
• Za hrdinstvo III. Stupňa (1940)
• Kríž svetovej vojny I. stupňa (1941)
• Kríž odboja II. stupňa (1941)
• Vojenský víťazný kríž II. triedy (1943)
• Za hrdinstvo II. stupňa  (1943)
• Za hrdinstvo I. stupňa  (1943)

Nemecké

• Eiserne Kreuz II. Kl. (1941)
• Eiserne Kreuz I. Kl. (1942)
• Ritterkreuz des Eisernen Kreuzes (1942)

Rumunské

• „Corone“ s hviezdou v hodnosti veľkodôstojníka (1942)

Chorvátske

• Velered krune kralja Zvonimira s Danicom i mačevima (1943)

Literatúra

• Slovenský biografický slovník

Externé odkazy

• Generál II. triedy Jozef TURANEC - stránka webe Vojenského historického ústavu