Južný oceán

Antarktický oceán, ako je vymedzený v návrhu 4. vydania Hraníc oceánov a morí Medzinárodnej hydrografickej organizácie (2002)

Južný oceán, známy aj ako Antarktický oceán, zahŕňa najjužnejšie vody svetového oceánu, ktoré sa všeobecne považujú za vody južne od 60° južnej zemepisnej šírky a obklopujú Antarktídu. S rozlohou 20 327 000 km² sa považuje za druhý najmenší z piatich hlavných oceánskych oblastí: je menší ako Tichý, Atlantický a Indický oceán, ale väčší ako Severný ľadový oceán.

Maximálnu hĺbku Južného oceánu, podľa definície, že leží južne od 60. rovnobežky, skúmala expedícia Five Deeps začiatkom februára 2019. Multibeam sonar tímu expedície identifikoval najhlbší bod na 60° 28' 46" j. z. š., 25° 32' 32" z. z. d. s hĺbkou 7 434 metrov. Vedúci expedície a hlavný pilot ponorky Victor Vescovo navrhol pomenovať tento najhlbší bod v Južnom oceáne "Factorian Deep", podľa názvu ponorky s posádkou DSV Limiting Factor, v ktorej 3. februára 2019 prvýkrát úspešne navštívil dno.

Všeobecné vymedzenie antarktickej konvergencie, ktoré vedci niekedy používajú ako hranicu Južného oceánu

James Cook počas svojich plavieb v 70. rokoch 18. storočia dokázal, že vody obklopujú južné zemepisné šírky zemegule. Geografi sa však často nezhodli na tom, či sa má Južný oceán definovať ako vodná plocha ohraničená sezónne kolísajúcou antarktickou konvergenciou - oceánskou zónou, v ktorej sa miešajú studené, na sever prúdiace vody z Antarktídy s teplejšími subantarktickými vodami, alebo sa nemá definovať vôbec a jeho vody sa majú považovať za južné hranice Tichého, Atlantického a Indického oceánu. Medzinárodná hydrografická organizácia (IHO) túto diskusiu nakoniec vyriešila po tom, ako sa zistil plný význam cirkulácie južného oceánu a termín Južný oceán teraz definuje vodnú plochu, ktorá leží južne od severnej hranice tejto cirkulácie.

Prevratná cirkulácia v Južnom oceáne je dôležitá, pretože tvorí druhú polovicu globálnej termohalinnej cirkulácie, pričom druhú polovicu tvorí oveľa známejšia atlantická meridionálna prevratná cirkulácia (AMOC). Podobne ako AMOC, aj táto cirkulácia bola výrazne ovplyvnená klimatickými zmenami, ktoré zvýšili stratifikáciu oceánu a ktoré môžu viesť k jej výraznému spomaleniu alebo dokonca k prekročeniu kritického bodu a úplnému kolapsu. To by malo nepriaznivý vplyv na globálne počasie a fungovanie morských ekosystémov v Južnom oceáne, ktorý by sa prejavil v priebehu storočí. Okrem toho prebiehajúce otepľovanie už teraz mení morské ekosystémy v Južnom oceáne.

Definície a používanie

Hranice a názvy oceánov a morí boli medzinárodne dohodnuté, keď Medzinárodný hydrografický úrad, predchodca IHO, zvolal 24. júla 1919 prvú medzinárodnú konferenciu. IHO ich potom uverejnila vo svojom dokumente Hranice oceánov a morí, ktorého prvé vydanie vyšlo v roku 1928. Od prvého vydania sa hranice Južného oceánu postupne posúvali smerom na juh; od roku 1953 sa z oficiálnej publikácie vynechali a ponechali sa na miestnych hydrografických úradoch, aby si určili vlastné hranice.

IHO do svojich revízií z roku 2000 zahrnula oceán a jeho definíciu ako vody južne od 60. rovnobežky na juh, ale táto definícia nebola oficiálne prijatá kvôli pretrvávajúcim nezhodám v niektorých otázkach obsahu, ako je napríklad spor o pomenovanie Japonského mora. Definícia IHO z roku 2000 však bola rozšírená v návrhu vydania v roku 2002 a používajú ju niektoré organizácie v rámci IHO a niektoré ďalšie organizácie, ako napríklad CIA World Factbook a Merriam-Webster.

Austrálska vláda považuje Južný oceán za oblasť ležiacu bezprostredne na juh od Austrálie.

Národná geografická spoločnosť uznala oceán oficiálne v júni 2021. Predtým ho zobrazovala iným typom písma ako ostatné svetové oceány; namiesto toho na svojich tlačených aj online mapách zobrazuje Tichý, Atlantický a Indický oceán siahajúci až po Antarktídu. Medzi vydavateľov máp, ktorí na svojich mapách používajú výraz Južný oceán, patria spoločnosti Hema Maps a GeoNova.

Geografia

Južný oceán, geologicky najmladší z oceánov, vznikol približne pred 30 miliónmi rokov, keď sa Antarktída a Južná Amerika od seba vzdialili a otvoril sa Drakeov prieliv. Oddelenie kontinentov umožnilo vznik antarktického cirkumpolárneho prúdu.

Južný oceán so severnou hranicou na 60° j. z. š. sa od ostatných oceánov líši tým, že jeho najväčšia hranica, severná hranica, nesúvisí s pevninou (ako to bolo v prípade prvého vydania knihy Hranice oceánov a morí). Namiesto toho sa severná hranica nachádza v Atlantickom, Indickom a Tichom oceáne.

Jeden z dôvodov, prečo ho považovať za samostatný oceán, vyplýva zo skutočnosti, že veľká časť vody Južného oceánu sa líši od vody v ostatných oceánoch. Voda sa v Južnom oceáne pomerne rýchlo premiestňuje vďaka antarktickému cirkumpolárnemu prúdu, ktorý cirkuluje okolo Antarktídy. Voda v Južnom oceáne južne napríklad od Nového Zélandu sa viac podobá vode v Južnom oceáne južne od Južnej Ameriky ako vode v Tichom oceáne.

Južný oceán má typickú hĺbku od 4 000 do 5 000 m na väčšine svojho územia, pričom len v obmedzených oblastiach sa vyskytujú plytké vody. Najväčšia hĺbka Južného oceánu 7 236 m sa nachádza na južnom konci Južnej Sandwichovej priekopy na 60°00' j. z. š., 024° z. z. d. Antarktický kontinentálny šelf sa zdá byť vo všeobecnosti úzky a nezvyčajne hlboký, jeho okraj leží v hĺbke až 800 m v porovnaní s celosvetovým priemerom 133 m.

Od rovnodennosti do rovnodennosti v súlade so sezónnym vplyvom Slnka sa antarktický ľadový príkrov mení od priemerného minima 2,6 milióna km2 (1,0 × 106 km2) v marci po približne 18,8 milióna km2 (7,3 × 106 km2) v septembri, čo predstavuje viac ako sedemnásobný nárast plochy.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Južný oceán

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Southern Ocean na anglickej Wikipédii.