Preskočiť na obsah

Juraj Cintula

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Juraj Cintula
slovenský básnik, spisovateľ a atentátnik
Narodenie1. marec 1953 (71 rokov)
Bardejov, Česko-Slovensko
BydliskoLevice (naposledy)
Národnosťslovenská
Štátna príslušnosťslovenská
Známy vďakapáchateľ atentátu na Roberta Fica
Profesiaspisovateľ, pedagóg, baník, SBS-kár
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Juraj Cintula

Juraj Cintula (* 1. marec 1953, Bardejov[1][2][3], Česko-Slovensko) je slovenský spisovateľ, básnik a atentátnik, ktorý 15. mája 2024 spáchal v Handlovej neúspešný atentát na slovenského premiéra Roberta Fica.[4][5] Po atentáte bol zadržaný Políciou SR a nasledovne vyšetrovaný NAKA.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Do roku 1989

[upraviť | upraviť zdroj]

Juraj Cintula sa narodil 1. marca 1953 v Bardejove.[1][2] Mal početnú rodinu, jeho otec bol učiteľom. V Prievidzi sa vyučil za maliara – natierača[1][2] a v roku 1975[6][7] absolvoval Strednú priemyselnú školu banícku v Banskej Štiavnici.[1][2] K Banskej Štiavnici mal dlhodobo vrúcny vzťah a zúčastňoval sa jej spoločenských akcií.[7][8]

Osem rokov pracoval v Handlovských uhoľných baniach. Pôvodne ako technik, neskôr ako geológ, merač, razič, vŕtač.[1][2] Podľa jeho životopisu v almanachu Literárneho klubu Dúha: „jeho charakterové vlastnosti formovalo drsné prostredie koncentrovaného priemyslu v Handlovej.“[1][2] Od roku 1983 žil v Leviciach. V Leviciach pracoval ako kamenár[1][2] a sochár. Ponúkal výrobu a obnovu náhrobných kameňov (1990).[9]

Spočiatku sympatizoval s Komunistickou stranou.[10] Bol členom Socialistického zväzu mládeže a v uhoľných baniach pôsobil ako vedúci „reflektor mladých“[p 1]. V roku 1978 sa vyjadril, že by sa malo viac písať aj „o zlepšení práce základných organizácií po politickej stránke“ a že mládež, hlavne zväzáci by sa mali pri prispievaní do novín viac zamerať na „ideologickú oblasť“.[12]

„Ďuro“ v záznamoch ŠtB, evidovaný v kategórii Preverovaná osoba (PO).

Neskôr uňho podľa svedectva jeho známeho nastalo rozčarovanie a začal prejavovať nespokojnosť s papalášstvom a nerovnosťou medzi občanmi v štáte.[10] Bol idealistom a už v čase normalizácie verejne vyjadroval svoje názory. Niektoré jeho články a eseje mu pre ich kritický obsah nebolo umožnené odpublikovať.[1][2] Kritické vyjadrenie možno badať v jeho príspevku v časopise Hlas baníka z roku 1978, keď kritizoval „ľudí, ktorí pohŕdavo a výsmešne hovoria s mladými ľudmi odstraňujúcimi nedostatky vo výrobe. [pričom medzi] nimi sú aj niektorí THP“ [13] (pozn. technicko-hospodárski pracovníci).

Zrejme niekedy v danom období absolvoval doplňujúce pedagogické štúdium na Pedagogickej fakulte v Nitre[1][2] a následne pracoval ako majster odborného výcviku na strednom odbornom učilišti. Z učilišťa mal byť prepustený po tom, čo na oslavy prvého mája mal do práce priniesť transparent s nápisom „Viac socializmu, viac demokracie“.[14][10] Známy ho opísal ako rebelanta.[10] Začiatkom 80. rokov 20. storočia ho ako podozrivú osobu preverovala Štátna bezpečnosť, pričom mu bolo pridelené krycie meno „Ďuro“.[15] Začiatkom 90. rokov sa angažoval v hnutí Verejnosť proti násiliu, pričom podporoval kandidatúru Alexandra Dubčeka za prezidenta. Na auto si mal dokonca napísať slová „Voľte Dubčeka“.[14][10]

Literárna činnosť

[upraviť | upraviť zdroj]
Som tebou zhnusený, človek. Lebo si zabudol na všetky pravidlá, ktoré ťa naučili v škole. Bojíš sa, že sú nepoužiteľné, bojíš sa, že ich niekto poruší skôr ako ty. Preto si v nedočkavosti za zlatom vytvoril iné. Vyrástol si na tupého dravca s vlastnými pravidlami prinášajúcimi chaos násilia.
CINTULA, Juraj. Do vlastných radov. Pohronie, 2009, roč. 64, čís. 39, s. 11.

Literárne činný bol Juraj Cintula už v mladosti. Svoju prvú romantickú báseň napísal v sedemnástich rokoch. Svoje básne publikoval v časopise uhoľných baní Hlas baníka. Písal aj články a fejtóny, no pre ich kritický obsah neboli v čase normalizácie publikovávané.[1][2]

Bol členom literárneho klubu DÚHA, nepatril však k jeho zakladajúcim členom, ako bolo spočiatku mylne medializované. Za člena bol prijatý až 17. mája 2006, teda vyše rok po vzniku klubu. V rokoch 2008 až 2016 bol predsedom klubu. Od roku 2019 sa Cintula s literárnym klubom podľa vyjadrenia klubu nekontaktoval a nechodil na jeho stretnutia.[16] Od roku 2015 bol členom Spolku slovenských spisovateľov. Členstvo v oboch združeniach mu bolo zrušené po atentáte na Roberta Fica.[17][18]

V období po roku 2005 publikoval články v novinách Pohronie a Slovenská brána.[1][2] Jeho básne možno zaradiť do spoločenskej lyriky. Nezriedka sa vyznačujú emocionalitou a kritikou spoločenských či morálnych javov. V časopise Pohronie mu vyšli napríklad básne Darovaná sloboda[19]; Do vlastných radov[20]; Ľudstvo[21]; Všetko mi vadí[22]; Krivdy[23] či Pre koho ten slovopád[24]. Tematike práce v bani venoval báseň Antracitový Silvester[25]. Okrem toho publikoval napríklad príspevok Sila ženy, v ktorej vyzdvihol mierumilovnosť, zodpovednosť a citové vedomie žien.[26]

Sloboda sa nikomu nemá darovať. Každý si ju musí vydobyť sám. Ak chce, dá sa mu pri tom len pomôcť. Alebo aspoň nestáť v ceste. Lebo dar je ako med. A zadarmo med bude raz jed.
CINTULA, Juraj. Darovaná sloboda. Pohronie, 2009, roč. 64, čís. 17, s. 11.

Vydal tri básnické zbierky: Sen rebela (2006), Diptych: Bitkárova bolesť; Erotika (2007) a Osy: (satira) (2008).[1][2] V roku 2010 mu vyšiel román Posolstvo obete[1][2] a v roku 2015 kniha Etafa: O Cigánoch a Rómoch.

Cintulove diela sa pred atentátom nestretli s celospoločenským ohlasom. Jeho zbierku Sen rebela[27] zaradil Radoslav Matejov v časopise Knižná revue do kategórie nulová literatúra[p 2] a opísal slovami: „cez životné situácie a rozpory rozvíja autor v elementárnych, priamych veršoch motívy vlastnej zodpovednosti, nepokoja, nebojácnosti a revolty, ale aj citlivosti a mäkkosti srdca.“[27] Podobne skončila zaradená aj jeho zbierka Bitkárova bolesť / Erotika[28], ktorú charakterizoval nasledovne: „druhá zbierka štylisticky a motivicky neotesaných veršov, občas básnických príhovorov, v ktorých sa mieša poetickosť s hovorovosťou, o vlastnom názore na človeka a morálku formovanom aktuálnymi problémami súkromia i spoločnosti“.[28] Podľa jeho kamaráta bol Cintula zo svojej literárnej kariéry sklamaný.[10]

Aktivizmus a radikalizácia

[upraviť | upraviť zdroj]

Cintula sa podľa svojho kamaráta dlhodobo zaujímal o politiku a bol z nej dlhodobo frustrovaný a sklamaný.[10][14] Svoje námietky či nevôľu často vyjadroval v článkoch v regionálnych novinách alebo účasťou na protestoch. V článkoch neraz zašiel ku kritike spoločnosti, štátu či vlády. V roku 2008 vyjadril Cintula svoj kritický názor proti múru postavenému vo vestibule levickej polikliniky. Z článku vyplýva, že múr bol postavený v dôsledku akéhosi právneho sporu medzi dvoma subjektami, ktoré v poliklinike pôsobili. Za „tretiu stranu“ sporu označil Cintula občana, ktorého záujmy potrebuje podľa Cintulu „štát a všetci okolo neho“ len využiť „vo voľbách, keď koretešujú o jeho hlas“. Príspevok zakončil výzvou: „podoprite slová skutkami, víťazi volieb (pozn. v tom čase vládla prvá vláda Roberta Fica) a dajte odstrániť ten hanebný Berlínsky múr čo najskôr.“[29]. V tom istom roku napísal Cintula v časopise Pohronie fiktívny list prezidentovi, v ktorom kritizoval slabú podporu slovenských spisovateľov oproti (údajnému) zvýhodňovaniu cudzích autorov.[30]

V roku 2012 podporil štrajk a protestné zhromaždenie učiteľov za zlepšenie financovania slovenského školstva v Leviciach. Zhromaždenie uviedol básňou Milana Rúfusa „Tam“. Sám o sebe sa do novín pri tejto príležitosti vyjadril slovami: „ako starý burič tu predsa nemôžem chýbať“.[31] Pár rokov dozadu potom Cintula v umeleckom „liste dospievajúcej maturantke“ publikovanom v novinách napísal: „Áno, treba revoltovaf, nesúhlasiť. Len podpriemerní so všetkým súhlasia a všetko im je dobré. Ale všetko je o hodnotách. Za vrcholom slobody je dekadencia. Pravidlá hry ešte určujeme my, starší. A to je dobre[...]“[32]

V roku 2014 vyjadril Cintula v Literárnom týždenníku rozhorčenie nad likvidáciou knižného veľkoobchodu Belimex, pri ktorom skončilo v Pezinku porozhadzovaných veľké množstvo (podľa Cintulu státisíce) kníh. Cintula skutok opísal ako „počínanie biznisgaunerov [ktoré je] ‚zrelé na povraz‘ “, pričom svoj príspevok zavŕšil otázkami, či o tom vie Spolok slovenských spisovateľov a Ministerstvo kultúry[33] (pozn. v tom čase vládla druhá vláda Roberta Fica a ministrom kultúry jeho nominant Marek Maďarič).

O rok neskôr (2015) publikoval Cintula v Štiavnických novinách článok, v ktorom vyjadril svoje rozhorčenie voči hracími automatmi v Banskej Štiavnici. Podľa jeho vlastných slov bol „takmer až neovládateľne nahnevaný bezohľadnosťou jednych (sic!) voči druhým“[34]. Hracie automaty vnímal ako pascu na ľudí a zdroj mestských financií, ktorý čerpá z tragédie konkrétneho človeka a zničených rodín. V kritike automatov zároveň zašiel do úvah, v ktorých kritizoval štát a vládu (pozn. v tom čase vládla druhá vláda Roberta Fica): „Tento štát je povinný vytvárať spoločensky spravodlivé sociálne prostredie. Tak ako rieka musí mať svoje koryto, inak sa stáva živlom, tak aj sloboda musí mať svoje pravidlá hry, ktorej mantinely vytyčuje štát. Aj sloboda rozhodovania sa musí uskutočňovať v zdravom sociálnom prostredí. [....] Nikto nesmie žiť koristnícky na úkor druhého. Je alibizmom vlády a parlamentu povoliť, a občania nech sa hádajú. To nie je demokracia, ale egokracia vlády za dobré peniaze.“[34] O dianie v Banskej Štiavnici sa zaujímal aj ďalší rok, keď sa príhovorom zúčastnil protestu proti zrušeniu gynekologicko-pôrodnického oddelenia v meste, o ktorom rozhodol jeho prevádzkovateľ Svet zdravia a jej majiteľ Penta investement.[35]

V máji 2015 sa začal zaujímať o príslušníkov polovojenskej skupiny Slovenskí branci. V príspevkoch na sociálnej sieti Facebook, ktoré skupina zdieľala, kritizoval Cintula štát pretože podľa neho nedostatočne chránil obyvateľov pred nelegálnou imigráciou: „Slovenskí branci sa nepripravujú na boj, ale na obranu. Keď vám ktokoľvek povie, že sa pripravujú na vojnu, neverte im. Ich prvoradou úlohou je ochrana obyvateľov, krajiny, tradície, kultúry – sú to vlastenci. Ja tým mladým chlapcom a dievčatám verím a vyjadrujem im verejnú podporu“.[36][37] Podľa ministra obrany Róberta Kaliňáka sa však Cintula s brancami stýkal, aby ich presvedčil, že nemajú používať zbrane. Cintula mal byť podľa Kaliňáka pacifista, ktorý sa zradikalizoval v priebehu asi ôsmich rokov pred atentátom.[36] Hlbší či dlhodobejší kontakt so skupinou potvrdený nebol.[37]

V roku 2015 zároveň Cintula vydal knihu Efata, v ktorej opätovne kritizoval spoločnosť a štát: „Radikalizmus, extrémizmus, neonacizmus, anarchia, revanšizmus, avanturizmus sú z tohto dôvodu produkty aj málo zodpovedného štátu“.[38]:133 V Európe podľa Cintulu hrozivo rastie „neonacizmus, extrémizmus, anarchia, radikalizmus, násilie, brutalita; na druhej strane liberalizmus, individualizmus, eklektické zhluky názorov a postojov“[38]:10, pričom za dôvod násilných udalostí (Breivik, Charlie Hebdo, a pod.) v Európe a USA vinil „neriešenie napätia v spoločnosti, krajný individualizmus, rozprávkový rast ziskov jednotlivcov, rast chudoby.“[38]:10 V knihe písal aj o „Cigánoch“. Hoci sa v knihe nachádzajú kritické postoje voči nim („Živelný rast parazitnej vrstvy treba zastaviť!“[38]:142), nevzťahuje sa jeho kritika voči celému etniku, respektíve rase. Podľa Cintulu: „nie je Cigán ako Cigán, nie je Róm ako Róm. Ba ani biely nie je vždy najbelší ani vnútri, ani navonok.“[38]:36 Cintulova kritika smeruje najmä voči štátu alebo jeho reprezentantom: „Etnikum robí problémy stovky rokov po celej Európe, čo je dôkazom ich neskutočnej flexibility a našej neuveriteľne dôslednej neschopnosti.“[38]:146 „[V]eľká časť rómskeho etnika, napriek všetkej problematickej zložitosti koexistencie, stala trvalou (hoci nie bezproblémovou) súčasťou autochtónneho obyvateľstva.“[38]:256 Poukazuje na niektoré prípady, v ktorých štát podľa Cintulu nekonal riadne (napríklad na prípad Oskara Dobrovodského v Malackách).[38]:143 Zároveň však jeho kritika smerovala aj k podmienkam, v akých žijú „na začiatku 21. storočia na Slovensku desaťtisíce rómskych detí v osadách a tisíce detí chudobných Nerómov [...] bez pitnej vody, kanalizácie a elektriny.“[38]:187 Marta Vlačuhová vo svojej knihe Rómske príbehy Cintulovi ďakuje za to, že ju priviedol do Literárneho klubu Dúha a ďakuje aj všetkým členom literárneho klubu za to, že ju „medzi seba prijali napriek tomu, že [je] Rómka“.[39] V knihe Efata sa Cintula vyjadril aj k niektorým známym extrémistom a útočníkom z minulosti, ako napríklad k Andersovi Brejvikovi: či Ľubomírovi Harmanovi, pričom ich za dôvod ich extrémizmu označil neriešenie spoločenských problémov. Podľa Cintulu bolo „úplne logické, že miera nanucovanej trpezlivosti praská ako včerajšia kukla spoločenských pomerov [...] Harman preto v tomto kontexte nebol šialenec, on už iba nevydržal niesť ťarchu. Súdobá vláda prípad Harman zle pomenovala.“[38]:139

V roku 2016 pracoval Cintula pre bezpečnostnú službu v nákupnom centre v Leviciach. Počas služby sa raz v rámci pracovnej povinnosti dostal do fyzického konfliktu s mladým, podľa Cintulu nadrogovaným,[36] mužom.[5] Cintula utrpel pri incidente zranenia na celom tele a bol práceneschopný.[40]

7. apríla 2016 založil spoločne s Štefanom Čambalom a Margitou Stančíkovou hnutie Proti Násiliu a pokúsil sa vyplniť petíciu na založenie politickej strany.[41] Podľa spoluzakladateľa malo hnutie, respektíve strana bojovať proti násiliu a mala vznikať asi po incidente, keď bol na Slovensku zabitý Filipínec Henry John Acorda[42] (pozn. táto udalosť sa však stala až v máji 2018, teda dva roky po vytvorení petície). Hnutie malo nadväzovať na hnutie Verejnosť proti násiliu. Jeho hlavnými cieľmi boli boj proti neonacizmu, domácemu násiliu a militarizmu v Európe.[37] Následne vydal na sociálnej sieti YouTube tri videá, Proti násiliu Part 1 (2016), Proti Násiliu Part 2 (2016), Proti Násiliu Part 3 (2017) v ktorých kritizuje politické strany SMER SD ako aj ĽSNS a neskôr aj Igora Matoviča.[chýba zdroj]

Cintula veľmi negatívne a kriticky vnímal ruskú inváziu na Ukrajinu.[10] Po tom, čo parlamentné voľby na Slovensku v roku 2023 vyhrala strana SMER-SD a spolu so stranou Hlas-SD a SNS vytvorila vládu, bolo na Slovensku prijatých viacero zmien, vrátane zmien v zahraničnej politike Slovenska (podpora Ukrajiny vo vojne s Ruskom) a prijatia zákonov, ktoré sa v spoločnosti stretli s odporom opozície a časti obyvateľstva (reforma trestného práva vrátane zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry). Spoločenský rozruch vzbudili tiež naznačené snahy o zrušenie RTVS a založenie STVR a ďalšie udalosti. V nadväznosti na tieto zmeny sa v krajine uskutočnilo viacero opozičných protestov, ktorých sa zúčastnil aj Juraj Cintula. Na medializovaných záznamoch bol vidieť, ako napríklad na proteste pri výjazdovom rokovaní vlády v Dolnej Krupej kričal viaceré vyjadrenia a držal protivládne transparenty. Zúčastnil sa tiež protestu pred parlamentom proti rušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry a zmenám v Trestnom zákone.[37]

Atentát na Roberta Fica

[upraviť | upraviť zdroj]
Robert Fico, premiér Slovenska, obeť atentátu spáchaného Jurajom Cintulom
Bližšie informácie v hlavnom článku: Atentát na Roberta Fica

Atentát na Roberta Fica spáchal 15. mája 2024 v meste Handlová, do ktorého sa dopravil autom. Následne počkal na premiéra pred domom kultúry spolu s davom ľudí čakajúci na premiéra Fica. Okolo 15. hodiny vyšiel z domu kultúry Robert Fico a pristúpil ku davu a začal sa rozprávať s občanmi. Juraj Cintula z predného radu zakričal „Robo, poď sem“, na čo sa premiér Robert Fico otočil na Cintulu, ktorý z ručnej zbrane ČZ 9 mm vystrelil 6-krát a zasiahol premiéra niekoľkokrát, do torsa a končatín. Premiér padol k zemi a Juraj Cintula bol okamžite spacifikovaný a zadržaný políciou. Premiér bol vyprevadený do štátneho auta, prevezený do miestnej nemocnice a nasledovne vrtuľníkom transportovaný do nemocnice v Banskej Bystrici. Juraj Cintula bol medzitým zatknutý v chaose utekajúcich ľudí taktiež ako občanov, ktorí naňho nadávali a pľuli. Cintula bol nasledovne odvedený a vypočúvaný NAKA. Jeho zbraň a ruksak zostali na mieste činu pre vyšetrovanie.

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Poézia

[upraviť | upraviť zdroj]

Próza

[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Poverená osoba vychovávajúca členov SZM a mladých k osobnej zodpovednosti za vývin socialistickej spoločnosti prostredníctvom všímania si nedostatkov a vzbudzovania odvahy poukázať na ne, pomáhať pri ich odstraňovaní a ich predchádzaní.[11]
  2. ↑ Definuje ju ako: „nadgeneračný fenomén, súhrnne ho možno nazvať súčasnou ľudovou tvorbou, lebo nemá poeticky individuálne špecifiká, ktoré by v dielach určovali osobitú ideovo-estetickú kvalitu; prevláda v nej neuvedomovaný básnický tvar alebo pasívna remeselnosť, vo vyjadrení zas explicitnosť či prepoetizovanosť, textovo je viac-menej povrchne kompilačná. Literárnosť komunikácie tu má sekundárne postavenie, dôležitejšia je autokomunikácia, priateľská, rodinná, regionálna, príležitostná alebo duchovná komunikácia vedená anticipáciou predstavy poézie opretej o jej všeobecné, tradičné, frekventované modely.“[28]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g h i j k l m Tu žijeme 3: almanach členov Literárneho klubu Dúha v Leviciach. Tlmače : SB Press, 2013. ISBN 978-80-89395-26-2. S. 17.
  2. ↑ a b c d e f g h i j k l m Tu žijeme 4: almanach členov Literárneho klubu Dúha v Leviciach. Tlmače : SB Press, 2015. ISBN 978-80-89395-35-4. S. 19.
  3. ↑ BIELIK, Miroslav (zost.). Básnici 2018: antológia poézie členov, prispievateľov a priaznivcov Spolku slovenských spisovateľov. Bratislava : Spolok slovenských spisovateľov, 2018. ISBN 978-80-8194-101-6. S. 218.
  4. ↑ KIŠŠOVÁ, Katarína. Podrobnosti o strelcovi: Atentát na Fica spáchal 71-ročný spisovateľ z Levíc. tvnoviny.sk (Bratislava: MARKÍZA – SLOVAKIA), 2024-05-15. Dostupné online [cit. 2024-05-15].
  5. ↑ a b TAKÁČ, Adam. Kto je muž, ktorý postrelil premiéra Fica : Spisovateľ Juraj Cintula hlásal, že odmieta násilie. Ako SBS-kár sa raz vrátil z práce dobitý. Denník Postoj (Bratislava: Postoj Media), 2024-05-15. Dostupné online [cit. 2024-05-28]. ISSN 1336-720X.
  6. ↑ CINTULA, Juraj. Študentské bratstvo. Štiavnické noviny, 2016, roč. 27, čís. 24, s. 6. ISSN 1337-8023.
  7. ↑ a b CINTULA, Juraj. Návraty a stretnutia. Štiavnické noviny, 2011, roč. 22, čís. 23, s. 4. ISSN 1337-8023.
  8. ↑ CINTULA, Juraj. Óda na Banskú Štiavnicu a Cap á l'Est. Štiavnické noviny, 2013, roč. 24, čís. 29, s. 10. ISSN 1337-8023.
  9. ↑ [Inzercia]. Pohronie, 1990, roč. 23 (45), čís. 7, s. [4].
  10. ↑ a b c d e f g h Kamarád slovenského atentátníka: Byl to rebel a zklamaný člověk. In: VILČEK, Ivan. Novinky.cz [online]. Praha: Borgis, 2024-05-24, [cit. 2024-06-02]. Dostupné online.
  11. ↑ reflektor mladých SZM. In: BROKL, Vilém, a kol. Stručný slovník teórie a praxe výstavby strany. Bratislava : Pravda, 1989. S. 117.
  12. ↑ CINTULA, Juraj. Tlač má široké možnosti. Hlas baníka: časopis ZS-ROH Uhoľných baní n. p, 1978, roč. 29, čís. 37, s. 3. ISSN 1210-2342.
  13. ↑ CINTULA, Juraj. Všetko sa skladá z maličkostí. Hlas baníka: časopis ZS-ROH Uhoľných baní n. p, 1978, roč. 29, čís. 30, s. 3. ISSN 1210-2342.
  14. ↑ a b c ZDÚT, Matúš. O politike hovoril priveľa, mal rád pravidlá. Kamarát Juraja C. opisuje, aký bol človek. Denník N (Bratislava: N Press), 2024-05-24. Dostupné online [cit. 2024-05-28]. ISSN 1339-844X.
  15. ↑ KYSEĽ, Tomáš. Atentátnika, ktorý strieľal na Fica, prenasledovala ŠtB. Otvorene vystupoval proti komunistom [online]. Aktuality.sk, 2024-05-16, [cit. 2024-06-02]. Dostupné online.
  16. ↑ [Vysvetľujúci text o vzťahu Juraja Cintulu a Literárneho klubu Dúha] [online]. Literárny Klub Dúha, 2024-05-18, [cit. 2024-06-02]. Dostupné online.
  17. ↑ Úvod [online]. Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov. Dostupné online. Archivované 2024-05-19 z originálu.
  18. ↑ Kto je Juraj Cintula, atentátnik na Fica? V minulosti bol aj terčom útoku a jeho sused ho pozná ako dobrého človeka [online]. SITA Slovenská tlačová agentúra, 2024-05-16, [cit. 2024-06-02]. Dostupné online.
  19. ↑ CINTULA, Juraj. Darovaná sloboda. Pohronie, 2009, roč. 64, čís. 17, s. 11.
  20. ↑ CINTULA, Juraj. Do vlastných radov. Pohronie, 2009, roč. 64, čís. 39, s. 11.
  21. ↑ CINTULA, Juraj. Ľudstvo. Pohronie, 2009, roč. 64, čís. 23, s. 11.
  22. ↑ CINTULA, Juraj. Všetko mi vadí. Pohronie, 2008, roč. 63, čís. 2, s. 6.
  23. ↑ CINTULA, Juraj. Krivdy. Pohronie, 2008, roč. 63, čís. 42, s. 6.
  24. ↑ CINTULA, Juraj. Pre koho ten slovopád. Pohronie, 2008, roč. 63, čís. 34, s. 6.
  25. ↑ Antracitový Silvester. Slovenská brána: noviny pracujúcich Slovenských energetických strojární v Tlmačoch a okolia, 2014, roč. 24, čís. 24, s. 3. ISSN 1338-9440.
  26. ↑ CINTULA, Juraj. Sila ženy. Štiavnické noviny, 2015, roč. 26, čís. 34, s. 2. ISSN 1337-8023.
  27. ↑ a b Cesta k dubisku. Knižná revue: časopis pre fanúšikov knihy a literatúry, 2007, roč. 17, čís. 16-17, s. XX. ISSN 1210-1982.
  28. ↑ a b c MATEJOV, Radoslav. Istoty a neistoty lyriky. Knižná revue: časopis pre fanúšikov knihy a literatúry, 2008, roč. 18, čís. 14 – 15, s. XVII. ISSN 1210-1982.
  29. ↑ CINTULA, Juraj. Berlínsky múr v Leviciach: Kto (ne)mslí na občana?. Pohronie, 2008, roč. 63, čís. 35, s. 3.
  30. ↑ CINTULA, Juraj. Čo by som poradil/a hlave štátu?. Pohronie, 2008, roč. 63, čís. 26, s. 3.
  31. ↑ RÁCHELA, Štefan. Väčšina rodičov štrajk podporila. Pohronie, 2012, roč. 67, čís. 34, s. 3.
  32. ↑ CINTULA, Juraj. List ošumelého dôchodcu nápaditej maturantke. Pohronie, 2008, roč. 63, čís. 21, s. 6.
  33. ↑ CINTULA, Juraj. Cintorín kníh. Literárny týždenník: časopis Spolku slovenských spisovateľov, 2014, roč. 27, čís. 29-30, s. 5. ISSN 0862-5999.
  34. ↑ a b CINTULA, Juraj. Hracie pasce. Štiavnické noviny, 2015, roč. 26, čís. 29, s. 4. ISSN 1337-8023.
  35. ↑ BERNÁTHOVÁ, Janka; KUCHTOVÁ, Oľga. O proteste Banskoštiavničanov ešte raz. Štiavnické noviny, 2016, roč. 27, čís. 14, s. 4. ISSN 1337-8023.
  36. ↑ a b c HAVLICKÁ, Václav Janouš, Kateřina. Básník, sekuriťák, sympatizant opozice. Kdo je podezřelý z útoku na Fica [online]. iDNES.cz, 2024-05-15, [cit. 2024-06-02]. Dostupné online.
  37. ↑ a b c d JURSOVÁ PRACHÁROVÁ, Veronika. Nepravdivé informácie o útočníkovi, ktorý strieľal na Fica [online]. Demagog.sk, [cit. 2024-06-02]. Dostupné online.
  38. ↑ a b c d e f g h i j CINTULA, Juraj. Efata: o Cigánoch a Rómoch. Levice : Levické tlačiarne LVT, 2015. ISBN 978-80-968340-8-2.
  39. ↑ VLAČUHOVÁ, Marta. Rómske príbehy. Levice : Literárny klub Dúha, 2018. ISBN 978-80-973145-0-7. S. 72.
  40. ↑ Takto si určite koniec šichty nepredstavoval. Domov šiel surovo dobitý [online]. tvnoviny.sk, 2016-09-12, rev. 2024-05-15, [cit. 2023-06-02]. Dostupné online.
  41. ↑ hnutie Proti násiliu [online]. Peticie.com. Dostupné online. Archivované 2024-05-20 z originálu.
  42. ↑ Kto je atentátnikom Roberta Fica? (profil strelca) [online]. Aktuality.sk, 2024-05-15, [cit. 2024-06-02]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Juraj_Cintula&oldid=7923535“