Konstantin Petrovič Feoktistov

Konstantin Feoktistov
kozmonaut NPO Energija
Konstantin Feoktistov v roku 1965
Št. príslušnosť	ZSSR/Rusko
Stav	zosnulý
Narodenie	7. február 1926 Voronež, Ruská SFSR, ZSSR (dnešné Rusko)
Úmrtie	21. november 2009 (83 rokov) Moskva, Rusko
Iné zamestnanie	konštruktér
Čas vo vesmíre	1 deň, 17 minút
Kozmonaut od	11. júna 1964
Misie	Voschod 1
Kozmonaut do	28. októbra 1987
Kozmonautický portál  Biografický portál

Konstantin Petrovič Feoktistov (rus. Константин Петрович Феоктистов; * 7. február 1926, Voronež – † 21. november 2009, Moskva) bol sovietsky kozmonaut, vedec a vedúci konštruktér kozmických lodí (Vostok, Voschod a Sojuz) a kozmických staníc Saľut. V roku 1964 sa ako vedecký pracovník zúčastnil spolu s Vladimirom Komarovom a Borisom Jegorovom prvého kozmického letu trojčlennej posádky v kozmickej lodi Voschod 1. Spolu s lekárom Jegorovom boli prvými sovietskymi civilnými kozmonautmi. Feoktistov bol tiež jediný zo sovietskych kozmonautov, ktorý nebol členom komunistickej strany (KSSZ). V rokoch 1974 až 1990 bol námestníkom generálneho konštruktéra NPO Energija, popredného podniku sovietskeho pilotovaného kozmického programu. Je po ňom pomenovaný aj kráter Feoktistov na odvrátenej strane Mesiaca.

Život

Mladosť a druhá svetová vojna

Narodil sa 7. februára 1926 v meste Voronež v úradníckej rodine ruskej národnosti. Otec Piotr Pavlovič Feoktistov (1890 – 1984) bol účtovníkom, matka Marija Fiodorovna (1890 – 1957) zdravotnou sestrou, neskôr pokladníčkou sporiteľne. Na začiatku sovietsko-nemeckej vojny rodina stratila jeho staršieho brata Borisa, nezvestného od roku 1941. V lete 1942 dokončil deviatu triedu a dobrovoľne sa prihlásil do armády. Vo vojsku strávil len necelé dva mesiace od 7. júla do 28. augusta 1942. Bol poslaný k prieskumnej jednotke voronežského frontu. Pri šiestej prieskumnej akcii padol do rúk nemeckých jednotiek v oblasti Voroneže. Nemci sa ho rozhodli za špionáž na mieste popraviť. Privliekli ho k zákopu a zasiahli ho z pištole do hlavy. Keďže po páde do zákopu ležal na bruchu, si jeho popravcovia nevšimli, že ešte žije a odišli. Strela mu vnikla do tela v oblasti sánky a vyletela krkom. Feoktistov stratil vedomie, ale po ich odchode sa v noci prebral a ťažko ranený došiel späť k svojej jednotke. Po vyliečení bol z armády prepustený.

Štúdium a kozmický program

Z Voroneže ho matka odviezla do mesta Kokand v Uzbekistane, aby dokončil desiatu triedu. V roku 1943 odišiel do Moskvy, kde sa prihlásil do leteckého inštitútu, ale nebol prijatý. Nakoniec začal študovať Baumanovu vysokú technickú školu. Po získaní záverečného diplomu v roku 1949 nastúpil na dva roky do výrobnej raketovej továrne v Zlatouste na Urale a pripravoval sa na ašpirantúru. V roku 1951 prešiel do 4. („raketového“) vedecko-výskumného inštitútu ministerstva obrany (NII-4), obhájil tu dizertáciu a v januári 1955 získal hodnosť kandidáta vied (doktorom vied sa stal v júli 1967).

Sovietska poštová známka z roku 1964 na počesť Konstantina Feoktistova

V roku 1957 prešiel do Skúšobnej konštrukčnej kancelárie č. 1 (OKB-1) Sergeja Koroľova zaoberajúcej sa konštrukciou medzikontinentálnej balistickej rakety a nadväzujúcimi aplikáciami vrátane umelých družíc Zeme a kozmických lodí. Tu tiež získal dva Rady červenej zástavy za zásluhy o rozvoj vedy a techniky. V novej práci rýchlo postupoval, v decembri 1957 bol menovaný šéfprojektantom a čoskoro viedol projekčné práce na prvej sovietskej kozmickej lodi Vostok a jej trojmiestnej verzie Voschod.

V jednomiestnych Vostokoch lietali len vojenskí kozmonauti, ktorí organizačne patrili pod vojenské letectvo. Pri viacmiestnych Voschodoch si konštruktéri na čele s Koroľovom vybojovali u letectva zmiešanú posádku. Vo Voschode 1 tak letel vojak (Vladimir Komarov), lekár (Boris Jegorov) a vedec. Najprv bol od júla 1964 kandidátom na pozíciu vedca Georgij Katys, pričom Feoktistov zaujal miesto náhradníka, ale v septembri 1964 si poradie prehodili. Za možnosť letieť do vesmíru vďačil najmä rozhodnej podpore Koroľova, vďaka ktorej boli špeciálne pre neho znížené doposiaľ platné zdravotné požiadavky na budúcich kozmonautov.

Na obežnú dráhu Zeme vzlietli všetci traja z Bajkonuru s Voschodom 1 dňa 12. októbra 1964. Kozmonauti natesnaní v kabíne pôvodne určenej pre jedného (dokonca ani nemali skafandre – jednoducho by sa v nich do lode nezmestili) strávili vo vesmíre 1 deň a 17 minút. Feoktistov počas letu pracoval ako vedecký pracovník, filmoval, pozoroval hviezdy, zaoberal sa novým orientačným systémom lode. Potom 13. októbra pristáli v severnom Kazachstane. Za perfektný výkon posádka získala tradične titul Hrdinov Sovietskeho zväzu, pričom Feoktistov za výborné konštrukčné výsledky aj niekoľko ďalších vyznamenaní. Pretože sa do kozmickej lode dostal predovšetkým z pozície jej šéfkonštruktéra, nespĺňal povinnú požiadavku pre všetkých ostatných sovietskych kozmonautov – členstvo v komunistickej strane (KSSZ).

Potom sa Feoktistov sústredil na vývoj lodí novej generácie – Sojuzov, a lodí lunárneho programu (11F93 a 11F94). V rokoch 1967 – 1968 sa zúčastnil výcviku pre let na Sojuzoch, ale v máji 1968 bol zo zdravotných dôvodov vyradený z prípravy. Od roku 1968 viedol práce na orbitálnych kozmických staniciach DOS, neskôr nazvaných Saľut. Z pozície námestníka generálneho konštruktéra NPO Energija (tak bola premenovaná Koroľovova OKB-1) riadil od júna 1974 vývoj a zdokonaľovanie lodí Sojuz, Progress, kozmických staníc Saľut a Mir. Od 1. januára 1977 bol formálne zaradený do oddielu kozmonautov NPO Energija. Nádej na druhý kozmický let prišla v máji 1980, kedy bol zaradený do opravárskej expedície na Saľut 6, ale v októbri 1980, mesiac pred štartom, ho lekári z posádky vyradili. V roku 1982 vtedajší generálny konštruktér Energije Valentin Gluško presadil myšlienku letu „starého“ kozmonauta (na tento post bol určený Feoktistov) s lekárom sledujúcim jeho zdravotný stav, ale počas výberu a výcviku lekára (popredného kardiológa Olega Aťkova) sa Feoktistovovo zdravie natoľko zhoršilo, že bol v posádke nahradený. Z oddielu kozmonautov odišiel po desiatich rokoch 28. októbra 1987. Energiju opustil až v máji 1990.

Neskorší život

V rokoch 1990 – 2005 prednášal na Baumanovej technickej univerzite. Publikoval asi 150 vedeckých prác a mnoho popularizačných kníh. Už od šesťdesiatych rokov sa stal pravidelným komentátorom kozmonautických udalostí v tlači. Bol tiež kritikom misií na iné planéty s ľudskou posádkou, čo považoval za zbytočné plytvanie peniazmi. Komentoval aj let Apolla 13. „Ukázala sa prepracovanosť amerického systému riadenia veľkých projektov, neobyčajná schopnosť improvizácie pozemného personálu aj astronautov tam hore a neobyčajná vycvičenosť všetkých ľudí. Sovietsky kozmonaut a konštruktér Konstantin Feoktistov mi raz povedal: Viete, my by sme to nedokázali,“ vyjadril sa Karel Pacner, autor niekoľkých kníh o letoch do vesmíru. Feoktistov bol ženatý a mal jedno dieťa. Bol po ňom pomenovaný aj jeden z kráterov na odvrátenej strane Mesiaca. Zomrel 21. novembra 2009 v Moskve.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Konstantin Petrovič Feoktistov

Externé odkazy

• Konstantin Feoktistov na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Konstantin Feoktistov v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)
• Konstantin Feoktistov na stránkach kozmo-data.sk (po slovensky)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Konstantin Feoktistov na českej Wikipédii.