Preskočiť na obsah

Leningradsko-novgorodská operácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Leningradsko-novgorodská operácia
Súčasť bojov východného frontu počas druhej svetovej vojny

Mapa bojov od augusta 1943 do decembra 1944
Dátum 14. január - 1. marec 1944
Miesto Leningrad, Fínsky záliv
Výsledok Víťazstvo Červenej armády
Protivníci
Sovietsky zväz Nacistické Nemecko
Velitelia
V.F. Tribuc
K.A. Mereckov
L.A. Govorov
M.M. Popov
Walter Model
Georg von Küchler
Sila
822 100 mužov
385 tankov
370 lietadiel
741 000 mužov
10 000 diel
385 tankov
Straty
237 267 ranených
76 686 mŕtvych[1]
rozbitie 23 divízií
zničenie 3 divízií
Východný front
BarbarossaPokračovacia vojnaZa polárnym kruhomLeningradRostovMoskvaSevastopoľKerč-Feodosia - 2. CharkovVoronež-VorošilovgradRžev-ViazmaStalingradKaukazRžev-SyčovkaVelikije LukiOstrogošsk-RossošVoronež-Kastornoje3. CharkovKurskSmolenskDonbasDneperPravobrežná UkrajinaLeningrad-NovgorodKrymBagrationĽvov-SandomierzJassy-KišinevVýchodné KarpatyPobaltieKurónskoLaponskoRumunskoBulharskoDebrecínKosovoBelehradBudapešťVisla-OdraZápadné KarpatyVýchodné PruskoHorné SliezskoDolné SliezskoViedeňBerlínPraha

Leningradsko-novgorodská operácia bola sovietska útočná operácia uskutočnená počas bojov o Leningrad počas bojov na východnom fronte v Pobaltí cez druhú svetovú vojnu. Trvala od 13. januára do 1. marca 1944. Uskutočnili ju vojská sovietskeho leningradského (Govorov), volchovského (Mereckov) a 2. baltického frontu (Popov) s podporou sovietskej baltickej flotily. Proti týmto vojskám stála nemecká skupina armád Sever so 16. a 18. armádou. Cieľom sovietskej ofenzívy bolo zatlačiť nemecké vojská mimo dosah Leningradu a definitívne ukončiť blokádu pozemného spojenia s mestom. Tú sa podarilo nadviazať už v roku 1943, no železničné spojenie bolo stále v dosahu nemeckého delostrelectva.

Operáciu tvorili tieto čiastkové akcie:

Sovietskym vojskám sa v priebehu bitky podarilo definitívne preraziť blokádu Leningradu, oslobodiť väčšinu Leningradskej a Kalininskej oblasti a priblížiť sa k hraniciam Pobaltia, pričom postúpili o 220 až 280 km. Plánovaný prienik do pobaltských štátov sa im však nepodaril.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. KRIVOŠEJEV, G.F. Rossija i SSSR v vojnach XX veka Poteri vooružennych sil Statističeskoje issledovanie [online]. Moskva: Oloma-Press, 2001, [cit. 2009-04-17]. Dostupné online. Archivované 2010-03-30 z originálu. (rusky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]