Preskočiť na obsah

Pražská operácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Pražská operácia
Súčasť druhej svetovej vojny

Boje na území Česko-Slovenska, Maďarska a Rumunska
Dátum 6. máj – 11. máj 1945
Miesto Česko-Slovensko, Nemecko, Maďarsko, Rakúsko
Výsledok Zdrvujúce víťazstvo Červenej armády
Protivníci
Sovietsky zväz
Česko-Slovensko
Poľsko
Rumunsko

Vlajka Ruská oslobodenecká armáda

Nacistické Nemecko
Hungary 1940 Maďarsko[1]
First Slovak Republic 1939-1945 Slovenská republika
Velitelia
Ivan S. Konev
(1. ukrajinský front)
Rodion J. Malinovskij
(2. ukrajinský front)
Andrej I. Jeriomenko
(4. ukrajinský front)
Ferdinand Schörner
(Skupina armád Stred)
Lothar Rendulic
(Skupina armád Ostmark)
Sila
2 100 000 mužov 900 000 mužov
Straty
11 997 mŕtvych alebo nezvestných
40 501 ranených alebo chorých
50 000 mŕtvych
850 000 zajatých
Východný front
BarbarossaPokračovacia vojnaZa polárnym kruhomLeningradRostovMoskvaSevastopoľKerč-Feodosia - 2. CharkovVoronež-VorošilovgradRžev-ViazmaStalingradKaukazRžev-SyčovkaVelikije LukiOstrogošsk-RossošVoronež-Kastornoje3. CharkovKurskSmolenskDonbasDneperPravobrežná UkrajinaLeningrad-NovgorodKrymBagrationĽvov-SandomierzJassy-KišinevVýchodné KarpatyPobaltieKurónskoLaponskoRumunskoBulharskoDebrecínKosovoBelehradBudapešťVisla-OdraZápadné KarpatyVýchodné PruskoHorné SliezskoDolné SliezskoViedeňBerlínPraha

Pražská operácia alebo pražská ofenzíva 6. mája11. mája 1945 (rus. Пражская наступательная операция – Pražskaja nastupatělnaja operacija) bola poslednou väčšou ofenzívou na východnom fronte počas druhej svetovej vojny. Jej cieľom bolo zlikvidovať zoskupenie nemeckých vojsk ustupujúcich Českom a pomôcť pražskému povstaniu.

Pražská operácia bola plánovaná postupne už od februára 1945 po tom, čo bola na Jaltskej konferencii dohodnutá demarkačná línia, ktorá oddeľovala zóny postupu jednotlivých vojsk Spojencov. Sovietsky dôraz na rozvíjanie bojových operácii na Berlínsky smer však spôsobilo, že sa na území Čiech a Moravy nachádzala silná nemecká armáda o počte zhruba 900 000 mužov skupiny armád Stred, ktorí sa pokúšali prebojovať na západ, zatiaľ čo v priebehu apríla prebiehali ťažké boje o Berlín.

Od začiatku bolo zrejmé, že postup cez hraničné pohoria bude náročný a že dôjde k náročným bojom. Pražská operácia sa mala uskutočniť útokom z troch strán smerom na Prahu, pričom malo dôjsť k oslobodeniu podstatnej časti Čiech. Zo Saska mali útočiť vojská 1. ukrajinského frontu maršala I. S. Koneva, z južnej Moravy mali útočiť vojská 2. ukrajinského frontu pod velením maršala Rodiona Malinovského a zo severnej Moravy a Sliezka mal postupovať 4. ukrajinský front generála Andreja Jeriomenka. Počiatkom mája 1945 došlo k podstatnej zmene situácie, keď Červená armáda dobyla Berlín a nemecké vojská prakticky prestali klásť odpor západným spojencom. 5. mája vypuklo Pražské povstanie a povstalci žiadali o pomoc. Vo dňoch 5. – 6. mája 1945 postúpila americké vojská pod velením generála Georgea S. Pattona na dohodnutú demarkačnú čiaru a Patton žiadal vrchného veliteľa amerických síl Dwighta D. Eisenhowera o povolenie ďalšieho postupu na Prahu a do vnútrozemia Čiech. To si však sovietska strana nepriala a Eisenhower ďalší postup neschválil. Česko-Slovensko malo spadať do sovietskej sféry vplyvu, v priestore sa nachádzala početná nemecká armáda s vybavením, bolo tam veľa nemeckých tovární (vrátane podzemných), ktoré mali pripadnúť ako vojnové reparácie Sovietskemu zväzu. Preto už v nedeľu 6. mája 1945 boli v skorých ranných hodinách urýchlene zahájené prípravy na útok do stredu Čiech.

Pomer síl

[upraviť | upraviť zdroj]

Do boja vstupovali sovietske vojská s impozatnou silou. Proti približne 900 tisícom nemeckých vojakov stálo 980 tisíc príslušníkov 1. ukrajinského frontu (vrátane 76 tisíc vojakov 2. poľskej armády), 710 tisíc príslušníkov 2. ukrajinského frontu (vrátane 96 tisíc vojakov 1. a 4. rumunskej armády) a 410 tisíc príslušníkov 4. ukrajinského frontu (vrátane 60 tisíc vojakov 1. čs. armádneho zboru), celkovo 2 100 000 vojakov. Vojská červenej armády a Spojencov mali výhodu pomeru síl u diel a mínometov 3,1 ku 1 a v bojových lietadlách 4 ku 1, v tankoch a samohybných delách bol pomer približne rovnaký. Nemci sa však mohli spoliehať na dobre členenú obranu a aj prírodne nepriechodnú bariéru – pohraničné pohoria Českej vysočiny. K zákopovým a opevňovacím prácam bolo pred koncom vojny pod hrozbou trestu smrti nútené aj české civilné obyvateľstvo.

Smery úderov

[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný útok na Prahu začal popoludní 6. mája, keď sa vojská 1. ukrajinského frontu pri Riese v blízkosti Drážďan dali do pohybu. Rýchle tankové úderné skupiny 3. a 4. gardovej tankovej armády obišli Drážďany a postupovali smerom ku Krušným horám. Nemecká armáda v tomto priestore kládla iba chabý odpor, a tak jednotky postupovali pomerne rýchlo a to i vzhľadom k daždivému počasiu. V noci zo 7. na 8. mája prekročili úderné skupiny Červenej armády v priestore hraničných prechodov Cínovec, Moldava a Mníšek predmníchovské česko-slovensko-nemecké hranice a pokračovali v útoku smerom na Teplice a Duchcov. Do všeobecného útoku sa pustili aj ostatné vojská 1. ukrajinského frontu a to najmä z okolia Drážďan, ale aj z línie SaskoLužiceSliezsko, kde boli rozmiestnené vojská 1. ukrajinského frontu a jednotky spojeneckej poľskej armády. Táto vojenská sila sa dala do pohybu smerom k severným česko-slovenským hraniciam. 7. mája začali z oblasti Moravy aj útoky 2. ukrajinského frontu pod velením maršala Rodiona Malinovského, ktorý ukončil Bratislavsko-brniansku operáciu a 4. ukrajinského frontu generála Andreja Jeriomenka, ktoré sa krátko predtým účastnili Ostravsko-opavskej operácie. Ďalšie sovietske jednotky útočili cez severné Rakúsko smerom k Českým Budejoviciam.

8. máj 1945

[upraviť | upraviť zdroj]

8. mája napriek tomu, že bol verejne známy podpis kapitulačného aktu v Remeši boje stále pokračovali. Nemci sa nechceli vzdať Červenej armáde a začali ustupovať smerom na západ, do zajatia Spojencov. Útok 1. ukrajinského frontu pokračoval smerom na Louny a na Terezín, u Žatca zajali jednotky 5. gardového mechanizovaného zboru kolónu so štábom maršala Ferdinanda Schörnera, ktorá unikala z kúpeľov Velichovek do amerického zajatia. Ferdinand Schörner však k Američanom utiekol lietadlom. Do polnoci z 8. na 9. mája, kedy mal vstúpiť v platnosť kapitulačný akt, postúpili úderné mechanizované skupiny 1. ukrajinského frontu až do Loun, ostatné oddiely tohto frontu postúpili do tesnej blízkosti západných a severných hraníc predmníchovského Česko-Slovenska. Na Morave jednotky 4. ukrajinského frontu 8. mája zlikvidovali nemecký obranný výbežok u Přerova a Olomouca a jeho vojskám sa v súčinnosti s jednotkami 1. čs. armádneho zboru podarilo preniknúť na líniu JeseníkŠumperkProstějov.

Dokončenie operácie

[upraviť | upraviť zdroj]

9. mája o polnoci sa v Berlínskom predmestí Karlshorst uskutočnil druhý podpis kapitulačného aktu, ktorý sa tentoraz odohral aj za prítomnosti sovietskej delegácie, vedenej maršalom Žukovom. Ukončenie bojov a zloženie zbraní nemeckých vojsk malo vstúpiť v platnosť 9. mája o jednej hodine ráno. V tej dobe však na celej línii frontu dochádzalo k ničeniu nepotrebnej nemeckej techniky a materiálu a k ústupu nemeckých síl, ktoré sa pokúšali dostať do amerického zajatia. Bojové akcie Červenej armády a spojencov 9. mája spočívali v prenasledovaniu nemeckých jednotiek, pričom miestami dochádzalo ešte k malým vojenským akciám.

9. mája v skorých ranných hodinách prenikli vojská 1. ukrajinského frontu zo smeru od Slaného a Veltrus do Prahy. Do Čiech a do Prahy postupovali toho istého dňa sovietske vojská prakticky zo všetkých smerov. Ráno 9. mája 1945 sa do mesta dostali prvé sovietske tankové jednotky 63. gardovej tankovej brigády. Na malostranskom Klárove jedny z prvých tankov č. 23, 24 a 25 typu T-34/85 narazili 3 nemecké stíhače tankov Hetzer. Tank č. 23 bol v boji zničený, veliteľ tanku poručík Ivan Grigorijevič Gončarenko zahynul.

10. mája skoro ráno dorazili do Prahy aj tanky 1. česko-slovenskej tankovej brigády, ktoré už predchádzajúci deň vyrazili od Litovle. Boje trvali do 11. mája, kedy dochádzalo k ozbrojeným zrážkam so skupinami nemeckých jednotiek, ktoré sa pokúšali prebojovať k demarkačnej línii, kde by sa vzdali do rúk západných Spojencov. Išlo najmä o jednotky Waffen SS, ktorým velil K.F. von Pückler-Burghaus. Posledné ozbrojené zrážky v okolí Milína sa skončili kapituláciou Nemcov v skorých ranných hodinách 12. mája 1945.[2] Na česko-slovenskom území zajali sovietske vojská 900 000 nemeckých vojakov a 60 generálov. Aj po skončení bojov však sovietske jednotky a vojaci česko-slovenskej, rumunskej a poľskej armády čistili lesy od zbehov a od ukrývajúcich sa nemeckých vojakov a postupne odmínovávali cesty, infraštruktúru a civilné objekty. Sovietske vojská zostali na území Česko-Slovenska do novembra 1945, keď rovnako ako americké jednotky Česko-Slovensko opustili.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2016-07-20]. Dostupné online. Archivované 2009-10-02 z originálu.
  2. VELFL, J. Slivice 11. 5. – 12. 5. 1945 [online]. Hornické muzeum Příbram, [cit. 2010-06-06]. Dostupné online. Archivované 2011-08-21 z originálu.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pražská ofenzíva na českej Wikipédii.