Bitka o Sevastopoľ (1942)

Bitka o Sevastopoľ
Súčasť bojov východného frontu počas druhej svetovej vojny
Boje na Kryme od decembra 1941 do mája 1942
Dátum 30. október 1941 – 9. júl 1942 Miesto Sevastopoľ, polostrov Krym, juh ZSSR (dnes Rusko) Výsledok víťazstvo vojsk Osi
Protivníci
Sovietsky zväz	Nacistické Nemecko Rumunsko
Velitelia
Ivan Petrov Filipp Okťabrskij	Erich von Manstein Gheorghe Avramescu
Sila
106 000 mužov (z toho 82 000 v bojových jednotkách) 606 diel 38 tankov 109 lietadiel	350 000 mužov (z toho 204 000 v bojových jednotkách) 670 diel 450 tankov a obrnených vozidiel 600 lietadiel
Straty
156 880 mŕtvych a nezvestných 43 601 ranených	najmenej 100 000 padlých, ranených a nezvestných
Historický portál

Východný front

Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha

Bitka o Sevastopoľ bolo ozbrojené stretnutie medzi vojskami Osi (Nemecko, Rumunsko) a ZSSR na východnom fronte počas druhej svetovej vojny. Odohrávala sa od 30. októbra 1941 do 4. júla 1942 v Sevastopole a jeho okolí. Toto mesto bolo hlavným prístavom sovietskej Čiernomorskej flotily. Významnou predohrou bitky boli boje o prístup na Krym. Po prelomení sovietskej obrany sa nemeckým a rumunským vojskám podarilo pomerne rýchlo obsadiť vnútrozemie polostrova. Nasledujúcich 250 dní trvajúce boje o obliehaný Sevastopoľ sa skončili porážkou sovietskych vojsk a veľkými stratami na oboch stranách.

Sevastopoľ 22. júna 1941

Prvý útok na Sevastopoľ uskutočnila Luftwaffe už 22. júna 1941, s cieľom torpédami a magnetickými mínami zablokovať sovietsku Čiernomorskú flotilu v prístave. Ako na jednom z mála miest bola obrana pripravená a nemecký útok a nemecké lietadlá sa stretli so silnou protilietadlovou paľbou a sovietske námorníctvo neutrpelo žiadne závažné straty.

Zaistenie Krymu

Pri plánovaní útoku na ZSSR dostala za úlohu nemecká 11. armáda, pod vedením Eugena von Schoberta zaistiť pravé krídlo skupiny armád Juh, obsadiť Krym a navyše postupovať k Rostovu nad Donom. Išlo o dva rozdielne ciele, ktoré nebolo možné dosiahnuť naraz, pretože na to armáda nemala dostatok síl. Jej veliteľ navyše počas prvých dní bojov zahynul, keď jeho lietadlo Fi 156 Storch pristálo uprostred sovietskeho mínového poľa. Vedením bojových operácií bol následne poverený Erich von Manstein, bývalý veliteľ LIV. zboru. Získanie Krymu bolo pre ďalšiu činnosť nemeckých vojsk v južnej časti východného frontu nesmierne dôležité. Krym bol akousi nepotopiteľnou lietadlovou loďou, odkiaľ mohlo čiernomorské námorníctvo a letectvo ohrozovať rumunské ropné polia, ako aj postupujúce nemecké vojská na južnej Ukrajine, v povodí Donu a Kubáne. Kerčský polostrov, na východnej časti Krymu, bol rovnako výhodným nástupiskom pre útok na Kubáň a Kaukaz. Obsadenie Krymu mohlo mať tiež významný vplyv na zatiahnutie Turecka do vojny. Preto velenie nemeckej armády rozhodlo, že uprednostní likvidáciu sovietskych vojsk na polostrove pred postupom na Rostov nad Donom.

Krym bránila sovietska 51. armáda vedená generálplukovníkom F.I. Kuznecovom, komisárom zboru A.S. Nikolajeovm a zástupcom veliteľa generálom P.I. Batovom. Armáda dosiahla v priebehu bitky svoju maximálnu silu okolo 235 000 mužov. Kuznecov však zvolil koncepciu obrany, ktorá sa ukázala nevhodná. Čiastočne ho k tomu nútila aj činnosť nepriateľa, ktorý mohol ľahko námorným alebo vzdušným výsadkom obísť ich postavenia. Preto namiesto zhromaždenia jednotiek v oblasti Perekopu, Išunskej šije a budovania záložných postavení v tyle, značnú časť svojich síl rozptýlil. Držal početné zálohy pri Čongare a Arabatskej kose (276. divízia), Sivaši (106. divízia), ale aj na južnom pobreží pri Jevpatorii, Alušte a Sudaku. Ďalšie 4 nepravidelné jazdecké divízie, sformované z miestneho obyvateľstva a záložníkov na Kryme, rozptýlil vo vnútrozemí, pre odrazenie prípadného leteckého výsadku. 271. divíziu držal v zálohe pri Simferopoli. Ťažisko nemeckého útoku na Perekopskej šiji spočiatku bránila iba sovietska 156. strelecká divízia.

Útok na Perekopskú šiju

Nemci a ich rumunskí spojenci sa na Krym museli dostať cez sotva 10 kilometrov širokú Perekopskú šiju, ktorá bola jedinou vhodnou suchozemskou spojnicou Krymu so zvyškom krajiny. Za touto oblasťou sa však nachádzala ďalšia nie príliš prechodná Išunská šija. Iné oblasti neboli vhodné vôbec: Sivaš plytký záliv na západe Azovského mora, ktorý oddeľuje Krym od ostatného kontinentu plytkými slanými močiarmi, v nemeckých očiach nebol pre pohyb pechoty vôbec vhodný, navyše bol príliš plytký na to aby mohli byť použité vyloďovacie plavidlá. Druhým miestom, cez ktoré vedie na polostrov pozemné spojenie je Arabatská kosa pri meste Geničesk, tá je však iba niekoľko desiatok metrov široká, čo dostačuje jedine na to aby cez ňu viedla železničná trať a cesta.

Manstein mal k dispozícii 9 nemeckých divízií a ďalšie 3 rumunské divízie, aj on však musel svoje sily rozdeliť. Nemci totiž čelili sovietskym vojskám aj na východe v oblasti Rostova nad Donom. Prišiel tiež o 350 lietadiel 4. vzdušnej armády, ktorá bola nasadená na podporu vojsk v oblasti Charkova a Rostova nad Donom. Sovieti sa s asi 50 000 mužmi pod vedením Pavla Batova (asi 6 divízií) bránili v oblasti Perekopskej šije, kde vytvorili proti nemeckému postupu 15 km hlbokú obranu.

Prvý útok na šiju začali nemecké vojská 24. septembra 1941. Začali sa 5 dní trvajúce boje v rozvrstvenej sovietskej obrane, na úplne plochom a neobývanom území šije. Po počiatočnom nemeckom úspechu, vyššie velenie odvolalo z útoku 1. brigádu SS Leibstandarte Adolf Hitler ako aj XXXXIX. horský zbor, spolu s väčšinou rumunských jednotiek. Časť tohto vojska pod vedením Ewalda von Kleista mala za úlohu zaútočiť na Donbas, rumunské jednotky sa zase zamerali na odrazenie sovietskeho protiútoku v oblasti Nogajskej stepi. Manstein namiesto toho dostal ako náhradu 2 pechotné divízie.

Útok cez Perekopskú šiju následne pokračoval od 18. októbra 1941, kedy sa Nemci začali prebíjať cez Išunskú šiju. 6 nemeckých divízií bojovalo proti 8 streleckým a 4 jazdeckým divíziám Červenej armády. Časť týchto sovietskych jednotiek - tzv. Prímorská armáda bola iba nedávno stiahnutá z obliehanej Odesy a tieto jazdecké divízie boli preto kompletne bez koní. Pomerne úspešná a dobre organizovaná evakuácia sa skončila 16. októbra. Sovieti začali 24. októbra na Nemcov vyvíjať týmito jednotkami silný tlak a pokúšali sa protiútokmi získať stratené postavenia na Perokopskej šiji. Boje boli veľmi komplikované, pretože sovietske velenie neposkytlo svojim vojskám na polostrove v dôsledku kritickej situácie na iných úsekoch frontu dostatok potrebného materiálu, najmä munície a delostrelectva. Na šiji zatiaľ vrcholili tvrdé boje, v ktorých Nemci pomaly vytesňovali sovietske jednotky z ich postavení. Wehrmacht sa snažil kompenzovať nedostatok tankov hojným použitím delostrelectva. Straty boli vysoké na oboch stranách. 22. októbra 1941 bol Kuznecov zbavený velenia 51. armády, ktorú prevzal Pavel Batov. Vrchné velenie nad celým Krymom bolo prenechané viceadmirálovi G.I.Levčenkovi.

Od 26. do 28. októbra však útočiaci Nemci nasadili ďalšie dve divízie, ktoré dovtedy držali v zálohe a sovietsku obranu na styku 9. streleckého zboru a jednotiek Prímorskej armády prelomili. Po rovinatej stepi sa vydali na juh a juhovýchod ženúc pred sebou zvyšky obrancov šije z 51. armády. Manstein následne rozhodol obsadiť dôležité oporné body skôr, než okolo nich stihne červená armáda vybudovať obranu. Rozkázal preto rýchlo sformovať z toho mála motorizovanej techniky, ktorou jeho armáda disponovala improvizovanú údernú skupinu, ktorá mala čo najrýchlejšie preniknúť na juh Krymu k Jalte a rozdeliť sovietske vojsko na dve časti. Týmto krokom by výrazne znížil obranné možnosti Sovietov v oblasti. Časť sovietskych vojsk pod velením generála Petrova ustupovala smerom na Simferopoľ k prístavu Sevastopoľ a časť pod Batovovym vedením na východ k Feodosiji a Kerču. Petrov sa pre riskantný ústup k Sevastopoľu, rozhodol na vlastnú zodpovednosť po porade so svojimi podriadenými.

1. novembra bojová skupina pod vedením plukovníka Zieglera obsadila Simferopoľ a dosiahla Jaltu, čím fakticky rozdelila Krym na polovicu. 3. novembra Nemci získali Feodosiju a 15. novembra svoj úspech na Kryme dovŕšili dobytím mesta Kerč. Onedlho po obsadení Kerča, jednotky SS zlikvidovali 14 - 15 000 Židov, ktorí žili v meste. Postrieľali ich v protitankových zákopoch za mestom. Do 16. novembra Azovská flotila stiahla všetky ostávajúce jednotky 51. armády z Kerčského polostrova na Tamanský polostrov. Sovietske vojská utrpeli v týchto bojoch po celom Kryme ťažké straty, prišli o asi 700 diel, 160 tankov a 68 - 100 000 vojakov. Jediným miestom, ktoré zostalo v rukách Červenej armády bol opevnený prístav Sevastopoľ. Mesto, ktoré počas Krymskej vojny v rokoch 1855 až 1856 rok vzdorovalo britskému a francúzskemu obliehaniu.

Prvé útoky na Sevastopoľ

Námorníci obsluhujúci protilietadlový guľomet DŠK 1938 na obrnenom vlaku pri Sevastopole, jar 1942.

Na začiatku vojny, v júli 1941 začalo velenie Čiernomorskej flotily pripravovať prístav na prípadnú obranu pred pozemným útokom. Postupne sa začala stavba 3 línií obrany (predná, hlavná a záložná), ich príprava však do novembra nebola dokončená, hlavne prvej línie. Podarilo sa však pripraviť 82 opevnených delostreleckých postavení s námornými delami, 220 guľometných postavení a bunkrov, 33 km protitankových zákopov a 56 km protitankových zátarasov, umiestnených bolo asi 9600 pozemných mín.

Mestskú posádku tvorila 1 brigáda, 3 pluky a 19 práporov námornej pechoty, ktoré mali dovedna okolo 23 000 mužov, 150 delostreleckých zbraní (vrátane pobrežných batérií) a 82 lietadiel. Vojská Prímorskej armády vošli do mesta až 3. a 4. novembra. Tieto jednotky však boli v žalostnom stave. 172. strelecká divízia mala iba 940 vojakov, 25. čapajevská strelecká divízia 1670, 95. strelecká divízia 3759, 2. jazdecká (už dlhšiu dobu bez koní) 320, 421. strelecká divízia 3438 mužov. 40. a 42. jazdecká divízia mali dovedna iba 1496 mužov. Menej než 2000 ľudí mal tiež zborový delostrelecký pluk, gardový mínometný oddiel a tankový prápor. Celkové množstvo týchto vojsk sa odhaduje na 18—20 000 mužov, z toho len asi 4—5 000 bojaschopných pešiakov a 107 diel. Táto sila celej „armády“ sa nerovnala ani plnej sile jednej nemeckej divízie. Veľká časť jednotiek Prímorskej armády bola znovu sformovaná a doplnená, niektoré boli dokonca rozpustené, aby ich mužstvo doplnilo iné jednotky. Provizórne sformovanú obranu doplnili najmä dobrovoľníci z námorných jednotiek z mesta. Narýchlo museli byť prestavené aj obranné objekty v opevneniach okolo mesta, ktoré boli pôvodne dimenzované pre odrážanie útoku z mora a nie z pevniny, odkiaľ teraz útočili Nemci. Obrana mesta bola rozčlenená na 4 sektory, každému z nich velili velitelia divízií Prímorskej armády. Obranu celkovo zaisťovalo 55 000 ľudí, z toho 29 000 príslušníkov bojových jednotiek.

Prvý útok dvoch nemeckých pechotných a jednej motorizovanej divízie na mesto Sevastopoľ bol 30. októbra 1941 sovietskou obranou zastavený. Manstein rozhodol viesť útok z južnej strany po ceste z Jalty na Balaklavu, kde boli podľa jeho názoru sovietske opevnenia slabšie. O čo slabšie však boli opevnenia o to bol na tomto úseku komplikovanejší terén, ktorý obrancom zľahčoval situáciu. Na najkratšom smere na Sevastopoľ z Čerkez-Kermen a Mekenzie na severe boli vedené iba odľahčujúce útoky. 7. novembra vojaci morskej pechoty pri Duvankoj zničili 10 nemeckých obrnených vozidiel. 8. novembra Sovieti v snahe zatlačiť prenikajúcich Nemcov podnikli lokálne protiútoky jednotkami 7. a 8. námornej brigády. Už 11. novembra a nasledujúcich 10 dní Nemci pokračovali v ďalších intenzívnych útokoch. Nemci nasadili asi 4 divízie. Ťažké boje prebiehali v smere na Balaklavu blízko cesty z Jalty pri obci Kamary a Varnutky, kde boli obkľúčené zvyšky sovietskej 40. jazdeckej divízie. Petrov sa snažil odľahčiť týmto jednotkám útokmi na iných úsekoch frontu. 14. novembra sa 40. jazdeckej divízii podarilo uniknúť z nemeckého zovretia. 20. novembra sa nemecký útok, ktorý neviedol k žiadnym väčším úspechom zastavil. Pri bombardovaní mesta bol 12. novembra potopený v Severnej zátoke krížnik Červená Ukrajina. Väčšina Čiernomorskej flotily sa z mesta stiahla už 31. októbra. Omnoho tragickejšia a kontroverznejšia ale bola strata dopravnej lodi Armenia, ktorú torpédoval približne pred obedom 7. novembra nemecký Heinkel He 111. Na palube parníka sa nachádzalo v tej dobe najmenej 5000 ľudí, prevažná časť z nich boli ranení evakuovaní zo Sevastopoľa.

Na konci novembra hodlal Manstein znovu zaútočiť, teraz už preskupenými silami s dôrazom na severnú časť prstenca obrany. Začiatok tejto ofenzívy sa však stále oddiaľoval. Do 4. decembra 1941 nemecké vojská nedosiahli žiadny výraznejší pokrok. Do tej doby sa väčšina vojsk osi na Kryme sústredila k útoku na mesto. Jedna nemecká 46. pechotná divízia zostala chrániť Kerč, kde sa dalo očakávať vylodenie, jedna rumunská horská divízia bola nasadená v pohorí Jaila proti partizánom. Ochranu zostatku pobrežia mali zabezpečiť tylové jednotky a jedna brigáda rumunského jazdectva. Sovietom sa medzitým podarilo v priebehu novembra a začiatku decembra doplniť stavy svojich vojsk v meste. Po mori bola prisunutá 388. strelecká divízia a značné pochodové doplnky, ktoré začlenené do bojmi poznačených existujúcich jednotiek.

Novému útoku okrem preskupenia jednotiek predchádzalo 5-dňové ťažké ostreľovanie, do ktorého sa zapojili aj 800 mm kanóny Schwerer Gustav a Dora (strieľajúce najväčšie náboje v histórii delostrelectva, vážiace 7 ton). Podľa niektorých zdrojov, boli pri týchto bojoch použité aj delostrelecké granáty, ktoré obsahovali bojové otravné látky. Následne 6 nemeckých a 2 rumunské divízie 17. decembra obnovili svoje pozemné útoky. Hlavný úder zasiahol 3. a 4. sektor obrany v smere z Duvankoj na Belbeckú dolinu a Kamyšly. Cieľom bola železničná stanica Mekenzievy Gory a Inkerman, teda dôležité oporné body nad Severnou zátokou. Pomocné údery boli vedené z Nižného Čorgunja na Inkerman a po jaltskej ceste na Balaklavu. Boje sa však rozpadli na krvavé potýčky pripomínajúce zákopové boje prvej svetovej vojny. V tej dobe sa k hrôze vojny pridali i zhoršujúce sa zimné počasie a najmä dážď, ktoré výrazne sťažili vojenské operácie a zhoršil podmienky vojakov na oboch stranách. 21. decembra už boli Nemci na dosah Severnej zátoky. Sovietske vrchné velenie preto presunulo do Sevastopoľa ďalšie sily. V rozhodujúcom momente zasiahla 79. samostatná strelecká brigáda námornej pechoty, ktorá 22. decembra viedla protiútok v oblasti Mekenzieho hôr a zastavila nemecké útoky. 23. a 24. decembra sa podarilo do mesta prepraviť ďalšie posily, ktorými bola 345. strelecká divízia a tankový prápor. 28. decembra sa podarilo ukončiť prepravu 386. streleckej divízie. Sovietske jednotky následne podnikli rady protiútokov a v priebehu 1. až 4. januára získali späť mnohé stratené postavenia. Práve v dobe, keď sa úporne bojovalo v blízkosti protilietadlovej batérie, ktorú Nemci pomenovali pevnosť Stalin, uskutočnili sovietske vojská Kerčsko-feodosíjsku operáciu.

Kerčsko-feodosijská operácia

Vzdávajúci sa sovietski vojaci, Kerčský polostrov

Už o necelý mesiac po tom čo ju opustili, 26. decembra 1941, sa sovietske vojská za nepriaznivých poveternostných podmienok a treskúcej zimy vylodili späť na Kerči a zaútočili na nemeckú 46. divíziu, jedinú nemeckú jednotku v oblasti. Následne mali napadnúť tylo vojsk útočiacich na Sevastopoľ, odrezať slabé nemecké vojská brániace Kerč, a tým fakticky rozvrátiť nemeckú obranu na polostrove. Následne by im už nič nestálo v ceste k útoku do tyla 11. armády. Po prvých dvoch dňoch ich však zlé počasie prinútilo prerušiť prepravu.

30. decembra mal ďalší sovietsky výsadok pri Feodosiji uväzniť celú 46. divíziu na Kerčskom polostrove v pasci. Veliteľ divízie Hans von Sponeck, preto zobral zodpovednosť do vlastných rúk a napriek Mansteinovmu rozkazu zotrvať v postaveniach začal so svojou jednotkou ustupovať. Počas tohto ústupu divízia stratila v dôsledku zlého počasia všetku ťažkú výzbroj. Sovietom sa 46. divíziu však nepodarilo zničiť ani obkľúčiť. Manstein v tej dobe očakával prielom sovietskej obrannej línie pri Sevastopole a odmietal odvolať z útoku na mesto ďalšie jednotky. Nemecká obrana na Kerči zatiaľ neefektívnym sovietskym útokom úspešne vzdorovala. 9. apríla 1942 sa pokúsilo preraziť 6 sovietskych divízií s podporou 160 tankov. Už po dvoch dňoch bojov však utrpeli ťažké straty a o ďalšie útoky sa viac nepokúsili. Mansteinov útok na mesto však tiež nebol úspešný a žiadny prielom sa mu nepodaril. Na čas preto upustil od útoku na mesto a sústredil svoje jednotky do útoku na zablokovaný výsadok pri Kerči a Feodosiji. 8. mája 1942 jeho 11. armáda začala protiútok proti sovietskemu vylodeniu pod kódovým označením Unternehmen Trappenjagd. V priebehu nasledujúcich 10 dní rozdrvili Nemci sovietske vojská a zajali alebo zlikvidovali 176 000 sovietskych vojakov.

Mnoho ďalších vojakov ale aj civilistov sa rozptýlilo po krajine alebo sa ukrylo v starých lomoch a jaskyniach na pobreží v blízkosti Kerče, kde začali formovať partizánske oddiely. Z neúspechu obvinili armádneho komisára L. Mechlisa a veliteľa armády generálporučíka D. Kozlova. Sovietske jednotky sa totiž po neúspešnom útoku v apríli mali stiahnuť k Tureckému valu. Velenie frontu však váhalo a navyše urobilo niekoľko zásadných chýb. Svoje jednotky roztiahlo do šírky a nenechalo si žiadne rezervy. V rovinatej krajine sa navyše nepokúšali o žiadne maskovanie svojich postavení a tak ich bolo nemecké letectvo schopné pri neskoršom útoku poľahky likvidovať.

Bitka o mesto

Ostreľovanie a bombardovanie mesta

Nemeckí pešiaci pri odvoze raneného spolubojovníka.

Od začiatku roku 1942 von Manstein, v dôsledku bojových operácií proti vylodeniu na Kerči zastavil ofenzívne operácie proti mestu. Po likvidácii nepriateľa na východe Krymu sa Mansteinova 11. armáda opäť obrátila na Sevastopoľ. Pokračovalo aj intenzívne ostreľovanie mesta ťažkými delami, ktoré sa ešte zosilnelo po 20. máji, pričom najväčšiu intenzitu dosiahlo medzi 2. a 6. júnom. Nemci koncentrovali pri meste asi 1000 diel, čo predstavovalo na nemeckej najväčšiu koncetráciu delostrelectva počas celej vojny. Jeden z ťažkých kanónov Nemci umiestnili priamo do bývalého paláca Tatárskych chánov v meste Bachčisaraj druhý z kanónov stál pri meste Duvankoj. Pri tejto príležitosti jeden z 4,8 tonových 800 mm granátov dela Dora prerazil asi 27 m hlboko do materskej horniny a explodoval v sovietskom podzemnom muničnom sklade. 7. júna nemecká Luftflotte 4 pod vedením Wolframa von Richthofena začala intenzívne letecké bombardovanie mesta. Bolo zrejmé, že nový útok na mesto na seba nenechá dlho čakať. Sovietska Prímorská armáda v Sevastopoli mala na jar 1942, 107 000 mužov, z toho asi 82 000 v bojových jednotkách, asi 20 000 z nich boli oddiely námornej pechoty. Celkovo však mala táto armáda značný nedostatok tankov (iba 38) a lietadiel (53 strojov). Mansteinova 11. armáda naproti tomu disponovala asi 200 000 mužmi z toho približne 175 000 v bojových jednotkách, 1300 delami rôzneho kalibru, 450 obrnenými vozidlami (avšak takmer žiadnymi tankmi) a asi 600 lietadlami. Oporou sovietskych vojsk okrem relatívne silnej a rozčlenenej obrany, ktorá sa opierala o niekoľko veľmi silných pevností, bolo i početné pozemné aj námorné delostrelectvo o sile asi 600 hlavní. Sovieti sa navyše počas zimy a začiatku jari snažili čo najviac zásobiť, pretože jarné hmly, ktoré chránili ich prepravu nad morom i v horských údoliach a roklinách pred Luftwaffe, sa mali čoskoro rozplynúť. Začiatkom druhej polovice mája 1942 generál Petrov zvolal poradu divíznych veliteľov jednotiek pri Sevastopole a oznámil im, že podľa všetkého Nemci v nasledujúcom období uskutočnia rozhodujúci útok na mesto. Rovnako svojich podriadených oboznámil so skutočnosťou, že v prípade prelomenia sovietskych pozícií nebude možné posádku evakuovať a ich jednotky budú musieť vynaložiť všetko úsilie aby pád mesta čo najviac oddialili.

Druhý útok na mesto

Posilnené Mansteinove jednotky mali tentoraz zaútočiť na mesto zo severu. Ich veliteľ vycítil jednu zo slabín sovietskej obrany, ktorou bol Severný záliv, jediné miesto kadiaľ bolo možné vchádzať do prístavu. V prípade, že by sa Nemcom podarilo získať kontrolu nad týmto miestom, bol by pád Sevastopoľa už iba otázkou času. Nemci viedli útok podobne ako v decembri predošlého roku cez železničnú stanicu Mekenzieho hory na východný okraj Severnej zátoky. Pomocný úder bol vedený na juhovýchodný okraj Sevastopoľa z okolia Kamary na Sapunské výšiny. V Mekenzieho horách sa bránila nemeckému útoku 365. protilietadlová batéria, jej opevnené postavenia Nemci označovali ako pevnosť Stalin. 7. júna túto jednotku postihol ťažký nálet 25 nemeckých bombardérov. Obrancom sa podarilo 2 z nich zostreliť. Po skončení náletu však nasledovali silné útoky pechoty podporovanej obrnenými vozidlami. Tvrdé boje neutíchali celých 16 hodín. Veliteľ batérie kapitán Nikolaj Andrejevič Vorobiov bol v tomto boji ťažko ranený a následne evakuovaný (neskôr následkom zranení podľahol). Jeho miesto 8. júna prebral jeho zástupca poručík Ivan Semionovič Pjanzin, ktorý sa najprv musel do postavení jednotky, ktorá už bola medzičasom obkľúčená prebojovať z veliteľstva. Čo sa mu podarilo až 11. júna. Následných niekoľko dní sa delostrelci bránili nemeckým útokom. 13. júna v jednotke zostalo asi 30 preživších, buď ranených alebo vyčerpaných niekoľkodňovými bojmi. Práve v tej dobe na nich Nemci udreli 10 tankmi a práporom pechoty. Keď Pjanzin hlásil veliteľstvu divízie svoju beznádejnú situáciu predposledný krát, oznámil, že jeho vojakom došla munícia a prakticky všetka živá sila jednotky je už vyradená z boja. Ale keďže sa v postavení batérie nachádzalo veľké množstvo nepriateľských vojakov, žiadal o delostreleckú paľbu zameranú na vlastnú pozíciu. Boje nakoniec prežil len jediný sovietsky vojak. Poručíkovi Pjanzinovi bol posmrtne udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu.

13. júna bola na torpédoborcoch presunutá do mesta 138. strelecká brigáda, ktorá bola významnou oporou v nasledujúcich bojoch. Napriek zodpovednej obrane a silnému protiútoku sovietskych vojsk na Mekenzieho horách 11. júna sa nemeckým jednotkám 16. júna 1942 podarilo definitívne zlomiť odpor prvého pásma obrany. LIV. zbor postupne premohol sovietsku obranu v severnej časti mesta a dosiahol na viacerých miestach pobrežie Severnej zátoky. V jeho tyle zostalo ešte niekoľko menších sovietskych enkláv, ako napríklad 30. batéria pobrežnej obrany (tzv. pevnosť Maxim Gorkij) a rad iných menších oddielov, ktoré sa tvrdošijne bránili do 22. až 24. júna. Následne sa rozhoreli ťažké boje o Inkermanské výšiny a koniec Severnej zátoky v druhom pásme obrany. Sovietska situácia sa rýchlo zhoršovala. Krátiace sa noci spôsobili, že zásobovanie obrancov muníciou sa stalo neudržateľné. 17. júna sa do prístavu dostal posledný transport - zásobovacia loď Belostok.

Jedna zo zničených kupol sovietskej pobrežnej batérie, Nemcami označovaná ako Maxim Gorkij

Druhé pásmo sovietskej obrany bolo tvorené radom betónových opevnení rôznej sily, ktoré boli Nemcami označené Molotov, Severná pevnosť, Volga, Sibír, Ural, Čeka, GPU, Maxim Gorkij I a II. 17. júna Nemci zaútočili na železobetónové opevnenia Maxim Gorkij I ukrývajúcich niekoľko 305 mm ťažkých pobrežných kanónov, ktorým velil major Grigorij Alexandrovič Alexander. Najprv paľbou obliehacích 355 mm mažiarov s vyše 1 000 kg protipancierovými granátmi zničili pancierové kupole. Následne sa rozpútali krvavé boje v útrobách pevnosti. Nemci zostávajúcich obrancov zatlačili do veliteľského bunkra. Po tom čo sa ich situácia stala bezvýchodisková sa Sovieti, nachádzajúci sa v tesnom zovretí nemeckými jednotkami, od ktorých ich delili len pancierové dvere, sami vyhodili do vzduchu. O odhodlanosti obrancov a brutalite boja svedčí aj to, že z tisíc obrancov pevnosti takmer všetci padli, Nemci zajali len 40 ranených mužov. Niekoľkým obrancom sa spolu s veliteľom podarilo uniknúť cez ventilačnú šachtu. Major Alexaner bol však napokon zajatý, mučený v Simferopoli a neskôr v priebehu roku popravený.

26. júna boli po ťažkých bojoch nútení obrancovia vyprázdniť strategicky dôležitú výšinu 113,7 nad koncom zátoky. Likvidácia sovietskej obrany na tomto úseku však už bola takmer úplná. Toho istého dňa sa do prístavu dostalo posledné veľké hladinové plavidlo, ktoré prinieslo zásoby - vedúci torpédoborec Taškent. 27. júna sa podarilo obrancom dopraviť do mesta poslednú nepočetnú posilu, jednotky 142. streleckej brigády. 28. júna sa nemecké vojská pokúsili prekvapiť obrancov mesta náhlym obojživelným výsadkom na južnom brehu severnej zátoky. Sovieti, ktorí už v tej dobe trpeli nedostatkom živej sily museli proti výsadku nasadiť iba provizórne zozbierané sily a tak boli Nemcami získané predsunuté postavenia udržané až do noci, kedy boli ich jednotky posilnené. Nemci tu však nepostúpili ich úspech sa dostavil na inom mieste. Po strate obce Inkerman 27. júna, Sovieti vyhodili do vzduchu svoj blízky podzemný sklad munície. Obrovská explózia odtrhla kus svahu asi 30 m vysoký a 300 m dlhý. Padajúce skaly zničili v údolí postupujúcu nemeckú kolónu. Otrasy bolo zreteľne cítiť desiatky kilometrov ďaleko.

Nemci pri zničenom betónovom bunkri.

Nemecký XXX. zbor v tej dobe pokračoval v krvavých útokoch na Sapunskú líniu pozdĺž jaltskej a balaklavskej cesty. V dlhotrvajúcich bojoch nakoniec nemecké a rumunské jednotky na niektorých miestach prenikli aj touto líniou. Generál Petrov 29. júna prikázal túto líniu vyprázdniť. Posledné boje pred Sevastopoľom boli veľmi ťažké. Horúčava počas posledných týždňov bitky, zápach nepochovaných mŕtvol a toxické splodiny požiarov v ruinách prinútili mnoho vojakov siahnuť po plynových maskách. Veľa vojakov v prvej línií pre neustály zápach rozkladajúcich sa mŕtvych tiel posledné dni bojov prestala prijímať potravu. V dôsledku toho, že posledné sovietske letisko v perimetri sa tak ocitlo na dostrel nemeckého pozemného delostrelectva, prišli Sovieti aj o svoje posledné letecké krytie. Na konci júna v divíziách obrancov zostalo len okolo 300—400 ľudí, sily brigád poklesli na 200 mužov. Preživší obrancovia sa nakoniec stiahli na západ k mysu Chersones, kde sa nachádzala posledná línia obrany s železobetónovou 35. pobrežnou batériou. Bola posledným miestom, ktoré zostalo v okolí Sevastopoľa v sovietskych rukách. Organizovaný odpor zostatkov Sevastopoľskej posádky bol Nemcami zlikvidovaný v noci z 1. na 2. júla 1942.

V priebehu záverečných 3 týždňov útoku na mesto Luftwaffe v oblasti uskutočnila okolo 23 000 letov a zhodila 20 529 ton bômb. Bolo to takmer toľko ako dopadlo na celé Spojené kráľovstvo počas náletov Blitz v roku 1941.

Posledné boje

Pohľad na zničený prístav v Sevastopole, krátko po skončení bojov v lete roku 1942

30. júna 1942 sovietsky generálny štáb rozhodol evakuovať niekoľko stoviek dôstojníkov a velenie obrany na čele s Ivanom Petrovom a jeho štábom. To už však nebolo pre hladinové plavidlá príliš bezpečné. Nemci ovládali oblohu a navyše sa mys nachádzal v dostrele nepriateľského delostrelectva. Do prístavu preto priplávali ponorky, ktoré však neboli schopné evakuovať veľké množstvo vojakov. Niektorí dôstojníci odmietli uposlúchnuť rozkaz na evakuáciu a zostali bojovať so svojimi preriedenými jednotkami. Generál Petrov sa údajne po odchode na ponorke pokúsil o samovraždu. Ústup mal zabezpečiť zvyšok zostávajúcich jednotiek sústredených pod vedením generála P.G. Novikova, ktorý velil najzachovalejšej jednotke - 109. streleckej divízii. Tieto vojská mali podľa záverečných rozkazov viesť boj do poslednej možnosti a potom sa pokúsiť prebiť na východ k partizánom v pohorí Jaila. Novikov bol nakoniec zajatý Nemcami a zahynul v koncentračnom tábore Flossenbürg.

Po 5. júli už pre zostávajúcich obrancov Sevastopoľa nepriplávala žiadna pomoc. Zvyšky sovietskych vojsk na myse ešte celý týždeň viedli márny boj v nádeji, že sa ešte naskytne možnosť záchrany. Jediným reálnym riešením však bolo prebojovať sa k partizánom v pohorí Jaila, alebo sa ukryť v niektorej z početných pobrežných jaskýň či baní. V posledných dňoch sa podarilo evakuovať okolo 600 ľudí, Sovieti však stratili niekoľko ponoriek i rýchlych člnov.

Výsledok bojov

Sovietska Medaila Za obranu Sevastopoľa, ktorou bolo vyznamenaných asi 52540 ľudí.

Nemecký Krymský štít, za účasť na bojoch o Krym

Dobytím Sevastopoľa začiatkom júla 1942 bola 11. armáda konečne uvoľnená pre bojové operácie na iných úsekoch frontu. Uvoľnených bolo 80 ľahkých a ťažkých delostreleckých batérii, ktoré boli okamžite presúvané na podporu útoku na Leningrad. Sovietskemu Čiernomorskému námorníctvu po strate tohto prístavu zostával už iba jeden významný prístav - Novorossijsk. Pád „sovietskeho Tobruku“ mal i veľký psychologický účinok. Pre obidve strany znamenali tvrdé boje na Kryme ťažkú skúšku, nielen pre to, že vojaci oboch strán museli znášať neraz extrémne poveternostné podmienky či nedostatok vody, ale i to, že Krym bol napriek svojej nespornej strategickej hodnote pokladaný obidvoma stranami za vedľajšie bojisko. To však neznamenalo, že by obe strany viedli boje s menším zápalom, než na iných úsekoch frontu. Obidve strany rovnako po skončení bitky zaviedli zvláštne medaily a vyznamenania, ktoré patrili iba tým, ktorí bojovali na tomto bojisku.

Erich von Manstein vo svojich memoároch udáva straty sovietskych vojsk pri obrane Sevastopoľa na 90 000 zajatých a asi dvojnásobok padlých. Sovieti priznávajú 156 880 mŕtvych a nezvestných a 43 601 ranených. Pri zásobovaní obkľúčeného mesta prišlo čiernomorské námorníctvo o rad lodí a ponoriek. Potopené boli transportné lode Armenia, Abcházia, Gruzia, Belostok, tanker Gromov, krížnik Červona Ukrajina, torpédoborce Svobodnyj a Bezuprečnyj a v prístave bola potopená i zo Svevastopoľa sa vracajúca vlajková loď Čiernomorskej flotily Taškent. Sovieti dokladajú, že až 25 000 vojakov bolo evakuovaných. V troskách mesta a jeho okolí zostalo podľa niektorých zdrojov asi 26 000 sovietskych ranených, o ktorých sa nemal kto postarať. Veľkú časť z nich čoskoro čakala smrť. 22. decembra 1942 bola vydaná Medaila za obranu Sevastopoľa.

Dve tretiny z 30 000 obyvateľov Sevastopoľa, ktorí neboli evakuovaní pred nemeckým postupom, bolo nacistami popravených alebo deportovaných na nútené práce do Nemecka.

Vlastné straty pritom Manstein hodnotil na 24 000 padlých, iné zdroje hovoria o asi 75 000 mŕtvych. Značnú časť strát vojsk Osi tvorili rumunskí vojaci. Je zaujímavé, že v porovnaní s nasledujúcimi bojovými operáciami, napr. pri Stalingrade, bojovali rumunské vojská pri Sevastopole veľmi dobre a vyslúžili si i chválu od svojich nemeckých spojencov.

Po likvidácií sovietskej obrany na Kryme sa rozhodlo nemecké velenie vyslať Ericha von Mansteina na sever, aby podobným spôsobom ukončil vzdor Leningradu. Sevastopoľ bol oslobodený sovietskymi vojskami v máji 1944.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bitka o Sevastopoľ (1942)