Magister Ákoš

Magister Ákoš
uhorský kronikár a kňaz, kráľovnin kancelár
Pečať magistra Ákoša, 1266
Osobné informácie
Narodenie	13. storočie
Úmrtie	po 24. auguste 1274
Národnosť	uhorská
Dielo
Žánre	kronika
Obdobie	stredoveká literatúra
Témy	uhorské dejiny
Významné práce	Kronika magistra Ákoša
Literárny portál  Biografický portál

Ákoš z rodu Ákoš (maď. Ákos nembeli Ákos), známejší aj ako magister Ákoš (maď. Ákos mester), * 13. storočie – † po 24. auguste 1274) bol uhorský klerik a kronikár v 13. storočí. Je autorom knihy Gesta Stephani V., ktorá je redakciou, interpoláciou a extrakciou uhorskej kroniky známej ako Gesta Hungarorum vetera.

Život

Bol členom rodu Ákoš, syn Matúša. Mal dvoch bratov, Filipa, ktorý slúžil ako župan gemerskej župy (1244), potom Vesprémskej župy (1247) a Dereka, ktorý v roku 1257 spravoval župu Győr. Ákoš, ktorý natúpil cirkevnú kariéru, bol pravdepodobne najmladším bratom spomedzi nich. Je možné, že Ákoš vyrastal na dvore Kolomana Haličského, mladšieho syna uhorského kráľa Ondreja II.. Pravdepodobne študoval v zahraničí, pretože jeho práca dokazuje, že mal vynikajúce znalosti kanonického práva katolíckej cirkvi. Ákoš bol označovaný ako magister už v roku 1240, čo potvrdzuje, že študoval umenie a kanonické právo v mladosti a nie až na vrchole svojej cirkevnej kariéry.

Ákoš bol 14. októbra 1235 prítomný na korunovácii uhorského kráľa Bela IV., keďže túto udalosť podrobne opísal vo svojej kronike. Podľa jeho správy niesol kráľovský meč vojvoda Koloman, zatiaľ čo haličské knieža Daniel Romanovič viedol kráľovho koňa na čele sprievodu. György Györffy sa domnieval, že Ákoš ostro vystupoval proti Belovej ranej protišľachtickej vláde, kedy zriadil špeciálne komisie, ktoré revidovali všetky kráľovské listiny o udelení pôdy po roku 1196 a tiež dali spáliť kreslá barónov v kráľovskej rade. Ákoš bol v rokoch 1235 až 1244 vikárom v Pešti, neskôr sa stal kráľovským kaplánom kráľa Bela IV. V rokoch 1246 až 1251 bol jedným z korunných strážcov, potom v rokoch 1248 až 1251 pôsobil ako kanovník v Székesfehérvári. Okrem toho pôsobil v rokoch 1248 až 1261 ako kancelár kráľovnej Márie Laskarisovej, manželky Bela IV. Bol aj budínskym prepoštom. Posledné desaťročie svojho života pôsobil Ákoš ako správca a patrón dominikánskeho kláštora na Margitinom ostrove. Po smrti Bela IV. sa stiahol z verejného života a sídlil v prepoštskom paláci v Óbude, kde písal svoju kroniku.

V roku 1270, po nástupe Štefana V. na uhorský trón, patril Ákoš medzi členov uhorskej delegácie vyslanej do Neapola, ktorá sprevádzala dvanásťročnú princeznú Máriu, aby sa vydala za Karola Chromého. Podľa historika Eleméra Mályusza bol Ákoš vedúcim uhorskej delegácie v Neapole.

Aj po náhlej smrti Štefana V. v auguste 1272 si Ákoš zachoval svoj vplyv a zostal hlavou kráľovskej kaplnky za vlády maloletého Ladislava IV. Ákoš zomrel po 24. auguste 1273, kedy ho dobové pramene spomínali naposledy. Benedikt, jeho nástupca vo funkcii budínskeho prepošta, sa už koncom roku 1273 objavil v listine, ktorá naznačuje, že Ákoš v tom roku zomrel.

Kronika magistra Ákoša

Ákoš bol autorom Gesta Stephani V., ktoré neskôr prepracoval Šimon z Kézy vo svojom diele Gesta Hunnorum et Hungarorum. V historiografii bol Ákos prvýkrát identifikovaný ako autor gesta z čias kráľa Štefana V. medievistom Györgym Györffym v roku 1948, zatiaľ čo Gyula Pauler a Sándor Domanovszky sa už predtým odvolávali na neidentifikovaného kronikára vo veku Anonyma a Šimona z Kézy, ktorého niektoré texty sa zachovali pri kompozícii kroník zo 14. storočia. Ákošovej tvorbe predchádzal kompilátor z 20. rokov 13. storočia. Györffy si uvedomil, že kronikár nepravdivo vysoko chválil minulosť a privilégiá Székesfehérváru a Budína, dvoch kostolov, kde Ákoš pôsobil. Ákošova kronika vychádzala väčšinou z takzvaných „Gesta Hungarorum vetera“, ktoré sa do dnešného dňa nezachovali. Györffy sa domnieval, že Ákoš mohol použiť aj druhú, kratšiu kroniku (kvôli výrazom „Bieli Kumáni“ a „Čierni Kumáni“). Ákoš do textu kroniky vložil zoznam alebo katalóg uhorských panovníkov s ich genealogickými údajmi. Okrem vlastných interpolácií do pôvodného textu pripravil Ákoš aj skrátenú verziu pre svätú princeznú Margitu, dominikánsku mníšku a dcéru Bela IV., ktorá sa zaujímala o historické diela. Ákos pre ňu vždy robil poznámky v prípade svätých kráľov a mučeníkov, v ktorých sa dal nájsť dlhší príbeh o živote svätých, o bohoslužobných stavbách kostolov (napr. dómu vo Vacove). Spísanie skrátenej verzie malo za následok následnú existenciu dvoch textových verzií v textových tradíciách uhorskej kroniky, ktoré sa paralelne rozširovali.

Zjavenie jeleňa s horiacimi sviecami v paroží vojvodom Gejzovi a Ladislavovi. Miniatúra z Obrázkovej kroniky, ktorá legendu prevzala.

Pokiaľ ide o 13. storočie a jeho súčasný vek, Ákoš do kroniky doplnil iba úryvky, bez relevantných informácií. Györffy tvrdil, že Ákoša nepovažovali za prívrženca vládnuceho Bela IV., takže nemohol úprimne opísať svoj názor na panovanie tohto kráľa. Namiesto toho sa jeho pozornosť sústredila na uhorskú dávnu históriu, keďže predchádzajúci text sa dejinám pred sv. Štefanom venoval v skromnej miere. Gyula Kristó tvrdil, že Ákoš v skutočnosti vytvoril prehistóriu podobne ako Anonymus. Ákoš zachoval viacero legiend ako Lehelov mýtus o rohu a Botondove hrdinstvo, neskôr prevzaté Obrázkovou kronikou, a legendu o svätom Eustachovi s uhorskými motívmi a osobami, vojvodmi Gejzom a Ladislavom. Podľa tejto legendy vojvodovia lovili jelene vo Vacove, keď sa im zjavil jeleň s horiacou sviecou medzi parohmi. Kráľ Gejza postavil na tomto mieste prvú katedrálu. Kristó sa domnieval, že mýtus o Lehelovom rohu vytvoril sám Ákoš, aby kompenzoval ťažkú porážku Maďarov v bitke pri Lechu v roku 955.

Rodostrom uhorských kroník od počiatku do 14. storočia, György Györffy

Siedmi kapitáni. Miniatúra z Obrázkovej kroniky, ktorá text o siedmich kapitánoch prevzala.

Ákošovo dielo bolo napísané aristokratickým tónom, keďže aj on bol členom mocného rodu. Pripravil príbeh siedmich náčelníkov Maďarov, ktorý možno nájsť v kompozícii kroniky zo 14. storočia (keďže Anonymova kronika sa stratila až do 18. storočia). Ákoš však tiež zdôraznil, že predkovia jeho rodu sa aktívne podieľali aj na dobytí Karpatskej kotliny koncom 9. storočia a na rozdiel od Anonyma nestotožňoval siedmich náčelníkov s celým maďarským národom (Ákoš zámerne premiešal motív siedmich náčelníkov a siedmich zmrzačených „hanebných“ Maďarov, ktorí sa vrátili z katastrofálnej bitky pri Lechu). Ákoš dokonca zdôraznil, že Arpád bol prvým „prvým medzi rovnými“, ktorý mal právo pochodovať vpredu počas dobývania, čo je, ako tvrdil, odkaz na povinnosť panovníkov zachovaná zo „skýtskeho dedičstva“. Ákoš zdôraznil, že príbuzné rody – jeho vlastný klan Ákoš, Aba a Čák – nie sú podriadení kráľovskému domu. Podľa Kristóa Ákos takmer degradoval dynastiu Árpádovcov. Jednotlivé klany svojvoľne zaberali územia bez Arpádovho súhlasu. Počas svojej práce urobil Ákoš niekoľko anachronických interpolácií: napríklad vložil klauzuly „de genere“ (z rodu) v prípade šľachticov z 11. – 12. storočia, aj keď sa tento termín vyskytuje až v listinách zo začiatku 13. storočia. Viackrát k osobám pridal spomínané rody, no dopustil sa pri tom viacerých vecných chýb. Napríklad pravdepodobne nesprávne spojil Oposa Odvážneho s rodom Vencelína. Používal aj neskoršie výrazy (napr. castrum, barones alebo Beata Virgo) v súvislosti so skoršími príbehmi. Gyula Kristó však tieto frázy pripisoval pred-Ákošovej redakcii Gesta Hungarorum vetera zo začiatku 13. storočia.

Ákoš vo svojom diele nazval aristokraciu svojej doby ako communitas, evokujúc rovnaké práva a povinnosti a zabráňujúc vzniku určitých klanov v ich radoch (nazývaných baróni, tento termín Ákos odmietol, ktorý používal označenie „nobilis“). Historik Mályusz tvrdil, že kronikárova myšlienka communitas bola argumentom pre oligarchickú formu spoločnosti, kým neskôr ju Šimon z Kézy rozšíril na celú nižšiu šľachtu. Ákoš sa snažil genealogicky prepojiť prominentné rody svojho veku s jednotlivcami z 9. – 10. storočia, ktorí sa podieľali na uhorských výbojoch alebo sa významnou mierou podieľali na založení kresťanského štátu. Napríklad použitím nesprávne datovaných historických udalostí tvrdil, že náčelník Szabolcs bol praotcom rodu Čákovcov, pričom nositeľov titulu gyula spájal s rodom Kán a jeho prvým prominentným členom Júliom I. Györffy pripísal Ákošovi vetu z kroniky, podľa ktorej bola Vazulova manželka z rodu Tátonyovcov, no jeho sobášu chýbala legitimita.

V porovnaní so Šimonom z Kézy magister Ákoš neprikladal etnickému pôvodu. Vo svojej kronike uprednostňoval sociálny status pred etnicitou. Ákoš považoval rody advena („nováčik“, cudzokrajný pôvod) za rovnocenné starým. Je autorom „advena zoznamu“, ktorý sa nachádza v texte kroniky (kapitoly 37 – 53). V tomto duchu vyzdvihol, že rytieri, z ktorých pochádza rod Huntovcov-Poznanovcov (podľa Ákoša nemeckého pôvodu), bojovali za Krista už v čase, keď boli Maďari ešte pohanmi. Ákoš odmietajúc Huntovu a Poznanovu žoldniersku úlohu a prostý status dokonca tvrdil, že veľkoknieža Štefan hľadal pomoc v boji proti Kopáňovi osobne u nich, pričom sa hlásil k európskym „kráľovským dynastiám“. Ákos tiež uviedol, že Hahótovci boli potomkami grófov Weimar-Orlamünde, čím sa zvýšil ich význam. Ákoš, ktorý preukázal kronikárovu schopnosť historiografickej invencie, spojil príbuzenstvo súčasného župana Keleda s fiktívnou nemeckou kráľovskou rodinou z 12. storočia, s grófmi z Hersfeldu, čo bolo dokonca odmietnuté Kórógyiovcami, neskoršími členmi rodu zo 14. storočia. Ákoš možno úmyselne umiestnil príchod Hédera, praotca súčasníka Henricha Kysackého a jeho mocnej rodiny, do veku veľkokniežaťa Gejzu (r. 972 – 997), kým v skutočnosti nemecký rytier prišiel do Uhorska za vlády Gejzu II. v 40. rokoch 12. storočia. V iných aspektoch magister správne pomenoval miesta pôvodu rodov Hermán, Smaragd a Gutkeled. Ak to zhrnieme, Ákoš sa zamýšľal iba nad významom asimilačného procesu advenských príbuzenstva, pričom zdôraznil manželské a príbuzenské zväzky so staromaďarskými klanmi.

Skoršia historiografia sa domnievala, že hunskú časť kroniky na začiatok kroniky vložil už Ákoš. Sándor Domanovszky a György Györffy tvrdili, že Ákos zakomponoval do kroniky existujúci krátky historický text, ktorý neskôr doslovne skopíroval do vlastnej práce Šimon z Kézy. Naproti tomu Bálint Hóman pripísal hunský príbeh celý Šimonovi. Historiografia jednohlasne prijala druhú verziu.

Štýl

Priame výpožičky od Godfreyho z Viterbovho Pantheonu, z Carmen Miserabile od Rogera z Torre Maggiore a Historia Salonitana od Thomasa arcidiakona dokazujú, že Ákoš používal tieto diela popri „Gesta Hungarorum vetera“. Podľa Györffyho Ákoš dobre poznal rímske právo, čo dokladuje rozprávanie kroniky o vyhnanstve kniežaťa Álmoša podľa rímskeho práva. Podľa literárneho historika Jánosa Horvátha ml. nemožno Ákošove interpolácie v rámci textu kroniky zaradiť medzi štylisticky sofistikované pasáže, jeho rytmická próza je často nesúrodá a nekvalitná.

Podľa Györgya Györffyho bol Ákoš prvým kronikárom, ktorý označil siedmich maďarských náčelníkov za „kapitánov“ (lat. capitanei). Označil tiež Lehela, Bulčúa, Vencelína a Apora ako „kapitánov“, keď viedli svoje armády. Taktiež označoval kráľa Ondreja II. ako "capitanues et dux preficitur", keď panovník viedol uhorské vojsko počas piatej križiackej výpravy.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ákos (chronicler) na anglickej Wikipédii.