Preskočiť na obsah

Bazalt

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Melafýr)
Bazalt
Pórovitá bazaltová láva.
Pórovitá bazaltová láva.
Zloženie
Hlavné minerályplagioklas, pyroxény, olivín
Vlastnosti
Textúramasívna, mandľovcová, fluidálna,
Farbatmavosivá, čierna
Hustota2,95 až 3,15[1] kg/dm3

Bazalt alebo čadič (staršie, paleozoické bazalty sa nesprávne nazývajú diabáz[2] alebo melafýr[3]) je tmavosivá, niekedy čierna hornina sopečného pôvodu. Väčšinou má zrnitú stavbu, niekedy s porfyrickými výrastlicami jednotlivých minerálov, vyskytuje sa však aj vo forme škvary, bez viditeľných kryštálov. Mineralogicky je tvorený plagioklasmi, a mafickými minerálmi: prevažne pyroxénmi a menším obsahom olivínu. Pre bazalty je charakteristická stĺpcovitá odlučnosť – pri zvetrávaní sa tvoria šesť- alebo päťuholníkové bloky.

Bazalt sa používa na označenie jemne zrnitých extruzívnych, prípadne plytko uložených intruzívnych hornín, hrubo zrnité hlbinné horniny daného zloženia sa označujú názvami dolerit a gabro. Termín bazalt, predtým používaný už v starom Grécku a Egypte, zaviedol v súčasnom ponímaní v roku 1546 Georgius Agricola[4]. Staroveké použitie termínu je pripisované rímskemu prírodovedcovi Plíniovi Staršiemu[5].

Minerálne zloženie

[upraviť | upraviť zdroj]

Najvýznamnejšou zložkou bazaltov sú zásadité (sodno-vápenaté) živce - plagioklasy (labradorit až bytownit) a pyroxény (rombické aj monoklinické)[6]. V značnom množstve môže byť prítomný aj ilmenit a magnetit, pre niektoré typy bazaltov sú typické vyššie obsahy minerálov skupiny olivínu. V medzipriestoroch medzi minerálmi je vulkanické sklo, alebo druhá generácia rovnakých minerálov v drobnozrnnom vývoji[3]. Bazalty staršie ako kenozoikum sú často silne alterované a ich primárne minerály sú vo veľkej miere nahradené chloritom, sklo je devitrifikované a nahradené palagonitom. Prítomné výrastlice olivínu sú premenené na saponit alebo nontronit, prípadne Fe-oxidy hematit, magnetit, či goethit.[7]

Formy

[upraviť | upraviť zdroj]
Podušková láva podmorskej erupcie.

V závislosti od miesta erupcie, ako aj od vlastností magmy, bazatové lávy tvoria rôzne formy (pozri aj: lávové formy):

  • lávové prúdy s rôznou štruktúrou - pahoehoe, alebo Aa lávy (v závislosti od viskozity)
  • vzácne tvoria aj rôzne vulkanoklasty a tufy
  • podmorskými erupciami vznikajú poduškovité, alebo pillow lávy.

Typy bazaltových láv

[upraviť | upraviť zdroj]
Tuhnúca bazaltová láva z Havaja.
  • Tholeitické bazalty - sú najrozšírenejším typom. Do tejto kategórie spadajú všetky bazalty oceánskeho dna (tzv. mid ocean ridge basalt - MORB), veľkých vulkanických ostrovov aj kontinentálnych bazaltov. Charakteristický je nízky obsah sodíka a priemerný obsah kremíka. Mineralogicky je charakterizovaný obsahom pyroxénov (augit), plagioklasu a magnetitu. Ako akcesórie sa vyskytuje oxid kremičitý (kremeň, príp. tridymit) a olivín.
  • Olivinické tholeity sú dosť podobné, len majú zvýšený obsah olivínu.
  • Vysokohlinité bazalty - majú zvýšený obsah Al2O3 - 17 % a nižší obsah TiO2.
  • Alkalické bazalty - sú produktom vulkanizmu divergentných platňových okrajov. Majú vyšší obsah foidov a flogopitu.

Vlastnosti a zloženie

[upraviť | upraviť zdroj]

Teplota bazaltovej magmy je okolo 1 100 až 1 250 °C. Vďaka nej, ako aj nízkemu obsahu rozpustených plynov je magma značne pohyblivá (vytvára až 20 km dlhé lávové prúdy), jej erupcie bývajú spravidla pokojné, bez väčších explózií. Bazalty sú pevnejšie ako granitoidy, približne o tretinu (pevnosť v tlaku za sucha 180 až 380 MPa). Ich hustota sa pohybuje od 2,95 do 3,15 g.cm3[1].

Geochémia

[upraviť | upraviť zdroj]

Bazalty majú v porovnaní s inými bežnými horninami malý obsah oxidu kremičitého (SiO2) - od 48 do 52  hm. %. Zvyšok je tvorený prevažne oxidom horečnatým (MgO - 5 až 12 hm. %), oxidom vápenatým (CaO - okolo 10 hm. %), oxidmi železa (FeO a Fe2O3 - 5 - 14 hm. %) a oxidom hlinitým (Al2O3 - viac ako 14 hm. %). Oproti svetlejším horninám majú menší obsah CaO, Na2O, K2O. Asi 2 - 6 hmotnostných % tvoria alkálie, 0,5-2,0 % TiO2.

Alkalické bazalty majú obsah Al2O3 od 17 do 19 %; boninity majú obsah MgO do 15%. Na foidy bohaté mafické horniny až alkalické bazalty môžu mať obsah Na2O a K2O aj 12% a viac.

Terciérny bazalt z okolia Žiaru nad Hronom

Keďže sú MORB bazalty považované za jednu z kľúčových faktorov chápania platňovej tektoniky ich chemické zloženie bolo pomerne podrobne prebádané. Zloženie MORB bazaltov je síce odlíšiteľné od bazaltov vznikajúcich v iných prostrediach, sami nie sú celkom rovnaké. Ich zloženie sa mení na základe ich umiestnenia v stredooceánskom chrbáte a je závislé aj od jednotlivých lokalít a oceánskych bazénov. MORB bazalty a ich intruzívne ekvivalenty, gabrá sú typickými horninami stredooceánskych chrbtov. Sú tiež označované ako tholeitické bazalty a majú pomerne nízky obsah alkálií a nekompatibilných stopových prvkov. MORB bazalty tiež majú pomerne rovnú krivku obsahu REE, normalizovanú na plášťové chondritické hodnoty. Naproti tomu, alkalické bazalty majú normalizované hodnoty obohatené o ľahké prvky REE a majú celkovo vyšší obsah REE a ďalších nekompatibilných prvkov.

Výskyt

[upraviť | upraviť zdroj]

Vo svete

[upraviť | upraviť zdroj]
Charakteristická stĺpcovitá dolučnosť bazaltu na lokalite Panská Skála v Česku.
 Bazalt s mandľovitou (amygdaloidnou) štruktúrou, dutiny vyplňuje zeolit - thomsonit. Lokalita: Pustý vrch u Folknářů, Česko

Miesta výskytu bazaltových magiem sú rôzne, najčastejšie sú to riftové údolia (nachádzajúce sa v stredooceánskych chrbátoch, alebo na kontinentoch), horúce škvrny, ale bazaltový vulkanizmus sa vyskytuje aj v konvergentných okrajoch stretávajúcich sa tektonických platní, najmä ak sú obidve platne tvorené oceánskou kôrou.

Bazalty sú veľmi rozšírené, je nimi tvorené prakticky celé oceánske dno. Na pevnine sú známe obrovské výlevy bazaltov z triasu: Dekanské, prípadne Sibírske trapy - obrovské plošiny tvorené bazaltami, vzniknuté v priebehu len niekoľko tisíc rokov (čo je v geologickom meradle veľmi krátky čas), čo prestavuje enormnú vulkanickú aktivitu. Podobná vulkanická aktivita bola zaznamenaná na začiatku jury okolo novovznikajúceho Atlantiku[8]. Ďalšia veľká akumulácia bazaltov, ktorá je vulkanicky aktívna aj v súčasnosti sa nachádza na Havajských ostrovoch, príp. Islande.

Nachádzajú sa aj v Českom stredohorí, napr. kopec Tlustec alebo hora Říp. Známou je aj lokalita Panská skála pri obci Kamenický Šenov.

Bazaltové horniny sú známe aj z Mesiaca. Rôzne typy bazaltov sú tiež hlavnou horninou tvoriacou povrchové útvary na Venuši.

Na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]
Západokarpatský melafýr s achátmi v dutinách

Na Slovensku sa bazalty vyskytujú jednak v neogénnych vulkanitoch, kde sa nachádzajú hlavne na južnom Slovensku - okolie Fiľakova, Cerová vrchovina[9]. Ale tvoria aj najmladšie slovenské vulkanické teleso, troskový kužeľ a lávový prúd Putikov vŕšok pri Novej Bani.

Druhohorné bazalty sú známe z viacerých lokalít rôznych tektonických jednotiek: v obale tatrika sú to alkalické bazalty Mlynnej doliny v Nízkych Tatrách. Z fatrika sú rôzne bazalty známe z okolia Lošonca (Malé Karpaty), Varína (Malá Fatra), Nolčova (Veľká Fatra). Pozostatky triasovo-jurskej oceánskej kôry meliatika tvoria bazalty šugovských a švablických vrstiev pri Meliate, Čoltove, Bôrke, Lúčke, Držkovciach a Jaklovciach[10].

Staršie karbónske a permské melafýry ipoltickej skupiny malužinského súvrstvia však nie sú čisté bazalty ale prevažne bazaltické andezity. Nachádzajú sa na báze chočského príkrovu napríklad na lokalitách Sološnica v Malých Karpatoch alebo Kvetnica pri Poprade[11], kde sa v ich puklinách nachádzajú druhotne vykryštalizované acháty. Pri Lošonci je na melafýry viazané chalkopyrit-bornit-chalkozínové zrudnenie[12]. Bazalty, resp. ich tufy, permského veku sú známe z obalovej jednotky tatrika na severozápade Považského Inovca.

Využitie

[upraviť | upraviť zdroj]

Bazalt je často využívaná surovina v stavebníctve (ako štrk a kamenivo do betónov), stavebný aj obkladový kameň. Tiež pri výrobe izolačných materiálov ako petrurgický čadič (čadičové vlákna, minerálna vlna).

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b On-line geologická encyklopedie - Tabulka 9. Pevnost v tlaku a hustota hlavních skupin hornin [online]. geology.cz, 29.5.2009. Dostupné online.
  2. ↑ Kamenický, J., Hovorka, D., 1980, O návrhu subkomisie IUGS pre systematiku eruptív na klasifikáciu a nomenklatúru vulkanických a niektorých ďalších skupín hornín. Mineralia Slovaca, 12, 1, s. 75-88
  3. ↑ a b Hovorka, D., 1990: Sopky. Veda, Bratislava, 147 s.
  4. ↑ Přehled názvů hornin [online]. geologie.estranky.cz, 2.11.2008. Dostupné online.
  5. ↑ Le Maitre, R.W. (Editor), 2002, Igneous rocks A Classification and Glossary of Terms Recommendations of the International Union of Geological Sciences Subcommission on the Systematics of Igneous Rocks. Cambridge University Press, Cambridge, s. 61
  6. ↑ Krist, E., Krivý, M., 1985: Petrológia. Alfa, Bratislava, 464 s.
  7. ↑ Eggleton, R. A, Foudoulis, Ch., Varkevisser, D., 1987, Weathering of Basalt: Changes in Rock Chemistry and Mineralogy. Archivované 2016-03-05 na Wayback Machine Clays and Clay Minerals, Vol. 35, No. 3. s. 161-169.
  8. ↑ Kontak, J.D., 2008, On the edge of CAMP: Geology and volcanology of the Jurassic North Mountain Basalt, Nova Scotia. Lithos, 101, s. 74–101
  9. ↑ Minerály a horniny Slovenska - Čadič [online]. mineraly.sk, [cit. 2008-06-18]. Dostupné online. Archivované 2008-12-07 z originálu.
  10. ↑ Hovorka, D., Spišiak, J., 1990, Litostratigrafické členenie produktov mezozoického vulkanizmu Západných Karpát. Geologické práce, Správy 91, s. 75-89
  11. ↑ Minerály a horniny Slovenska - Melafýr [online]. mineraly.sk, [cit. 2008-06-18]. Dostupné online. Archivované 2009-01-29 z originálu.
  12. ↑ Veľký, J. a kolektív, 1979: Encyklopédia Slovenska III. zväzok K - M. Veda, Bratislava, 652 s.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému bazalty.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Bazalt&oldid=7690566“