Preskočiť na obsah

Nauka reči Slovenskej

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Obal knihy v Slovenskej národnej knižnici

Nauka reči Slovenskej (v súčasnej slovenčine Náuka reči slovenskej) je literárne dielo, ktorým Ľudovít Štúr položil základy spisovného jazyka po gramatickej stránke. Poukázal na rôzne gramatické javy a vysvetlil ich na mnohých príkladoch, čím sa toto dielo zaradilo medzi kvalitné gramatické príručky slovenského jazyka.

Náuka reči slovenskej má tieto časti:

  1. úvod
  2. gramatika slovenská – Diel I, Diel II, Diel III
    • Diely I, II a III sa ešte delia na podkapitoly – „oddelenia“ a „čiastky“

Vydaná bola v roku 1846 v Bratislave na 216 stranách v Tatríne. Časti znova vyšli v reedícii v roku 1943 a v 5 zväzkoch diela Slovenčina naša (Bratislava, 1957). Faksimilová reedícia originálneho vydania vyšla v roku 2006.

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]

V dejinách slovenského jazyka zaujíma rok 1843 významné postavenie. V tomto roku sa Ľudovít Štúr rozhodol uviesť nový spisovný jazyk založený na základe stredoslovenského nárečia, ktorý by nahradil Bernolákovčinu. Toto Štúrovo rozhodnutie malo pozitívny dopad nielen na duchovný ale aj na politický život slovenského národa. Štúrovi sa podarilo odstrániť dvojakosť, ktorá vyplývala z používania dvoch spisovných jazykov: západoslovenského a českého. Zjednotenie Slovákov spisovným jazykom utvorilo spoľahlivé základy celkovej národnej obnove. Tá sa prejavila v rôznych smeroch. Začali vychádzať Štúrove „ Slovenskje národňje novini“ s prílohou „Orol tatránski“, Štúrovci sa bili za kultúrne a politické práva, organizovali spolkovú činnosť, vydávali diela pre široké vrstvy i pre intelektuálov. Spisovná slovenčina sa stala ústredným hýbačom národného života.

Štúr sa so svojimi spolupracovníkmi pokúsil najprv pokračovať v duchu Kollárových zásad, t. j. spočiatku prijímal jeho stanovisko, že oprávnenie na život majú iba štyri slovanské literatúry: ruská, poľská, česká a juhoslovanská. No väčšina Slovákov neprijala spisovnú češtinu. Preto sa Štúr rozhodol v roku 1843 postaviť proti Kollárovi a bernolákovcom. Začal hlásať, že každý kmeň má právo na samostatný život a jazyk.

Štúr pokladal slovenčinu za osobitný jazykový celok, pretože sa svojou hláskovou a tvarovou štruktúrou a slovníkom v mnohom odlišuje od susedných slovanských jazykov. V porovnaní s češtinou Štúr zdôrazňoval starodávnosť slovenčiny, jej ľubozvučnosť, bohatstvo, tvorivosť a nepokazenosť cudzími vplyvmi. Za najčistejšiu a najzachovalejšiu podobu slovenčiny pokladal nárečia v okolí Tatier.

Štúrov pravopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Štúr podal výklad svojho pravopisu v diele „Náuka reči slovenskej“. Väčšinu pravopisných zásad mal spoločnú s Bernolákovými s tým rozdielom, že Štúrove zásady boli aplikované na strednú slovenčinu. Aj Štúr zakladal svoj pravopis na zásade, že každej fonéme má v písme zodpovedať príslušná graféma. Z toho vyplýva, že Štúrov pravopis je fonologický. Štúr označoval mäkkosť d, t, n mäkčeňom, mäkké ľ v pôvodnej štúrovčine nebolo, pretože Štúr ho pokladal za zbytočné. V pôvodnej štúrovčine nebolo ani ä, namiesto neho sa písalo len e. Štúrovská slovenčina sa líši od bernolákovčiny predovšetkým dvojhláskami. Kým Bernolák zapisoval ie a ô ako ge a uo, Štúr určil písať dvojhlásky ia, ie, ô ako ja, je, uo. Štúr taktiež správne určil písanie dlhých slabičných spoluhlások ŕ a ĺ. Do Štúrovho pravopisu bolo ešte veľakrát zasahované, čo pozmenilo jeho podobu. Napríklad hodžovsko-hattalovské zmeny zhoršili Štúrov fonologický pravopis, najmä zavedením ypsilonu podľa historického českého pravopisu.

Štúr sa usiloval, aby sa spisovná slovenčina zbavila cudzích a nepôvodných slov, preto sa aj vo svojich dielach snažil vyjadrovať výhradne slovenskými výrazmi. Pri menej známych alebo nových slovenských slovách uvádzal v zátvorkách ich význam po latinsky alebo po nemecky: písmená (literae), obecenstvo (publicum), občiansky (civilis), snem (Landtag) atď. Z týchto príkladov vidieť, že už od samého začiatku zámerne budoval aj jazykovú kultúru, pričom zdôrazňoval najmä čistotu slovníka.

Na rozdiel od Bernoláka si Štúr všímal aj slovenskú frazeológiu. Vyčítal Čechom, že doslovne prekladajú výrazy z nemčiny, takže sú nezrozumiteľné pre človeka, ktorý nevie po nemecky aj keď preložené slová pozná.

Dôvody, pre ktoré sa Štúr vyslovil za písanie v strednej slovenčine, sú:

  • a) starodávnosť slovenčiny
  • b) plnozvučnosť, ľubozvučnosť a jadrnosť
  • c) bohatstvo na slová a výrazy
  • d) ľahkú tvorivosť.

Štúrom vyslovená požiadavka, aby sa spisovná reč zakladala na slovníku, skladbe a výrazoch ľudovej slovenčiny, sa dnes pokladá za samozrejmosť.

Obsah knihy Náuka reči slovenskej

[upraviť | upraviť zdroj]

Úvod

[upraviť | upraviť zdroj]

V úvode sa Štúr venoval rôznym otázkam, ktorými chcel poukázať na dôvody, pre ktoré sa rozhodol toto dielo napísať. Okrem iného sa venuje napríklad otázke, ktorá je aktuálna aj v súčasnosti: vzťah medzi myšlienkou a rečou. Proces tvorby myšlienky si Štúr vysvetľuje takto: „Týmto hlbokým pohnutím ale predmet zvonku do hlbiny človeka sa prenesie, nie síce v svojej hmotovitosti, ale v obraze svojom, a tento obraz, keď v človekovi sa vyjaví, voláme predstavením, v ktorom je zavinutá vec vnešná.“ (137 – 138) Pojem „reč“ chápe Štúr ako zvukové vyjadrenie ľudských myšlienok vytvorených vo vedomí. Slovanský národ opisuje ako „národ bohatým duchom obdarovaný, živosti i čerstvoty plný, svieži, tvorivý.“ (142) V každom slovanskom jazyku nachádza Štúr črtu vlastnú inému neslovanskému európskemu jazyku, čím naznačuje rovnoprávnosť slovanských jazykov s hociktorým iným jazykom sveta. Staroslovančina má plnosť a ľahkotvorivosť starého indického jazyka, rímska dôkladnosť a prísnosť sa dá badať v ruštine, poľština je dojímavá a ľahká ako francúzština, spevavosť a sladkosť taliančiny cítiť v srbčine a dalmatínskom jazyku a nemecká rozmyseľnosť sa nachádza v bohatej češtine. Štúr vyzýva slovanské kmene aby písali pôvodnú literatúru vo svojom materinskom jazyku. Prostredníctvom literatúry by sa Slovania mohli zviditeľniť a ukázať svetu svoje kvality a krásu svojho jazyka. Slovenské nárečie malo medzi ostatnými slovanskými nárečiami podľa Štúra osobitné postavenie aj vďaka polohe krajiny. Tak ako krajina leží v strede medzi druhými slovanskými kmeňmi, tak aj nárečie je v strede, uložené medzi druhými slovanskými nárečiami. Toto Štúr chápe ako dôvod tej skutočnosti, že slovenčina má tak blízko k ostatným slovanským jazykom. Najčistejšie sa podľa Štúra hovorilo po slovensky v okolí Tatier: v Liptove, Orave, Turci, v hornom Trenčíne, v hornej Nitre, Zvolene, Tekove, Honte, Novohrade a v časti Gemera a na Dolnej zemi.

Gramatická časť diela „Náuka reči slovenskej“ má tri časti. Prvá sa týka zloženia a pôvodnej určitosti slov, druhá je o skloňovaní a tretia sa týka spájania slov.

Diel I – Sklad a pôvodná určitosť slov

[upraviť | upraviť zdroj]

V tejto kapitole sa Štúr venoval najprv hláskam. Ako samohlásky klasifikoval: a, e, i, o, u, l, r. V Štúrovej slovenčine nebolo dlhé é a ó. Grafému y neuznával a nepovažoval ju ani za samohlásku. Tvrdil, že v našej reči y nie je. Hlásky l a r označoval ako polosamohlásky pričom ich radil k samohláskam, pretože majú slabikotvornú vlastnosť: vĺča, kĺzať, bŕkať, hŕkať. Za dvojhlásky považoval: aj, au, ej, eu, iu, oj, ou, uj.

Hlásku ä Štúr do svojej spisovnej slovenčiny nezaradil, ä považoval za hynúcu hlásku.

Spoluhlásky rozdeľoval:

  • 1. podľa spôsobu artikulácie:
    • hrdelné: h, ch, k, g,
    • plnoústne: ž, š, č, dž,
    • jazykové: l, r, n, ň, t, ť, d, ď, dz, s, z, c,
    • perné: p, f, b, m, v,
  • 2. podľa mäkkosti:
    • hrubé: h, ch, k, g, l, r, n, t, d, p, f, b, m, v,
    • mäkké: ž, š, č, dž, ň, ť, ď,
    • stredné: s, c, z, dz,<
    • hrubé samohlásky: u, o, a,
    • mäkká: i,
    • stredná: e.
  • 3.
    • temné: ch, k, š, č, t, s, c, p, f,
    • hlasné: h, g, j, ž, dž, l, r, dz, z, b, m, v, a, i, u, o, e.

Ďalšou Štúrovou témou bolo tvorenie slov. Princípy tvorenia slov v Štúrovskom pravopise sa v podstate nelíšia od princípov súčasného spisovného jazyka. Štúr si správne všimol, že slovo pozostáva zo slabík, z koreňa a prípony (ktoré nazval príveskami) alebo predpony, že zložené slová pozostávajú z viacerých slovných základov. Osobitnou skupinou slov, ktoré Štúr vyčlenil sú „zväčšujúce a zmenšujúce slová“, ktoré by sme mohli súčasnou terminológiou pomenovať ako expresívne slová zhoršujúce alebo zjemňujúce. Tieto Štúr rozčlenil na: zväčšené, hromadné, zmenšujúce. Patria sem slová ako: skupáň, hlaváň, chlapina, chlapisko, sedlač, chlápä, žieňatko, orlíča, dievčička, rybka, babka, kamenček, misečka, Janko, apko, kukulienka, deduško.

Slovesné vidy Štúr bohato rozčlenil. Tu je niekoľko príkladov:

  • Slovesá inamnamerené: volám, bijem, vozím.
  • Odinuľnamerené: volám sa, vídam sa.
  • Nasebaohraničené: spím, kvitnem, horím
  • Ksebenamerené: bijem sa, hádžem sa, češem sa.
  • Vzájomné: hádam sa, vadím sa.

Štúr rozoznáva tri slovesné spôsoby: ukazujúci, spojujúci, rozkazujúci.

Neurčitok slovesa Štúr nepokladá za súčasť zmyslu, významu slovesa a nazýva ho neurčitý spôsob.

Slovesné podstatné mená (písanie, čítanie, berúc, majúc, stojac) nazýva pojmom menoslovia.

Výslovnosť bola fonologická (píš ako počuješ). Dlhé é a ó sa vyslovovalo len v prevzatých slovách: chór, trón, béka. Ostatné pozície, kde by malo byť é alebo ó sa vypĺňali zvukmi ja, jé a uo. Pozor si bolo treba dávať na slabičné r, ŕ, l, ĺ. Nemalo sa vyslovovať ä. Sám Štúr o tejto hláske píše: „Uši slovenské na čistozvučnosť naučené neľúbia zvukov nečistých, a preto sa ani v čistej slovenčine tento zvuk nemá vyslovovať.“ (221) Ďalej Štúr upozorňuje na dôkladnú výslovnosť dvojhlások, mäkkých a tvrdých spoluhlások, dlhých a krátkych samohlások, pozornosť venuje aj znelostnej asimilácii napr. v slovách: mestskí, mňíšski, katolícski, ňemecskí, levočskí atď., a naznačuje zákon o rytmickom krátení: „V čistej slovenčine nikde dve dlhé sylaby jedna s druhou neprichodia a čo by aj jedna podľa povahy svojej mala byť dlhá, skráca sa , keď predchádzajúca je dlhá.“ (226)

Diel II – O priemenčivosti slov

[upraviť | upraviť zdroj]

O priemenčivosti slov

V tejto kapitole sa Štúr dôkladne venoval skloňovaniu ohybných slovných druhov. Pre skloňovanie podstatných mien vyčlenil tieto vzory: král, dvor, sluha, ruka, ulica, cirkev, noc, dedo, pole, staveňja, káča. Prídavné mená mali v Štúrovej slovenčine vzory: králov, matkin, pekný, krásny. Číslovky, ktoré Štúr nazýval počtami sa skloňovali podľa vzorov: päť, sto, tisíc. Všemená, v dnešnej terminológii zámená mali tieto vzory: ja, sám, kí. Slovesá mali len jeden vzor a tým bolo sloveso byť.

Diel III – Spojna

[upraviť | upraviť zdroj]

Obsahom tretieho, posledného, dielu sú pravidlá spájania slov do väčších celkov – viet.

Týka sa to:

  • a) slov v samostatnom postavení vo výpovedi
  • b) slov v odvislom postavení vo výpovedi
  • c) slovosledu

V podstate sú tieto princípy a pravidlá totožné s pravidlami súčasnými. Princíp spájania slov do viet sa vývojom slovenčiny nezmenil.

Slovenčina dnes

[upraviť | upraviť zdroj]

Pri porovnaní Štúrovej spisovnej slovenčiny so súčasnou je výrazne zrejmé, že slovenčina prešla od Štúrovských čias množstvom zmien. Medzi najvýraznejšie rozdiely patria javy vyskytujúce sa v hláskosloví, skloňovaní, výslovnosti a v klasifikácii hlások a rozdelení slovných druhov. Súčasná slovenčina obsahuje hlásky é, ó, ä, ľ, y a za dvojhlásky sa považujú len ia, ie, iu, ô, pričom sa zmenil aj ich pravopis (dnes píšeme v dvojhláskach namiesto j – ja i – ia.). Klasifikácia hlások je dnes tiež odlišná, je presnejšia a vedecky dokázaná a odôvodnená. Tvary v skloňovaní sa taktiež pozmenili. Napríklad koncovka uo v prídavných menách zanikla a namiesto nej pridávame koncovky é: dobruo – dobré, peknuo – pekné atď. Súčasná slovenčina má aj odlišné vzory ohybných slovných druhov.

Výslovnosť v súčasnosti nie je stopercentne fonologická ako to bolo v Štúrovej slovenčine. Napríklad tvrdé t, d, n, l ak po nich nasleduje e, i čítame mäkko ť, ď, ň, ľ. Všeobecne platí, že v jazyku sa nachádza viac hlások ako písmen, preto sa niektoré tie isté písmená čítajú v odlišných situáciách odlišne.

Spisovný jazyk je pružne stabilný systém, čo znamená, že sa môže v určitých časových intervaloch meniť a to podľa potreby jeho používateľov a vzhľadom na jeho vývin. Preto sa kodifikácia spisovného jazyka stále mení, zdokonaľuje a prispôsobuje. Základnou a najznámejšou kodifikačnou príručkou spisovnej slovenčiny sú Pravidlá slovenského pravopisu.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Nauka_reči_Slovenskej&oldid=6685620“