Neilos Kabasilas
| Neilos Kabasilas | |
| byzantský teológ a polemik | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Rodné meno | Nikolaos Kabasilas |
| Narodenie | okolo 1300 |
| Solún | |
| Úmrtie | marec? 1363 |
| Solún/Konštantínopol | |
| Príbuzní | Kabasilovci, Nikolaos Kabasilas (synovec) |
| Dielo | |
| Žánre | náboženské spisy, polemiky |
| Obdobie | byzantská literatúra |
| Témy | kresťanstvo, Duch Svätý, pápežský primát, a i. |
| Literárne hnutie | byzantská filozofia (palaiologovská), hésychazmus |
| Významné práce | Peri tes tou Agiou Pneumatos ekporeuseós kata Latinón (O pôvode Ducha Svätého) |
Neilos Kabasilas alebo Neilos Kavasilas (iné mená pozri nižšie; *okolo 1300, Solún[1] – † marec? 1363, Konštantinopol[2]/Solún[3]) bol byzantský hésychastický teológ a polemik, efemérny solúnsky metropolita. Patril k prísnejšiemu gréckemu protilatinskému prúdu. Okrem diel na podporu hésychatmu písal diela o príčinách nezhôd medzi Rímom a Byzanciou, resp. pravoslávím, najmä o pápežskom primáte a o pôvode Ducha Svätého. Aj napriek tomu, že ho západná tomistická teológia pôvodne oslovila, neskôr proti nej rázne vystúpil vo svojich prácach.[4][5]
I napriek tomu že bol jedným z najvýznamnejších pravoslávnych teológov 14. storočia, bol následovne až do 20. storočia na Východe pomerne neznámy. Významné štúdie o ňom pochádzajú z prelomu tisícročí.[3] Istú ozvenu naopak zaznamenal medzi protestantmi, takže na jeho dielo musel ešte v roku 1626 reagovať biskup Giovanni Matteo Cariofilli.[6]
Mená
[upraviť | upraviť zdroj]- Neilos Kabasilas alebo Neilos Kavasilas (gr. Νεῖλος (ὁ) Καβασίλας)[6][3]
- Nikolaos Kabasilas alebo Nikolaos Kavasilas (rodné meno)[4] (- iné formy tohto mena pozri pod Nikolaos Kabasilas, v literatúre sa pod týmto menom spravidla nespomína, zámeny s jeho synovcom pri štúdiách primárnych prameňov v minulosti spôsobili viaceré komplikácie vo vedeckom bádaní)
- Nílos Kavásilas[7][8], Nil Kavasilas[9], Nil Kabasilas[9]
- lat. Cabasilas Nilus[10], Nilus Thessalonicensis[11]
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Neilos sa pôvodným menom volal Nikolaos.[4] O jeho pôvode sa veľa nevie, narodil sa zrejme v Solúne okolo roku 1300. Pochádzal z rodu Kabasilovcov. Mal najmenej jednu sestru, o ktorej sa vie, že na sklonku života vstúpila do kláštora. Pôvodne vyučoval solúnsku mládež rôznym vedám: rétorike, filozofii, astronómii a pravdepodobne učil aj teológiu. Jeho žiakmi Démétrios Kydones i jeho synovec Nikolaos Kabasilas, významný byzantský spisovateľ a mystik.[12] Za vlády Jána Kantakuzéna pôsobil v Konštantínopole. Dostal sa tam zrejme v roku 1334 ako podporovateľ patriarchu Jána XIV. Kaleku.[3]
Neilos patril k vtedajšej vzdelanostnej elite. Poznal Barlaama z Kalábrie a bol priateľom Nikéfora Grégora. Hoci sa spočiatku javil neutrálnym, resp. zastával mierne protihésychastické stanoviská, pod cisárovým vplyvom sa pridal na stranu Grégoria Palamu.[5] Je možné, že za jeho pôvodný ostych mohli jeho staré priateľstvá. V rokoch 1334 až 1339 vyučoval v Konštantínopole, následne istý čas pôsobil opäť v Solúne. Je možné, že jeho pôsobenie v meste prerušilo povstanie zelótov. V roku 1343 sa vrátil do hlavného mesta ríše, kde vyučoval a podieľal sa na tamojšom cirkevnom živote. Zúčastnil sa tiež prípravy dokumentov z koncilu v roku 1351 a bol poverený, aby viedol diskusiu s protihésychasticky naladeným Nikéforom Grégorom. Podrobné údaje o jeho vedeckom živote a prácach z tohto obdobia chýbajú.[3]
Po odchode patriarchu Kallista I. bol jedným z troch kandidátov na post konštantínopolského patriarchu. Staršie hypotézy za kandidáta označovali jeho rovnomenného synovca Nikolaa Kabasilu. Po roku 1353 sa stal hieromníchom (jeromonachom) a prijal meno Neilos. V 50. rokoch sa zúčastnil diskusií o obnove cirkevného spoločenstva s Rímom, kde zastával značne protipápežské stanoviská. Neilos prejavoval osobitný záujem o latinskú teológiu, najmä o spisy Tomáša Akvinského. Je možné, že mal k úplne prvým prekladom jeho diel, názor, že ovládal latinčinu a čítal Akvinského texty v origináli, sa dnes považuje za chybný. V roku 1361 bol ako laik zvolený za metropolitu v Solúne, kde nahradil už dávnejšie zosnulého Palamu. Úradu sa pre svoj zlý zdravotný stav nikdy neujal. Zomrel niekedy v roku 1363, pravdepodobne v marci. Už krátko po smrti bol minimálne v Solúne uctievaný ako svätý. Nepriame dôkazy o úcte k nemu možno nájsť aj v pravoslávnych synodikonoch.[3]:ako podporné zdroje:[4][5][12][13]
Dielo a myšlienky
[upraviť | upraviť zdroj]Neilos napísal viacero diel, pričom väčšina z nich má veľmi rozsiahle, opisné názvy. Písal polemiky proti protivníkom hésychazmu. Podieľal sa na zostavení záverov hésychastickej synody z roku 1351. Obzvlášť dôležitá bola jeho úloha pri výbere patristických textov pre slávnu palamistickú florilégiu o Božskej podstate a energii v 16 kapitolách (nie je zverejnená, najdôležitejší rukopis je Vat. gr. 705 [1351]).[3] Na odporúčanie synody napísal dielo Antigramma proti Nikéforovi Grégorovi.[10]
Napísal tiež dve diela o pápežskom primáte a schizme medzi Východom a Západom, ktorú kladie za vinu pápežovi, ako aj traktát o koncile v rokoch 879/880, ktorý označil za ekumenický. Bol tiež autorom spisu O pôvode/procesii Ducha svätého (Περὶ τῆς τοῦ Άγίου Πνεύματος ἐκπορεύσεως κατὰ Λατίνων – Peri tes tou Agiou Pneumatos ekporeuseós kata Latinón, lat. De processione Spiritus Sancti). V istom zmysle ide o najväčšiu a najobjemnejšiu esej venovanú problému pneumatológie. Dokazuje, že rozdiel medzi západnou teológiou a pravoslávím v tejto oblasti nie je len v doplnení slov „a od Syna“ v Kréde, ale v tom, že dodatok odráža výrazné triadologické rozdiely v ich myslení. Dielo sa skladá z troch častí. Neilos sa pri písaní neobmedzil na obvyklé argumenty a protiargumenty, či citáty z patristických spisov k príslušnej téme.[3][10]
V traktátoch útočil na Akvinského teológiu tomizmu, ktorú poznal z prekladov svojho žiaka Kydona. Jeho argumenty však boli odmietnuté samotným Kydonom v nepublikovanom diele Obrana Tomáša Akvinského proti Neilovi Kabasilovi.[4][5][10] Dielo o očistci kedysi pripisované jemu, je dnes považované za spis Marka Eugenika.[12] Jeho autoritu na byzantskom Východe podporuje počet referencií na jeho dielo v spisoch Grékov na koncile vo Florencii.[12][13]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ KABASILA, Nilo. In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 458.
- ↑ Nilus Cabasilas In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-07-19]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h MAXIMOVIČ, K. A. NIL KAVASILA. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. LI. NIKON – NOILMARA. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2018. ISBN 978-5-89572-058-5. S. 167 – 173.
- ↑ a b c d e KABASILAS, NEILOS. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 1087 – 1088. (po anglicky)
- ↑ a b c d Kabasilas, Neilos. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 242.
- ↑ a b CABASILA, Nilo In: Silvio Giuseppe Mercati. Enciclopedia Italiana [online]. [Cit. 2021-07-04]. Dostupné online. (po taliansky)
- ↑ ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 56.
- ↑ ZOZUĽAK, Ján. Nikolaj Kavásilas a kríza byzantskej spoločnosti v 14. storočí. Konštatínove listy (Nitra: Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre), roč. 13, čís. 2, s. 89 – 98. Dostupné online [cit. 2021-07-07]. ISSN 2453-7675. DOI: 10.17846/CL.2020.13.2.89-98.
- ↑ a b ŠKOVIERA, Andrej. Kyjevský polemicko-apologetický rukopisný zborník s liturgiou svätého Petra. Slavica Slovaca (Bratislava: Slavistický ústav Jána Stanislava SAV), 2013, roč. 48, čís. 3 (supplementum)., s. 6n. ISSN 0037-6787.
- ↑ a b c d Oktawiusz Jurewicz. Kabasilas Nil. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Wydanie I. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 252.
- ↑ Prvýkrát zrejme: CARIOFILLI, Giovanni Matteo. Confutatio Nili Thessalonicensis de primatu papae. 1626, pre ďalší doklad v literatúre pozri: Nilus Thessalonicensis In: Google knihy
- ↑ a b c d CABASILAS, NILUS. In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Vol. 2. Baa – Cam. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 0-7876-4008-5. S. 837 – 838.
- ↑ a b AUBERT, R.. 3. KABASILAS. In: Dictionnaire d'histoire et de géographie ecclésiastiques. Ed. R. Aubert. Tome 28. JONOPOLIS – KILBER. Paris : Letouzey et Ané, 2003. ISBN 2-7063-0217-8. S. 709 – 710.
Ďalšia literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- LOOS, Milan. KABASILAS Neilos. In: BORECKÝ, Bořivoj; DOSTÁLOVÁ, Růžena, a kol. Slovník řeckých spisovatelů. 2. přeprac. a dopl. vyd. Praha : Leda, 2006. 663 s. ISBN 80-7335-066-1. S. 288. (po česky)
- Kabasilas, Neilos. In: NICOL, Donald. A biographical dictionary of The Byzantine Empire. London : Seaby, 1991. ISBN 1-85264-048-0. S. 68.
- Kabasilas, 1) Neilos. In: Lexikon für Theologie und Kirche. Ed. Michael Buchberger, Walter Kasper. 3., völlig neubearb. Aufl.. vyd. Band 5. Hermeneutik bis Kirchengemeinschaft. Freiburg, Basel, Rom, Wien : Verlag Herder, 1996. ISBN 3-451-22005-9. S. 1117 – 1118. (po nemecky)
- Kabasilas. I. K., Neilos. In: Lexikon des Mittelalters. Band 5. Hiera-Mittel bis Lukanien. Stuttgard, Weimar : Metzler-Verlag, 1999. Autor hesla: A. Kazhdan. ISBN 3-476-01742-7. S. 845.
- KABASILAS, Neilos. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Band 3. Jedin – Kleinschmidt. Herzberg : Verlag Traugott Bautz, 1992. ISBN 3-88309-035-2. S. 915 – 916.
- Patrologia Graeca, 148:1328 – 1435, proti Grégorovi 149:683 – 730, schizma a primát 151:707 – 764.
- NIL KAVASILA [НИЛ КАВАСИЛА] In: Enciklopedija „Drevo“ [Энциклопедия "Древо"]
- MAXIMOVIČ, K. A. NIL KAVASILA. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. LI. NIKON – NOILMARA. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2018. ISBN 978-5-89572-058-5. S. 167 – 173. [okrem vyššie citovaných informácií ponúka rozsiahlejší popis Neilovej vedeckej práce a teológie]