Peter (apoštol)

	Peter
	1. rímsky biskup
	; Apoštol Peter, Peter Paul Rubens, Prado (obtaz patrí do série Apostolado del duque de Lerma
Funkcie a tituly
Pontifikát
	33/42 – 67
Biografické údaje
Rodné meno	Šimon
Narodenie	?; Betsaida
Úmrtie	64/67; Rím, Taliansko
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	33/42
Odkazy
	Peter na catholic-hierarchy.org angl. ; Peter
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Svätý Peter, apoštol (* ?, Betsaida, † 64/67, Rím), pôvodným menom Šimon, známy aj ako Kéfas ("skala"), bol jeden z dvanástich učeníkov Ježiša Krista. Údaje o jeho pôsobení na čele v tom čase malej skupiny kresťanov sa značne líšia. Podľa Biblie ho touto úlohou poveril osobne Ježiš.

Toto jedinečné poverenie dalo základ vzniku pápežstva prostredníctvom pápežov a koncilov. Informácie o Petrovej životnej dráhe, osobnosti a postavení v prvej kresťanskej obci poskytuje Nový zákon, doplnený starovekou hodnovernou tradíciou.

Ježišov učeník

Pôvodným menom Simeon alebo po grécky Šimon bol rodákom z Betsaidy na brehu Galilejského jazera, synom Jonáša a s bratom Ondrejom boli rybármi. Keď Ježiš začal svoju misiu, Šimon bol ženatý a žil v Kafarnaume s testinou a Ondrejom. Podľa synoptických evanjelií to bolo práve pri Galilejskom jazere, kde ho Ježiš povolal s Jakubom a Jánom, Zebedejovými synmi, oboch bratov, aby ho nasledovali („prišli do domu Šimonovho, kde jeho svokra ležala v horúčke“ - Mt 8,14-15). Evanjelium sv. Jána, ktoré ich povolanie umiestňuje do Judska, predstavuje prvých učeníkov vrátane Šimona.

Všetky štyri evanjeliá sa s menším rozdielom v dôraze zhodujú v tom, že Šimon sa od počiatku verejného účinkovania po Ježišovom boku stal vodcom a zástupcom skupiny. Spomína sa nápadne často, objavuje sa ako prvý vo všetkých zoznamoch dvanástich apoštolov a patril k úzkej skupine vystupujúcej pri všetkých významných udalostiach. Podľa Matúšovho evanjelia, keď sa Ježiš pýtal učeníkov, za koho ho pokladajú, Šimon odvetil za všetkých, že ho pokladajú za Pomazaného, syna Boha živého. Ježiš ho za toto božské vnuknutie vyhlásil za blahoslaveného, oslovil ho aramejským menom Kéfas (t. j. skala), čo znamená po grécky Peter, a vyhlásil, že na „tej skale“ postaví jeho nezničiteľnú cirkev, ktorú nepremôžu ani brány smrti, dá mu „kľúče kráľovstva nebeského“ a moc „zväzovať a rozväzovať“ („Tu es Petrus, et super hanc petram aedificabo ecclesiam meam, et portae inferi non praevalebunt adversus eam,“ t. j. Ty si Peter (Skala) a na tejto Skale postavím svoju cirkev a brány pekla ju nepremôžu - Mt 16, 18-19). Protestantská tradícia Petra za skalu, na ktorej bude vybudovaná cirkev nepokladá, najmä na základe toho, že v gréckom jazyku, na rozdiel od jazyka latinského, rozlišuje výrazy πέτρα (Strong G4073) a Πέτρος (Strong G4074) ako výrazy s odlišným významom. Za skalu na, ktorej je postavená Cirkev pokladá buď Boha alebo zjavenie o tom, že Ježiš je zasľúbený Spasiteľ.

V aramejčine, v ktorej bol napísaný originálny text evanjelia, je to dokonalá slovná hračka: slovo „cepha“ totiž aramejsky znamená „Peter“ aj „skala“. Text je dodnes zdrojom trvalej polemiky, najmä vo vzťahu k pápežovi ako úradu.

Na Poslednej večeri mu Ježiš ukladá, aby posilnil svojich bratov. Keď Ježiša zatkli, Petra opustila odvaha a trikrát zaprel, že Ho pozná. Jednako bol prvým učeníkom, ktorý nazrel do prázdneho hrobu a prvý, ktorému sa ukázal vzkriesený Ježiš. Neskôr, čo zaznamenal iba sv. Ján (21, 15–17), Peter trikrát dostal od Pána pastiersku povinnosť pásť Jeho ovečky („Po druhý raz spýtal sa ho zase: Šimon, syn Jonášov, či ma miluješ? A on Mu odpovedal: Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem. Riekol mu: Pas moje ovečky!“).

Na čele cirkvi

Po smrti Ježiša sa vrátil domov, do Galilei, no potom čo s ním, vzkrieseným, údajne hovoril, vrátil sa i s ostatnými učeníkmi späť do Jeruzalema. V prvej polovici Skutkov apoštolov sa píše, že po nanebovstúpení Pána sa Peter stal nesporným vodcom mladej cirkvi. Riadil voľbu Judášovho nástupcu, otvoril cirkev pre pohanov, keď dal pokrstiť Kornélia bez obriezky, a na zasadaní cirkevného zboru v Jeruzaleme, ktorý historici pokladajú za prvý cirkevný snem, (v roku 49 alebo 50) úspešne presadil miernejšiu politiku voči pohanom. (Pohania, ktorí uverili v Ježiša, boli prijatí do spoločenstva bez toho, aby museli prejsť židovskou obriezkou. Snem ustanovil, aby veriaci z pohanského prostredia dodržiavali štyri veci: „... ale im treba napísať, aby sa zdŕžali poškvrneného modlami, smilstva, zaduseného a krvi.“ (Sk 15,20)). Na tomto sneme sa výslovne spomínajú menom Peter, Jakub mladší, Pavol a Barnabáš a je veľmi pravdepodobné, že tam bol aj apoštol Ján.

Podľa tradície pôsobil Peter v Ponte, Galatii, Kapadócii, Malej Ázii, Bitýnii a Antiochii. Na jeho cestách ho vraj sprevádzal evanjelista Marek, ktorý svoje zážitky zapísal do svojho evanjelia.
Petrove pohľady na vieru však za jeho života prešli viacerými názorovými zmenami: Napríklad spočiatku neveril v možnosť spasenia pohanov, no toto presvedčenie stratil po videní v Joppe („Čo Boh očistil, ty nenazývaj poškvrneným“ (Sk 11,9B)). Kontroverzia ohľadom dodržiavania Mojžišovho zákona novými veriacimi z pohanského a barbarského pozadia bola vyriešená na sneme v Jeruzaleme.

Je možné, že Peter strávil svoje posledné roky v Ríme, kde údajne prišiel „založiť cirkev, ktorá by mesto očistila“. Potvrdzujú to aj raní autori ako Kliment Rímsky († 101), Ignác Antiochijský († 107) a Ireneus († 202). Židia v meste nemali ľahké postavenie: napriek tomu, že Rimania boli v otázke náboženstva pomerne tolerantní, považovali ľudí s iným vierovyznaním za „nedôveryhodných“. Podobne bol na tom však i sám Peter: Niektorí Židia ho považovali za odpadlíka, ktorý uznával zákon, no neuznával potrebu obriezky a židovské sviatky a rituály. Pre nich bol Ježiš obyčajným potulným kazateľom.

Konanie vzbudzujúce pochybnosti

Podľa Skutkov apoštolov Peter hlásal skorý príchod Spasiteľa, vyzýval k pokániu a k viere. Podľa Petrových listov vyzýval tiež k úplnej poslušnosti voči vrchnosti. Povzbudzoval dobrovoľné odovzdanie celého alebo časti majetku veriacich Bohu, čiže ich cirkevnému zboru, pravdepodobne vzhľadom na prorocké skoré očakávanie zničenia Jeruzalema Rimanmi. Pri počte približne 5.000 veriacich došlo k nahromadeniu veľkého majetku, ktorý bol pravdepodobne použitý ako pomoc pri zakladaní nových zborov po zničení Jeruzalema a pomoc chudobným. V prípade manželov Ananiáša a Zafiry, vedený Duchom Svätým, vyhlásil smrť za klamstvo o tom, že odovzdali iba časť utŕžených peňazí za predané pole. Peter bol uväznený v Jeruzaleme miestnym zastupiteľom krátko pred uväznením Štefana, on bol však vyslobodený anjelom, zatiaľ čo pri uväznení v Ríme, nariadenom cisárom Nerom, bol Peter popravený.

Nero a Petrova smrť

O Petrovom pobyte a smrti v Ríme sa dozvedáme iba z prvého Petrovho listu, kde Babylon pravdepodobne označuje Rím. Niektorí teológovia však tvrdia, že Babylon označuje skutočný historický Babylon na území dnešného Iraku. Nie je však nič známe o dĺžke jeho pobytu: dohady, že trval dvadsaťpäť rokov, sú legendou z 3. storočia. Ignác sa domnieval, že sv. Peter a sv. Pavol mali zvláštnu moc nad rímskou cirkvou, kým Ireneus tvrdil, že ju založili spoločne a začali postupnosť jej biskupov. Rovnako nič nie je známe o ich zákonodarnej úlohe a už vôbec nie o Petrovej úlohe predpokladaného vodcu obce. Podľa dejepisca Eusébia († 339 ?) obaja boli popravení za vlády cisára Nera (54 – 68), pravdepodobne pri prenasledovaní v r. 64. Tertulián († 222) uvádza, že Peter bol ukrižovaný.

19. júna 64 vypukol v Ríme veľký požiar. Trval celý týždeň a zničil desať zo štrnástich mestských štvrtí. Nero, ktorý bol v tom čase v Anziu, po návrate do mesta obvinil z požiaru kresťanov. V Circus Gai et Neronis na pravom brehu rieky Tiber dal veľké množstvo členov tejto „židovskej sekty“ ukrižovať. Petra uväznili krátko po požiari a onedlho popravili: údajne na jeho vlastnú žiadosť ho ukrižovali hlavou nadol, ako výraz úcty k svojmu Bohu (pretože sám seba nepokladal za hodného umrieť rovnakou smrťou ako jeho Pán).

Jeho nasledovníci ho v noci sňali z kríža a pochovali pri múre, kde sa obvykle takto popravení pochovávali (1. míľnik na Via Cornelia). O tridsať rokov neskôr tam Anaklét dal postaviť malé oratórium.

V 2. a 3. storočí sa o miesto jeho posledného odpočinku uchádzali dve miesta, „Pamätník apoštolov“ pod San Sebastianom na Via Appia a hrobka na Vatikánskom kopci.

Rímsky biskup

Na konci 2. alebo začiatkom 3. storočia tradícia stotožnila Petra s prvým rímskym biskupom. Bol to prirodzený vývoj, keď sa v Ríme uprostred 2. storočia objavil monarchistický episkopát, t. j. vláda miestnej cirkvi pod jedným biskupom na rozdiel od skupiny presbyterov – biskupov.

V Novom zákone sa Petrovi pripisujú dve epištoly; okrem toho sa v 2. storočí objavilo množstvo literatúry spojenej s jeho menom, hlavne Apokalypsa sv. Petra, Skutky sv. Petra a Evanjelium sv. Petra.

Úcta

Úcta k svätému Petrovi je dodnes veľmi živá v celom katolíckom kresťanstve. Na Slovensku sa sviatok sv. Petra a Pavla slávi 29. júna. Atribútmi sv. Petra sú kľúč (kľúče), obrátený kríž, kohút alebo rybárska loďka. Zobrazený ako starý muž držiaci v ruke kľúče býva od starokresťanských čias až do súčasnosti častým námetom umeleckých diel. Patrocínium sv. Petra má na svete množstvo sakrálnych stavieb; zo všetkých je pravdepodobne najznámejšia Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, postavená nad údajným hrobom sv. Petra.

V gréckokatolíckej cirkvi sviatku svätých apoštolov Petra a Pavla predchádza tzv. Petro-pavlovský alebo Apoštolský pôst (ľudovo nazývaný Petrovka).

Protestantské cirkvi kult svätého Petra nepraktizujú.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Peter (apoštol)

Zdroje

FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Peter de Rosa: Vicar of the Christ; Bantam Press, 1988
"Dňa 29. júna : Slávnych svätých apoštolov Petra a Pavla." In: Andrej Josafát Gregor Truch: Život svätých : Duchovné čítanie pre slovenských gréckokatolíckych veriacich na každý deň kalendárneho roka. Preklad a úprava: Michal Čarný. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003, s. 332-358. ISBN 80-7165-381-0
"Peter a Pavol, apoštoli : 29. jún." In: Antonín Čížek: Synaxár : Životy svätých. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 266-267. ISBN 80-967341-1-3

Pozri aj

Externé odkazy

www.zivotopisysvatych.sk

Predchodca:
novovzniknutá funkcia, určený na post pápeža Ježišom Kristom

Pápež
Peter
(zoznam)

Nástupca:
Linus

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František