Benedikt XV.

	Benedikt XV.; Benedictus XV
	258. rímsky biskup
	In te, Domine, speravi; non confundar in aeternum
Funkcie a tituly
Pontifikát
	3. september 1914 – 22. január 1922
Arcibiskup bolonský
	22. december 1907 – 3. september 1914
Biografické údaje
Občianske meno	Giacomo Giambattista della Chiesa
Narodenie	21. november 1854; Pegli, Sardínske kráľovstvo
Úmrtie	22. január 1922 (67 rokov); Rím, Taliansko
Pochovaný	Bazilika svätého Petra
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka	21. december 1878 (24 rokov); Raffaele kardinál Monaco La Valletta; pomocný biskup rímsky
Biskup
Menovanie	16. december 1907 (53 rokov); sv. Pius X.
Konsekrácia	22. december 1907 (53 rokov)
Svätiteľ	sv. Pius X.; 257. rímsky biskup
Spolusvätitelia	Pietro Balestra; arcibiskup cagliarský; Teodoro Valfrè di Bonzo; arcibiskup vercellský
Kardinál
Menovanie	25. máj 1914 (59 rokov); Pius X.
Stupeň	kardinál-kňaz
Titulárny kostol	Santi Quattro Coronati
Pápež
Voľba	3. september 1914 (59 rokov)
Intronizácia	6. september 1914 (59 rokov)
Odkazy
	Benedikt XV. na vatican.va
	Benedikt XV. na catholic-hierarchy.org angl. ; Benedikt XV.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Benedikt XV. (lat. Benedictus Quintus Decimus), vl. menom Giacomo Giambattista della Chiesa^[1] (* 21. november 1854, Pegli, Sardínske kráľovstvo – † 22. január 1922, Rím) bol 258. pápež katolíckej cirkvi od 3. septembra 1914 do svojej smrti 22. januára 1922.

Polovica jeho pontifikátu spadá do obdobia prvej svetovej vojny a jemu pripadla veľmi ťažká úloha viesť katolícku cirkev v krajinách, ktoré vojna postavila proti sebe. Neutralita, v mnohých prípadoch váhanie, na stranu ktorého bloku sa pridať, uberali na vážnosti úradu, ktorý zastával.

Mladosť

Pochádzal z aristokratickej rodiny janovského bankára, markíza Giuseppe della Chiesu. Mladý markíz Giacomo sa rozhodol zasvätiť život cirkevnej kariére. No prv, na otcovu žiadosť, získal právnické vzdelanie. Na univerzite v Janove sa della Chiesa pridal na stranu ultraklerikálnej organizácie, ktorej členovia sa nazývali „otroci Pia IX.“

Budúci pápež študoval na Gregoriánskej univerzite – najvyššej teologickej škole katolíckej cirkvi, kde bol aj vysvätený za kňaza. Po jej skončení študoval na Akadémii šľachtických kňazov pripravujúcej diplomatov Svätej stolice.

Ako absolvent akadémie sa dostal na svoj prvý zahraničný post – bol vymenovaný za tajomníka nového nuncia v Madride. V roku 1901 získal post vedúceho oddelenia štátneho sekretariátu pri Svätej stolici.

V roku 1907 bol vo funkcii arcibiskupa preložený do Bologne, kde šesť rokov čakal na kardinálsky klobúk. 3. septembra 1914 bol v šestnástom kole konkláve zvolený za 257. následníka sv. Petra.

Lavírujúci rímsky pápež

Podľa prvých krokov nového pápeža sa usudzovalo, akým smerom sa bude uberať jeho pontifikát. Benedikt XV. po svojom zvolení adresoval list francúzskemu prezidentovi R. Poincarému, v ktorom mu oznámil, že sa stal pápežom napriek tomu, že diplomatické styky medzi Vatikánom a Francúzskom boli pred desiatimi rokmi prerušené. Podľa tohto kroku bolo zrejmé, že bude viesť politiku naklonenú Dohode. V skutočnosti jeho politika lavírovala medzi oboma znepriatelenými stranami. Na začiatku vojny totiž vo Vatikáne prevládal názor, že zvíťazia centrálne mocnosti. Benedikt by sa bol rád dostal do tábora víťazov, preto nadbiehal predstaviteľom rakúsko-nemeckého bloku. Na druhej strane sa snažil získať sympatie aj v kruhoch Dohody.

Stúpenci Dohody tiež mali záujem na pápežovej priazni. Krátko po vypuknutí vojny Spojené kráľovstvo zriadilo svoje vyslanectvo pri Svätej stolici. Britskí a ruskí diplomati vyvíjali na Benedikta XV. nátlak, aby obnovil diplomatické styky s Francúzskom. Pápež sa však s odpoveďou neponáhľal, lebo v tom čase dosahovali úspechy vo vojne nemecké vojská.

V ďalšom priebehu vojny situáciu pre Vatikán i Benedikta XV. skomplikoval vstup Talianska do vojny na strane Dohody. Takmer všetko talianske duchovenstvo podporovalo rozhodnutie vlády čo spôsobilo oslabenie pápežovej autority ako hlavy rímskokatolíckej cirkvi. Pod nátlakom talianskych úradov boli diplomatickí zástupcovia centrálnych mocností nútení opustiť Vatikán. Taliansko obsadilo rezidenciu rakúsko-uhorskej diplomatickej misie vo Vatikáne, čo viedlo k pápežovmu ostrému odsúdeniu postupu talianskej vlády a zákazu účasti katolíkov na politickom živote v Taliansku. Nemecko a Rakúsko sa otvorene postavilo za pápeža a prisľúbilo Benediktovi XV., že v prípade ich víťazstva vo vojne obnovia svetskú moc pápežov. Ich podpora zašla ešte ďalej, keď pápežovi navrhli, aby opustil Vatikán a na zostávajúci čas vojny presídlil do Španielska k pronemecky orientovanému kráľovi Alfonzovi XIII.

Benedikt XV. dal prednosť politike vyčkávania a váhania. Sám ju nazýval neutrálnou politikou. Takto sa usiloval zabezpečiť si maximálne výhody pri deľbe „vojnovej koristi“ po víťazstve bez ohľadu na to, kto zvíťazí. Všemožnými spôsobmi si snažil nakloniť predstaviteľov jednej i druhej strany (napr. vymenovanie desiatich nových kardinálov, z ktorých traja boli Francúzi, zrušenie exkomunikácie bulharského cára Ferdinanda I. keď Bulharsko vstúpilo do vojny na strane Nemecka a pod.).

Benedikt XV. a Rusko

Benedikt XV. videl v Rusku veľké nebezpečenstvo pre ďalší vývoj v Európe i pre samotnú katolícku cirkev. Víťazstvo Októbrovej revolúcie a po nej nasledujúca občianska vojna a intervencia, vznik viacerých samostatných štátov ako dôsledok proletárskej revolúcie vyvolali vo Vatikáne rozruch. Súčasne sa však pápež nádejal, že víťazstvo proletariátu v Rusku oslabí pozície pravoslávnej cirkvi vo východnej Európe a snažil sa z toho vyťažiť maximálne výhody pre katolícku cirkev. Benedikt XV. v tichosti sympatizoval s akciami bielogvardejcov a zahraničných intervencií na území mladého Sovietskeho zväzu a privítal boj proti boľševizmu, ktorého sa najviac obával.

Povojnové ťahy

Benedikt XV. sa po skončení vojny snažil zlepšiť vzťahy s víťaznými mocnosťami a získať aspoň čiastkové výhody na medzinárodnom poli a v Taliansku. Prostredníctvom amerického prezidenta W. Wilsona sa pokúšal dostať na rokovania o versaillskej mierovej zmluve. Pre zamietavý postoj Talianska sa Vatikán na rokovania nedostal. V snahe zmierniť napäté vzťahy s Talianskom odvolal Benedikt XV. svoj zákaz o neúčasti katolíkov na politickom živote a povolil založenie kresťanskodemokratickej Ľudovej strany. Jej úlohou bolo zabránenie šírenia vplyvu socialistov a komunistov. Pápež uznal právo vedúcich predstaviteľov iných štátov vykonávať oficiálne návštevy u talianskeho kráľa, proti čomu mal Vatikán námietky odvtedy, čo bola zlikvidovaná svetská moc pápežov.

Celkovo možno povedať, že jeho zahranično-politické a diplomatické úsilie stroskotávalo. Proti nemu hrali najmä jeho pronemecké sympatie počas vojny. Neúspechom skončili i rokovania v roku 1919 s talianskou vládou v tzv. rímskej otázke (otázka vytvorenia samostatného Vatikánskeho štátu). Medzi oboma stranami sa spočiatku dosiahla dohoda, že Svätá stolica dostane malé územie a samostatnosť. Hlavný cieľ tejto dohody bol však z dôvodu rozpustenia vtedajšej vlády a následného častého striedania vlád nasledujúcich naplnený až v lateránskych zmluvách v roku 1929.

Hodnotenie pontifikátu

Charakteristickou črtou Benedikta XV. bolo lavírovanie a nerozhodnosť v konaní, čo sa prejavilo aj v jeho vnútornej politike. Na jednej strane schválil v roku 1917 kanonický kódex – najvyšší zákon pre duchovenstvo a veriacich, ktorým odsudzoval náboženskú znášanlivosť a slobodu svedomia a vyhrážal sa tým, ktorí porušia pápežské direktívy a cirkevné ustanovenia, na druhej strane pripustil teologické diskusie a zastavil prenasledovanie „modernistov“.

Súčasne si však Benedikt XV. veľmi aktívne počínal na misijnom poli. Po prvej svetovej vojne Kongregácia pre šírenie viery, usmerňujúca prácu misionárov, začala intenzívne rozširovať svoju činnosť v Ázii, na Blízkom východe a v Afrike. Roku 1918 Vatikán nadviazal diplomatické styky s Čínou.

Benedikt XV. zomrel 22. januára 1922 na následky zápalu pľúc. Jeho telesné ostatky odpočívajú v nádhernom mramorovom náhrobku v Bazilike svätého Petra.

Encykliky

Ad beatissimi apostolorum (1914)
Humani generis redemptionem (1917)
Quod iam Diu (1918)
In hac tanta (1919)
Paterno iam Diu (1919)
Maximum illid (1919)
Annus iam plenus (1920)
Pacem, Dei munus pulcherrimum (1920)
Principi apostolorum Petro (1920)
Spiritus paraclitus (1920)
Fausto appetente Die (1921)
In praeclara summorum (1921)
Sacra propediem (1921)

Referencie

↑ http://www.catholic-hierarchy.org/bishop/bdelchi.html

Pozri aj

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Benedikt XV.

Literatúra

BENEDIKT XI. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 255 – 257.
GRIGULEVIČ, Iosif R.. Pápeži 20. storočia. Prvé. vyd. Bratislava : Pravda, 1983. 464 s.
KNOPP, Guido. Vatikán moc pápežov. Prvé. vyd. Bratislava : Ikar, 2003. 328 s. ISBN 80-551-0524-3.

Predchodca:
Pius X.

Pápež
Benedikt XV.
(zoznam)

Nástupca:
Pius XI.

[1] ttp://www.catholic-hierarchy.org/bishop/bdelchi.html

[1]

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František