Pleso (Tatry a Nízke Tatry)
Plesá (najmä pre oblasť Tatier aj tatranské plesá) sú jazerá ľadovcového pôvodu v Tatrách (t. j. Vysokých a Západných Tatrách) a Nízkych Tatrách. Sú to takmer všetky prirodzené jazerá v uvedených pohoriach. Podrobnejšie o definícii pozri nižšie.
Na poľskej strane Tatier sú plesá najväčšie a najhlbšie. Na slovenskej strane je ich najviac. Majú nerozlučné miesto v tradičnom ľudovom folklóre, názvosloví, v literatúre, výtvarníctve i vo vede.
Význam slova pleso
[upraviť | upraviť zdroj]Slovo pleso má viacero významov – pozri pleso. V Poľsku sa horské (tatranské a krkonošské) jazerá, a teda aj tatranské plesá, tradične volajú staw, pričom ale slovo staw inak znamená primárne (malú či veľkú) oblasť plytkej (umelo či prirodzene) zahatenej vody (najčastejšie rybník) [1].
Plesá v Tatrách (t. j. Vysokých a Západných Tatrách)
[upraviť | upraviť zdroj]Legendy a skutočnosť
[upraviť | upraviť zdroj]V dávnej minulosti obyvatelia podtatranského kraja všetky plesá vo Vysokých Tatrách volali „morské oká“. Verili, že sú bezodné a sú spojené kanálmi s morom. Predstavy o bezodnosti pochádzali pravdepodobne z rozprávania nemeckých kolonistov, ale ich zástancami boli na poľskej strane predovšetkým gorali z Podhalia, ktorým všetko neznáme a nevysvetliteľné pripadalo mysteriózne. Názov najväčšieho poľského Morského oka, pochádzal, paradoxne, od poľských vzdelancov, turistov 19. storočia, lebo gorali ho pôvodne nazývali Rybím plesom (Rybi Staw, Rybie Jezioro). Verili, že v ňom žijú veľké morské ryby, ktoré chytajú ovce. Na slovenskej strane za bezodné opovažovali Nižné Temnosmrečinské pleso, ktoré sa ani hĺbkou ani veľkosťou nevyrovná Morskému oku. Dnes však vieme, že má úctyhodnú hĺbku.[2]
Koľko ich je?
[upraviť | upraviť zdroj]Údaje o počte tatranských jazier sú neúplné a nepresné. Niektoré postupne zanikajú, a preto sa výskumníci nezhodli na spoločnom kritériu. Odhaduje sa, že v súčasnosti je v celých Tatrách (t. j. bez Nízkych Tatier) od 121 do 189 plies. Najviac ich je vo Vysokých Tatrách, na slovenskej strane asi 100 s celkovou rozlohou vodnej plochy asi 3 km². Na poľskej strane okolo 40. Oveľa menej ich je v Západných Tatrách (20). Najväčšie z nich je Veľké Roháčske pleso v Roháčskej doline s rozlohou 2,22 ha. V Belianskych Tatrách nie sú plesá. Celkový vodný objem tatranských polies je asi 50 miliónov m³, z toho len jedna pätina je v jazerách na slovenskej strane. Voda v nich nie je ľadovcového pôvodu. Už dávno ju nahradila zrážková voda.[3]
Podoby vzniku jazier
[upraviť | upraviť zdroj]Len vo Vysokých Tatrách bolo 21 samostatných ľadovcov. Najväčší a najdlhší tiekol Bielovodskou dolinou. Bol dlhý 14,2 km, hrubý takmer 300 metrov a zaberal plochu asi 5 760 ha. Na južnej strane Vysokých Tatier bolo 12 ľadovcov, z nich bol mengusovský 11,5 km dlhý a studenovodský vyše 9 km.[4]
Karové plesá
[upraviť | upraviť zdroj]Ľadovce vymodelovali kotlovitý tvar, zvaný kar, v ktorom po ústupe zostali jazerá. Brehy týchto jazier sú strmé, spravidla tvorené ľadovými stenami. Typické karové jazerá sú Veľké Hincovo pleso, Ťažké pleso, Zamrznuté pleso, Krivánske Zelené pleso, Nižné Bielovodské Žabie pleso a Vyšné Bielovodské Žabie pleso, Morské oko, Czarny Staw pod Rysami, Czarny Staw Gąsienicowy. Skalné karové jazerá sú hlboké a ležia vo výškach 1 800 – 2 000 m n. m. na juhu, na severe 1 600 – 1 800 m n. m..[4]
Morénové plesá
[upraviť | upraviť zdroj]Morénové plesá vznikli zo zanikajúcich ľadovcov, v priehlbinách, v ktorých sa zadržala odtekajúca voda. Ľadovce do nižších polôh naniesli valy kamenia a hliny, tzv. morény, ktoré vytvorili prirodzené hrádze. Morénové jazerá ležia v nižších polohách, na severe okolo 1500 metrov, na juhu medzi 1100 a 1800 metrov.
Patria k ním napríklad Štrbské pleso. Niektorí vedci odhadujú, že jazero sa vytvorilo na konci glaciálu a začiatku holocénu (asi pred 12.000 rokmi). Vtedy, pod vplyvom otepľovania tatranské ľadovce ustúpili a na miestach morénových valov, ktoré po sebe zanechali, vznikali prvé nižšie položené tatranské jazerá. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia ho podrobil výskumu M. Lukniš potom, ako dovtedajšie poznatky zhrnul a pridal nové výskumy, dospel k záveru, že: „panva Štrbského plesa nevznikla nasypaním čelných morén mlynickým ľadovcom, ale zosadnutím morénových sutín na mieste, kde sa roztápala asi 80 metrov hrubá kryha mŕtveho ľadu. Označil pleso za výtopiskové“ (Citát).Nové poznatky o Štrbskom plese.
Morénové je napríklad Popradské pleso, Zelené pleso, Jamské pleso. Na severe Toporowy Staw Wyżni a Toporowy Staw Niżni. V porovnaní s karovými jazerami sú plytšie, majú nízke brehy a prístupnejšie okolie. Menšie plesá, napríklad na poľskej strane Dwoisty Staw Gąsienicowy alebo Anusine Oczko, vyplňujú skalné dutiny, majú často zmiešanú genézu. Možno tu vidieť krasové jazierka napríklad Cichy Staw, Mokra Jama, záplavové jazierka, napríklad Rybie Stawki vytvorené okolo Rybiego Potoku. Niektoré boli vybudované umelo. Napríklad Nové Štrbské pleso, Nowe Morskie Oko a iné.[4]
Do dvoch morí
[upraviť | upraviť zdroj]Tatranské plesá sú zásobované povrchovými vodami zo snehu, dažďa, niektoré napájajú podzemné žriedla. Stav vody v plesách je spravidla ustálený, výška hladiny kolíše v rozpätí niekoľkých desiatok centimetrov. Najviac vody je počas jarného topenia snehu a po silných lejakoch. Vysoký úhrn zrážok, nízky výpar a členitosť reliéfu, spôsobujú vysoký odtok. Podľa doterajších výskumov sa odhaduje na 50 litrov za sekundu z km². Väčšinu vody zachytávajú najmä Vysoké Tatry, ktoré spomaľujú ich odtok. Voda v nich sa zhromažďuje v sutinových kužeľoch a porastoch kosodreviny. Voda má plytký obeh a preto je slabo mineralizovaná.
Vodu z celých Tatier (slovenských aj poľských), a teda aj z jazier odvádza 40 potokov, ktoré sa za hranicou pohoria zlievajú do štyroch riek. Hlavnou zbernou riekou je Váh. Ich severné svahy odvodňujú prítoky Oravy. Z vysokotatranskej časti patrí do úmoria Čierneho mora povodie Bieleho Váhu a povodie Kôprovského potoka. Prevažná časť Vysokých Tatier a Belianske Tatry patria do baltského úmoria. Väčšina ich tokov vytvára rieku Poprad, len severnú stranu odvodňuje Białka s Javorinkou priamo do Dunajca.
Všetky vody nachádzajúce v poľskom Tatranskom národnom parku patria do povodia Baltského mora. Z poľských Tatier tečie do mora viac ako tucet tokov, ktoré odvodňuje Biały Dunajec a Czarny Dunajec, ktoré sú prítokmi Dunajca najväčšieho karpatského prítoku Visly. Cez Oravsko-nowotargskú kotlinu prechádza európske rozvodie oddeľujúce úmorie Baltského mora od úmoria Čierneho mora. Po silných dažďoch hladiny tokov rýchlo stúpajú a menia sa na rýchle, dravé rieky. Ich hladiny klesajú v júni a minimálne sú vo februári a v marci. [3][5]
Fauna a flóra plies
[upraviť | upraviť zdroj]Väčšina tatranských jazier sa vyznačuje vysokou čírosťou vôd. Napríklad viditeľnosť vo Veľkom Hincovom plese dosahuje do hĺbky 19 metrov, v Czarnym Stawie pod Rysami do hĺbky 16,5 m – 17,5 m, v Morskom oku 12 metrov. Na príčine je malý výskyt živých organizmov a planktónu. Nižšie položené plesá sú na vodnú faunu bohatšie, napríklad Päť Spišských plies, Czarny Staw Gąsienicowy a ďalšie plesá v Doline Gąsienicowej, ale aj Smreczyński Staw alebo Toporowe Stawy.
Kým nižšie položené plesá majú bohatú flóru a hojnú faunu, ba v niektorých – Štrbské pleso, Popradské pleso a Morské oko sa vyskytujú ryby, plesá vo vyšších polohách sú chudobné, na vegetáciu a živočíchy sa v nich vyskytujú len skromne. Zaujímavé je, že žijú v nich glaciálne relikty, ktoré sa do nich dostali zo severu v ľadovej dobe. Tak napríklad ráčik žiabronôžka arktická (Branchinecta paludosa) žije v dvoch plesách v kosodrevinovom vegetačnom stupni. U nás vo Furkotskej doline a v Poľsku v Doline Gąsienicowej. Vo Vyšnom Wahlenbergovom plese žije ďalší vzácny živočích, červ Trichodrilus tatrensis.[4][6].
Rozmanitý kolorit
[upraviť | upraviť zdroj]Vysoko položené a neprístupné tatranské plesá mávajú rozmanitú farbu. Špecifická farba plies závisí od rozličných látok rozpustených vo vode, vplýva však na ňu i farba okolia, vodná vegetácia alebo farba a hĺbka dna. Zaujímavé je, že farbu plies ovplyvňuje aj počasie. Jasnozelené škvrny na dne prezrádzajú pramene pod vodou, napríklad Zelené pleso, v Červenom plese žijúci mikroorganizmus Cyclopsstrenuus sfarbuje vodu na červeno, Czarny Staw pod Rysami má svoju čiernu farbu od mikroorganizmu Pleurocapsa polonica. Vplyvom absorpcie svetla hlboké jazerá majú čierne odtiene. Keď sa na plesá pozeráme z výšky, možno vidieť rôzne odtiene, závisí to od hĺbky dna. Czerwony Staw Pańszczycki vďačí svojej farbe siniciam Pleurocapsa aurantica, ktoré na hnedočerveno farbia kamene ležiace na jeho dne. Voda tatranských plies je celkom mäkká pre žulové prostredie, zväčša kryštálove čistá.[4]
Teplota plies
[upraviť | upraviť zdroj]Na základe meraní teploty v plesách možno usúdiť, že sú v nich veľmi ostré teplotné prechody medzi jednotlivými vrstvami. Od toho závisia aj životné podmienky pre rôzne druhy živočíchov. Rôznorodosť tepelných vrstiev vody závisí na prírodných pomeroch nad hladinou plies. Niektoré sú zatienené vysokými bralami, iné majú slnečnú polohu, sú vystavené vetrom, alebo viac uzavreté. Teplota vody sa mení podľa ročných období a v malej miere, len na povrchu, podľa denného času. V lete sú vrchné vrstvy teplejšie ako spodné a teplota nadol pomaly klesá. V zime je to naopak.
Meranie, ktoré bolo vykonané 2. augusta 1937 v Morskom oku ukázalo, že vlnami premiešaná trojmetrová horná vrstva vody mala teplotu 12,1 °C. V hĺbke 10 m teplota klesla o 1 °C/m, od 10 do 20 m oveľa menej (približne 0,25 °C/m). Od hĺbky 20 m až po dno sa ustálila na 4 °C. Teplota hladiny plies kolíše. Napríklad v Toporowom Stawe Niżnom sa pohybuje od 10,5 °C do 21,5 °C, v Morskom oku od 9,4 °C do 21,5 °C, v Czarnym Stawe pod Rysami od 7 °C do 11,5 °C.[4]
Ľadová pokrývka
[upraviť | upraviť zdroj]Čím vyššie sú položené, tým dlhší čas sú pokryté ľadovou vrstvou. Najvyššie položené Modré pleso niekedy vôbec nerozmrzne alebo len na krátky čas. Tiež veľmi záleží na rozmeroch plesa, na tom či je zatienené i na jeho polohe. Na nezatienených južne položených plesách sa ľadová prikrývka rozpúšťa rýchlejšie. Morské oko zamŕza v novembri a roztápa sa v máji – júli. Zadni Staw Gąsienicowy zamŕza v septembri – októbri, rozmŕza v júli – auguste.
Samotný proces roztápania sa ľadu napríklad v neveľkom, ale vysoko položenom Zadnim Stawe Gąsienicowom trvá 5 – 9 týždňov, ale v podstatne nižšie položenom Toporowym Stawie Wyżnim 2 – 3 týždne. Tatranské vysokohorské plesá pokrýva veľmi hrubá vrstva ľadu. Na konci zimy dosahuje približne 100 cm. Rekordná hrúbka (3,75 m bola zaznamenaná na Zadnim Stawie v Dolinie Pięciu Stawów Polskich. Hrúbka ľadu v plesách závisí od každoročne meniacich sa prírodných podmienok. Napríklad v zime roku 1950 – 1951 Morské oko zamrzlo iba v januári a rozmrzlo už v marci.
Rekordéri
[upraviť | upraviť zdroj]Spomedzi nevysychajúcich stálych plies je najnižšie položené Pleso pod Zverovkou (983 m n. m.) a najvyššie je Modré pleso. Obidve plesá sú na slovenskej strane Vysokých Tatier. V poľských Tatrách najnižšie položené pleso je Toporowy Staw Niżni (1 089 m n. m.) a najvyšším je Zadni Mnichowy Stawek (2 070 m n. m.).
V porovnaní s ostatnými poľskými jazerami, plocha tatranských je neveľká, niektoré charakterizuje veľká hĺbka, nížinné jazerá sú oproti tatranským plytšie. Najväčšie tatranské plesá sú na poľskej strane Tatier. Sú to:
- 1. Morské oko,
- 2. Wielki Staw Polski,
- 3. Czarny Staw pod Rysami
- 4. Veľké Hincovo pleso
- 5. Štrbské pleso
Niektoré pramene udávajú, že najväčšie pleso je Wielki Staw Polski. Najhlbším v Tatrách je Wielki Staw Polski (79,3 m). Je tretím najhlbším jazerom v Poľsku. Na území Tatier je osem jazier, ktoré majú väčšiu plochu ako 10 ha (z nich päť je v poľských Tatrách), 49 jazier je väčších ako 1 ha, z nich 11 je na poľskej strane. Najpočetnejšou skupinou plies v Tatrách sú plesá vo Veľkej Studenej doline.
Jazerá majú väčšinou zaoblený tvar a nízke brehy. Niektoré majú malé ostrovčeky. Vytvorili ich sutinové zosuvy (Zmrzlé pleso, Vyšné Bielovodské Žabie pleso). Brehy plies väčšinou strmo klesajú ku dnu, ktoré býva zvyčajne ploché.
Niektoré plesá úplne zanikli. Stalo sa to zasypaním a sčapovaním Lievikovému plesu pod Lomnickým štítom v poslednej štvrtine 19. storočia, zmenšuje sa Dlhé pleso, mohutná lavína z Javorového štítu na jar roku 1940 zasypala tri štvrtiny Malého Žabie Javorového plesa, sčapovaním znížilo svoju hladinu Zelené pleso, Štrbské pleso, takmer úplne sa sčapovalo Kvetnicové pliesko, ktoré z hľadiska botanického je jedno z najzaujímavejších terénov vo Vysokých Tatrách.
Mohutné prúdy Studeného potoka prelomili už v dávnych časoch morénovú hrádzu bývalého asi najväčšieho tatranského plesa v Studenej doline po ktorom zostala asi 60-hektárová panva Christlovej s rašeliniskami a nimi pretekajúcim Studeným potokom.
Šesť už úplne zrašelinovatelých, sčapovaných plies je v okolí Štrbského plesa. Nižšie položených plesách zanikajú vplyvom vegetácie, napríklad Slepé pleso). Vinou stavebných aktivít začalo vysychať Skalnaté pleso. Na poľskej strane Tatier napríklad vyschol Lejkowy Staw.[4] Ďalšia možnosť je pri morénových plesách porušenie tesnosti hradiacej morény (príklad v minulosti[chýba zdroj]).
Najväčšie plesá Vysokých Tatier
[upraviť | upraviť zdroj]| Názov plesa | Nadmorská výška (m n. m.) | Plocha (ha) | Maximálny hĺbka (m) | Objem (m³) |
|---|---|---|---|---|
| Morské oko | 1393 | 34,54 | 50,8 | 9935000 |
| Wielki Staw Polski | 1664 | 34,14 | 79,3 | 12967000 |
| Czarny Staw pod Rysami | 1579 | 20,54 | 76,4 | 7761700 |
| Veľké Hincovo pleso | 1945 | 20,08 | 53,7 | 4138700 |
| Štrbské pleso | 1346 | 19,76 | 20 | 1284000 |
| Czarny Staw Gąsienicowy | 1624 | 17,79 | 51 | 3798000 |
| Czarny Staw Polski | 1722 | 12,65 | 50,4 | 2825800 |
| Nižné Temnosmrečinské pleso | 1674 | 12,01 | 37,8 | 1500000 |
| Vyšné Bielovodské Žabie pleso | 1702 | 9,56 | 24,3 | |
| Przedni Staw Polski | 1668 | 7,7 | 34,6 | 1130000 |
| Popradské pleso | 1494 | 6,88 | 17,6 | |
| Zadni Staw Polski | 1890 | 6,47 | 31,6 | 918400 |
| Vyšné Temnosmrečinské pleso | 1716 | 5,55 | 20 | |
| Nižné Terianske pleso | 1941 | 5,47 | 47,2 | |
| Vyšné Wahlenbergovo pleso | 2145 | 5,18 | 21 |
Najväčšie plesá Západných Tatier
[upraviť | upraviť zdroj]
| Poradie | Názov | Plocha (ha) | Nad. výška (m n. m.) | Hĺbka (m) |
|---|---|---|---|---|
| 1. | Dolné Roháčske pleso | 2,22 | 1 563 | 6,3 |
| 2. | Horné Roháčske pleso | 1,45 | 1 718 | 8,1 |
| 3. | Nižné Jamnícke pleso | 1,13 | 1 728 | 4,0 |
| 4. | Horné Bystré pleso | 0,86 | 1 875 | 12,5 |
| 5. | Horné Račkovo pleso | 0,74 | 1 717 | 10,0 |
| 6. | Tretie Roháčske pleso | 0,61 | 1 653 | 3,7 |
| 7. | Vyšné Jamnícke pleso | 0,41 | 1 834 | 8,0 |
| 8. | Dolné Bystré pleso | 0,34 | 1 837 | 4,0 |
| 9. | Pleso pod Zverovkou | 0,31 | 983 | 1,2 |
| 10. | Ťatliakovo jazero | 0,28 | 1 370 | 1,2 |
História vedeckých bádaní
[upraviť | upraviť zdroj]Dobrým znalcom Tatier bol Dávid Fröhlich, ktorý vo svojom spise Viatorium z roku 1664 uvádza podľa mena len sedem plies, Popradské pleso, (Rybie (dnešné Morské oko), Kolové pleso, Lievikové pleso, Zelené pleso, „Studenovodské“ (nevedno ktoré) a nejaké „Stampsee“ (nemožno ho identifikovať). Juraj Buchholtz st., ktorý bol na tie časy dobrým znalcom Tatier, v diele Das weit und breiterschollene Zipser Schnee-Gebürh z roku 1719, menuje až 16 plies podľa mena a spomína ďalších 28 bez mena. V roku 1806 hĺbku Czarnego Stawu pod Rysami zmeral Stanisław Staszic. Prvé osobitné pojednanie o tatranských plesách napísal Jakub Meltzer. Uverejnené bolo v Čaplovičovom topografickom zborníku roku 1821. Na mapu sa dostali plesá po prvý raz v roku 1715.
Názov „pleso“ sa po prvý raz objavil v literatúre v roku 1736, a to v spise Notitia Hungariae novae historico–geographica zásluhou Mateja Bela, keď spomína „Rybie pleso“. Tatranské plesá boli dlho nepreskúmané, opradené tajomstvami. V roku 1813 švédsky botanik Göran Wahlenberg prvý systematicky skúmal rastlinstvo celých Tatier. Vo svojej knihe Flora Carpathorum principalium z roku 1814 sa zmieňuje o niekoľkých morských okách („oculis maris“) tatranských. Sústavný a podrobnejší prieskum jazier sa začal v roku 1875.
Uhorský karpatský spolok a poľské Towarzystwo Tatrzańskie začali im venovať väčšiu pozornosť. Ludwik Zejszner roku 1849 premeral a zverejnil prvé vierohodné údaje Morského oka (49 m). Systematicky ako prvý začal merať ich hĺbku v roku 1875 viedenský prírodovedec a vysokoškolský pedagóg maďarského pôvodu Dezső Dénes. Na Nižnom Temnosmrečinskom plese zistil najväčšiu hĺbku 41,4 m. Aj on pre plesá používal nemecké a maďarské označenie „morské oká“, i keď vedel, že nie sú spojené s morom. Zmeral hĺbku a plochu Štrbského a Popradského plesa. O výskum plies v Doline Pięciu Stawów Polskich sa zaslúžil v rokoch 1878 – 1880 Eugeniusz Klemens Dziewulski. Prvé merania teploty vody v plesách v rôznych hĺbkach urobil v roku 1876 Leopold Świerz (pokračoval aj v neskorších rokoch), v rokoch 1890 a 1893 Ludwik Birkenmajer systematicky skúmal termiku tatranských plies počas rôznych ročných období (1600 meraní).
Na konci 19. storočia sa vedci systematicky začali venovať výskumu flóry a fauny tatranských plies. Medzi prvými sa zoologickému výskumu venoval Antoni Wierzejski, ktorý v roku 1882 našiel v Dwoistom Stawe Gąsienicowom žiabronôžku arktickú (Branchinecta paludosa). V tom istom roku urobil prvú chemickú analýzu vôd (Karol Olszewski). V roku 1909 Ludomir Sawicki spolu s Stanisławom Minkiewiczom podrobne preskúmali (tepelné pomery a farbu vody) 15 jazier na obidvoch stranách Tatier odobrali vzorky vody na biologické testy. Významným tatranským limnológom bol Alfred Lityński. Jeho vedecké výskumy sa zamerali na faunu, termiku. O zaľadnení Tatier a s tým súvisiacim vznikom plies písal v diele Die Hohe Tatra zur Eiszait v roku 1923 glaciológ J.Partsch. E. Romer sa v roku 1929 v diele Epoka Lodowa w Tatrach zaoberá okrem iného tiež tatranskými plesami. K.A.Sedlmeyer, J.Schaffer a F. Stummer v rokoch 1928 – 29 preskúmali rad tatranských plies, mapoval, merali ich hĺbku a tvar dna, opravili nesprávne údaje skorších výskumníkov, najmä o rozlohe jazier, vypracovali rad profilov dien a hipsografických kriviek. Výskumy opísali v dielach Atlas der Seen der Hohen Tatra a Die Formen der Seebecken der Hohen Tatra, ktoré boli vydané v rokoch 1929 a 1930. Boli aj ďalší výskumníci, ktorí sa venovali tatranským plesám.
V tomto čase vo výskumoch pokračujú vedci Výskumnej stanice a Múzea TANAPu v Tatranskej Lomnici a na poľskej strane výskumníci TANAPu.[4]
Názvy plies
[upraviť | upraviť zdroj]Najviac plies je pomenovaných podľa farby: Biele, Sivé, Žlté, Čierne, Červené, Modré, Zelené, ale ich názvy nie sú vždy v súlade s ich skutočným zafarbením. Iné plesá dostali názvy od susedných štítov, veží, výšin, dolín, obcí: Batizovské, Ťažké, Furkotské, Hincovo, Velické, Strelecké, Krivánske, Štrbské, Popradské pleso atď. Iné majú mená zvierat: Dračie, Žabie, Rybie, Kozie, Capie. Niektoré podľa osobných mien: Wahlenbergove, Rumanovo, Sontagovo, Sobkow, Stasziców. Podľa tepelných pomerov: Studené, Zamrznuté, Ľadové, Lodowy Stawek atď. Podľa podoby: Dlhé, Okrúhle, Trojrohé.... Podľa rastlín: Litvorové, Temnosmrečinské..... Podľa rozličných vlastností: Pusté, Skalnaté, Tiché..... Podľa rozmerov: Malé pliesko, Mały Staw, Wielki Staw.... Podľa polohy: Zadni a Przedni Staw.....atď.[4]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ staw. In: Encyklopedia PWN
- ↑ BOHUŠ, Ivan. Bezodné tatranské plesá. Tatry, roč. XLIII, čís. 2, s. 30.
- ↑ a b KOLLÁR, Daniel; JÁN LACIKA, ROMAN MALARZ. Slovensko-poľské Tatry. 1.. vyd. Bratislava : Dajama, 1998. 351 s. ISBN 80-901392-4-8.
- ↑ a b c d e f g h i MARČEK, Aladár. Tatranské plesá. Vysoké Tatry, roč. V., čís. 4.
- ↑ VOLOŠČUK, Ivan; A KOLEKTÍV. Tatranský národný park. 1.. vyd. Bratislava : Gradus, 1994. 552 s. ISBN 80-901392-4-8.
- ↑ CHOVANCOVÁ, Barbara. Žiabronôžka arktická v Tatrách. Tatry, roč. XXXIII., čís. 3, s. 7.
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jeziora tatrzańskie na poľskej Wikipédii.