Preskočiť na obsah

Poľština

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Poľský jazyk)
Poľština
(Język polski, polszczyzna)
ŠtátyPoľsko, USA, Česko, Slovensko
RegiónStredná Európa
Počet hovoriacich50 miliónov
Poradie22.
KlasifikáciaIndoeurópske jazyky
PísmoLatinka (poľská abeceda)
Postavenie
Úradný jazykPoľsko Poľsko
Európska únia Európska únia
RegulátorRada Języka Polskiego
Jazykové kódy
ISO 639-1pl
ISO 639-2pol
ISO 639-3pol
Wikipédia
Adresapl.wikipedia.org
PomenovanieWikipedia, Wolna encyklopedia
Pozri aj: JazykZoznam jazykov
Základné frázy jazyka Poľština
ÁnoTak
NieNie
MožnoMoże
AhojCześć
DovideniaDo widzenia
ĎakujemDziękuję
PrepáčtePrzepraszam
Hovoríš po poľsky?Czy mówisz po polsku?
Ľúbim ŤaKocham Cię
Všeobecná deklarácia ľudských práv
Wszyscy ludzie rodzą się wolni i równi pod względem swej godności i swych praw. Są oni obdarzeni rozumem i sumieniem i powinni postępować wobec innych w duchu braterstwa.

Poľština patrí medzi západoslovanské jazyky rovnako ako čeština, slovenčina, kašubčina a lužická srbčina. Patrí teda takisto medzi slovanské jazyky, do rodiny indoeurópskych jazykov.

V 10. storočí boli západoslovanské jazyky do veľkej miery stále jeden jazyk, potom sa začali od seba rozchádzať, ale ešte aj dnes si Poliaci čiastočne rozumejú so Slovákmi i Čechmi. Veľa cirkevných slov je podobných češtine aj z toho dôvodu, že Poliaci prijali kresťanstvo od Čechov. V priebehu storočí poľština prijala veľa slov cudzieho pôvodu (z latinčiny, francúzštiny, nemčiny, češtiny), neprebehla tu žiadna veľká jazyková čistka.

Po poľsky sa hovorí nielen v Poľsku, ale aj na územiach iných štátov s poľskou menšinou - v Česku, na Slovensku, Ukrajine, v Bielorusku, Litve. V dôsledku mnohých vysťahovaleckých vĺn v uplynulých 200 rokoch sa možno stretnúť s poľštinou prakticky všade.

Poľština

Dialekty a nárečia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Veľkopoľsko-krajinský dialekt[1]
    • veľkopoľské nárečie
      • strednoveľkopoľské podnárečie
      • západné podnárečie
      • južné podnárečie
      • pałucké podnárečie
    • krajinsko-tucholské nárečie
      • krajinské podnárečie
      • tucholské podnárečie
  • Kujawský dialekt[1]
    • kujawské podnárečie
    • chełmsko-dobrzyńské podnárečie
    • kociewské podnárečie
    • małborsko-lubanské podnárečie
    • ostródsko-warmińské podnárečie
  • Sliezsky dialekt[1]
    • čadčianske nárečie
      • východočadčianske podnárečie
    • tešínske nárečie
      • juhozápadotešínske podnárečie
      • juhovýchodotešínske podnárečie
    • pohraničné nárečie
      • jablunkovské podnárečie
      • západotešínske podnárečie
      • racibórzske podnárečie
      • głubčické podnárečie
    • stredosliezske nárečie
      • pravobrežné podnárečie
      • ľavobrežné podnárečie
    • severosliezske nárečie
      • namysłówske podnárečie
      • sycówske podnárečie
      • chazakówske podnárečie
  • Malopoľský dialekt[1]
    • juhozápadné (podkarpatsko-krakovské) nárečie
      • goralské podnárečie
    • severozápadné (sieradzské) nárečie
    • stredoseverné (kielecko-sandomierzske) nárečie
    • staršie východné nárečie
    • mladšie východné nárečie
  • Mazovský dialekt[1]
    • blízkomazovské nárečie
    • ďalekomazovské nárečie
    • podlasko-suwałské nárečie
    • warmińsko-ostródsko-lubawské nárečie

Poľská abeceda obsahuje základnú latinskú abecedu a nasledujúce zvláštne písmenka: ą, ę, ó, ł, ć, ś, ź, ż, ń.

V poľštine neexistujú dlhé samohlásky, každá hláska má rovnakú dĺžku. Prízvuk je, na rozdiel od slovenčiny, takmer vždy na predposlednej slabike.

Nosové samohlásky

[upraviť | upraviť zdroj]
Poľština je jeden zo slovanských jazykov, je to druhý najsevernejší slovansky jazyk po Ruskom jazyku.
ą - Nosové o
  • napr. mąka /múka/ (ako on v slovenskom slove stonka),
  • napr. z mamą /s mamou/ (ako v slovenskom slove kombajn)
ę - Nosové e
  • napr. piętro /poschodie/ (ako v slov. slove renta)
  • ak sa nachádza na konci slova, tak sa nevyslovuje
  • napr. widzę kobietę /vidím ženu/ (čítaj „vidze kobiete“)

Samohlásky

[upraviť | upraviť zdroj]

Samohlásky i/y sa na rozdiel od slovenčiny veľmi líšia. Poľské mäkké i je rovnaké ako slovenské, ale y je omnoho tvrdšie, ale nemožno si ho mýliť s ruským „jery“ (mnohokrát, hlavne na konci slova, je počuteľné takmer ako e, v žiadnom prípade ho však ako „e“ nemožno vyslovovať. napr. kiedy - wtedy). Taktiež treba pamätať na to, že keď i sa nachádza po spoluhláskach z, s, c, dz, n zmäkčuje predchádzajúcu spoluhlásku (napr. zima /zima/ čítaj ako „žima“, nić /niť/ čítaj ako „ňić“ a keď nasleduje po i samohláska, tak sa už nevyslovuje (napr. siadać /sadať/ čítaj ako „śadać“, nie /nie/ čítaj ako „ńe“, v žiadnom prípade to nie je slovenské „nie“).

Samohláska ó sa vyslovuje ako krátke „u“, v žiadnom prípade nejde o slovenské ó (napr. mówię /hovorím/ čítaj „muvie“)

Spoluhlásky

[upraviť | upraviť zdroj]

Poľská spoluhláska ł sa vyslovuje ako neslabičné „u“ (napr. był /bol/, łza /slza/ ) ako w po Anglicky

Dvojité w (v poľskej abecede ako „vu“, a slovenské jednoduché v ako nemecké „fau“ nie „vé“) je vyslovované ako slovenské „v“. Poľština používa v len v cudzích slovách. (napr. telewizja /televízia/, ale skratka TV!)

Poľské ń je vyslovované ako slovenské „ň“.

Poľština nepozná rozdiel medzi spoluhláskami h/ch, preto aj pre Slovákov je niekedy ťažké si domyslieť, ktorú spoluhlásku z nich napísať. Väčšinou tieto spoluhlásky bývajú vyslovované neznelo, len v niektorých výrazoch sú znelé (napr. huśtawka /hojdačka/ ako „chuśtafka“, chomik /škrečok/ ako „chomik“, ale napr.: tychże /týchto/ skôr ako „tyhže“).

Hlásky r a l nie sú v poľštine slabikotvorné, napr. slovenské slovo vietor sa delí ako vie-tor a preto sa číta ako dvojslabičné, ale poľské slovo wiatr je vyslovované ako jedna slabika.

Poľština rozlišuje tri rady sykaviek:

  1. c, s, z vyslovujú sa ako slovenské „c, s, z“. (napr. centrum, sad, ząb /centrum, sad, zub/)
  2. cz, sz, ż (sem taktiež patrí rz) sa vyslovujú ako slovenské „č, š, ž“. (S tým môžu mať problém Česi, lebo ich "č, š, ž sú mäkšie ako slovenské a poľské). Napr. szczotka, żona, morze /kefa, žena, more/.
  3. ć, ś, ź sa vyslovujú veľmi mäkko, omnoho mäkšie ako české „č, š, ž“. Správnu výslovnosť dosiahneme tým, že zadnú časť jazyka trochu oprieme o podnebie a snažíme sa vysloviť normálne „č, š, ž“ (napr. ściana čítaj „śćana“, źle čítaj źle /stena, zle/).

Pozor! Často sa stáva, že spoluhláska rz býva vyslovovaná ako české ř, ale poľština ř nepozná (napr. poľské slovo morze (more) nie je v žiadnom prípade moře, ale „može“).

Hlavné zmeny medzi poľštinou a slovenčinou

[upraviť | upraviť zdroj]

Porovnanie samohláskových skupín

[upraviť | upraviť zdroj]

Zmena ą/ę~u/ú

(dąb, prędko, śpiewają, gołębie ~ dub, prudko, spievajú, holuby)

jestvujú i výnimky: często (pozor! Je aj slovo "ciasto"a znamená to "cesto"), piękny ~často, pekný

Zmena ó/o~ô/o

(koń, mój, bój ~ kôň, môj, boj)

Zmena dvojhlások ia/ie~e/ie

(piana, zmiana, biały, pies, kwiat ~ pena, zmena, biely, pes, kvet)

Zmena -wę~-ú

(dzony, gielny, gry ~ údený, uhoľný, Uhry)

Porovnanie spoluhláskových skupín

[upraviť | upraviť zdroj]

Zmena g/k~h/ch

(bieg, gwiazda, gęsty ~ beh, hviezda, hustý)

Zmena rz~r

(rzeka, urząd, rzemiosło ~ rieka, úrad, remeslo)

Zmena skupiny -ło -ro~-la -ra

(głos, głowa, broda, droga ~ hlas, hlava, brada, dha)

Zmena ć/ci~ť/t

(śpiewać, ciotka, cierpią ~ spievať, teta, trpia)

Zmena o~e v skupinách -rot -łot

(czort, ciotka, czo ~ čert, tetka, čelo)

Zmena skupiny -ksi~-kň/kni

(księga, ksiądz, książę ~ kniha, az, knieža)

Zmena dz/dź/dzi~z

(dzwon, więk ~ zvon, zvuk)

Ďalšie menšie zmeny

[upraviť | upraviť zdroj]

Zmeny pri skloňovaní

[upraviť | upraviť zdroj]

Porovnanie slovnej zásoby

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d e MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 41-42.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]