Portál:História/Odporúčaný článok
2007 | 2008 | 2009 | Univerzálne
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24
Veľká vlastenecká vojna (rus. Великая Отечественная война) alebo tiež bežne označovaná ako východný front, bola dôležitá časť druhej svetovej vojny, ktorá prebiehala najmä vo východnej a strednej Európe. Bojoval v nej Sovietsky zväz proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom (Maďarsko, Taliansko, Rumunsko, Fínsko, Slovensko). Názov Veľká vlastenecká vojna sa vžil do povedomia po prejave Josifa Stalina 3. júla 1941.
Veľká vlastenecká vojna sa začala 22. júna 1941 operáciou Barbarossa, ktorá sa skončila odrazením nemeckého útoku na Moskvu. Nemecké vojská sa však preskupili a na jar 1942 začali postupovať juhom ZSSR, ich postup bol zastavený v bitke o Stalingrad. Nasledujúci rok sa hitlerovské vojská pokúsili tretíkrát vybojovať iniciatívu, keď v bitke o Charkov zastavili sovietsky postup od Stalingradu ale v bitke v Kurskom oblúku boli odrazení a začali byť vytláčaní z územia ZSSR. Po operácii Bagration, Visliansko-oderskej operácii a útoku na Berlín, ktoré spôsobili Wehrmachtu ťažké porážky, bola Tretia ríša porazená. Jej zostávajúci vodcovia 8. mája 1945 podpísali úplnú a bezpodmienečnú kapituláciu, čím zároveň ukončili druhú svetovú vojnu v Európe.
.jpg)
Stupňovitá pyramída v Sakkáre alebo Džoserova pyramída alebo Necerichetova pyramída alebo Pyramída Lepsius XXXII (arab. الهرم المدرج – El-Haram el-Mudarrag) je staroegyptská pamiatka, súbor objektov starovekej pohrebnej a kultovej architektúry a archeologická lokalita z obdobia okolo roku 2600 pred Kr. Je súčasťou pohrebiska pri dedine Sakkára v dnešnom Egypte. V staroveku toto pohrebisko patrilo mestu Mennofer, ktoré bolo hlavným sídlom ríše. Pyramída bola postavená ako hrobka pre faraóna Necericheta jeho vezírom a héliopolitským veľkňazom Imhotepom v 27. storočí pred Kr. V rozľahlom zádušnom komplexe sa nachádzajú ďalšie pohrebné a kultové objekty a dekorácie.
Stupňovitá pyramída v Sakkáre je najstaršou egyptskou pyramídou, ktorú poznáme. Tvorí ju šesť na seba položených blokov v tvare mastaby, ktoré sa postupne do výšky pôdorysne zmenšujú, a tým tvoria stupňovitý ihlanový tvar s obdĺžnikovou základňou. Objekt bol pôvodne vysoký 62 metrov s rozmermi strán 109 × 125 metrov. Na plášť sa použil kvalitný leštený vápenec. Stupňovitá pyramída v Sakkáre je v súčasnosti považovaná za druhú najstaršiu veľkorozmernú kamennú stavbu na svete. Najstaršou je pyramída pri meste Caral v Peru, z obdobia okolo roku 3000 pred Kr.
Londýnske metro (angl. London Underground, hovorovo the Tube) je najstarší podzemný dopravný systém na svete. Prvý podzemný úsek bol odovzdaný do prevádzky už v druhej polovici 19. storočia, konkrétne v roku 1863.
Začiatok budovanie železníc vo Veľkej Británii sa datuje na začiatok 19. storočia. V roku 1854 bolo na okraji centra mesta postavených dovedna šesť železničných terminálov: London Bridge, Euston, Paddington, King's Cross, Bishopsgate a Waterloo. Jediná stanica, Fenchurch Street, sa nachádzala priamo v City of London. V tomto období nastal veľký nárast dopravy, keďže cestujúci prichádzajúci do mesta vlakom sa ďalej presúvali po cestách do svojej destinácie v centre mesta. Prvý návrh prepojiť City of London a železničné terminály podzemnou železnicou sa objavil v 30. rokoch, avšak s touto ideou sa začalo vážne zaoberať až v 50. rokoch.
Černobyľská havária sa stala 26. apríla 1986, v černobyľskej atómovej elektrárni na Ukrajine (vtedy časť Sovietskeho zväzu). Ide o najhoršiu jadrovú haváriu v histórii jadrovej energetiky.
V priebehu riskantného pokusu sa v sobotu 26. apríla 1986 o 1:23:58 miestneho času (UTC+3), vo štvrtom reaktore černobyľskej elektrárne (známom ako Černobyľ-4) odohrala katastrofálna parná explózia, ktorá vyústila do požiaru, série ďalších explózií a roztaveniu jadra reaktora. Do ovzdušia sa uvoľnil rádioaktívny mrak, ktorý postupoval cez západnú časť Sovietskeho zväzu, Východnú Európu a Škandináviu. Boli kontaminované rozsiahle oblasti Ukrajiny, Bieloruska a Ruska, čo si vyžiadalo evakuáciu a presídlenie asi 200 000 ľudí. Približne 70 % rádioaktívneho spadu skončilo v Bielorusku. Nehoda zvýšila obavy o bezpečnosť sovietskeho jadrového priemyslu, spomalila na mnoho rokov jeho expanziu a zároveň nútila sovietsku vládu prehodnotiť mieru utajovania. Nástupnícke štáty po rozpade Sovietskeho zväzu – Rusko, Ukrajina a Bielorusko dodnes nesú bremeno pokračujúcich nákladov na dekontamináciu a liečenie ochorení spôsobených černobyľskou haváriou. Je ťažké presne zaznamenať počet úmrtí spôsobených udalosťami v Černobyle – odhady sa pohybujú od stoviek po stovky tisíc.
Dejiny Pitcairnových ostrovov siahajú až k prvému osídleniu Polynézanmi v 11. storočí, kedy sa usadili na ostrovoch Henderson a Pitcairn, kde vybudovali prosperujúcu spoločnosť. Polynézania sa na ostrovoch vyskytovali približne štyri storočia a potom ich z neznámych príčin opustili. Prvým Európanom, ktorý sa na ostrovoch objavil, bol Pedro Fernandes de Queirós, ktorý objavil a pomenoval dva z ostrovov, ale dnes nie je jasné, ktoré to boli. Počas 17. a 18. storočia boli postupne objavené a pomenované všetky štyri ostrovy: Oeno v roku 1606 Pedrom Fernandesom de Queirós, Pitcairn v roku 1767 Philipom Carteretom (možno už v roku 1606 Pedrom Fernandesom de Queirós), Ducie roku 1791 Edwardom Edwardsom a Henderson v roku 1819 Jamesom Hendersonom (možno však už v roku 1606 Pedrom Fernandesom de Queirós).
Keď Polynézania z Pitcairnových ostrovov odišli, zostali ostrovy neosídlené až do roku 1790, kedy Pitcairnov ostrov objavila skupina tvorená britskými vzbúrencami z HMS Bounty a Tahiťanmi. Stáli kolonisti sa usadili iba na Pitcairne, ostatné ostrovy zostali neobývané. Briti, ktorí prežili, a ich potomkovia na ostrove žili až do roku 1808, kedy ostrov objavili americkí veľrybári, v roku 1814 osadníkov objavili aj Briti. Pitcairnská kolónia sa rozrastala a pre preľudnenie sa osadníci v roku 1831 presťahovali na Tahiti, ale čoskoro sa vrátili. V roku 1856 osadníci odišli na ostrov Norfolk, kde však väčšina už natrvalo zostala a na Pitcairn sa po niekoľkých rokoch vrátil len zlomok z nich.
Bitka pri Termopylách (starogr. Μάχη τῶν Θερμοπυλῶν – machē tōn thermopylōn) bola jedna z bitiek tretej výpravy Peržanov proti Grékom počas grécko-perzských vojen, medzi spolkom gréckych mestských štátov vedeným spartským kráľom Leonidom I. a Achajmenovským impériom Xerxa I., počas troch dní. Odohrala sa zároveň s bitkou pri myse Artemision, 11. augusta (príp. 7. augusta alebo 8.–10. septembra) 480 pred Kr., v úzkom pobrežnom priesmyku zvanom Termopyly.
Tretia perzská výprava bola oneskorenou odpoveďou na porážku predchádzajúcej, ukončenej víťazstvom Atén v bitke pri Maratóne roku 490 pred Kr. Xerxes I. zhromaždil veľkú suchozemskú a námornú armádu a vydal sa do Grécka s úmyslom celé ho dobyť. Aténsky veliteľ Temistokles navrhol, aby sa spojené grécke vojsko postavilo postupujúcim Peržanom na súši v úzkom priesmyku pri Termopylách a súčasne na mori pri myse Artemision. Grécke sily v počte približne 7 000 mužov sa presunuli v lete roku 480 pred Kr. smerom na sever uzavrieť priesmyk. Perzská armáda mala podľa starovekých prameňov cez jeden milión mužov, podľa súčasných odhadov 100 000 – 300 000 vojakov.
Dóm svätej Alžbety je najväčší kostol na Slovensku s plochou 1 200 m² a kapacitou vyše 5 000 ľudí. Nachádza sa v strede Hlavnej ulice v Košiciach, pričom ju formuje do tvaru šošovky. Je hlavným chrámom Košickej rímskokatolíckej arcidiecézy a farským kostolom Farnosti svätej Alžbety v Košiciach. Vonkajšia dĺžka dómu je 60 m, šírka 36 m, výška severnej veže 59 m, hlavnej lode 24 m a bočných lodí 12 m.
Košická gotická katedrála sa začala stavať na konci 14. storočia a ukončenie výstavby sa datuje do roku 1508. Má svätyňu s päťdielnym uzáverom, dve veže, poschodovú sakristiu na severnej strane a dve kaplnky a predsieň na južnej strane. Jedinečná je vnútorná dispozícia chrámu, kde hlavnú loď a štyri bočné lode kríži v polovici ich dĺžky jedna priečna loď rovnakej výšky a šírky ako hlavná loď, s ktorou vytvára grécky kríž. Tým v strede katedrály vzniká objemný centrálny priestor a v exteriéri tri rovnocenné štíty s bohato dekorovanými portálmi, ktoré patria k vrcholom stredovekého kamenárskeho umenia v strednej Európe. Komplex Dómu a priľahlých stavieb Kaplnky svätého Michala a Urbanovej veže bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku v roku 1970.
Atentát na Johna Fitzgeralda Kennedyho 35. prezidenta Spojených štátov amerických, bol spáchaný v piatok 22. novembra 1963 v texaskom Dallase o 12:30 miestneho času (18:30 UTC). Kennedy bol smrteľne ranený strelou z pušky Carcano M91/38, keď v rámci kampane pred prezidentskými voľbami 1964 prechádzal ulicami Dallasu v otvorenej limuzíne, sprevádzaný manželkou Jacqueline, texaským guvernérom Johnom Connallym a jeho manželkou Nellie. Vážne zranený bol aj guvernér Connaly, atentát však prežil.
Vyšetrovanie Warrenovej komisie (1963 – 1964), Osobitného výboru pre vyšetrenie atentátu Snemovne reprezentantov (1976 – 1979) a rôznych vládnych agentúr dospelo k záveru, že atentát spáchal Lee Harvey Oswald, bývalý príslušník Námornej pechoty Spojených štátov. Zatiaľ čo v záveroch Warrenovej komisie sa uvádza, že Oswald vykonal skutok úplne sám, komisia Snemovne reprezentantov konštatovala, že vražda bola výsledkom „rozsiahleho sprisahania“. Povaha tohto sprisahania však nebola objasnená a existuje mnoho podozrení a konšpiračných teórií. Oswald sa k ničomu nepriznal a bol zavraždený dva dni po prehliadke. Na pohrebe, 25. novembra 1963, sa zúčastnilo vyše 90 zástupcov krajín z celého sveta vrátane ČSSR.
Dejiny Košíc siahajú do obdobia stredného paleolitu, ako to dokazuje nález pästných klinov v mestskej časti Poľov a blízkej obci Kechnec. Slovanské osídlenie Košickej kotliny je kontinuálne dokázané od 7. storočia. Slovanské kmene si tu vybudovali v 9. a 10. storočí niekoľko hradísk, ktoré kultúrne gravitovali k Veľkej Morave, aj keď nie je dokázané, že pohanské osídlenie Košickej kotliny bolo jej integrálnou súčasťou.
V stredoveku bola Villa Cassa najdôležitejšou osadou v regióne s veľkým farským kostolom, o ktorom prvá písomná zmienka pochádza z roku 1230 (zároveň prvá písomná zmienka mesta). V roku 1290 dostali Košice mestské práva a ako sídlo Kráľovskej komory sa stali najdôležitejším mestom Horného Uhorska. Vďaka podpore kráľa Karola I. v boji proti šľachtickým rodom Omodejovcov v rokoch 1311 – 1312 sa stali oporou kráľovskej moci a boli im udelené mnohé hospodárske a právne výhody. Vrcholom kráľovskej priazne bolo Veľké privilégium Ľudovíta Veľkého pre mesto Košice z roku 1347 a udelenie erbu Košíc z roku 1369 – prvého erbu pre právnickú osobu v Európe vôbec. Košice boli najväčším stredovekým mestom na území Slovenska a druhým slobodným kráľovským mestom v hodnostnom poradí uhorských miest s mestskými výsadami, akými disponoval len Budín.
10
[upraviť zdroj].jpg)
Dejiny Ukrajiny sa začínajú príchodom neandertálcov, pravdepodobne z Kaukazu a Balkánskeho polostrova, datovaným do obdobia pred 150 000 rokmi. Predpokladá sa, že poľnohospodárstvo na území dnešnej Ukrajiny vzniklo na prelome 5. – 4. storočia pred Kr. v oblasti riek Južný Bug a Dnester. Najznámejšie hospodárske kmene sa spájajú s tzv. tripolskou kultúrou, ktorá v období svojho najväčšieho rozkvetu (3500 – 2700 pred Kr.) žila v početných (600 – 700 ľudí) dedinách. Pre svoju východnú geografickú polohu bolo toto územie často centrom života kočovných kmeňov, ktoré do tejto oblasti prišli v roku 3000 pred Kr.
Najstarším štátnym útvarom východných Slovanov na území Ukrajiny bola Kyjevská Rus, ktorá sa konštituovala v 9. – 11. storočí. Za jej ekonomický, kultúrny a politický rozmach sa považuje obdobie vlády Vladimíra I. Veľkého a Jaroslava I. Múdreho. V prvej polovici 12. storočia sa rozpadla na viacero štátov a definitívne zanikla roku 1240 pod náporom mongolských kmeňov. Dôležitým politickým činiteľom sa od tohto obdobia stali kozáci, ktorí sa bránil pred osmanskou hrozbou i útlakom cudzej šľachty. Ukrajina bola postupne súčasťou Poľsko-litovského štátu (1596 – 1797), Ruského impéria, Habsburskej monarchie a v roku 1917 sa stala republikou Sovietskeho zväzu, od ktorého vyhlásila nezávislosť 24. augusta 1991.
11
[upraviť zdroj]_-_Return_of_the_Bucentoro_to_the_Molo_on_Ascension_Day,_c._1733-4._Royal_Collection_Buckingham_Palace.jpg)
Benátska republika, celým menom Najjasnejšia benátska republika (tal. Serenissima Repubblica di Venezia) alebo Najjasnejšia republika sv. Marka (tal. Serenissima Repubblica di San Marco) bol štát na Apeninskom polostrove okolo mesta Benátky, ktorý existoval od 8. storočia do roku 1797. Neskôr krátko existovala republika s centrom v Benátkach ešte v revolučnom období 1848 až 1849.
Na vrchole svojej moci ovládali Benátky okrem svojho okolia aj Dalmáciu (v dnešnom Chorvátsku), Krétu, časť gréckeho pobrežia a ďalšie oporné body a ostrovy v Stredomorí. Išlo o významnú námornú mocnosť, ktorá zabezpečovala najmä obchod medzi Európou a Blízkym východom. Politicky išlo po väčšinu času o zmiešanú formu vlády, v ktorej malo vplyv meštianstvo aj aristokracia, a ktorú zastrešoval doživotne volený dóža, ústavou obmedzený panovník. Benátsky štát a jeho vládnuca trieda boli aj významnými mecenášmi umelcov a zapísali sa tak do dejín európskej architektúry, hudby a výtvarného umenia.
12
[upraviť zdroj]
Rukopisy z Nag Hammádí alebo Knižnica z Nag Hammádí je súbor starovekých textov na dvanástich zväzkoch papyrusových listov viazaných v koži, pochádzajúci pravdepodobne z 3. a 4. storočia po Kr., ktorý objavil miestny roľník v zapečatenom hlinenom džbáne pri hornoegyptskom meste Nag Hammádí v roku 1945.
Obsahuje koptské preklady pôvodne gréckych textov. Dnes najznámejším titulom súboru je Tomášovo evanjelium, ktoré sa až tu našlo kompletné. Zväzky obsahujú päťdesiatdva prevažne gnostických traktátov, ale aj tri práce patriace do súboru Corpus Hermeticum a časti prekladu Platónovej Republiky. Spisy môžu podľa religionistu prof. Jamesa M. Robinsona, ktorý viedol ich vedecké spracovanie a publikovanie, patriť pachomiovskému mníšskemu spoločenstvu, ktoré obývalo neďaleké zaniknuté koptské kláštory. Celý súbor patrí medzi štyri najdôležitejšie povojnové rukopisné nálezy a dnes je uložený v Koptskom múzeu v Káhire, v Egypte.
13
[upraviť zdroj]
Mauthausen (pred letom 1940 známy ako Mauthausen-Gusen) bola veľká skupina nacistických koncentračných táborov, ktoré boli vybudované v okolí dedín Mauthausen a Gusen v Hornom Rakúsku, asi 20 kilometrov východne od Linzu. Hoci najskôr pozostával z jediného tábora pri Mauthausene, časom sa rozširoval a stal sa jedným z najväčších komplexov pracovných táborov v Nemeckom kontrolovanej Európe. Okrem štyroch hlavných podtáborov, ktoré sa nazývali pobočkami, pri Mauthausene a v blízkosti Gusenu bolo v Rakúsku a v južnom Nemecku vyše 50 ďalších pobočiek, kde boli väzni využívaní ako otroci. K podriadeným táborom Mauthausenského komplexu patrili aj kameňolomy, muničné továrne, bane, zbrojovky a továrne na výrobu stíhačiek Me 262.
V januári 1945 pracovalo v táboroch riadených z centrály v Mauthausene už asi 85 000 väzňov. Aj keď presné straty na životoch v celom komplexe ostávajú neznáme, väčšina zdrojov ich uvádza v rozmedzí 122 766 až 320 000. Tábory vytvorili jeden z prvých veľkých komplexov koncentračných táborov v nacistickom Nemecku a boli jednými z posledných, ktoré oslobodili spojenecké vojská. Oba hlavné tábory, Mauthausen a Gusen I, boli jediné tábory v Európe, ktoré boli zaradené do III. kategórie, čo znamenalo, že mali byť najprísnejšími tábormi pre „nenapraviteľných politických protivníkov ríše“.
14
[upraviť zdroj].jpg)
Megido (iný prepis Megiddo; po hebrejsky מגידו) bolo staroveké mesto a v rokoch 1800 – 600 pred Kr. významné stredisko Galiley. Nachádzalo sa na strategickom mieste v Jezraelskom údolí na pahorku pri dôležitom priesmyku. Stála tu mohutná pevnosť a stajne, vďaka ktorým sa mesto stalo centrom chovu koní pre vojsko. Megido býva stotožňované aj s biblickým miestom Armagedon (od Har Megido, doslovne „Hora Megido“), kde sa majú podľa knihy Zjavení zhromaždiť všetky vojská k poslednej bitke na konci sveta.
Dnes je mesto dôležitou archeologickou lokalitou Tel Megido, jednou z najvýznamnejších a najpôsobivejších v Izraeli. Roku 2005 bola lokalita zapísaná spolu s Chacor a Beer Ševa ako pamiatka svetového dedičstva na zoznam UNESCO. Neďaleko sa nachádza kibuc Megido a vojenské väzenie, kde sú držaní palestínski Arabi obžalovaní z terorizmu.
15
[upraviť zdroj]
Dejiny Kuby sa začínajú odvíjať už v rokoch 10 000 až 8 000 rokov pred Kr., kedy podľa úsudku väčšiny dnešných archeológov začalo dochádzať k jej osídľovaniu. Od roku 1511 Kubu kolonizovali Španieli, ktorí tu vládli až do konca 19. storočia. V prvých desaťročiach španielskej kolonizácie bola Kuba skôr zásobovacou základňou jeho ostatných kolónií. V 2. polovici 16. storočia sa stala prostredníctvom Havany dôležitým dopravným a obchodným strediskom na ceste z ostatných zámorských území Španielskej koruny.
Od začiatku 19. storočia silnelo kubánske hnutie za nezávislosť. Jeho stúpencom nevyšiel v 40. a 50. rokoch plán na pripojenie k Spojeným štátom a neúspechom skončili aj všetky rokovania so Španielmi. Po ozbrojenom povstaní získali Kubánci nezávislosť 20. mája 1902. Od roku 1956 prebiehali na Kube ozbrojené boje, počas ktorých, na začiatku roka 1959, ostrov ovládlo Hnutie 26. júla pod vedením Fidela Castra. V krajine bola zavedená komunistická totalita, na ktorej čele stál Fidel Castro ako diktátor. Od jeho odchodu v roku 2006, riadi štát jeho brat Raúl Castro, ktorý pokračuje v politike svojho predchodcu. V súvislosti s rozpadom Sovietskeho zväzu v roku 1991 boli v krajine zavedené mierne ekonomické reformy v prospech trhového hospodárstva.
16
[upraviť zdroj]
Dejiny Tibetu sa vyznačujú úzkym prepojením s dejinami budhizmu v Tibete, a tiež častými kontaktmi so susedným Mongolskom a Čínou. Starobylé tibetské dejiny nie sú známe s dostatočnou presnosťou najmä pre nedostatok písomných prameňov, ich stručnosť a tiež prax kronikárov, ktorí kombinovali legendárne rozprávania s historickými udalosťami. K tradičným tibetským dejinám patrí polomýtické rozprávanie o prvých tibetských kráľoch zostúpených z nebies, ktorí sídlili v Jumbulagangu v údolí rieky Jarlung – tzv. „Jarlungská dynastia“.
V 2. polovici 7. a po celé 8. storočie Tibetská ríša dosahovala svoj najväčší územný a politický rozmach. Od polovice 9. do polovice 13. storočia bola ústredná moc v Tibete decentralizovaná a na tibetskom území sa nachádzalo hneď niekoľko samosprávnych celkov. V 16. storočí sa dalajlámovia stali i svetskými vládcami Tibetu. V 18. storočí Tibet načas obsadili mongolskí Džúngarovia a zanedlho po nich čínski Mandžuovia. V rokoch 1903 – 1904 Younghusbandova expedícia uzatvorila medzi Tibetom a Britským impériom bilaterálne dohody. Pád Mandžuskej dynastie pre Tibet de facto znamenal osamostatnenie, ktoré ale bolo ukončené v roku 1950 intervenciou Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády a začlenením zhruba polovice jeho územia do Čínskej ľudovej republiky.
17
[upraviť zdroj]
Mennofer, Mennefer alebo Memfis (starogr. Μέμφις, lat. Memphis, arab. منف) bolo hlavné mesto prvého dolnoegyptského nomu a v období Starej ríše prvé hlavné mesto zjednoteného Egypta, t. j. od jeho založenia až približne po rok 2200 pred Kr. Hlavným mestom bol ešte počas krátkeho obdobia v Novej ríši a správnym mestom počas celého staroveku.
Podľa legendy, ktorú spomína staroegyptský historik Manehto, mesto založil faraón Meni okolo roku 3000 pred Kr. Mennofer bol v staroveku vždy významnou metropolou stredomorskej oblasti. Jeho úpadok a strata ekonomického významu v neskorom staroveku súvisí so vzostupom prímorského mesta Alexandrie. Náboženský význam Mennoferu klesol po Solúnskom edikte východorímskeho cisára Theodósia I. z roku 380, v ktorom bolo kresťanstvo de facto povýšené na jediné štátne náboženstvo. Ruiny mesta sa nachádzajú v okolí dediny Mít Rahína v dnešnom Egypte, južne neďaleko Káhiry. Od roku 1979 sú súčasťou lokality, ktorá je zapísaná do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO spolu s nekropolou, rozprestierajúcou sa medzi dedinou Abú Rawáš a Dahšúrom. Areál je prístupný verejnosti ako prírodné múzeum pod šírim nebom.
18
[upraviť zdroj]Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR, krycí názov: operácia Dunaj, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom (ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko). Vojská NDR sa síce na inváziu tiež pripravili, ale v poslednej chvíli bola ich účasť odvolaná z Moskvy. Invázne vojská, ktoré na územie ČSSR vstúpili 21. augusta 1968, obsadili väčšinu strategických miest. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna mužov a okolo 5 000 tankov pod sovietskym velením.
Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu spojeneckých krajín, sama však nebola schopná konať. Dôsledkom vpádu bolo potlačenie tunajšieho pokusu o reformu socializmu, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Dianie na československej politickej scéne vzbudzovalo obavy sovietskych štátnych predstaviteľov na čele s Leonidom Iľjičom Brežnevom, ktorí sa báli, že prebiehajúci proces by mohol oslabiť vedúcu pozíciu ZSSR v komunistickom bloku. Došlo k zatknutiu a internácii vedúcich predstaviteľov KSČ Dubčeka, Smrkovského, Černíka a ďalších. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991.
19
[upraviť zdroj]Portál:História/Odporúčaný článok/19
20
[upraviť zdroj]Portál:História/Odporúčaný článok/20
21
[upraviť zdroj]Portál:História/Odporúčaný článok/21
22
[upraviť zdroj]Portál:História/Odporúčaný článok/22
23
[upraviť zdroj]Portál:História/Odporúčaný článok/23