Povstanie Juraja II. Rákociho

Protihabsburské povstanie Juraja II. Rákociho, bolo jedným zo série stavovských povstaní na čele so sedmohradským kniežaťom Jurajom II. Rákocim, ako synom Juraja I. Rákociho, ktoré však na rozdiel od tých predošlých svojimi výpravami a ťaženiami obišlo územie terajšieho Slovenska, keďže bolo súčasťou druhej severnej vojny (1655 až 1660), počas ktorej mal samotný knieža v pláne získať poľský kráľovský trón a zároveň si trúfal zosadiť Habsburgovcov, vypudiť osmanských Turkov a zaujať tak pozíciu vládcu Uhorska, Poľska spolu s Valašskom a Moldavskom. Povstanie sa však pre ústup jeho švédskych spojencov skončilo bez úspechu. Po ústupe Rákociho vojsk z poľského územia armády osmanských Turkov obsadili pevnosť Veľký Varadín, čím vytvorili nový pašalík a zo Sedmohradska tak vytvorili vazalský štát. Rákoci napokon padol v bitke pri Szasfénesi po zraneniach, ktoré utŕžil v boji.

Predohra

V roku 1654 došlo u švédskej kráľovnej Kristíny I. k abdikácii na tróne, pričom následne v Innsbrucku z protestantskej viery na katolícku. Práve to bol dôvod pre dynastický spor medzi protestantskou a katolíckou líniou švédskeho kráľovského rodu Vasa, ktorý panoval taktiež v Poľsku. Z dynastickej krízy napokon vzišlo vypuknutie prvej severnej vojny medzi Švédskom a Poľskom, do ktorej sa zapojili aj ďalšie krajiny. Počiatočné vojenské úspechy sa prejavili u Poliakov. Vnútropolitické spory spolu so šesťročnou kozáckou vojnou oslabili Poľsko natoľko, že nedokázalo vzdorovať. Poľský kráľ Ján Kazimír následne opustil mesto Krakov, odkiaľ utiekol cez severnú časť terajšieho Slovenska do sliezskeho Glogówa. Výčiny švédskych okupantov spolu so zázračnou obranou národného pútnického miesta, pavlínskeho Kláštora v Čenstochovej, mali za následok vznik vlny patriotizmu, čím povzbudili Poliakov k silnejšiemu vojenskému odporu proti švédskym dobyvateľom. Švédsko sa tak v roku 1656 dostalo na bojovom poli do ťažkostí, pričom práve z toho dôvodu hľadalo spojencov.

Nový protestantský spojenec

V auguste roku 1656 sa švédska diplomacia rozhodla vyhľadať spojenca, za ktorého si zvolila sedmohradské knieža Juraja II. Rákociho, ktorého primala na svoju stranu prísľubom poľskej kráľovskej koruny. Na jeseň toho istého roku sa napokon uzavrelo spojenectvo sedmohradského kniežaťa spolu s kozáckym hajtmanom Bohdanom Chmeľnickým ale aj vladármi Moldavska a Valašska. V decembri roku 1656 došlo k podpisu spojeneckej dohody medzi kniežaťom Jurajom II. Rákocim a švédskym kráľom Karolom X. Gustávom.

Začiatok ťaženia

V januári roku 1657 sa napokon začal vojenský pochod Rákociho armád smerom do Poľska. Jeho armádu tvoril výkvet z domácej šľachty, ku ktorej sa pridali aj pomocné oddiely podunajských kniežatstiev, kde sa Rákocimu podarilo presadiť jeho vlastný mocenský vplyv na úkor Osmanskej ríše. Počas prvých dní roku 1657 sa Rákocimu podarilo na čele mohutného vojska (odhadom 14 alebo až 23 tisíc) vtrhnúť do Poľska, kde získal taktiež podporu kozákov v počte dvadsaťtisíc vojakov. Nasledujúce týždne sa sedmohradským vojskám podarilo obsadiť Krakov, Varšavu a Brest. Rákoci už začal rokovania so švédskym kráľom, ktoré sa týkali delenia Poľska. Takto pripravený sa rozhodol zbaviť Habsburgovcov trónu v Uhorsku, skoncovať s vládou osmanských Turkov a stať sa tak kráľom Uhorska. Pokračoval teda v začatých ale nedokončených plánoch starého otca svojej manželky, bývalého poľského kráľa Štefana Bátoriho, ktorý bol pred deväťdesiatimi rokmi zvolený poľskou šľachtou za kráľa, pričom spojil Sedmohradsko s Poľskom do personálnej únie, pričom sám mal v pláne zaujať uhorský trón.

Konfrontácia diplomacií

Švédske vojenské úspechy spolu s tými sedmohradskými vyvolali napätie u iných európskych veľmocí, ktoré videli v tomto zápase ohrozenie mocenskej rovnováhy na severe kontinentu. Ďalší rast moci nemohol dopustiť habsburský panovník ani ruský cár či dokonca osmanský sultán nemohol strpieť mocenský vzostup už aj tak silného Sedmohradského kniežatstva. Porta by súhlasila s Rákociho ozbrojenou výpravou iba vtedy, ak by išlo o súčasť tureckého ťaženia a poľské stavy by vyslovili požiadavku voči sultánovi korunovať knieža za kráľa. Juraj II. Rákoci však nerešpektoval príkaz porty, keďže sa spoliehal na oslabenie vnútropolitickej moci krízou. Viedenská diplomacia sa nemohla nečinne prizerať ako si z väčšej časti zrekatolizované Poľsko delia protestantské štáty. Práve to bol dôvod prečo zatiahla do vojny Dánsko. Jeho kráľ Fridrich III. napokon v máji roku 1657 vypovedal vojnu Švédsku. Dôsledkom toho musel švédsky kráľ Karol X. vydať príkaz presunúť vlastné vojská na obranu švédskeho územia proti dánskym útočníkom. Protišvédsky front sa napokon rozrástol aj o Brandenbursko a Holandsko. Situácia pre Rákociho výpravu sa z diplomatických dôvodov zhoršila ešte viac, keď po dlhotrvajúcej kríze nastúpil nový veľkovezír, sedemdesiatročný Mehmed Koprülü, ktorému sa podarilo vládu Osmanskej ríše opäť skonsolidovať. Zároveň neodpustil Rákocimu porušenie príkazu sultána Mehmeda IV. dôsledkom čoho nariadil krymskému chánovi jeho potrestanie.

Pasca na ceste domov

Časť švédskych vojsk musela byť pre dánsku inváziu napokon stiahnutá, čo sa pre Juraja II. Rákociho, ktorý táboril severovýchodne Varšavy, ukázalo katastrofálne. Kozácky zbor ho napokon opustil, dôsledkom čoho sa tak snažil ukončiť svoje ťaženie. Uzavrel prímerie s poľským kráľom, vystúpil z koalície, zaviazal sa zaplatiť vojnovú reparáciu vo výške milión 200 tisíc zlatých, a prikázal ústup po vopred dohodnutej trase. Vojenský zbor, ktorému velil dostal poľských sprievodcov, ktorí však jeho mužov zaviedli do pasce. Vyhladované sedmohradské oddiely sa tak dostali na konci júla roku 1657 pri Kamenci Podolskom do zajatia krymských Tatárov, ktorí odviedli vojakov na polostrov Krym. Kniežaťu sa však ešte niekoľko dní pred obkľúčením a únosom jeho vojsk podarilo na čele s tristo husármi tajne opustiť vlastnú armádu a prekročiť tak severné hranice kniežatstva. Celý sedmohradský zbor na čele s jeho veliteľom Jánom Keméňom Tatári odvliekli na Krym, kde väčšina z nich skončila v otroctve alebo biedne zahynula. Následne došlo k plieneniu dedín mukačevského hradného panstva zo strany poľských vojsk.

Vyčíňanie Krymských Tatárov

Najhoršiu pohromu však znamenali tatárske plienenia v auguste roku 1657 na území sikuľských stolíc a to na priamy rozkaz osmanského sultána Mehmeda IV. Išlo o trest voči Rákocimu za jeho samostatnú politiku. V auguste roku 1658 sa vpád zopakoval znovu, pričom bol ešte ničivejší než ten z predošlého roka. Súčasníci odhadovali počet zabitých alebo nezvestných až na stotisíc obyvateľov.

Ozbrojené potýčky o kniežací stolec

Strata armády a a turecké plienenia napokon prispeli k tomu, že sedmohradské stavy na sneme v Alba Iulii napokon v októbri roku 1657 zosadili sedmohradské knieža Juraja II. Rákociho tak ako im to odporúčal osmanský sultán, dôsledkom čoho bol za jeho nástupcu zvolený František Rédej, synovec Gabriela Betlena. Rákoci sa však jednoznačne rozhodol pre boj s Osmanskou ríšou. V januári roku 1658 sa opätovne nechal zvoliť za knieža čo znamenalo zrieknutie sa trónu pre Redeja. Obrátil sa na Viedeň v rámci vojenskej podpory ale vzhľadom na blížiacu sa korunováciu Leopolda I. za rímsko-nemeckého cisára však dostal iba vyhýbavú odpoveď. Veľkovezír však v septembri roku 1658 uznal za knieža Akoša Bárčaja, pričom práve snem ho potvrdil v tejto funkcii. Juraj II. Rákoci odmietal uznať protureckého vazala za knieža v dôsledku čoho sa v septembri roku 1659 zišiel snem v Marmarošskej Sihoti, ktorý Rákociho povolať späť na jeho post. Dôsledkom týchto volieb sa rozpútala krvavá občianska vojna medzi Rákocim a Bárčajom, ktorý bol podporovaný osmanskými Turkami. O výsledku samotného konfliktu napokon rozhodol budínsky paša Ahmed.

Stretnutie s osudom na bojisku

Začiatkom mája roku 1660 sa zmobilizovali armády osmanských Turkov pod velením budínskeho pašu Ahmeda s cieľom podporiť Ákoša Bárčaja ako Rákociho protivníka v boji o zisk kniežacej koruny a osmanského vazala. Bárčaj sa ako protiknieža dostal so svojimi vojskami do defenzívy a to z dôvodu obkľúčenia zo strany Rákociho oddielov pri meste Sibiň. Rákoci sa však rozhodol zanechať obliehanie a so svojimi armádami napokon šiel v ústrety tureckým vojskám. V bitke pri Szászfenesi (Flores) sa však iba márne snažil ubrániť sa osmanskej bojovej presile, dôsledkom čoho napokon dňa 7. júna roku 1660 podľahol zraneniam v pevnosti Veľký Varadín.

Posledný oheň vzdoru

Sedmohradské stavy sa však napokon vyburcovali k poslednému spôsobu ako vzdorovať. V krajine, v ktorej došlo už k dvom pustošeniam osmanským vojskom, sa napokon sformovala úspešná dohoda medzi všetkými troma národnosťami, ktorej cieľom bolo odmietnutie osmanského panstva. Vyslancom sa následne podarilo vyhľadať v meste Rakamaz v Sabolčskej stolici bývalého veliteľa Rákociho armády, Jána Keméňa, ktorému ponúkli kniežací stolec. V závere roka 1660 sa Keméňovi podarilo na čele malého skromného vojska vtiahnuť do krajiny, kde sa samotným vojakom podarilo obsadiť niektoré hrady. Následne bol v januári roku 1661 počas snemu v Szászrégene zvolený za knieža Sedmohradska. Osmanská ríša sa však rozhodla jednoznačne zasiahnuť vojensky, dôsledkom čoho vyslala do Sedmohradska armádu pod velením belehradského pašu Aliho. To znamenalo okamžitú podporu zo strany Dvorskej vojnovej rady vo Viedni, ktorej sa podarilo zmobilizovať vojsko pod velením generála Raimunda Moteccucoliho. Pri meste Satu Mare (predtým Szatmár) sa podarilo Keméňovým oddielom spojiť s cisárskymi vojskami. Na príkaz budínskeho pašu sa v Tirgu Mureši stretli sedmohradské stavy, ktoré dňa 14. septembra roku 1661 zvolili za nové knieža Michala I. Apafiho. Po tom, ako generál Montecuccoli zistil, že osmanskí Turci nemajú v pláne natrvalo obsadiť Sedmohradsko, nariadil odchod cisárskych vojsk, dôsledkom čoho zanechal veliteľa Keméňa jeho vlastnému osudu. Ten napokon v januári roku 1662 padol v bitke pri Sevľuši proti armádam osmanských Turkov pod velením Kučuka Mehmeda a jeho spojenca Apafiho.

Dôsledky pre krajinu

Výčiny armád osmanských Turkov a Krymských Tatárov mali pre územie kniežatstva ďalekosiahle dôsledky. Udalosti z rokov 1657 až 1661 znamenali koniec „zlatého veku“ samotného Sedmohradska, pričom išlo o doslovnú katastrofu kniežatstva. Prejavilo sa to vyplienením a hospodárskym vyčerpaním krajiny. Zároveň došlo k zníženiu počtu obyvateľstva až o stotisíc obyvateľov, čo znamenalo pokles 14 percent. Sedmohradské kniežatstvo prišlo o svoje dovtedajšie postavenie, čím sa stalo skutočným vazalom Osmanskej ríše presne ako Moldavsko a Valašsko. Zároveň došlo jednak k politickému ale aj vojenskému poklesu. Kráľovské stavy sa iba s veľkými ťažkosťami snažili zmieriť s postojmi novozvolenéno cisára a kráľa Leopolda I., ktorý namiesto pomoci Sedmohradsku svojou pasivitou spôsobil postup osmanskej moci o takmer stovky kilometrov na sever, čo znamenalo ohrozenie Horného Uhorska. Fatálne následky sa prejavili taktiež pre protestantských veriacich v Uhorsku, keďže Michal I. Apafi už nemal možnosť vystupovať ako ochranca samotných protestantov tak ako jeho predchodcovia. Na dôvažok Žofia Bátoryová, vtedy už ako vdova po zosnulom kniežati Rákocim, v auguste roku 1660 aj so svojím maloletým synom Františkom konvertovala na katolicizmus.

Galéria

• 
  Kristína I. (* 1626 – † 1689), dcéra švédskeho kráľa Gustáva II. Adolfa vládla Švédsku v rokoch 1632 až 1654.
• 
  Karol X. Gustáv (* 1622 – † 1660), vládca Švédskej ríše v rokoch 1654 až 1660.
• 
  Sedmohradské vojská pred Varšavou.
• 
  Mehmed Koprülü (*cca 1575 – † 1661) bol vo funkcii veľkovezíra Osmanskej ríše v rokoch 1656 až 1661.
• 
  Sultán Mehmed IV. (* 1642 – † 1693) stál na čele Osmanskej ríše v rokoch 1648 až 1687.
• 
  František Redej (*cca 1610 – † 1667)
• 
  Proturecké knieža Ákoš Bárčaj (*cca 1619 – † 1661)
• 
  Ján Keméň (* 1607 – † 1662). Veliteľ sedmohradských vojsk a stúpenec Juraja II. Rákociho.
• 
  Michal I. Apafi (* 1632 – † 1690). Neskorší protiknieža Juraja II. Rákociho.
• 
  Žofia Bátoriová (* 1629 – † 1681), sedmohradská kňažná a manželka Juraja II. Rákociho.

Pozri aj

• Protihabsburské stavovské povstania
• Juraj II. Rákoci

Historický portál