Raimondo Montecuccoli
| Raimondo Montecuccoli | |
| poľný maršal | |
 Raimondo Montecuccoli, vojvoda z Melfi, autor Elias Grießler, rok 1670 | |
| Narodenie | 21. október 1609 Pavullo nel Frignano, Taliansko |
|---|---|
| Úmrtie | 16. október 1680 (70 rokov) Linz, habsburská monarchia (dnes Rakúsko) |
| Národnosť | talianska |
| Známy vďaka | bitka pri Svätom Gottharde v roku 1664 |
| Odkazy | |
| Commons |  Raimondo Montecuccoli |
Raimondo Montecuccoli (* 21. február 1609, Pavullo nel Frignano, Taliansko – † 16. október 1680, Linz, Rakúsko) bol profesionálny vojak a neskôr maršal, ktorý slúžil Habsburskej monarchii. Zároveň mal titul kniežaťa Svätej ríše rímskej a vojvodu z Melfi v Neapolskom kráľovstve. Išlo taktiež o cisárskeho maršala, ktorý bol známy ako vojenský víťaz nad armádami osmanských Turkov pod velením Ahmeda Köprülüho v bitke pri Svätom Gottharde, ktorá vošla do dejín vojenskej historiografie ako tá, ktorá ukončila rakúsko-tureckú vojnu v rokoch 1663 až 1664, pričom taktiež zachránila mesto Viedeň pred tureckou inváziou.
Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]
Raimondo Montecuccoli sa narodil dňa 21. februára roku 1609 v Modene ako člen bohatej šľachtickej rodiny. Už vo veku šestnásť rokov vstúpil do cisárskych vojsk, pričom bojoval takmer vo všetkých väčších bitkách v časoch Tridsaťročnej vojny.
Prvé skúsenosti na bojovom poli[upraviť | upraviť zdroj]
Montecuccoli sa v rokoch 1639 až 1642 dostal do švédskeho zajatia, kde sa venoval štúdiu a písaním vojenských diel. V roku 1645 sa zúčastnil bojov v Uhorsku proti sedmohradskému kniežaťu Jurajovi I. Rákocimu. Zároveň spĺňal diplomatické úlohy. V roku 1657 bol vymenovaný do funkcie poľného maršala, pričom následne s podporou dánskych vojsk sa jeho armádam podarilo vytlačiť švédskych okupantov z Pomoranska. Najskôr sa jeho vojskám podarilo úspešne zvíťaziť nad silami sedmohradského kniežaťa Juraja II. Rákociho, dôsledkom čoho ho dotlačil k prerušeniu vojenského spojenectva so švédskou diplomaciou. Následne sa na čele približne šestnásťtisícového vojska úspešne podieľal na vyhnaní švédskych okupačných síl z územia Poľsko-litovskej únie.
Ohlasy v Uhorsku[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1660 sa stal veliteľom pevnosti v Rábe. O rok neskôr bol vyslaný na čele cisárskych vojsk do Sedmohradska v bojoch proti Turkom. Montecuccoli síce vytýkal chyby ako málo kvalitné zásobovacie podmienky a nízku morálku svojich vojsk, lenže musel prijať nariadenia z Viedne. Takticky postupoval až príliš opatrne, zatiaľ čo Turci Sedmohradsko intenzívne pustošili. Práve z toho dôvodu ponechal v meste Kluž silnú posádku a v polovici decembra roku 1661 napokon odišiel do Košíc. Za jeho postup si získal ostrú kritiku v uhorských politických kruhoch. Práve to viedlo k tomu, aby zverejnil spis pre vlastnú obranu, ktorého obsah dával jasne najavo taktické alebo iné vojenské príčiny, pričom zároveň pochyboval o vojenskej zdatnosti Uhrov. Dôsledkom uplatnenia týchto názorov sa dostal do sporov spolu s chorvátskym bánom Mikulášom VI. Zrínskym. Slabá podpora zo strany Habsburgovcov vo Viedni ale aj kritika napokon viedli k tomu, že v roku 1663 sa Raimondo Montecuccoli vzdal velenia v Uhorsku.[1]:204, 205
Odraz útokov smerom Viedeň[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1664 sa však cisárska armáda ocitla v ťažkostiach z dôvodu tureckého ťaženia proti Viedni.[1]:205, 206 Dňa 30. júna roku 1664, po dobytí pevnosti Nový Zrín (Novi Zrin) armádami osmanských Turkov na území severozápadného Chorvátska, sa veľkovezír Ahmed Köprülü rozhodol zaútočiť na mesto Viedeň.[2]:136 Cisár Leopold I. Habsburský tak opäť povolal Montecuccoliho späť s cieľom, aby sa získal hlavné velenie, na čo on reagoval súhlasne.[1]:205, 206 Postup osmanských armád bol napokon zastavený dňa 1. augusta roku 1664 protiofenzívou spojených cisárskych a francúzskych vojakov v sedemhodinovej bitke pri Svätom Gottharde, v ktorej boli turecké jednotky na hlavu porazené.[2]:136
Posledné boje, vyznamenania a skon[upraviť | upraviť zdroj]
Po vojenských úspechoch na bojovom poli pri Svätom Gottharde bol získal titul generalissima. Zároveň bol vymenovaný taktiež za prezidenta Dvorskej vojnovej rady vo Viedni. V roku 1666 sa mu podarilo získať Rád zlatého rúna. Neskôr na začiatku sedemdesiatych rokov 17. storočia sa znovu ocitol na bojisku, tentokrát proti armádam Francúzskeho kráľovstva. Z dôvodu jeho podriadenosti voči brandenburskému kurfistovi odstúpil z postu veliteľa. V roku 1674 sa však opäť vrátil do veliteľskej funkcie. O rok neskôr sa prejavil ako úspešný veliteľ armád počas ťažení proti francúzskym armádam s cieľom zabrániť ich vpádu do západného Nemecka. V závere svojej vojenskej kariéry sa prejavil ako veliteľ obliehania pevnosti Philippsburg. Po odstúpení zo svojej funkcie sa venoval písaniu vojenských diel. Cisár Leopold I. Habsburský mu však tesne pred skonom udelil hodnosť ríšskeho kniežaťa. Ocenenia sa dočkal aj od neapolského kráľa a do udelením titulu vojvodu. Raimondo Montecuccoli umrel dňa 16. októbra roku 1680 v Linci. Pochovali ho vo Viedni.
Hodnotenie a kritika[upraviť | upraviť zdroj]
Raimondo Montecuccoli sa prejavil ako skutočne bojaschopný v armádach až troch rímsko-nemeckých cisárov, ktorým po celý čas svojej vojnovej kariéry oddane slúžil. Samotný Montecuccoli bol považovaný za jedného z najvzdelanejších vojenských teoretikov jeho čias.
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
Raimondo Montecuccoli bol známy aj ako autor viacerých vojenských teoretických prác, ktorí vychádzali z dobovej vojenskej praxe, pričom sa nezaoberali širšími teoretickými otázkami. Samotný autor sa obsahom prejavil ako ten, kto zostal prívržencom absolutizmu, prostredníctvom ktorého videl záruku silnej vojenskej moci.
| „ | 1. Vojna je taká činnosť, ktorou sa každá z bojujúcich strán usiluje všetkými prostriedkami škodiť druhej strane. 2. Vojna môže byť vnútorná alebo vonkajšia, útočná alebo obranná, námorná alebo suchozemská – podľa rozdielností osôb, metód a bojiska. 3. Víťazstvo sa dá dosiahnuť prípravou, rozhodnutiami a vojenskými operáciami. 4. Berúc do úvahy čas, miesto, zbrane a iné skutočnosti, v uvedených troch danostiach sa vyskytujú prirodzené alebo nadobudnuté výhody a nevýhody, ktoré uľahčujú víťazstvo nad nepriateľom, respektíve ho sťažujú. 5. Príprava sa vzťahuje na ľudí, delostrelectvo, muníciu, potraviny, batožinu a financie. 6. Rozhodnutie určuje pomer síl, terén a cieľ, podľa toho čo chceme: útočiť, poskytnúť pomoc alebo sa brániť. 7. Vojenské operácie – presuny, táborenie a boj – vykonávajme cieľavedome, tajne a rýchlo. |
“ |
| – Z úvodných častí Montecuccoliho knihy Della guerra col Turco in Ungheria, zaoberajúcej sa podmienkami vedenia vojny)[1]:206 | ||
Galéria[upraviť | upraviť zdroj]
-
Chorvátsky bán Mikuláš VI. Zrínsky (* 1620 – † 1664) ako silný oponent Montecuccoliho vojenskej taktiky. -
Obliehanie mesta Philippsburg (1675) -
Raimondo, gróf Montecuccoli počas bitky pri Svätom Gottharde. Olejomaľba Karla von Blaasa.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d DANGL, Vojtech; SEGEŠ, Vladimír. Vojvodcovia : 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012. 472 s. ISBN 978-80-7360-986-3.
- ↑ a b SEGEŠ, Vladimír; KLUBERT, Tomáš; MEDVECKÝ, Matej. Encyklopédia vojen. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2020. 357 s. ISBN 978-80-551-5611-8.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Raimondo Montecuccoli
