Redaktor:Lukasabram/pieskovisko

Michal Sečánsky

Michal Sečánsky ( 13. september 1919, Závada - 19. február 1991, Bradford, Kanada) bol slovenský vojak. Počas 2. svetovej vojny sa dostal na východný front. Neskôr sa stal príslušníkom 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády a veliteľom partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku. Vo skončení vojny emigroval najskôr do Západného Nemecka a potom odišiel do Kanady.

Životopis

Dňa 10. januára 1940 Michal Sečánsky narukuva do slovenskej armády ku pešiemu pluku 7 v Žiline narukoval Michal Sečánsky . Po útoku na Sovietsky zväz sa ako príslušník Pluku 1 Zabezpečovacej divízie dostal na sovietsko-nemecký front. V januári 1943 sa ako príslušník Rýchlej divízie dostal až na Kaukaz, kde 11. februára 1943 prebehol na stranu Červenej armády.

Svoj počin však najskôr oľutoval, nakoľko sa ocitol spoločne s Nemcami v zajateckom tábore a pracoval vo vinici pri Tbilisi. Až 5. júna 1943 sa dostal do Novochoperska ku formovanej 1. česko-slovenskej samostatnej brigáde. Neskôr bol odvelený do Jefremova ku formovanej 2. česko-slovenskej paradesantnej brigáde, kde začal pôsobiť ako inštruktor zoskokov.

Michal Sečánský bol jedným zo 120 príslušníkov 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády vyčlenených do tzv. oddielu zvláštnych úloh vytvoreného 15. marca 1944. V polovici roka bola od oddielu vyčlenená jeho väčšia časť. Títo príslušníci medzi ktorými bol aj Sečánsky, absolvovali v rámci česko-slovenského práporu vo Svjatošine výcvik na členov organizačných partizánskych skupín Michal Sečánsky a stal veliteľom jednej z nich.

Veliteľ skupiny Michal Sečansky bol dokonca inštruktorom.pri výcviku výsadkárov a svoj zoskok hodnotil ako trvdý. Obťažkaný 70kg nákladom sa zachytil v korune stromu a musel si prerezať popruhy. Padol na zem, no nezranil sa.

Veliteľ brigády

Michal Sečánsky bol prítomný na rokovaní kpt. Jegorova s náčelníkom štábu Veliteľstva pozemného vojska pplk. gšt. Jánom Golianom. Stretnutie sa konali 19. augusta 1944 v Banskej Bystrici.

Spoločný postup Sečánskeho oddielu a oddielu Jegorova počas úniku z dosahu protipartizánskeh akcie odzrkadľoval aj vzťahy medzi oboma mužmi. Jegorov Sečánskeho rešpektoval, a medzi oboma mužmi bol priateľský vzťah. Naopak npor. Velička sa Sečánsky obával a stretol sa s ním len raz, keď bol Veličko v opilom stave.

Počas velenia brugáde sa Sečanský dopúšťal aj chýb. Napr. počas bojov pri pri Svätom Kríži n. H. ignoroval rady delostreleckého dôstojníka a budovaní obrany nevyužil budovy. Navyše sa partiáni poriadne nezakopali, takže sa stali ľahkým terčom pri nemeckom leteckom nálete z 27. septembra.

Veličko však Sečánskeho podporil

Ráno 27. septembra šiel Sečánsky aj s komisárom Šagátom na kontrolu postavenia brigády. Veliteľ s hrôzou zistil, že partizáni ležia na odkrytom priestore v nečinnosti. Okamžite nariadil, aby sa zakopali. No nebolo veľmi čím a väčšina partizánov ani nemali patričný výcvik. Tieto odkryté postavenia sa v popoludňajších hodinách stali cieľom náletu nemeckých lietadiel. Tento nálet partizánmi otriasol, takže ďalší deň zlyhali pri útoku na Jánovu Lehotu.

V dňoch 21.- 23. októbra obdržal peniaze od HŠPO a 25. októbra rozkaz o ďalších operačných priestoroch, kde mala brigáda po páde Zvolena pôsobiť.

Pri nástupe jednotky v Badíne si Sečánsky priamo vybral partizánov, ktorých potreboval z hľadiska bojaschopnosti a plnenia ďalších úloh. Súčasne sa partzánov priamo spýtal, či im má vyplatiť peniaze na jeden mesiac vopred, alebo sa im o stravu má starať brigáda. Partizáni si na potešenie Sečánskeho vybrali druhú možnosť. Súčasne im veliteľ ale oznámil, že ak zistí, že niekto z partizánov kradol, zastrelí ho na mieste.

V novembri 1944 došlo ku rozporom medzi veliteľmi oddielov. Po príčiny týchto rozporov sa podpísalo aj nadmerné užívanie alkoholu niektorých sovietkych veliteľov. Tak došlo aj ku konfliktu medzi Sečánskym a por. Astachovom.

Rozhodnutie o presune na Moravu je možné chápať ako veľmi odvážne. Bolo urobené v čase nastupujúcej zimy, nevľúdneho počasia a rozsiahlych protipartizánskych akcií Nemcov. V tomto okamihu sa ukázala odhodlanosť Sečánskeho ako vojaka, jeho fyzická vitalita a mravná sila. V tom našiel podporu aj porozumenie u svojich sovietskych dôstojníkov, kpt. Borodulina, npor. Ponomarenka, kpt. Forosta i por. Fominova.

Po prestrelke Sečánsky so svojim pomocníkom unikli. Dvojica absolvovala asi týždenný pochod, kým nedošla k Hornonitrianskej partizánskej skupine, ktorá sa o nich postarala.

Podvečer 6. decembra sa opäť dostali do kontaktu s nepriateľom. Veliteľ Sečánsky s dvoma samopalníkmi sa vydal na obhliadku obory. Trojica sa však dostala do prestrelky, pri ktorej bol Sečánsky ranený do pleca a ďalší partizán bol zabitý. Rozviedla, ktorú na miesto incidentu vyslal Borodulin však Sečánskeho nenašla. Skupina sa vrátila do Prochota, kde sa spojila s oddielom Savenka. Veleia nad oslabenou brigádu sa načas ujal komisár Šagát.

Snaha získať informácie, čo sa stalo so Sečánskym, neprinášala výsledky. Rádiogram y 13. decembra hovoril jasne.

Brigáda rozbitá vlasovcami, Fominov zabitý, Sečánsky stratený, Vychádzame z obkľúčenia.

Až 27. decembra prišla na štáb brigády spojka od Hornonitrianskej partizánskej skupiny s prvotnou informáciou. Ešte v ten istý deň odvysielal Lýdia Kopylovová ďalší rádiotelegram.

Sečánsky sa našiel, bol ranený do ruky, nachádza sa na liečení v Veľkej Lehote.

.

Vzťah s Dubininovou

Polina Nikolajevna Dubininová bola ukrajinská učiteľka z Charkova, ktorá emigrovala pred príchodom frontu. K brigáda sa dostala na odporúčanie ukrajinského emigranta z tábora Oremov Laz a jej hlavnou úlohou malo byť vedenie agendy brigády v ruštine. Stala sa obľúbenkyňou Sečanského a napokon z toho bola životná láska.

Ich vzťah však mal negatívnu odozvu. Keď Dubininovaná odmietla zložiť prísahu dostala od Igora Furdíka facku. Ten následne prišiel o svoju pozíciu adjutanta. Komisát Chimič dokonca nechal Dubininovú sledovať, nakoľko ju spoločne s Rudenkom a Šagátom podozrievali zo zrady a chceli ju za každú cenu dostať preč z brigády. Chimič vypočul, ako Dubinová naliehala na Sečánskeho. aby si ju vzal, no snahy dostať ju preč z jednotky narazili na zistenie, že aj Sečánsky Dubininovú vrúcne miluje.

Dubininová napokon prešla s brigádou celú bojovú púť ako VIP veliteľa brigády, čo vyvolávalo nevôľu. Po vojne sa o ňu ako o ukrajinskú emigrantku začal zaujímať SMERŠ. Sečánsky, aby ju ochránil, tak si ju vzal. Neskôr spolu emigrovali najskôr do Nemecka a potom do Kanady. Keď Dubininová ochrela, tak ku Sečánsky doopatroval až do jej smrti.

Oddiel Sitno

Oddiel Sitno bolo partizánske zoskupenie, ktoré vzniklo na báze bojovej tzv. jánošíkovskej družiny, ktorá vznikla na základe pokynov II. ilegálneho vedenia Komunistickej strany Slovenskav priestore Štiavnických vrchov v prvej polovici roka 1942 z iniciatívy Ladislava Exnára.

Vznik

Krátko po rozbití Česko-Slovenska a vzniku Slovenského štátu sa na území Slovenska začali formovať prvé odbojové skupiny, tzv. jánošikové družiny, Všetky ostatné skupiny sa represívnym orgánom ľudáckeho režimu podarilo zlikvidovať Výnimkou zostala len skupina, ktorá vznikla z iniciatívy Ladislava Exnára v polovici roka 1942 a od marca 1943 sídlila v bunkri pod vrchom Sitno. Jej prísluľníci sa okrem drobných sabotáží venovali aj plneniu politických úloh pod vedením ilegálneho pracovníka a komisára skupiny Karola Dolinského. Skupina zostala činnou až do vypuknutia Slovenského národného povstania.

V roku 1944

Dňa 4. júla 1944 bol Ladislav Exnár zatknutý a velenie nad skupinou prevzal Jozef Jusko. V auguste sa skupina, ktorá bola v tom čase zložená z asi 12 až 14 osôb, nachádzala dočasne v priestore bane Cígeľ, odkiaľ sa vrátila do Štiavnických vrchov, 28. alebo 29. augusta skupina prenikla do vojenských kasární Stará Huť pri Banskej Štiavnici, kde za pomoci vojakov miestnej posádky vznikol partizánsky oddiel, Veliteľ Jusko a komisár Pavel Piecka jazdili po okolitých obciach a získavali dobrovoľníkov. V kasárňach ich potom ošatili a vyzbrojili z armádnych skladov a ak nespadali pod brannú povinnosť vstúpili do partizánskeho oddielu. Veliteľ dal zrekvírovať dve firemné autá a na začiatku septembra sa skupina vydala do Banskej Bystrice podporiť povstanie.

Počas presunu cez obec Vyhne rozpustili miestny židovský tábor, v ktorej bolo zaistených asi 100 osôb, no napriek výzve sa k partizánom nepridal nik. O ďalších dobrovoľníkov sa oddiel rozšíril až v Hlinníku nad Hronom.

Súčasť brigády kpt. Nálepku

Počas presunu sa Jusko dozvedel, že v obci Kováčová sa formuje partizánska brigáda pod velením Michala Sečánskeho. Padlo rozhodnutie sa k brigáde pripojiť.

Michal Sečánsky ochotne prijal oddiel SItno do radov brigády. Ponechal vo funkciách ako Juska, tak aj Piecku Náčelníkom štábu oddielu sa stal Ladislav Bardiovský. Oddiel Sitno nebol včlenený do organizačnej štruktúry brigády, ale existoval ako samostatná jednotka. Po absolvovaní príslušného výcviku, ktorého súčasťou bolo aj nočné taktické cvičenie, doplnení o ďalších dobrovoľníkov a zložení prísahy česko-slovenského partizána sa oddiel v polovici septembra dočkal svojho prvého bojového nasadenia.. tankovú . tankovp

Stalo sa tak 16. septembra 1944, keď bol spoločne s práporom Gejzu Šprochu nasadený na Hornej Nitre v úseku IV. Taktickej skupiny Zaujal obranu asi 200 m pred horárňou v blízkosti obce Veľká Čausa. Oddiel pôsobil samostatne bez koordinácie s ďalšími jednotkami.

Na 18. septembra naplánovalo velenie povstaleckej armády naplánovalo protiútok s cieľom oslobodiť Prievidzu. Operácie sa mal zúčastniť aj oddiel Sitno, no napokon k tomu nedošlo. Keď sa začal útok, oddiel zostal na mieste. Krátko na to vyslal Jozef Jusko komisára Piecku na prieskum. Ten zistil, že dolinou smerom k Handlovej sa pohybovali nemecké útočné delá. V reakcii na to vydal Jusko z vlastnej iniciatívy rozkaz na ústup. Ostreľovaný miestnymi Nemcami sa oddiel presunul k Handlovej, kde sa spojil s velením brigády od ktorého dostal rozkaz presunúť sa ku Svätému Krížu nad Hronom.

Oddiel sa zapojil do obrany mesta. Jeho príslušníci vykopali okopy pre ležiaceho strelca, ktoré sa tiahli od cesty vedúcej na Handlovú po Šibeničný vrch. No 3. októbra po začatí nemeckej delostreleckej paľby sa oddiel stiahol bez toho, aby prišiel do styku s nepriateľom. Ustúpili do priestoru horského lesnatého masívu medzi Svätým Krížom nad Hronom a Starou Kremničkou. Na druhý deń sa oddiel zúčastnil úspešného útoku proti nepriateľovi prenikajúceho do priestoru Starej Kremničky. Počas neho dokonca zachránil niekoľko mínometov, ktoré tu zanechali povstaleckí vojaci počas ústupu. Jurko dokonca vydal rozkaz na ich okamžité použitie, no neodborným zaobchádzaním ochrozovali partizáni skôr seba ako nepriateľa. Nasledoval rozkaz k ústupu a oddiel sa pravdepodobne ešte 4. októbra presunul do Kováčovej.

Počas následnej reorganizácie brigády dostal oddiel poradové číslo 6. Kontinuita bola zachovaná a velitelia potvrdení vo svojich funkciách. V tom období sa k jednotke pridal sovietsky dôstojník bieloruského pôvodu tankista Nikolaj Rumjancev. Takisto sa zvýšil počet žien pri jednotke na tri. Partizánka Viera Václaveková sa už skôr osvedčila v boji.

Oddiel Sitno sa stal prvým oddielom Sečánskeho brigády, ktorý z povstaleckého územia odišiel operovať do nemeckého tyla. Stalo sa tak z Juskovej iniciatívy, ktorý si svoj zámer nechal odsúhlasiť veliteľom Hlavného štábu partizánskych oddielov (HŠPO) Karolom Šmidkem, od ktorého dostal aj 20 000 Ks. Dňa 7. oktobra 1944 sa oddiel presunul z Kováčovej do Štiavnických vrchov.

Pôsobenie v Štiavnických vrchoch

V čase keď sa oddiel Sitno presunul do Štiavnických vrchov, vypustilo velenie 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku. Banskú Štiavnicu zo svojej obrany a povstaleckí vojaci sa z mesta stiahli. Oddiel sa ešte pred príchodom okupačných síl presunul do Ilije, čo bolo Juskovo rodisko. Pod dvoch dňoch sa presunuli do lesnej chaty blízko Počúvadelského jazera.

Z oblasti Štiavnických vrchov a okolia Banskej Štiavnice pochádzala väčšina bojovníkov oddielu. Poznali okolie a mali tu preto prirodzené zázemie. Začiatkom októbra 1944 už oddiel predstavoval konsolidovanú vojenskú jednotku o 70 bojovníkoch, ktorí už mali skúsenosti z bojov. Štáb oddielu mal jeho príslušníkov prirodzenú autoritu. Veliteľ oddielu a komisár boli členmi Komunistickej strany Slovenska a svoj boj úzko spájali s politickými cieľmi strany, ktorej boli členmi.

Po príchode do nového pôsobiska oddiel obnovil spojenia na bývalých ilegálnych pracovníkov z čias pred Povstaním. Pôvodne veľkú sieť informátorov a zásobovateľov tvorili miestny antifašisti a komunisti, či obetaví obyčajní ľudia, ktorí sa nezľakli nemeckých represií. Bola obnovená aj zásobovacia sieť fungujúca už v čiasoch Exnárovej skupiny. Štáb oddielu prísne dbal, aby partizáni nevystavovali miestne obyvateľstvo zbytočnému riziku

Oddiel sa snažil vyvíjať agitačnú prácu medzi obyvateľstvom, ktorej základom bolo objasňovanie cieľov a podstaty svojho boja. Rovnako sa osvetovo pracovalo aj v oddiele, kde si 28. októbra pripomenuli aj vznik republiky, čo len dokazovalo, že sa oddiel sa hlásil k ideovej zásade Slovenského národného povstania - obnove československej republiky,

Keď okupačné nemecké jednotky obsadili Banskú Štiavnicu a okolie, začali Juskovi partizáni so svojou podpornou sieťou sledovať ich rozmiestnenie a pohyby. Svoje poznatky a ako aj informácie o situácii v oddiele zaslali 14. októbra v hodnotiacej správe na HŠPO. Oddiel sa neprestal považovať za súčasť brigády kpt. Jána Nálepku.

Bojové aktivity oddielu

V tom čase poklesol početný stav oddielu na 35 členov vrátane 3 zdravotných sestier a po vyriešení problémov spojených s presunom, začal oddiel s bojovou činnosťou.S využitím taktiky neustáleho manévrovania začali Juskovi partizáni ohrozovať komunikácie v okolí Banskej Štiavnice, najmä spojenie na Levice.

Oddiel SItno operoval v tyle bojovej skupiny Schill a najväčší prepad, ktorí partizáni z oddielu Sitno uskutočnili, sa odohral krátko pro príchode do Štiavnických vrchov. Partizáni čat. Jána Peška, ktorí v tom čase hostili skupinu francúzskych partizánov, nastražili v priestore Peciny na ceste južne od Piargu (Štiavnické Bane) medzia piarským rybníkom a rychnovskými jazerami pascu a neočakávane prepadli kolónu smerujúcu na Banskú Štiavnicu. Zničili jedno nákladné a jedno osobné auto a zabili 15 nemeckých vojakov. Pretože sa jednému nemeckému motocyklistovi z miesta prepadu podarilo ujsť, prepadová skupina rýchlo opustila miesto.

Počas októbra a v prvej polovici novembra 1944 bránili prepadové skupiny oddielu vstupu nemeckých hliadok do Štiavnických vrchov a prepadávali osamelo idúce automobili. V tomto období zneškodnili ďalších 15 nemeckých vojakov a poškodili ďalších 7 automobilov a 3 motorky pri minimálnych vlastných stratách.

Koncom októbra vykonala skupina partizánov Jána Peška diverziu na úpravni rudy v Hodruši. Partizáni úpravňu vyradili na dva týždne. Miestnych robotníkov, ktorí im v diverzii nebránili, zviazali, aby nepadli do podozrenia.

Neustále manévrovanie menších prepadových partizánskych skupín málopočetného oddielu Sitno vyvolávalo u nepríateľa dojem, že v oblasti operuje početné partizánske zoskupenie.

Boj s Domobranou

V tomto obobí došlo ku stretom partizánov s vojakmi nanovo vytváraných ozbrojených síl režimu vojnovej Slovenskej republiky, tzv. Domobrany. Už v októbri došlo ku prvým incidentom. Najskôr došlo ku náhodnému boju pri Hodruši, keď si partizáni nevšimli zákop s vojakmi domobrany nad dedinou. Partizáni bez strát ustúpili.

K oveľa horšiemi incicentu došlo, keď traja partizáni vošli do Pukanca, kde si zobrali auto miestneho obchodníka Jána Kováčika aj s jeho šoférom a sprievodcom lesníkom Cigánkom a vybrali sa smerom na Bohunice. Cestou však v zákrute narazili na vojenské auto Domobrany. Vojaci mali na kapote guľomet a okamžite spustili paľbu Cigánika zabili a vodiča zranili.

Nepriáteľský prepad

Dňa 23. novembra 1944 ráno sa väčšia časť oddielu nachádzala v Počúvadelskom mlyne pri potoku Dobrá voda, kam sa urýchlene presunula po správach z informačnej siete, že sa chystá nepriateľský prepad. Veliteľ oddielu Jusko hodlal nasledujúci večer mlyn opustiť no všetko bolo napokon inak.

Stráž nepostrehla, že mlyn ešte v noci obkľúčila jednotka Edelweiss a vyčkávala na brieždenie, Prepadu velil zástupca veliteľa Edelweissu kpt. König a ako hlavnú prepadovú silu tvorili tri čaty tzv. Slovenskej pracovnej služby - špeciálnej protipartizánskej jednotky režimu vojnovej Slovenskej republiky pod velením por. Martina Kanioka. Okrem toho sa útoku zúčastnili aj dve čaty bývalých vojakov Červenej armády, ktorí vstúpili do nemeckých služieb,

V dobe prepadu sa v mlyne nachádzalo 22 partizánov z toho 4 ženy, ktoré sa ráno akurát prebúdzali, alebo chystali raňajky.

V neskoršom súdnom procese so slovenskými príslušníkmi Edelwessu, ktorý sa konal v roku 1962 bolo dokázané, že nemecké velenie bolo polohe oddielu Sitno informované presne. Nepodarilo sa však dokázať, kto partizánov udal. Podľa výpovedí Kaniokových podriadených ich Kaniok inštruoval tak, aby medzi obyvateľmi Počúvadla a Prenčova sa správa ako partizáni, ktorí sa chcú pridať k partizánom. Kaniok vydal príkaz, že ani jeden partizán nesmie z mlyna uniknúť a ak sa niektorý o to pokúsi, má byť okamžite zastrelený.

Do Kováčovej prišiel začiatkom septembra aj oddiel Sitno. Bola to dobre vyzbrojená a zorganizovaná skupina a štáb brigády ju prijal vďačne. V Kováčovej si oddiel doplnil stav na 100 príslušníkov.

Po stiahnutí z frontu v prvej dekáde októbra 1944 sa oddiel pod velením Jozefa Juska v Kováčovej nezdržal a presunul sa do Štiavnických vrchov. Z tejto oblasti pochádzala väčšia časť jeho členov a oddiel tam mal priaznivé podmienky pre svoje pôsobenie.

Karel Klapálek

Karel Klapálek - bol česko-slovenský generál českého pôvodu, Ako príslušník česko-slovenských légií za zúčastnil bitky pri Zborove. Počas druhej svetovej vojny postupne velil niektorým vojenským formáciám česko-slovenského zahraničného vojska. Vojnu končil vo funkcii veliteľa 1. Česko-slovenského armádneho zboru.

Život

Karel Klapálek pochádzal z rodiny železničiara a mal ďalších troch súrodencov. Krátko po jeho narodení sa rodina presťahovala do mesta Karalupy nad Vltavou. Otec v roku 1901 zomrel na infarkt a matka, aby uživila štyri deti, začala opäť šiť rukavice. Práve vďaka matke mohol karel aj vyštudovať.

V rokoch 1906-1911 študoval na reálnom gymnáziu a po maturite začal pracovať ako účtovník u firmy Jaroš v Kralupoch. po vypuknutí Veľkej vojny narukoval k 8. Zemebraneckému pluku, s ktorým v auguste 1915 odišiel na ruský front, kde bol už v septembri toho istého roka v priestore Lucka na Volyni zajatý.

V légiách a ozbrojených silách 1. Česko-slovenskej republiky

Legionár

Po svojom zajatí sa dostal do zajateckého tábora v Taškente, kde v marci 1916 vstúpil do česko-slovenských légií a 5. augusta bol prevelený k záložnej rote do Kyjeva, kde absolvoval intenzívny výcvik. V marci 1917 bol odvelený k 3. streleckémú pluku Jána Žižku z Trocnova. So svojim plukom sa zúčastnil aj bitky pri Zborove, čo bolo prvé ozbrojené vystúpenie česko-slovenského vojska na Rusi.

V septembri 1917 sa stal inštruktorom a neskôr aj dočasným veliteľom plukovnej poddôstojníckej školy. Pri plnení svojich povinností si počínal k plnej spokojnosti nadriadených, čoho dôkazom sú tri pochvaly od veliteľa pluku.

Klapálek sa tiež zúčasnil aj bojov proti boľševickej armáde, no ochorel na tuberkulózu a Liečil sa v čeljabinskej nemocnici. Po vyzdravení pôsobil ako veliteľ poddôstojníckej školy vo Vladivostoku a v januári 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil domov, už do Česko-slovenska.

Československý dôstojník

Po anabáze v česko-slovenských légiách a návrate do vlasti zostal Klapálek v armáde.

Od februára 1920 do októbra 1921 slúžil v Plzni vo funkciách veliteľa guľometnej roty a následne veliteľa pešej roty.
Krátka služba v Michalovciach vo funkcii náčelníka štábu a zároveň pobočníka veliteľa 24. pešej brigády
Vo februári 1922 bol premiestnený ku 36. pešiemu pluku v Užhorode, kde slúžil vo funkcii 1. plukovného pobočníka a následne vo funkcii zástupcu veliteľa práporu.
Od novembra 1931 do mája 1932 pôsobil v Miloviciach ako učiteľ v škole pre veliteľov rôt pešieho vojska.
Pôsobenie na Vojenskej akadémii v Hraniciach, kde vyučoval taktiku boja..
V novembri 1937 bol Klapálek preložený v hodnosti podplukovníka pechoty do Českých Budejovíc k 1. pešiemu pluku Mistra Jana Husa
Počas mobilizácie v septembri 1938 sa Klapálek stal veliteľom 51. pešieho pluku, kitorý vznikol zo zmobilizovaných záložníkov,

Po rozbití Česko-Slovenska

Po rozbití Česko-slovenska odišiel Klapálek do civilu a chvíľu pracoval Živnostenského úradu v Českých Budejoviciach vo funkcii riaditeľa. Súčasne sa však zapojil do budovania tajnej odbojovej organizácie Obrana národa, ktorú vytvárali hlavne vojaci a dôstojníci predmníchovskej česko-slovenskej armády. Po rozsiahlom zatýkaní jej členov gestapom, sa však na jar 1940 rozhodol odísť za hranice. Dňa 16. mája 1940 opustil Protektorát Čechy a Morava sa vydal tzv. južnou cestou cez Slovensko, Maďarsko a Juhosláviu. Pri pokuse prekročiť hranice bol hneď trikrát zadržaný a postupne krátko väznený v Budapešti, Nových Zámkoch a Košiciach, Nakoniec a mu podarilo doraziť do Belehradu, kde v júni 1940 na česko-slovenskom konzuláte podpísal prihlášku do česko-slovenskej exilovej armády.

V česko-slovenskej exilovej armáde

Z Belehradu odišiel do Palestíny, kde sa formovala česko-slovenská vojenská jednotka.

Veliteľ práporu 11 - Východného

Dňa 1. novembra 1940 vznikol oficiálne Česko-slovenský peší prápor 11 - Východný a Karel Klapálek sa stal jeho veliteľom. Na konci júna 1941 sa prápor v rámci britskej 23. brigády zúčastnil postupu do Sýrie. Po kapitulácii vichistickej správy v polovici júla 1941 postupoval Klapálkov prápor na začiatku augusta Idlibu, kde tvoril mobilnú zálohu britskej brigády. Z Idlibu sa Klapálkovi vojaci 21, augusta 1941 presunuli do Aleppa, kde strážil sýrsko-tureckej hranice. Potom bola Klapálkova jednotka odsunutá do Tobruku, ktorý od apríla obliehali jednotky Osy. Pápor sa zúčastnil obrany prístavu a to aj po prelomení obrany zotrvával v obranných postaveniach. Na konci decembra 1941 prápor strážil letisko a okolie prístavu. V čase novej hrozby pre tobrucký prístav vo februári 1942

Politické perzekúcie

Z väzenia bol prepustený až na príhovor Ludvíka Svobodu a po intervencii sovietského vodcu Nikitu Chruščova,

Zaujímavosti

Veľkým priateľom Karla Klapálka bol Ludvík Svoboda. Oboch mužov spájala spoločná záľuba - turistika. Podľa boli obidvaja muži za druhej svetovej vojny pravdepodobne najobľúbenejšími veliteľmi v česko-slovenskom zahraničnom vojsku. Ich ďalším priateľom sa stal Bohumil Boček, neskorší veliteľ 1. česko-slovenskej brigády 1. Česko-slovenského armádneho zboru. Všetci traja sa prvý krát stretli ešte ako legionári v Rusku, ako príslušníci 3. česko-slovenského streleckého pluku Jána Žižku z Trocnova a počas služby v Užhorode Klapálek prenechal manželom Svobodovým svoj mládenecký byt.
V roku odmietol vtedajší český prezident Václav Klaus
Manželkou Klapálka sa stala Olga Košútová. Zoznámili sa v Užhorode, kde sa narodili aj ich dve dcéry a bola to práve jeho manželka, ktorá po vojne zachytila jeho spomienky na vojnu pod názvom Voják vzpomíná (1948)
Karel Klapálek bol veľkým fanúšikom futbalového klubu ŠK Slávia Praha. Spoločne s manželkou fandili hokejistom LTC Holešovice.

V decembri 1944 pôsobilo v pohorí Vtáčnik niekoľko partizánkych skupín. Predovšetkým to bola partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku. Brigáde nevyšiel presun na Moravu a tak došlo k jej návratu do pohoria, kde sa spojila s ďalšími svojimi skupinami, ktoré sa prechodu nezúčastnili.. V priebehu decembra sa v pohorí Vtáčnik po ťažkých bojoch konsolidoval a aj zväzok Jána Žižku z Trocnova (veliteľ Teodor Pohla) a do konca roka sa sem z Považského Inovca presunul aj oddiel Sčors z partizánskej brigády Boženko, v ktorý tvorilo okrem iných aj 120 Turkestancov z 1. Východomoslimského (turkestánsky) SS pluku, ktorý prešiel na stranu partizánov .

Z pohoria Vráčnik sa stala partizánska oblasť zahŕňajúca najmä Kľakovskú a Prochotskú dolinu, ktorých obyvatelia sa celkom primkli k partizánom. Doliny sa stali partízánskymi základňami, kde mali v rukách moc Revolučné národné výbory. Nevýhodou partizánskych skupín bolo, že aj napriek rokovaniam o rozdelení oblastí pôsobnosti k žiadneho dohode nedošlo. Medzi veliteľmi brigády Nálepka a zväzku Jána Žižku dochádzalo k nezhodám.

Velenie brigády kpt. Nálepku dôrazne dbalo o dobré vzťahy s miestnym obyvateľstvom v Kľakovskej doline, ktoré bolo zase spokojné, lebo partizáni za stravu včas platili. Podobne sa v obci Prochot choval aj oddiel Thälman, ktorý pôvodne patril pod brigádu kpt. Jána Nálepku Zabezpečovanie potrieb partizánov však pre obce znamenalo veľkú záťaž a napokon viedlo aj ku nemeckým represiálm voči miestnym obyvateľom.

Aktiviti partizánov v pohorí Vtáčnik priťahovali pozornosť nemeckých okupačných orgánov. V polovici decembra 1944 prišla do obce Prochot nemecká jednotka. Partizáni sa stiahli za obec a zaujali obranu. K boju napokon nedošlo a Nemci zajali akurát vládneho splnomocnenca v obci, ktorého po vypočúvaní prepustila. Ten sa vrátil do obce a o všetkom poinformoval partizánov. Ukázalo sa, že Nemci majú fotografie veliteľa brigády brigády kpt. Jána Nálepku a jeho komisára.

Po tejto skúsenosti prepadli partizáni uspokojenu, že sa Nemci v Prochoti k žiadnej akcii v obci Prochoť neodvážia. Šlo však o mylný predpoklad. Velenie protipartizánskej jednotky Edelweiss vyčkávalo a zbieralo potrebné spravodajské informácie o partizánoch v pohorí. V obci sa objavili štytia muži. Jeden z nich Milan Vričan, bol niekdajší člen brigády kpt. Jána Nálepku. Spolubojovníkov presvedčil, že on a ďalší traja, ktorí s ním prišli, utiekli zo zajatia. Pobudli medzi partizánmi desať dní a dokonca ich aj fotili a jedného dňa zmizli, na čo sa okamžite prišlo.

Bolo podozrivé, že v tom istom období v Prochoti navštívil svojho otca Ľudovíť Bariak, úradník Generálneho sekretariátu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Do Prochote sa vrátil 21. januára 1945 spoločne s nemeckou trestnou výpravou.

Prvý nemecký úder prišiel v noci z 3. na 4. januára 1945 a bol vedený proti obci Prochot. Útok jednotky Edelweiss bol vedený z dvoch smerov, od Handlovej a od Hornej Ždane. Cez les postupujúci príslušníci Heimatschutzu sa síce dostali do prestrelky s partizánmi od Jána Žizku, no ani to útok nezmarilo. Rusky hovoriaci príslušníci Edelweissu šli priamo do dediny a hlasno sa bavili. To oklamalo strážneho, ktorý ich pokladal za sovietskych partizánov. Partizáni z oddielov Savenka a Thälman, ktorí spali po domoch, boli natoľko prekvapení, že sa nedokázali účinne brániť no mnohým sa podarilo z obce dostať. Oddiel Savenka mal 5 mŕtvych a dvoch ranených. Do zajatia padol komisár oddielu Bogdan a ďalší partizán. Edelweiss zajal padla aj ošetrovteľka Margita Dubéciová. Oddiel Thälmann mal väčšie straty. mal 4 mŕtvych a niekoľko ďalších partizánov vrátane dvoch žien padlo do zajatia. Slovenskí príslušníci Edelweissu označili partizánov, ktorí sa pokúšali vydávať sa za obyvateľov. Udali aj obyvateľov, ktorí partizánom pomáhali. Z obce bolo odvlečených celkovo 45 mužov, ktorí nestihli ujsť. Príslušníci Heimatschutzu obec vyrabovali.

Vyrabovanie obce znamenalo pre partizánov citeľnú ranu, nakoľko znemožnilo ich zásobovanie z domácich zdrojov. Narušil sa aj vzťah prochotských žien voči partizánom, nakoľko ich začali obviňovať z nešťastia,

Dňa 18. januára 1945 podnikli Nemci prieskum, Do Kľakovskej doliny prenikli dva tanky a dva transportéry Došlo ku prestrelke s hliadkami partizánov., najskôr s trojicou partizánov, v ktorej bol aj komisár brigády kpt. Jána Nálepku a jeho pobočník. Trojica šla do Ostrého Grúňa a náhle ich zaskočil jeden transportér. Nemecký prieskum pokračoval ďalej po ceste z Ostrého Grúňa do Kľaku a o niečo neskôr poniže kostola spozoroval šesťčlennú hliadku partizánov. Po prestrelke zostali traja partizáni zranení.

O dva dni nato v sobotu 20. januára 1945 obdržal veliteľ brigády kpt. Jána Nálepku Michal Sečánsky správu, že sa proti Kľaku chystá nemecká trestná výprava. Správu získal Ján Zaťko a do obce ju poslal po sestrách Kotrlových. Práve toho istého dňa prešla brigáda spod podriadenosti Štábu partizánskeho hnutia pri Vojenskej rade 1. Ukrajinského frontu do podriadenosti rovnakého orgánu ale pri 4. Ukrajinskom fronte. Brigáda mala v daný moment 113 členov a tomu zodpovedala aj obmedzená výzbroj. Susedné jednotky boli početnejšie, no na základe rozkazov nadriadených štábov sa práve chystali zmeniť operačnú oblasť. Po krátkej porade preto padlo rozhodnutie opustiť Kľakovskú dolinu. Len

Partizáni Sečánskeho opustili Kľak, len v osade Včelín zostala skupina, ktorá mala brániť ďalšiemu postupu Nemcov. Hlbšie do lesov sa stiahol oddiel Vorošilov, ktorý mal 40 členov. Oddiel Bohdan Chmeľmickyj z brigády Boženko kompletne opustil Vtáčnik. Pred svitaním opustili priestor Kľaku aj poslední partizáni brigády Jána Žizku z Trocnova, ktorej odchod do Uhrovskej doliny jej štáb urýchlil. Partizáni nemali potuchy čo sa v Kľakovskej doline v ten deň odohrá

V skorých ranných hodinách vpadlo do Kľakovskej doliny asi 300 členov jednotky Edelweiss posilnených o rotu Wehrmachtu a asi 100 miestnych Nemcov - členov Heimatschutzu z Veľkého Poľa Najskôr bola obkľúčená dedina Ostrý Grúň. Vojaci Edelweissu a Wehrmachtu za pomoci obrnencov šli stredom doliny, Heimatschutz po jej bokoch.-

V tom istom čase ako sa vraždilo v Kľakovskej doline vošla iná nemecká jednotka za pomoci Heimatschutzu z Handlovej, Novej a Jánovej Lehoty do Prochotskej doliny. Na akcii za zúčastnilo aj niekoľko členov Edelweissu, ktorí poznali pomery v Prochoti. Zopakoval sa scenár zo 4 januára len s tým rozdielom, že v dedine neboli partizáni. Zastrelený bol jeden obyvateľa a jedna obyvateľka bola postrelená Útočníci zhromaždil mužov vytiahnutých z postelí v strede dediny, kde sa nešťasným Prochoťanom posmievali a vypočúvali ich. Na sťažnosť farára, že je ľuďom zima, reagovali útoťníci zapálením stodoly a odkazom, že za teraz môžu zohriať. Požiare sa objavili aj na ďalších miestach dediny. Zmasakrovaniu obyvateľov zabránil len rozkaz, ktorý do obce dorazil približne o 11. hodine. Nemci z obce odvliekli sedem obyvateľov obce, z ktorých boli štyria za pomoc partizánom popravení.

Protipartizánska akcia sa tým však neskončila. Už druhý deň na žiadosť nemeckých okupačných orgánov nariadil okresný úrad v Novej Bani evakuáciu dediny Prochot a dedín Kľakovskej doliny - Hrabičova a Župkova a priľahlých lazov. Dňa 24. januára vpadli príslušníci Edelweissu do Kľaku a Ostrého Grúňa opäť a vypálili zostávajúce domy. Obyvatelia Hrabičova a Župkova boli vyhnaní a ich domy vypálili. Popolom ľahli aj všetky domy v priľahlých lazoch. Vysťahovaný a vypáleny bol aj Prochot.

Tragédia v Kľakovskej doline silno poznačila partizánov z brigády kpt. Nálepku. objavili sa pocity viny aj snaha hľadať vinníka vo vlastných radoch. Veliteľ oddielu npor. Ponomarenko bol obvinený, že nezaujal obranu a zbavený velenia. Potom sa na istý čas stratil a nikto nevedel, kde sa zdržiava.

Nemecká protipartizánska akcia zasadila partizánskemu hnutiu v pohorí Vtáčnik tvrdú ranu. Aj keď partizánske skupiny neboli zničené, partizáni prišli o podporu obyvateľov, pričom sa vyhrotili ich vzťahy s obyvateľmi vypálených obcí, ktorí sa počas masakra stihli ukryť v horách. O ďalších útočných aktivitách nemohlo byť reči a na programe sa stal len boj o holé prežitie. Zásobovanie skupín proviantom sa sťažilo.

Za účasť v represívnej akcii bol v roku 1952 aj Ľudovít Bariak.

Rozhovor s Annou Bergerovou

https://www.rusyn.sk/anna-bergerova-sa-pridala-k-partizanom-ked-mala-patnast/

Boje na Pohroní a pri Kremnici

Boje na Pohroní a pri Kremnici boli bojové operácie Slovenského národného povstania odohrávajúce sa d 23. septembra do 10. októbra 1944 v povodí rieky Hron a v okolí Kremnice. Nemeckej bojovej skupine Schill a 178. Tankovej divízii Tatra čelili jednotky I. Taktickej skupiny Kriváň, IV. Taktickej skupiny Muráň a III. Taktickej skupiny Gemer podporované partizánskymi skupinami.

Predohra

Na základe kritickej operačnej situácie prijalo povstalecké velenie vo večerných hodinách 21. septembra 1944 rozhodnutie o ústupe z Turca a Hornej Nitry. Ústup sa týkal taktických skupín IV a V, ďalej tankovej skupiny Ploskuňák a partizánskych jednotiek.

Evakuácia z Turčianskeho sv. Martina bola odvezená aj väčšina nepojazdnch tankov LT vz. 34 a LT vz. 35.

5. Taktická skupina napokon ustúpila až k Banskej Bystrici, kde odovzdala všetký zbrane a o tohto okamihu fungovala ako pracovná jednotka. 4. Taktická skupina Muráň ustúpila ku Kremnici. Spoločne z ňou ku Kremnici ustúpili aj zostávajúce dva tanky čaty por. Krúpu a tri kanóny KPÚV 7.5mm (PAK 40) roty npor. Galuščáka.

Z Turca začala ustupovať aj skupina Pluku útočnej vozby. Jej velenie sa z Koštian nad Turcom presunulo do Svätého Michala. Celkovo z Turca ustúpilo 10 tankov LT vz. 38 a jeden LT vz. 35 z čaty por Bodnára, 5 LT vz. 38 a jeden P III (posledný Pzkpfw III ) zo skupiny kpt. Ploskuňáka.

Ploskuňáková skupina bola odsunutá do Môťovej pri Zvolene. Dňa 23. septembra 1944 bol z jednotiek a strojov útočnej vozby vytvorený Prápor útočnej vozby Vojtech.

(dopísať)

Krycie čaty KPÚV ustupovali po trase Turč. sv. Martin - Príbovce - Sv. Michal - Štubnianske Teplice. Jednotka 19 vojakov pod velením por. útv. Pivovarčio sa dostala do priestoru Čremošné, kde sa neskôr zúčastnila odrazenia nemeckého pokusu o prienik cec Malý Šturec. Čata por. útv. Bôcika sa počas ústupu zúčasnila odrazenia prieniku roty Steuteberf podrporovanej útočnými delami Stug III k Príbovciam. V priestore mosta Príbovce - Benice došlo k boju, pri ktorom kanóny Bôcikovej čaty vyradili dve útočné delá a jedno poškodili. Samotná čata stratila jeden KPÚV 7,5 cm (PAK 40) a ustúpila.

STR 126

Dňa 22. septembra vydal rozkaz na ústup aj veliteľ IV. Taktickej skupiny Muráň plk. pech. Mikuláš Markus. IV. TS mala vyprázniť Handlovú a stiahnuť sa na čiaru Sklenné - kóta 772 Veľký Vrch - kóta 725 Schusterberg - Nová Lehota. Od Handlovej do priestoru Svätý Kríž nad Hronom - Žarnovica bolo odvelené improvizované pancierove auto Hron.

Formovanie obrany

Ešte počas bojov na Hornej Nitre vydalo velenie povstaleckej armády rozkaz, podľa ktorého sa nepojazdné tanky LT vz. 34 a LT vz. 35 mali využiť ako stacionárne palebné body. Preto bolo v okolí Svätého Kíža nad Hronom a v okolí obcí Trnavá Hora, Jalná, medzi cestou na Zvolen a železničnou traľou Stará Kremnička - Hronská Brezica zakopaných do vežových postavení 12 tankov. Ďalší tank LT vz. 35 bol zakopaný pri Čremošnom. Tieto stroje boli umiestňované do svojich palebných postavení od 19. do 23. septembra 1944. Ďalších šesť tankov, ktoré dodal Referát ÚV, bolo od 23. septembra do 10. októbra zakopaných v obrannej línii okolo Banskej Bystrice.

Jednotky IV. TS „Muráň“,ustúpili z Hornej Nitry a novú obranu zaujali v priestore Kremnice. Skupinu tvorili pešie prápory 31. „Korunt“, 32. „Kremeň“ a 33. „Safír“. Skupina mala aj naďalej k dispozícii zbytok roty ÚV npor. Galuščáka. V priebehu ústupových bojov sa čaty odlúčili a ďalej operovali osobitne. Šlo o tankovú čatu s krycím názvom „Jaspis“ a čatu KPÚV „Topas“. Obidve čaty boli nasadené v priestore Turčeka a Sklenného v obrane v smere od Handlovej, Dva zostávajúce tanky boli po ústupe z Hornej Nitry opravené v štátnej mincovni v Kremnici a nasadené pri Dolnom Turčeku ako stacionárne guľometné hniezda. Dňa 23. septembra bola táto dvojica tankov doplnená, čím vznikla nová tanková čata zložená zo štyroch LT vz. 38 a jedného LT vz. 35. Velil jej por. útv. Štefan Bodnár a spoločne s rotou leteckého dorastu npor. let. M. Minku vytvorila zálohu velenia taktickej skupiny,

Čata KPÚV

STR 143

Po ústupe z Turca a Hornej Nitry sa povstalecká obrana na západe sformovala nasledovne. Lesy západne a severozápadne Veľkej Fatry držali partizáni Jegorovovej partizánskej brigády. Prístup do stredu Slovenska v smere Dolná Štubňa - Čremošné - Harmanec zase držali jednotky I. TS „Kriváň“ (plk. Jozef Tlach) Susedom I. TS zľava bola IV. TS. Obidve skupiny sa dotýkali v priestore Dolný Turček.

Pozície južne od Kremnice držala III. TS „Gerlach“ (plk. pech Pavol Kuna) . Jej jednotky boli rozdelené na dve podskupiny. Jednotky, ktoré držali pozície na prístupoch ku Svätému Krížu nad Hronom vytvorili podskupinu „Ipeľ“ (mjr. útv, Ján Kovačovič) Podskupinu tvorili 22. peší prápor „Hornád“ (kpt. Andrej Búrik), 26. peší prápor „Bečva“ zosilnený rotou padákových strelcov, 27. peší prápor „Ondava“ (kpt. František Felcman) a 1. samostatný delostrelecký oddiel „Kyseľ“ (kpt. Július Kleskeň).

Z jednotiek, ktoré bránili prístupy k Žarnovici bola vytborená podskupina „Volga“ (mjr. gšt. Štefan Murgaš). Podskupinu tvorili vojaci Pešieho pluku 1 pôvodne z Trnavy. posilnení o niekokľko 3,7 cm KPÚV , ku ktorým sa 9. septembra pripojila zosilnená rota Pešieho pluku 3 posilená o jeden 3,7 cm KPÚV vz. 37M. Jednotky podskupiny boli sformovaní do dvoch práporov a jedného delostreleckého oddielu. Šlo o 23. peší prápor „Dunaj“, 24. peší prápor „Topľa“ (kpt. Michal Petrík) a 2. samostatný delostreleckého oddielu „Orlický“ (kpt. Imrich Orlický) Od 15. septembra mala podskupina k dispozícii aj improvizovaný pancierový automobil Hron 101. Automobil podporoval vojakov pri očisťovacích akciách proti ozbrojeným skupinám príslušníkov nemeckej menšiny.

Mieste dotyku III, TS a IV. TS vznikla nebezpečná situácia. O nebezpečnej situácii, ktorá vznikla na mieste dotyku III. a IV. taktickej skupiny po úteku práporu „Orolín“, sa prišiel už popoludní 24. septembra 1944 osobne presvedčiť mjr. gšt. Nosko. Náčelník štábu VČSA zistil, že úsek pri Janovej Lehote je prakticky nechránený. V okolí obce sa voľne pohybovali nemecké hliadky, zatiaľ čo povstalecké jednotky medzi sebou nemali kontakt.

Na jeho žiadosť bol preto prápor kpt. Orolína urýchlene posilnený pešou rotou npor. Jána Halaja, družstvom mínometov, družstvom ťažkých guľometov,

tromi družstvami protitankových pušiek a spojovacím družstvom.4

Priebeh bojov

Boje na prístupoch k Svätému Krížu nad Hronom

Dňa 23. septembra 1944 obsadil prápor Teuteberg zo skupiny Schill Handlovú no následne pri Novej Lehote narazili na obranu 31. práporu „Korunt“ (kpt. pech. Ján Hlucháň). Slovenskí vojaci mali k dispozícii aj dva 3,7 cm KPÚV vz. 37 a dve protitankové pušly.a dočasne nemecký postup zastavili. Počas bojov toho dňa utrpel zranenie veliteľ III. Taktickej skupiny „Gerlach“ plk. pech Pavol Kuna. Nemcom sa podarilo preniknúť na severný okraj Jánovej Lehoty. Využili pritom chybu partizánov brigády kpt. Jána Nálepku, ktorí nezabezpečili les severne od Jánovej Lehoty.

Dňa 24. septembra 1944 sa nemeckým vojakom práporu Teuteberg podporovaným čatou útočných diel podarilo zlomiť odpor vojakov práporu „Korunt“, no v ďalšom prieniku ku Svätému Krížu nad Hronom im zabránili protitankové prekážky. V noci z 24. na 25. septembra sa zbytok bojovej skupiny Schill presunul do Oslian.

Podvečer 24. septembra sa doplnený prápor „Orolín“ s pomocou batérie horských kanónov 75 mm vz. 15 „Duchoň“ (por. Fedor Duchoň) pokúsil vytlačiť nepriateľa z Jánovej Lehoty.

Vzhľadom na ďalší vývoj udalostí je evidentné, že SS-Hstuf. Teuteberg vydal ešte v noci z 24. na 25. septembra 1944 čate „Pikowitz“ rozkaz, aby opravila poškodený most pri Brusne a odstránila zátarasy pred Novou Lehotou. Jeho úmyslom bolo sústrediť v čo najkratšom čase do priestoru Janovej Lehoty roty „Riesenbeck“, „Brandl“, „Schulz“ a všetky štyri samohybné delá. Rota „Stubenböck“ zostala zabezpečovať Handlovú, zatiaľ čo húfnice batérie „Lindtner“ zaujali palebné postavenia na výšinách v okolí Novej Lehoty.

Dňa 25. septembra krátko popoludní podnikli jednotky podskupiny „Ipeľ“ za podporty pravého krídla práporu „Orolín“ a časti I. partizánskej brigády M. R. Štefánika (Piotr Alexejevič Veličko) útok s cieľom vytlačiť protivníka z Jánovej Lehoty, Celkovo sa útoku zúčastnilo takmer tisíc mužov, nerátajúc delostrelcov a príslušníkov tylových jednotiek. Početne slabší esesáci zo Schillu kládli len sporadický odpor a vyprázdnili južnú časť Jánovej Lehoty. No vo chvíli, ked sa povstalci uspokojili a ich pozornosť ochabla, Nemci zaútočili. Zmätení vojaci a partizáni sa dali na ústup pričom na bojisku zanechali množstvo ručných zbraní a 10 protitankových pušiek. Nemci sa zmocnili aj troch kanónov batérie „Vltava“.

V dôsledku nebezpečného vývoja situácie na úseku podskupiny „Ipeľ“ sa velenie česko-slovenskej armády na Slovensku rozhodlo preveliť k Svátému Krížu partizánsku brigádu kpt. Jána Nálepku, 2. údernú rotu (npor. Ladislav Drinocký), 18. protilietadlovú batériu (kpt. Juraj Hinterbruchner) so štyrmi kanónmi 88 mm Flak 37. Do priestoru sa mali presunúť aj dve čaty ľahkých tankov LT vz. 38 a zo zálohy velenia povstaleckej armády aj posledný povstalecký stredný tank PzKpfw. III, Od II. taktickej skupiny mal byť do priestoru Svätého Kríža k III. TS prevelený aj jeden peší prápor a batéria húfnic 100 mm vz. 14/19. Rozkaz na ich presun do Sv. Kríža však musel generál Ján Golian zrušiť, nakoľko veliteľ podskupiny „Plesnivec“ kpt. gšt. Ján Stanek ho odmietol vykonať.

Večer 25. septembra 1944 sa vo svätokrížskom biskupskom kaštieli konala štábna porada veliteľov vojenských a partizánskych jednotiek, na ktorej bolo prijaté rozhodnutie, že podskupina „Ipeľ“ a 1. partizánska brigáda brigáda M. R. Štefánika (P. A. Veličko) na druh deň podniknú nový útok na Janovu Lehotu.

Hneď po rozvidnení 26. septembra vyslal mjr. Kovačovič na prieskum dva tanky LT vz. 38 (velitelia tankov čat Šlachta a slob. Kováč) z 1. tankovej čaty por. Ľudovít Rumana. Tankom sa podarilo preniknúť na južný okraj obce ku protitankovej prekážke, kde sa dostali do prestrelky s nemeckým útočným delom. Obidvom tankom sa však podarilo vrátiť sa v poriadku do východzieho postavenia. Tankisti zistili, že Nemci cez noc prisunuli do Janovej Lehoty posily vrátane samohybných diel. Napriek tomu sa o 9.00 hod, začal dohovorený útok podporený stíhačmi škpt. Fajtla, ktorí zaútočili na palebné postavenia batérie „Lindtner“. Okupanti však dokázali Janovu Lehotu udržať a spôsobili povstalcom ťažké straty. Iba na kosorínskom cintoríne pochovali miestni občania 42 vojakov a partizánov.

Ráno 27. septembra 1944 napadli jednotky Schillu obrannú líniu Prestavlky – Trubín – Lovčica – výšiny južne od Kosorína. O 14.30 prileteli na pomoc esesákom štyri stíhačky Fw 189, ale najviac bômb zhodili na centrum Sv. Kríža. Piloti škpt. Fajtla už nestihli náletu zabrániť. Nemecké útoky pokračovali až do večera, keď sa samohybným delám podarilo preniknúť do Lovčice Beztak labilná povstalecká obrana potom zakolísala. Časť ustupujúcich vojakov zostala odrezaná v Prestavlkoch a väčšina z nich padla do zajatia.

Prápory „Orolín“ a „Ondava“ boli natoľko zdecimované, že ich VČSA muselo rozpustiť. Mnoho mŕtvych a ranených mala aj Veličkova brigáda, ktorá sa v nasledujúcich dňoch po častiach presunula na reorganizáciu do Detvy.

Ku 28. septembru bola situácia v priestore Svätého Kríža nad Hronom nasledovná. Frontová línia v údolí Hrona sa nakrátko stabilizovala na čiare Dolné Hámry – Bzenica – Ladomer 451 – kóta 384,1 Šibeničný vrch – Lutila – Slaská – kóta 669,1 Am Hübel 452 Sv. Kríž zostal vysunutým oporným bodom povstaleckej obrany a horskú oblasť medzi Vieskou 453 a Lukavicou zaistila Partizánska brigáda „Pavel“. Mobilnú zálohu podskupiny „Ipeľ

vorili 1. a 2. tanková čata. Čatu por. Rumana, ktorá zostala v Starej Krem-

ničke, posilnil na konci septembra 1944 jeden ľahký tank LT-35, takže celkovo

disponovala šiestimi strojmi. Čata por. Matulu sa presunula do Ladomeru, ale do bojov o Sv. Kríž už nezasiahla a 3. októbra 1944 ju VČSA odvelilo do Budče.4

Boje o Svätý Kríž nad Hronom

Obranná zostava povstaleckých síl pri obrane mesta bola nasledovná. Na ľavom krídle zaujal obra

Obranu Svätého Kríža napokon zaistili len dva prápory partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku. Zostávajúce

Boje na prístupoch ku Žarnovici

Po presune do Oslian začal zosilnený prápor Kettgen 25. septembra postupovať v smere Veľké Pole - Žarnovica, Napadli postavenia 32. práporu „Dunaj“ (kpt. pech. Andrej Benka-Rybár ) a rýchlo obsadili Veľké Pole. V nových postaveniach pri Horných Hámroch mali vojaci prápodu „Dunaj“ k dispozícii dva 3,7 cm KPÚV. Podskupinu posilnili ďalšie jednotky a čata dvoch kanónov 3,7 cm KPÚV.

Dňa 26. septembra boje pokračovali a Nemcom sa napriek odporu vojakov práporu „Dunaj“ podarilo obsadiť Horné Hámre. Nasledujúci deň zosganizoval veliteľ podskupiny mjr. Murgaš protiútok, ktorý zo svojho stanovišťa pri Žarnovickej Hute osobne sledoval aj náčelník štábu povstaleckej armády mjr. gšt. Július Nosko. Protiútok sa začal o piatej hodine ráno a spočiatku sa vyvíjal úspešne. Slovenským vojakom sa podarilo zahnať nemeckú pechotu do veľkých problémov „prekérneho postavenia“ v koryte riečky Kľak no následne sa štyrom útočným delám podporovaným dvomi polopásovými obrnenými transportérmi podarilo preraziť útočnú zostavu a rýchlo preniknúť do Žarnovice, čím vniesli do radov povstalcov zmätok. V mestečku Nemci začali rabovať a podpálili niekoľko domov. Veliteľovi podskupiny sa podarilo uniknúť zajatiu. Počas boja v Žarnovici bol zničený obrnený automobil Hron 101. Následne štyri útočné delá prenikli až k obci Hlinník nad Hronom. Ďalšie vozidlá robili prieskum smerom na Svätý Beňadik.

Dňa 28. septembra 1944 boli nemecké jednotky SS Kampfgruppe Schill posilnené zosilneným práporom SS Kampfgruppe Wildner, odčleneným od 14. dobrovoľníckej SS divízie Galitzien,

Dňa 30. septembra 1944 zaútočili nemecké jednotky na tomto úseku na Dolné Hámre a približne o 15.00 hod. ich obsadili. Za pomoci miestnych obyvateľov odstránili prekážky na v ďalšom postupe im zabránil odpor vojakov práporu „Topľa“ kpt. Petríka. Nasledujúci deň podnikli povstaleckí vojaci protiútok, ktorý bol taký prudký, že Nemci museli z Dolných Hámrov rýchlo ustúpiť. Boje v tejto oblasti ďalej pokračovali a jednotkám skupiny Schill sa podarilo Dolné Hámre opätovne obsadiť, no Nemci už žiadne významené úspechy nedosiahli a ich postup na Banskú Štiavnicu bol dočasne zastavený. Obsadením Žarnovice sa však Nemcom podarilo otvotiť si cestu z juhu na Svätý Kríž nad Hronom.

Boje v okolí Kremnice

Dňa 30. septembra 1944 zaútočili jednotky Panzer Divizion Tatra zo severu na postavenia 4. TS Muráň. Nemcom sa podarilo dobyť SKlenné a zatlačiť povstaleckú obranu ku Kunešovu. Povstalci podporovaní tankami Bodnárovej čaty následne podnikli úspešný protiútok. Nasledujúce dni bol na tomto úseku kľud.

Dňa 3. októbra 1944 Panzer Divizion Tatra obnovila útoky so snahou zatlačiť 4. TS do Kremnických vrchov a uvoľniť si cestu na Kremnicu, V ten deň Nemci za podpory 6 tankov Pz. Kpfw 38 zaútočili na Dolný Turček. Povstalecké KPÚV npor. Galuščáka paľbou zasiahli dva nemecké tanky, ostatné sa stiahli.

Kontroverzie

Podľa odbornej literatúry mali 28. septembra 1944 na Jánovu Lehotu zaútočiť partizáni z brigády kpt. Jána Nálepku podporovaní 2. tankovou čatou a delostreleckou paľbou, pričom tento útok mal byť neúspešný. Historik Pavel Wimmer s týmto tvrdením však polemizuje a tvrdí, že k útoku partizánov s ohľadom na vývoj situácie pri Svätom Kríži nad Hronom (mal na mysli najmä prienik Nemcov do Lovčice, ale aj demoralizovanie partizánov po nálete z predchádzjpceho dňa) vôbec nedošlo a to aj napriek tomu, že rozkaz na útok velenie povstaleckej armády vydalo.

Život

V r. 1915 – 1918 študoval na vojenskej reálke v Marosvásárhely (Târgu Mureş, Rumunsko). Po vzniku Česko-slovenska študoval v rokoch 1919 – 1923 na štátnom Reálnom gymnáziu v Prešove.

V ozbrojených silách Česko-slovenska

Po absolvovaní štúdia (V rokoch 1923 – 1925) na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave a obdržaní hodnosti poručíka delostrelectva bol pridelený k delostreleckému pluku 202 v Prešove. U tohto útvaru pôsobil väčšiu časť svojej profesionálnej kariéry v ozbrojených silách predvojnovej Česko-slovenskej republiky.

Od začiatku októbra 1925 do polovice júla 1926 bol frekventantom delostreleckej aplikačnej školy v Olomouci a Plaveckom Podhradí.
Od polovice júla 1927 slúžil opäť v Prešove ako nižší dôstojník batérie delostreleckého pluku 202
Od začiatku októbra 1928 bol ustanovený za 1. dôstojníka tejto batérie a správcu vojenského zátišia.
V polovici júla 1929 sa stal pobočníkom veliteľa náhradnej batérie a správcom budov.
O rok neskoršie sa stal opäť 1. dôstojníkom delostreleckej batérie a na začiatku októbra 1931 2. pobočníkom veliteľa delostreleckého pluku 202.
Od konca januára 1933 vykonával funkciu mobilizačného dôstojníka a 2. dôstojníkom náhradného oddielu toho istého pluku.

Po krátkom opätovnom pôsobení vo funkcii 1. dôstojník delostreleckej batérie (október – november 1934) bol na začiatku novembra 1934 ustanovený za učiteľa v poddôstojníckej škole, kde zotrval do začiatku marca 1935.

Od mája do augusta toho 1935 zastával funkciu materiálového dôstojníka delostreleckej strelnice 11. poľnej delostreleckej brigády v Lipianoch. Po návrate do Prešova sa stal plynovým dôstojníkom 1. batérie delostreleckého pluku 202.

V polovici decembra 1935 ho premiestnili do delostreleckého oddielu 261, v ktorom postupne vykonával funkcie veliteľ spojovacej čaty, 1. dôstojníka 2/261 delostreleckej batérie a pobočníka veliteľa delostreleckého oddelenia. V polovici januára 1938 sa opäť stal príslušníkom delostreleckého pluku 202 vo funkcii veliteľa 5. delostreleckej batérie. V máji 1938 bol vymenovaný do funkcie 1. dôstojníka náhradného oddelenia v posádke Kežmarok, ktorá sa stala jeho pôsobiskom až do polovice marca 1939.

Po anabáze v ozbrojených silách v Slovenského štátu, neskôr v odboji v Slovenskom národnom povstaní a po oslobodení Zvolena odišiel Perko do Košíc, kde bol 26. marca 1945 prijatý do česko-slovenskej armády a pridelený na MNO – HŠ a zaradený ako člen prijímacej komisie pre dôst. a rtm. V polovici júna 1945 bol ustanovený za dočasného veliteľa 10. divízie v Košiciach a v máji 1946 za jej veliteľa. Od 20. apríla do 13. septembra 1946 bol pridelený ako vel. jednotky „Zlato“, nasadenej na východných hraniciach Slovenska proti banderovcom.

Od februára do júla 1948 bol frekventantom kurzu vyšších veliteľov v Prahe a v polovici augusta 1948 sa stal veliteľa delostrelectva Vojenskej oblasti 4 v Bratislave. V októbri 1950 bol ustanovený za veliteľa delostrelectva I. zboru v Banskej Bystrici.

Absolvované kurzy a školenia

Apríl 1935 protilietadlový kurz pre dôstojníkov delostrelectva v Plaveckom Podhradí.

Emil Perko patril medzi 40 dôstojníkov, ktorí boli vyčlenení, aby od decembra 1938 do marca 1939 zastávali funkcie poradcov pri formovaní Hlinkovej gardy do organizovanej polovojenskej organizácie. Perko pôsobil ako vojenský poradca veliteľa Hlinkovej gardy v Kežmarku.

V ozbrojených silách Slovenského štátu.

Po vzniku Slovenského štátu bol prijatý do vznikajúcej slovenskej armády a bol poverený velením delostreleckého pluku 202 (v polovici mája premenovaného na delostreleckého pluku 4) v Prešove, s ktorým sa v septembri 1939 zúčastnil ťaženia proti Poľsku.

V januári 1940 sa stal veliteľom dpl. 1 v Bratislave (neskoršie v Topoľčanoch). Po vstupe Slovenského štátu do vojny proti ZSSR odišiel 26. 6. 1941 na východný front ako vel. dpl. 1 v rámci 1. pešej divíze „Štefan“. V polovici augusta 1941 sa vrátil na Slovensko a ďalej vykonával funkciu vel. dpl. 1 v posádke Topoľčany.

V septembri 1942 určený za vel. ŠSVR v Banskej Bystrici (od konca augusta 1943 v Martine). Koncom septembra 1943 bol po druhý krát odoslaný na východný front, tentoraz s určením za veliteľa motorizovaného delostreleckého pluku 11. Od 26. októbra bol poverený velením 1. pešej divízie. Pod jeho velením mali byť hlavné sily tejto divíziei nasadené do bojov v priestore južne od Kachovky, Po presuune do operačného priestoru na konci októbra sa 2 200 jej príslušníkov dostalo do zajatia Červenej armády .

Po odovzdaní funkcie vel. 1. pd sa na začiatku druhej polovice novembra 1943 vrátil na Slovensko a opäť prevzal funkciu vel. ŠSVR a posádky v Turčianskom Sv. Martine.

V odboji

Dňa 25. augusta 1944 Perko nebol v meste a počas jeho neprítomnosti ho zastupoval mjr. pech. Belo Mládek, ktorý už bol v spojení s Viliamom Žingorom. Ráno toho dňa prenikli do Vrútok partizáni 1. česko-slovenskej brigády M. R. Štefánika a zastrelili šesť nemeckých žandárov. Súčasne partizáni zablokovali trať Diviaky - Kremnica. V posádke Turčiansky sv. Martin bol po telefonátoch Alexandra Macha vyhlásený poplach, vojaco obdržali ostré strelivo a zaujali pozície v meste. No keď prišli do mesta partizáni zo Sklabine, nikto im nebránil.

Po návrate Perka a porade s dôstojníkmi posádky bolo prijaté rozhodnutie brániť sa proti Nemcom aj partizánom. V podvečer toho istého dňa mu npor. útv. Cyril. Kuchta tlmočil ústny rozkaz pplk. gšt. Jána Goliana, aby prevzal velenie nad vojenskou skupinou v Turci a zariadil všetko na jeho obranu. Perko žiadal rozkaz aj písomne. Po telefonickom rozhovore s Golianom napokon Perko súhlasil a pripojil sa k odboju. Boli odvolané opatrenia proti partizánom, pričom boli rozostavené hliadky, nakoľko sa objavovali chýry o postupe Nemcov. Vo večerných hodinách bolo mesto plne pod kontrolou partizánov a odbojových veliteľov.

Na druhý deň boli v súlade s poplachom, ktorý deň predťým vyhlásilo Veliteľstvo pozemného vojska (v podstate Golianovo tajné vojenské ústredie) k Dubnej Skale vyslaná tanková čata. Ďalšia čata bola vyslaná ku Kraľovanom no onedlho sa obidve čaty na rozkaz pplk. Perka stiahli späť do mesta a napokon aj do kasární.

Dňa 27. augusta sa Perko stretol s mjr. del. Jozefom Dobrovodským, ktorý bol ilegálnym Vojenským ústredím určenéní za povstaleckého veliteľa žilinskej posádky a dohodol s ním spoluprácu pre prípad ozbrojeného vystúpenia.

Dňa 28. augusta došlo ku prestrelke v Strečnianskej tiesňave, kde partzáni prepadli 45 členú nemeckú spojovaciu jednotku presúvajúcu sa do Vrútok. Perko odmietol vyhovieť ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi, ktorý požadoval vyslanie tankovej čaty na pomoc nemeckej jednotke.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa jednotky posádky Žilina zo Pod velením Perka dňa 29. augusta martinská posádka posilnená pešími prápormi stot. pech. J. Oškvarka a stot. pech. A. Vitalaya, ktoré boli odvelené od východoslovenskej armády a pôvodne určené na boj proti partizánom a jednotkz obsadila tunely a mosty pri Strečne a zaujala obranné postavenie Hrad Strečno – Domašín – Starý hrad.

Po reorganizácii povstaleckej armády bol 9. septembra Perko vymenovaný za veliteľa V. Taktickej skupiny „Ďumbier“, ktorá bránila oblasť Turca. Jej jednotky v súčinnosti s partizánskymi brigádami Stalina (veiiteľ Jegorov) a 1. česko-slovensko brigádou M. R. Štefánika viedli ťažké boje o Vrútky, Priekopu, Dolné Záturčie, Turčiansky sv. Martin a pri Sučanoch. Ich protivníkom bola 178. pancierova divízia Tatra

Aktívna obrana V. TS Turca pod velením pplk. Perka vydržala až do 21. septembra

a pod tlakom nem. jednotiek z Turca ustúpili 21. septembra. Časť z nich sa presunula do obrany Malého Šturca, časť bola pridelená iným TS a ďalšie budovali opevnenia na prístupových komunikáciách k Banskej Bystrici z východu a severu. Velit. V. TS postupne pôsobilo v Dražkovciach, Turčianskom Petri, Necpaloch a Slovenskej Ľupči. Po skončení organizovaného odporu 1. čs. armády na Slovensku P. s časťou svojho štábu ustúpil do hôr nad Ľubietovou. 12. novembra odišiel do Zvolena, kde sa ukrýval až do polovice marca 1945.

Rozhodnutím ministra národnej obrany SR zo dňa 6. decembra 1944 mu za účasť v SNP bola správnym opatrením odňatá hodnosť a bol preložený do počtu mužstva ako stk. v zál.

V civile

Od 1. mája 1951 bol preložený do zálohy a prepustený z armády. Pracoval ako plánovač, tesársky robotník, technológ v zberných surovinách, vedúci revízneho oddelenia a výkupný referent v rôznych podnikoch vo Zvolene. V júli 1965 odišiel do dôchodku. V rokoch 1970 – 1977 pracoval ako dôchodca v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. V roku 1991 bol rehabilitovaný v pôvodnej hodnosti in memoriam

Hodnostný postup

Po vymenovaní do hodnosti por. (15. august 1925)
Od 1. októbra 1929 - nadporučík delostrelectva
Od 1. apríla 1935 - kapitán delostrelectva
Od 1. júla 1938 - štábny kapitán delostrelectva
S účinnosťou od 17. mája 1939 - major delostrelectva
Od 1. januára 1942 - podplukovník delostrelectva
Od 1. júna 1945 bol povýšený do hodnosti plukovník delostrelectva
Na začiatku februára 1947 bol s účinnosťou od 1. októbra 1946 - brigádny generál (od 15. septembra 1953 generálmajor v zálohe)

Súčasnosť

Začiatkom 90. rokov 20. storočia dochádza s rozpadom Sovietskeho zväzu a osamostatnením Ukrajiny k aj nárastu ukrajinského nacionalizmu. V roku ... ´Už v roku 1991 založili Andrij Parubij a Oleh Tyahnybok krajne pravicovú Sociálno-nacionalistickú stranu Ukrajiny.

V roku 2010 udelil vtedajší dosluhujúci prezident Ukrajiny Juščenko Stepanovi Banderovi titul národný hrdina. K rozsiahlej adorácii ukrajinský nacionalistov a fašistov dochádza až po udalostich na Majdane na prelome rokov 2013 a 2014,

V roku 2021 protestoval izraelský veľvyslanec na Ukrajine proti pomenovaniu futbalového štadióna v meste Ternopol po Romanovi Šuchevyčovi.

V roku 2023 odhalili v Poľsku pamätník obetiam Volynského masakra. V nasledujúcom roku nadhodila Varšava voči Kyjevu požiadavku na exhumáciu hrobov obetí Volynského masakra.