Partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku

Partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku
Organizátorská skupina rtm. Michala Sečánskeho Organizátorská skupina rtm. Michala Sečánskeho
Vznik	2. september 1944
Zánik	12. apríl 1945, rozpustená pri Banskej Belej
Velitelia	rtm. Michal Sečanský
Účasť
Vojny	Druhá svetová vojna
Bitky	Slovenské národné povstanie

Partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku bolo partizánske zoskupenie aktívne operujúce na strednom Slovensku od 27. augusta 1944. Brigáda sa krátko pred vypuknutím povstania zúčastnila revolučných udalostí na Liptove a Orave. Počas Slovenského národného povstanía sa partizáni brigády zúčastnili bojov na Hornej Nitre a Pohroní. Brigáda operovala aj po potlačení povstania. Oficiálne bola rozpustená 12. apríla 1945 v oblasti Banská Belá.

Vznik

Základom partizánskej brigády sa stala osemčlenná organizátorská skupina, ktorej členmi boli aj príslušníci tzv. Roty zvláštnych úloh pôvodne vyčlenení z 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády. Slovenskí členovia organizačnej skupiny boli absolventmi druhého výcvikového kurzu v rámci česko-slovenského práporu v škole vo Sviatošine.

Partizánska organizátorská skupina Michala Sečánskeho vysadená na Slovensku 8. augustu 1944
meno a priezvisko	funkcia	národnosť
rtm. Michal Sečánsky	veliteľ	slovenská
des. Anton Šagát	komisár	slovenská
npor. ČA Piotr Jakovlevič Chimič	náčelník štábu	ruská
por. ČA Nikolaj Jemeljanovič Fominov	starší radista	ruská
Lídija Petrovna Kopylovová	radistka	ruská
kpt. ČA Dr. Sergej Kuzmič Rudenko	lekár	ruská
rtn. Ján Kondor	míner	slovenská
slob. Ondrej Onofrej	prieskumník	slovenská

Členovia skupiny sa zišli niekoľko dní pred odletom a spoločne cvičili. Nakoniec sa ku skupine pripojila aj radistka Koytovová, ktorá spoločne s veliteľom Sečánskym a komisárom Šagátom absolvovala takmer celú osemmesačnú anabázu na slovenskom území.

Výsadok

Sečánskeho partizánska organzátorská skupina bola jednou z priatich skupin vysadených na Slovensku v prvej vlne výsadkov. Z Kyjeva odletela 7. augusta 1944 o 19.30 hod. stredoeurópskeho času a po pokojnom lete bola skupina vysadená v Nizkych Tatrách v priestore Prašivá na Latiborskej hoľi (kóta 1645) 8. augusta o 0,45 hod. Vysadenie sa malo uskutočniť na základe troch ohňov v rovnostrannom trojuholníku.pripravených partizánmi npor. Velička.

Pre radistku Kopyovovú to bol prvý zoskok v živote, ďalší členovia skupiny už mali za sebou niekoľko zoskokov. Veliteľ skupiny Michal Sečansky bol dokonca inštruktorom.pri výcviku výsadkárov a svoj zoskok hodnotil ako trvdý. Obťažkaný 70kg nákladom sa zachytil v korune stromu a musel si prerezať popruhy. Padol na zem, no nezranil sa.

Lietadlo vysadilo celú skupinu počas troch obletov. Najskôr zoskočili Sečánsky, Šagát, Fominov a Kopytovová. Štvorica dopadli na jednu stranu hrebeňa s rozptylom 1 km. Pri druhom oblete boli vysadení Onofrej, Kondor, Chimič a Rudenko. Táto štvorica dopadla na druhú stranu hrebeňa.s rozplylom až 3 km. Pri treťom oblete boli zhodené 4 vaky so samopalmi, pištoľami a nábojmi. Veliteľ Sečánsky, ktorý dopadol na vrchol hrebeňa, vystrelil dve signálne rakety a ostatní sa k nemu poschádzali v priebehu hodiny.. Zoskok sa nezaobišiel bez dobrných úrazov niektorých členov skupiny. Najhoršie na tom bola radistka Kopylovová, ktorá si pri dopade vymkla členok a musela sa liečiť niekoľko dní.

Došlo aj k poškodeniu 10 samopalov Zásoba proviantu obsahovala 5 kg masti, 2 kg machorky a 10 kg. suchárov pre každého výsadkára. Hneď ráno sa im podarlo získať protraviny od obyvateľov.

Dňa 8. augusta sa vedľa seba nachádzalo päť organizačných skupín vysadených na Slovensku v prvej vlne. Veličkova skupina (vysadená 26. júla), skupina Ladislava Kalinu (noc z 5. na 6. augusta), skupina Ernesta Bielika (7. august), Sečánskeho skupina a napokon skupina kpt. Jegorova, ktorá bola vysadená len dve hodiny po Sečánskeho skupine.

Činnosť týchto skupín bola dočasne koordinovaná, no postupne mali pôsobiť samostatne. Každá skupina mala vlastné spojenie s Ústredným štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve.

Hneď 8. augusta večer sa v Latiborskej Holi konalo stretnutie veliteľov, náčelníkov štábov a komisárov týchto skupín. Na stretnutí, ktoré viedol Pjotr Veličko, boli štáby ďalších skupín oboznámené s celkovou situáciou na Slovensku, kontaktami Velička na vojenskú posádku v Turčianskom sv. Martine a partizánsku skupinu Viliama Žingora. Hlavným výsledkom rokovaní bolo vymedzenie operačných priestorov. Skupina Sečánskeho mala operovať v priestore Ružomberka. Základňou organizačných skupín Sečánskeho, Jegorova a Bielika sa stala Prašivá v Nízkych Tatrách.

Formovanie brigády

Organizačné skupiny mali pred svojim vysadením na území Slovenska len veľmi málo informácií o skutočnej situácii na Slovensku. Týkalo sa to aj Sečánskeho skupiny, Prvým krokom malo byť kontaktovanie sa na členov ilegälnej odbojovej siete Komunistickej strany Slovenska (KSS), no po svojom vysadení zistili, že podmienky na vytvorenie partizánskych oddielov sú viac ako priaznivé. Okrem členov KSS sa hlásili aj členovia sociálno-demokratického a aj občiansko-demokratického odboja a hneď 8. augusta 1944 priaii do skupiny prvých členov. Boli nimi Anton Šagát (pochádzal z Bukovca a boi iba menovcom komisára skupiny) a jeho bratranec Pavol Šagát. Podvečer prišili ďalší traja dobrovoľníci.

Od prvných dní skupina rozvinula prieskumnú a agitačnú činnosť na pohronskej strane Nízkych Tatier. Bolo to spojené so zisťovaním polohy posádok slovenskej armády, rozmiestnením žandárskych staníc a nemeckých strážnych jednotiek.

Dňa 9. augusta vyslal komisár Anton Šagát rtn. Kondora do starých baníckych obcí Ľubeľa a Dúbrava. Kondorovi sa v Ľubele podarilo nakontaktovať na člena Komunistickej strany Slovenska (KSS) a bývalého interbrigadistu v Španielsku Petra Kubíka, ktorý viedol miestnu bunku KSS. Kubík, ktorý pôdobil v ilegalite, okamžite odišiel s ďalšími troma členmi KSS na Prašivú.

Dňa 10. augusta sa v obci Bukovec (dnes Pohronský Bukovec) konal prvý verejný nábor nových členov. Po stretnutí a politickej agitácii odišlo z Bukovca a obcí Ráztoka a Jasenie na Prašivú 10 mladých mužov. Boli medzi nimi dôstojník a dvaja vojaci slovenskej armády, v tom čase na dovolenke.

V nasledujúcich dňoch smerovali na Prašivú ďalšie skupiny dobrovoľníkov, ktoré sa včleňovali buď do skupiny Sečánskeho, alebo Jegorova. Na Prašivú smerovala skupina dobrovoľníkov z Dúbravy pod vedením Vincenta Urbana. V nedeľu 20. augusta sa v Kľačianskej doline zišla s ďalšímí dobrovoľníkmi. Vznikla tu 22 členná skupina pod vedením Tomáša Kubíka, ktorý mal pred večerným výstupom na Prašivú príhovor ku skupine, ktorú nechal prisahať na smrť "všetkým okupantom a zradcom národa, t.j. slovenským gardistom a ľudákom".

V prvých dňoch prichádali na Prašivú hlavne dobrovoľníci, ktorých poznali v dedinách, a ktorých odporúčili ilegálni komunistickí pracovníci, no postupne prichádzalo čoraz viac dobrovoľníkov rôznych vekových skupín a štáby partizánskych skupín museli upustiť od budovania tzv. straníckej armády. V Sečánskeho skupine školil nových členov náčelník štábu npor. Chimič. Poúčal ich o zákonitostiach partizánskeho života, o ťažkostiach spojených s ním a dával im možnosť si ešte vstup do partizánskej skupiny ešte rozmyslieť až do momentu zloženia partizánskej prísahy. Za partizánov boli príjmaní len mladíci, ktorí dovšili 18 rokov.

Dňa 11. augusta Sečánsky, Šagát a kpt. Rudenko podnikli ďalšiu zo svojich agitačných výprav, tentoraz do Liptovskej Lužnej. Na okraji obce však padli do pripravenej pasce, ktorú im nastražili miestni žandári a jedna čata vojenskej posádky z Ružomberka. Veliteľ akcie zvolal "Ruky hore". Sečánsky a Rudenko zaľahli no komisár Šagát vojakov a žandárov oslovil. Veľmi rýchlo došlo ku dôvernému zblíženiu oboch strán a Sečánsky o tom informoval Ústredný štáb partizánskeho hnutia a písomne aj veliteľa 1. česko-slovenského armádneho zboru gen. Kratochvíla.

Od 14. augusta pokračovalo hľadanie kontaktov odbojových skupín na partizánov. Skupina Sečánskeho prijala študenta Igora Furdíka, ktorého vyslali ilegálni pracovníci KSS zo Zvolena. Furdík napokon pôsobil ako rozviedčik, získaval lieky, zbrane, potraviny a šatstvo a na štábe brigády pôsobil až do konca jej činnosti.

Pravdepodobne 14. augusta sa konalo aj dôležité stretnutie ľudí zo štábov skupín Jegorova a Sečánskeho so zástupcami komunistov z breznianskeho okresu. Stretnutiu predchádzala agitačná činnosť komunistov v závode v Podbezovej, ktorý patril do koncernu Hermann Göring Werke, pri ktorej využili letáky pripravené náčelníkom štábu Chminičom. Tieto letáky boli rozširované aj v Piesku, Hronci, Valašskej a Brezne.

Po neúspešnej protipartizánskej akcii sa príliv nových dobrovoľníkov na Prašivú zvyšoval. Chýbali však zbrane. Oddiel Sečánskeho sa 12. alebo 13. augusta pokúsil neúspešne získať zbrane z vojenského skladu v Ráztokách. Skupina, ktorú viedol komisár Šagát sa však pri prechode okolo obce Bukovec dostala pod paľbu (pravdepodobne výstražnú) slovenských vojakov. Vojaci zajali partizánskeho prieskumníka Vágnera, ktorého prepustili po vypuknutí povstania. Neúspešný bol aj plán získať zbrane zo skladu žandárov v Diviakoch.

Dňa 19. augusta sa Banskej Bystrici uskutočnilo priame rokovanie kpt. Jegorova s náčelníkom štábu Veliteľstva pozemného vojska pplk. Jánom Golianom. Stretnutie inicioval člen ilegálneho vedenia KSS v Banskej Bystrici Ján Majling a sprostredkoval ho npor. Štefan Hanus, Jegorov na stretnutí požadoval dodávky zbraní, výstroja a proviantu, súčinnosť armády a partizánov, či vydanie fašistických dôstojníkov, Golian pomoc prisľúbil. Na strane vojakov sa stretnutia zúčastnili aj mjr. Ciprich a npor. Hanus, na strane odbojárov Michal Sečánský a komunisti Balko a Ján Majling. Sečánsky stretnutie charakterizoval ako "dosť formálne".

Golianom prisľúbená dodávka zbraní dorazila na Prašivú až 25. augusta, Sečánskeho oddielu sa z nej ušlo 27 ľahkých guľometov vz. 26, približne 300 pušiek, 20-30 debničiek granátov vz. 24 a munícia: pre každú pušku 100 nábojov, pre guľomet 500-1 000 nábojov. Počas pobytu na Prašivej obdržala Sečánskeho jednotka aj ďalšiu zásielku zbraní, tentoraz od vojakov z Brezna. Po zbrane šli na dvoch nákladných autách a pri ceste naspäť narazili na malú nemeckú jednotku. K boju neošlo nakoľko sa Nemci hneď rozutekali. Zbrane chceli vyložiť v Kyslej doline no tam ich čakali vojaci a žandári, ktorí žiadali zbrane vrátiť, nakoľko boli určené k mobilizácii po vypuknutí povstania. Vzhľadom na dobré vzťahy s miestnymi odbojármi partizáni zbrane vrátili no časť si ponechali.

O zásobovanie partizánov na Prašivej sa starali celé obce: Bukovec, Jasenie, Valašská, Liptovská Lužná a ďalšie. Dňa 19. augusta zorganizovali partizáni vyvezenie nemeckého skladu potravín z Brusna. Použili na to automobily, ktoré sastavovali priamo na ceste. Potraviny boli uložené nad obcami Bukovec, Jasenie, Hriadeľ Medzibrod a iné. Obyvatelia týchto obcí vynášali potraviny na Prašivú. Zo získanej múky sa piekol chlieb aj v Bukovci, ktorí furmani vyvážali do vyšších polôch a dievčatá vynášali do hôr. Svoje záväzky začali plniť aj komunisti breznianskeho okresu za pomoci revolučného národného výboru v Brezne,

Okrem dobrovoľníkov z okolitých miest a obcí sa ďalším zdrojom nových členov partizánskych skúpín stali vojaci dezertujúci od svojich vojenských útvarov. Dezercie sa rozmohli natoľko, že velitelia dotknutých útvarov sami chodili na partizánske základne a žiadali, aby sa vojaci vrátili, nakoľko ich útvary sa určite do chystaného povstania zapoja.

Protipartizánska akcia

Zoskok organizačných skupín zaregistrovali aj predstavitelia vládnucého režimu vojnovej Slovenskej republiky. Na Slovensku bolo vyhlásené štatárium, pričom sa pripravovala aj protipartizánska trestná výprava nasmerovanná do Veľkej Fatry a Nízkych Tatier. Partizáni sa o pripravovanej akcii režimu dozvedali z rôznych kanálov predovšetkým však odbojoví dôstojníci mjr. spoj. Jozef Marko z Veliteľstva pozemného vojska z Banskej Bystrice a pplk. pech. Branislav Manica z Turčianskeho sv. Martina .

Pozmenený rozkaz veliteľa pozemného vojska gen. II:tr. Jozefa Turanca o protipartizánskej akcii bol doručený partizánom a v Liptovskej Lužnej, kde sa konala porada veliteľov partizánskych skupín. Zúčastnil sa jej aj Sečánsky a Šagát. Výsledkom porady bolo rozhodnutie, že sa partizáni boju vyhnú.

Partizánske oddiely sa z Prašivej dočasne presunuli na iné miesta. Sečánskeho oddiel sa už 11. augusta začal presúvať spoločne s Jegorovom juhovýchodným smerom od kóty 1566 (Ráztocká hoľa) a k večeru dosiahli kótu 1145 a neskoro v noci dosiahli kótu 1111, čím sa ocitli úplne mimo dosahu obkľučovacej operácie. Počas presunu sa niektorí partizáni dostávali do kontaktu s vojakmi.

Dňa 12. augusta o 3.00 hod. sa prieskumná skupina, ktorú viedol komisár Šagát, dostala do dediny Kyslá. Onedlho do dediny prišla aj skupina vojakov, nasledovaná dvoma vojenskými rotami a skupinou žandárov. Dvojhodinový rozhovor veliteľa s partizánskym komisárom priniesla dohodu. Vojaci ďalej nepostupovalia a partizáni namiesto nich postavili na kóte 1648 dohovorené signály pre pátracie lietadlá, ktoré hlásili, že uskutočnili pátraciu akciu no partizánov nenašli.

S vojakmi sa toho istého dňa stretli aj veliteľ skupiny Michal Sečánsky a Ernest Bielik, ktorí sa spoločne vybrali na prieskum do Bukovca a Svätého Ondreja nad Hronom. Popoludní sa zastavili v hostinci v Ondreji, kde sa nečakane stretli s vojakmi vracajúcimi sa z prenasledovania partizánov. Došlo ku družnej debate a vojaci vyjadrili želanie sa čo najskôr zapojiť do boja proti fašizmu.

Hneď na druhý deń sa partizánske skupiny Jegorova a Sečánskeho vrátili na Prašivú a našli tábor neporušený.

Organizácia brigády

S veľkými prílivom nováčikov do formujúcich sa partizánskych skupín bolo možné sformovať štruktúry. V rámci Sečánskeho jednotky boli 26. augusta sformované tri oddiely:

• 1. oddiel - veliteľ Peter Kubík
• 2. oddiel - Gejza Šprocha
• 3. oddiel - Ján Škriniar

V posledných dňoch augusta sa početné stavy partizánskych skupín vďaka prílivu nových záujemcov rýchlo navyšovalo. Týkalo sa to aj Sečánskeho jednotky. Ku 28. augustu bol jej početný stav 350 vyzbrojených bojovníkov, no ku 1. septembru sa ich počet navýšil až na 1 100. Táto situácia sa vyžiadala ďalšiu reorganizáciu jednotky. Hneď 2. septembra preto štáb pristúpil k vytvoreniu brigády zloženej z troch práporov.

• 1. prápor - veliteľ Peter Kubík, komisár Ján Jakab. Prápor mal 450 bojovníkov zväčša pochádzajúcich z Liptova, ktorí vstúpili do jednotky už v auguste.
• 2. prápor - veliteľ Gejza Šprocha
• 3. prápor - veliteľ Ján Škriniar

2. a 3. prápor boli sformovaní z nováčikov. Okrem práporov bola sformovaná aj štábna rota pod velením Jána Pukana. Skladala sa zo strážneho družstva, kuchárov, vodičov a obsluhy rádiostanice. Ako samostaná zložka brigády začala fungovať brigádna rozviedka zložená zo skúsených partizánov pôvodnej Kubíkovej roty Začiatkom septembra jej velil Jozef Šatara.

V poslednej dekáde augusta sa riešil aj názov jednotky. Funkcionári štábu jednotky v rádiograme Ústrednému štábu partizánskeho hnutia navrhovali, aby bola jednotka pomenovaná po Rudolfovi Slánskom, v tom čase česko-slovenskom zástupcovi pri ÚŠPH, no Slánsky s tým nesúhlasil. Nový názov bol brigáde pridelený začiatkom septembra rádiogramom z ÚŠPH - partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku.

K reorganizácii brigády došlo 7, októbra 1944 po jej stiahnutí z frontu. V tom čase sa už predpokladalo, že povstalecké územie môže byť čoskoro obsadené a brigáda sa presunie do hôr. Bolo vytvorených sedem oddielov a na ich veliace pozície boli uprednostňovaní skúsení sovietski velitelia.Stalo sa tak v piatich prípadoch. Miesta náčelníkov štábov a komisárov boli obsadzovaní domácimi partizánmi. Za zástupcu veliteľa brigády pre diverznú činnosť bol menovaný sovietsky ženista npor. Vladimír Grigoriev Borodulin,

Partizáni, ktorí nevládali alebo už nechceli bojovať, boli uvoľnení a brigáda poskytla armáde 65 ľudí na ženijné práce,

Po 25. októbri poklesol počet osôb v brigáda na 310. Jednotka bola reorganizovaná na tri oddiely, ktorým velili sovietski dôstojníci: npor. Valentin Georgievskij, npor. Vasiľ Ivanovič Ponomarenko a kpt. Michail Forost.

Prvé bojové aktivity

Dňa 25. augusta 1944 o 2.00 hod, bol do vojenských posádok zaslaný rozkaz o bojovej pohotovosti od 26. septembra 1944, od 20.00 hod., nakoľko sa krajinou začala šíriť informácia o možnej okupácii Nemcami. Táto mylná informácia, nakoľko nemecké jednotky sústredené pri hraniciach tzv. Protektorátu Čechy a Morava so Slovenskom boli určené na sovietsko-nemecký front však odsťartovala sled udalostí a aktivizovala odbojárov na Liptove, Pohroní a v Turci a partizánske skupiny.

Povstanie v Ružomberku

Dňa 26. augusta 1944 sa na popud odbojárov stretli Jegorov, Sečánsky a Bielik na porade, ktorej výsledkom bolo rozhodnutie spojenými silami troch oddielov obsadiť v nedeľu 27. augusta Ružomberok, následne Banskú Bystricu, Brezno a letisko Tri Duby. Situácia v Ružomberku sa komplikovala, do mesta pricestovalo rýchlikom 80 príslušníkov SS a prišla sem aj rota SS. Prítomnosť SSákov znervóznila veltieľa miestnej posádky mjr. Miloša Vesela, ktorý požiadal člena Okresného revolučného národného výbodu Jána Švábenského, aby poslal tri nákladné autá do Liptovskej Osady pre partizánov.

Obsadenia mesta sa zo Sečánskeho oddielu mala zúčastniť časť roty Petra Kubíka o sile 50 mužov pod velením komisára Šagáta. Sečánskeho jednotka mala na mesto zaútočiť zo západu, kde sa nachádzal závod na výrobu komponentov do delových lafiet (zlievareň - tzv. zbrojné oddelenie 614) a ďalšie závody. Vyčlenené skupiny od Jegorova a Bielika útočili na mesto od juhu a severovýchodu.

Partizáni vyčlenení na akciu zložili od 10:00 hod, sľub a odobrali sa ku pristaveným nákladným autám. Na príklaz mjr. Vesela čakal na partizánov npor. Štefan Feja, ktorý ich informoval a pripravenosti posádky na likvidáciu nemeckej posádky v meste. Časť partizánov odišla do kasární delostrelcov, kde bola nadšene vítaná. Po príchode partizánov vydal veliteľ mesta mjr. Vesel rozkaz na obsadenie mesta. Akciu riadili vojaci a partizáni vypĺňali ich pokyny.

Sečánskeho partizáni po príchode do mesta okolo 13.00 hod.zosadli z áut a od hotela Čavoj postupovali pešo k Štefánikovým kasárňam, ktoré však nemeckí vojaci po varovaní opustili. Odiaľto sa vydali vyplniť svoju hlavnú úlohu - obsadenie Mautnerových závodov v Rybárpolí. Továreň strážila malá nemecká jednotka a pôsobilo tu niekoľko nemeckých špecialistov.

Partzáni postupovali k tovármi z dvoch strán. Asi 25 mužov pod velením komisára Šagáta postupovalo okolo nemocnice mostom cez rieku Váh a do objektu vstúpili hlavnou bránou. Nenarazili na žiaden odpor no nemeckého riaditeľa zlievarne Eduarda Trautenberga sa im zaistiť nepodarilo. Stihol ujsť.

Druhá časť partizánov pod velením Ružomberčana Jozefa Považského postupovala k druhému mostu smerom na Ľubochňu a do objektu chcela vstupila z druhej strany. Tam však narazila n časť nemeckého osadenstva, ktoré sa pokúšalo uniknúť. 5 Nemcov padlo, zbytok nemeckých vojakov a civilistov stihlo ujsť smerom na Ľubochňu. Straty na strane Sečánskeho boli: dvaja mŕtvi a traja ťažko ranení.

V závode sa partizáni zmocnili skladu munície, skladu potravín, zabrali jeden osobný automobil a tri nákladné autá.

Po obsadení Mautnerových závodov sa Sečánskeho partizáni zúčastnili revolučných opatrení v meste. Niektorí sa zúčastnili obsadenia železničnej stanice. Kontrolovali prechádajúce vlaky a slovenských vojakov posielali na posádku. V dvoch osobných vlakoch pozatýkali nemeckých vojakov a zadržali ľudí nemeckej národnosti. Takisto sa podieľali na očiste mesta od ozbrojených členov nemeckej menšiny a miestnych exponentov ľudáckeho režimu, ktorých v spolupráci s miestnymi odbojovými činiteľmi pozatýkali vrátane konfidenta Ústredne štátnej bezpečnosti Jozefa Pauera.

Niekoľko členov Šagátovej skupiny operujúce v Ružomberku pochádzalo priamo z mesta alebo z blízkeho okolia, čo sa ukázalo ako chyba. Neskôr po príchode nemeckých jednotiek vzniklo nebezpečenstvo, že sa postihnutí Nemci a príbuzní po zlikidovaných Nemcoch môžu pomstiť príbuzním partizánov.

V Mautnerových závodoch komisár Šagát okamžite zagitoval robotníkov a časť z nich odišla autami do Revúcej a odtiaľ k partizánom na Prašivú, ďalšia časť odišla do vojenských kasární.

Povstania v ďalších mestách

Odbojoví predstavitelia, ktorí sa zúčastnili miestneho povstania v Ružomberku a prevzatia moci mali záujem, aby sa povstanie rozšírilo do ďalších miest. Na porade s odbojármi z Liptovského Mikuláša a Popradu konanom 28. augusta boli vyhlásené povstania v ďalších mestách a dedinách na trati Žilina - Košice, čo bol úsek dôležitej železničnej Košicko-bohumínskej magistrály. A zúčastniť sa na nich aj partizáni Sečánskeho.

Hneď 28. augusta o 10.00 hod. odišla do Liptovského Mikuláša na ukoristených nákladných automobiloch skupina partizánov pod velením komisára Šagára. V Liptovskom Mikuláši pomáhali v súčinnosti s ďalšími partizánskymi jednotkami očistiť mesto od nemeckých vojakov a exponentov ľudáckeho režimu. Z oddielu Sečánskeho sa prestreliek v meste zúčastnilo 30 partizánov. Časť z nich sa zúčastnila blokovania nemeckých dôstojníkov zabarikádovaných v hoteli Európa a časť pokračovala na východ na Liptovský Hrádok. Medzitým sa však už k partizánom pridávali ďalší dobrovoľníci a tak na Liptovský Hrádok už pokračovalo pod vedením komisára Šagáta 40-50 ľudí.

Hneď na druhý deň pokračovali smerom na Poprad na dvoch autách. V Poprade sa rozdelili. Jedno auto s partizánmi smerovalo na stanicu, kde prehľadávali vlaky a zatýkali podozrivé osoby, druhé auto, v ktorom bol aj komisár Šagát, odišlo smerom na kasárne v Spišskom Štvrtku. Prvá skupina dostala rozkaz sa presunúť do Kežmarku, no po nemeckom útoku začali ustupovať. Počas ústupu padol jeden partizán a ďalší bol zranený.

Nemeckí vojaci, ktorým sa podarilo utiecť z Ružomberka do Ľubochne, sa tam opevnili. Prvá čata zo Sečánskeho jednotky dostala rozkaz nepriateľa prenasledovať. V súčinnosti s vojakmi ružomberskej posádky zaútočili na nepriateľa, ktorého sa im podarilo zlikvidovať. No v boji padlo 5 partizánov a 8 bolo zranených. Táto 1. čata sa po splnení úlohy spojila 1. septembra do svojou jednotkou v Kováčovej.

Operácie na Orave

Nezávisle od nich na Orave zasiahla ďalšia skupina partizánov Sečánskeho, ktorá tam mala pôvodne plniť hospodárske úlohy. Táto skupina sa zapojila do prestrelky pri Oravskom Podzámku pri likvidácii malej nemeckej jednotky. Nemeckí vojaci utiekli do Trstennej, kam ich partizáni prenasledovali. V následnej prestrelke bol zastrelený jeden partizán. V Trstennej naplnili partizáni sudy s benzínom a odoslali ich do Ružomberka. Na žiadosť veliteľa dolnokubínskej posádky zostalo 10-12 partizánov pri rafinérii. 31. augusta ich vystriedali vojaci. Súčasne ich požiadali, aby šli na prieskum do Oravskej Polhory, odkiaľ sa nemeckí vojaci napokon stiahli mimo územia Slovenska. Po splnení úloh sa partizáni vrátili do Banskej Bystrice.

Operácie na Považí

Na rozkaz npor. Chimiča odišla 27. augusta 12 členná skupina partizánov do obce Dúbrava, aby zaistila riaditeľa miestnej bane. Pri razii našli v pokladni závodu 90 000 korún. Prikázali riaditeľovi, aby vyplatil robotníkom mzdu. Zvyšných 56 000 korún zaistili a odovzadli na štábe. Zaistili aj riaditeľa miestneho Nemca a predviedli na štáb Sečánskeho oddielu, Riaditeľ dostal potvrdenie, že môže ďalej viesť závod a bol prepustený, no neskôr ho zastrelili pre Nemeckej Ľupči.

Obsadenie Banskej Bystrice

Súbežne s aktivitami na Liptove a Orave sa ďalšia časť Sečánskeho partizánov zamerala na bojové aktivity na Pohroní. Dňa 26. augusta obdržal štáb oddielu informáciu, že v osobnom vlaku smerom na Brezno nad Hronom malo sa malo nchádzať asi 20 nemeckých vojakov. Štáb vystal čatu čatára Rudolfa Žiaka, ktorá obsadila stanicu Chvatimech. Po príchode vlaku poslal Žiak sprievodcu za nemeckými vojakmi, aby sa vzdali. Tí napokon aj tak urobili. Boli odvedení na štáb a vyšetrovaní. V tom istom období zajal partizán Korbačka na stanici Chvatimech jedného nemeckého dôstojníka, jedného vojaka SS a dvoch nemeckých žurnalistov. Všetci štyria boli zastrelení.

Plány partizánov zahŕňali aj obsadenie Banskej Bystrice. No to sa však ukazovalo ako problém, nakoľko po rokovania so zástupcami Golianovho tajného Vojenského ústredia boli informovaní o prípravách celonárodného povstania. No keďže povstanie stále nebolo vyhlasované, partizánske štáby na Prašivej strácali trpezliovosť a rozhodli sa konať samostatne. Od porady z 26. augusta boli v koordinácii s členmi ilegálnej Komunistickej strany Slovenska v plnom prúde prípravy obsadenia Banskej Bystrice. Plán akcie vypracovali kpt. Ržeckij a npor. Chimič Ján Majling priniesol z poverenia okresného vedenia KSS podrobný plán mesta.

No vojaci sa k pripravovanej akcii stavali odmietavo a v rovnakom duchu znelo aj stanovisko V. ilegálneho vedenia KSS. Hlavným dôvodom bolo nedanie zámienky na skorú nemeckú intervenciu. Partizánski velitelia sa preto rozhodil realizovať akciu samostatne bez koordinácie s Vojenským ústredím a tento ich postoj vyvolával napätie medzi nimi a antifašistami na Veliteľstve pozemného vojska.

Partizánske zoskupenie, ktoré malo obsadiť Banskú Bystricu sa presunulo do Kyslej doliny. Zo Sečánskeho oddielu sa akcie malo zúčastniť 80 partizánov z 1. roty Petra Kubíka. No skôr ako stihli svoj zámer realizovať začali nemecké jednotky 29. augusta v skorých ranných hodinách obsadzovať Slovensko, čím došlo ku zmene situácie a vo večerných hodinách, keď povstaleckí dôstojníci prevzali kontrolu nad Veliteľstvom pozemného vojska, došlo ku vyhláseniu ozbrojeného odporu.

SItuácia bola nejasná, navyše sa objavila informácia, že v Banskej Bystrici sa nachádza gen. Turanec. Preto sa partzáni rozhodli do mesta vyslať prieskum, aby zistil, aká je situácia. Skupina, v ktorej bol aj npor. Chimič sa napokon stretla s veliteľom Vojenského ústredia pplk. Golianom, ktorý nemal námietky, aby partizáni očistili mesto od ozbrojených príslušníkov nemeckej menšiny. Vojenské posádky v meste napokon dostali inštrukcie, aby ráno pri zmene situácie, nereagovali.

Dňa 30. augusta na svitaní obdržali partizáni čakajúci v Kyslej doline rozkaz nasadnúť na autá a kolóna 15 automobilov sa pohla smerom k mestu. Jednotlivé roty mali presne určené, ktoré objekty majú obsadiť. Sečánskeho partizáni mali obsadiť budovu väznice, banky, vojenský sklad číslo 3 a spoločne s Bielikovými partizánmi aj budovu Veliteľstva pozemného vojska.

Kolóna vošla do mesta a na námestí narazila na stráž povstaleckej armády. Po odbočení do ulice smerujúcej k rieke Hron sa autá dostali do guľometnej paľby idúcej z budovy, v ktorej sídlila Deutsche Partai a Freiwellige Schutzstaffel. Partizáni budovu očistili a Nemcov prenasledovali až za Hron. Onedlho zasahovali aj pri hostinci Wagner. V banke sa partizáni nestretli so žiadnym odporom a obsadzovať budovu Veliteľstva pozemného vojska už nebolo potrebné, Už sa v nej sídlil štáb povstaleckej Česko-slovenskej armády na Slovensku,

Partizáni prehľadali byty pátrajúc po miestnych Nemcoch. Z okien potom vyhadzovali ľuďom šatstvo a potraviny. Medzitým šiel npor. Chimič do mestskej väznice. Väzenský úradník nechápajúc, že došlo v meste k revolučnému obratu, sa pokúsil vyjednávať, no pod hrozbou násilia napokon oslobodil 105 politických väzňov, ktorí sa hodlali pripojiť k partizánom. Z nich sa napokon 25 pridalo k Sečánskeho partizánom z Kubíkovej roty, ktorí sa medzitým rozložili v Radvanských kasárňach.

V priebehu dňa odišli Sečánskeho partizáni spoločne s partizánmi od Jegorova aj na letisko Tri Duby, ktoré hodlali obsadiť netušiac, že aj ono je zapojené do povstania. Napokon došlo ku priateľskému zvítaniu Chimiča, Kubíka a ďalších s prítomnými dôstojníkmi. Až tu sa partizáni dozvedeli, že letisko bolo od začiatku zapojené do odboja.

V priebehu 30. augusta prichádzali do Radvanských kasární ďalší dobrovoľníci, ktorí sa hodlali pripojiť k partizánom. Boli vyzbrojení zbraňami z armádnych skladov, čo zabezpečil pplk. Golian. Večer sa náčelníci štábov všetkých troch partizánskych oddielov stretli v meste a skonštatovali, že akcia obsadenia mesta je úspešne skončená. V tomto zmysle poslali svojim veliteľom na Prašivej príslušné informácie.

Po vypuknutí povstania

Dňa 30. augusta 1944 sa skončilo obdobie, keď Sečánskeho partizáni operovali koordinovane s oddielmi Jegorova a Bielika. Od tohto dňa sa ich cesty rozišli a každý oddiel si šiel vlastnú bojovú cestu.

Skupina Sečánskeho partizánov pod velením Petra Kubíka sa po odchode Jegorovových a Bielikových partizánov stali dočasne jedinými partizánmi v Banskej Bystrici, konkrétne v Radvanských kasárňach. Pomocou letákov organizovali nábor nových členov, v spolupráci s vojakmi organizovali hladky v meste a v spolupráci s Revolučným národným výborom odovzdávanie zbraní v prospech partizánov. Kubíkovi partizáni strážili niektoré objekty v meste, napríklad aj banskovystrický rozhlasový vysielač.

Väčšina oddielu Sečánskeho sa presunula do kúpeľov Sliač o odtiaľ večer 31. augusta do Kováčovej. Noc ich zastihla v úžľabine a ráno 1. septembra sa takmer dostali do konfliktu s vojakmi zvolenskej posádky. Tí, konajúc živelne, chceli, aby sa k ním partizáni pridali a bojovali spoločne. K streľbe napokon nedošlo a vojaci sa vzdialili.

Sečánskeho jednotka, ktorá začala používať pridelený názov "Partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku", sa v Kováčovej usídlila natrvalo. Štáb sa ubytoval v kúpeľoch, ostatní v stodolách a blízkych domoch. Život brigády začal mať vojenskú podobu. Každý oddiel mal svojho dozorného, stráže a kuchyňu. Dokonca sa nacvičoval spev jednotky. Automobilový park brigády začiatkom septembra tvorili 2 nákladné a 4 osobné vozidlá a 4 motorky.

Príslušníci jednotky zložili aj novú prísahu. V posledných agustových dňoch a na začiatku septembra sa k jednotke pripojilo mnoho dobrovoľníkov, z ktorých časť mala iné motívy, ako boj proti fašizmu. Na nástupe celej brigády preto komisár Šagát vyzval týchto príslušníkov, aby včas jednotku opustili a odovzali zbraň. Niektorí sa tak rozhododli aj urobiť. Hlavný akt prísahy sa už konal bez nich. Rovnako boli k zváženiu odchodu z jednotky vyzvaní aj tí, ktorí mali doma chorých rodičov a pod.

Radisti Sečánskeho brigády zohrali dôležitú úlohu pri navigovaní sovietskych dopravných lietadiel pristávajúcich na letisku Tri Duby. Prvé lietadlá prileteli v noci zo 4. na 5. septembra, no piloti mali obavu pristáť a tak náklady zhadzovali z malej výšky. Radisti s nimi nadviazali spojenie a ubezpečili posádky, že pristátie je bezpečné. túto činnosť s udaním presnej pozície letiska opakovali až do príchodu špecialistov operatívnej skupiny pplk Čirskova..

V prvej dekáde septembra pokračoval výcvik nových príslušníkov jednotky. Jeho kvalitu však negatívne ovplyvňoval nedostatok munície, preto sa nadmerne využívala teoretická príprava. Pre výcvik diverznej činnosti, ktorý viedol rtn Kondor, bolo k dipozícii len 50 kg výbušnín a rozbušku, ktoré dostávali z Radvanských kasární.Na Veliteľstve Československej armády na Slovensku bol zriadený tzv. partizánsky referát pod vedením pplk. Branislava Manicu. Referát sa z vojenských skladov snažil zabezpečiť aspoň minimum vojenského materiálu, bielizne, odevu a finančných prostriedkov. Povstalecká armáda začala zásobovať 12 partizánskych skupín, z ktorých Partizánska brigáda kpt. Nálepku patrila k najväčším. Podľa rádiogramu Ústredného štábu partizánskeho hnutia z 11. septembra disponovala brigáda 770 ľuďmi vyzbrojenými 6 ťažkými a 70 ľahkými guľometmi, 500 puškami a 43 samopalmi. K dispozícii mala 1 000 granáov a 15 protitankových pušiek.

V tomto období bol čas na politickú činnosť. Nechýbali politické školenie, ktoré viedli npor. Chimič, Peter Kubík a Štefan Pitoňák. Od 8. septembra vydávala brigáda aj vlastné noviny, ktorých refaktorom bol komisár Šagát.

Od začiatku pobytu v Kováčovej brigáda na želanie spravodajského dôstojníka npor. pech. v zálohe Šimona Struhárika z práporu Topľa plnila aj bezpečnostné úlohy. Šlo o stráženie dôležitých objektov zásobovania v okrese Banská Štiavnica. Okrem toho v obci Piarg (dnes Štiavnicke Bane) strážili partizáni internovanách miestnych Nemcov z Jánovej Lehoty.

Dňa 10. septembra vytvoril štáb brigády v Kováčovej skupinu 14 partizánov pod velením por. Zdražila. Skupina sa vlakom presunula do južnej časti okresu Banská Štiavnica (dnes severná časť okresu Levice a v obci Žemberovce vykonávala strážnu a bezpečnostnú službu v spolupráci s miestnou milíciou. V polovici októbra dostali partizáni rozkaz na ústup do Hontianskych Nemiec, kde sa stretla s jazdeckou partizánskou jednotkou, pravdepodobne oddielom Alexander Nevskij. Časť Zdražilových partizánov vrátane Zdražila sa k nim pridala, druhá časť sa pridala ku oddielu Sitno.

Partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku spadala do podriadenosti Ústredného štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve a od 1. októbra 1944 prešla do operačnej podriadenosti Štábu partizánskeho hnutia pri Vojenskej rade 1. Ukrajinského frontu.

Boje na Hornej Nitre

K prvému bojovému nasadeniu brigády došlo na hornej Nitre, kde sa síce početným povstaleckým jednotkám zloženým zo zmobilizovanch vojakov a vojakov zabezpečovacích jednotiek nedarilo zastaviť postup SS bojovej skupiny Schill. Veliteľ úseku stot. zbroj. Adolf Weinhold žiadal velenie Česko-slovenskej armády na Slovensku (VČSA) o pomoc a posily. VČSA sa obrátilo na velenie brigády Nálepka, ktoré vyčlenilo svoj najlepší, 200-členný prápor Petra Kubíka.

Skôr, ako sa Kubík so svojim práporom stihol presunúť na hornú Nitru došlo k opätovnému zrúteniu povstaleckej obrany pri Baťovanoch (dnešné Partizánske). Postup Schillu sa zastavil až na čiare Horná Ves - Oslany.

Prápor Kubíka sa presunul z Banskej Bystrice, kde pôsobil od prvých dní povstania. V noci z 9. na 10, septembra sa prvé tri roty práporu vojenskými autobusmi presunili nakrátko do Kováčovej, druhý deň za nimi dorazila aj štvrtá rota. Kubík sa s jednou rotou presunul na hornú Nitru a okolo 5. hodiny dorazili na miesto bojiska. Tromi čatami vytvorili rojnicu a začali postupovať na nepriateľa. No po chvíli sa stali cieľom palebného prepadu a niekoľko partizánov utrpelo zranenia.

Po prvom neúspešom kontakte s bojom požadoval Peter Kubík, aby boli jeho partizáni nasadzovaní len na výpady. No po neurčitom prísľube, že mu budú dodané delá bol napokon nasadený do bojovej línie.

Večer 12. septembra sa z Kováčovej do Novák presunula ďalšia časť Sečánskeho brigády. V ten istý deň Shill obnovila svoj postup. Prevalcovala obrancov vo Vestenickej doline a na druhý deň zaútočila na Nováky z dvoch smerov, pričom hodlala vpadnúť do tyla obrancom pri Vieske, kam mali namierené aj partizáni práporu Petra Kubíka. Do zákopov k rote npor. Heinricha sa im však nepodarilo dostať nakoľko sa stali cieľom mínometného ostreľovania. Nemecký útok nevydržali ani povstaleckí vojaci, obrana pri Vieske sa zrútila a došlo ku nekontrolovanému ústupu až úteku do Novák. Aj Kubíkovi partizáni utekali na všetky možné strany. Niektorí boli zajatí, iní padli, no väčšine sa podarilo zachrániť sa v lesoch pohoria Vtáčnik a po niekoľkodňovom pochode sa schádzali v Handlovej, Svätom Kríži nad Hronom (dnes Žiar nad hronom) a Kováčovej.

Partizáni Sečánskeho brigády boli nasadení do organickej povstalecke obrany na hornej Nitre s cieľom zabránienia ďalšiemu prenikaniu Nemcov. Petrovi Kubíkovi sa katastrofe pri Vieske podarilo zhromaždiť časť svojho práporu a 15. septembra dostal rozkaz zaujať obranu pri ceste od Veľkej Čausy na Prievidzu. Na druhý deň čelili partizáni nemeckému útoku, ktorý sa za cenu 3 mŕtvych a niekoľkých ranených odrazili. Večer ich prišli vystriedať a partizáni boli presunutí do Svätého Kríža nad Hronom,

Dňa 16. septembra sa do obce Banská presunul 2. prápor brigády pod velením Gejzu Šprocha a do priestoru Veľkej Čausy sa presunul z Kováčovej aj oddiel Sitno pod velením.Jozefa Juska. Obranu zaujal asi 200 m pred horárňou a chránil údolie smerom na Malú Čausu. Oddiel v ktorého blízkosti sa zakopali vojenské jednotky počas troch dní nevyvíjal žiadnu útočnú aktivitu. V nečinnosti bol aj Šprochov prápor, ktorému život strpčovalo len mínometné ostreľovanie. Na front príšiel aj veliteľ brigády Sečánsky a hlásil prítomnosť partizánov veliteľovi vojenského práporu Kremeň.

Velenie IV.Taktickej skupiny (veliteľom sa stal plk. pech. Mikuláš Markus) chystalo na hornej Nitre protiútok. Mal sa začať 18. septembra a jeho cieľom malo byť opätovné obsadenie Prievidze. Útok mali z juhu podporiť Sečánskeho partizáni. Dve roty Šprochovho práporou mali držať postavenia v priestore na juh od Prievidze medzi kótami 876 Malý Gríč a 970 Veľký Gríč. Tretia rota pod velením Jána Jakaba mala za úlohu preniknúť do nemeckého tyla a zlikvidovať delostreleckú batériu v obci Cígeť Po začiatku boja však Nemci vytlačili dve roty práporu Šprochu z postavení a situáciu zachraňoval až vojenský prápor, no svoju úlohu nesplnila ani rota Jakaba, ktorá síce prenikla do obce Cígeľ, ale zakrátko z nej bola vytlačená dvomi nemeckými „panciernikmi“,274 najskôr obrnenými transportérmi z čaty „Cramer“. Partizáni ustúpili do hôr východne od obce a odtiaľ urobili len výpad proti presúvajúcej sa nemeckej batérii. Zabili 12 nemeckých vojakov a poškodili dve delá.

Celkovo sa pokus o znovuobsadenie Prievidze z 18. septembra skončil neúspechom a neprispel ku zlepšeniu dôvery medzi povstaleckými vojakmi a partizánmi. Tento neúspech mal ďalekosiahle následky, nakoľko povstalecké jednotky museli vyprázdniť región Turiec a opustili aj priestor Handlovej a Prievidze, odkiaľ sa za Handlovú stiahli aj jednotky brigády kpt. Nálepku. Nové postavenia zaujali za obcou Nová Lehota, čím sa dostali do operačnej pôsobnosti III. Taktickej skupiny (plk. pech. Pavol Kuna). 24. septembra sa stiahli do Svätého Kríža nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom). Ich stiahnutie súviselo s príchodom partizánov 1. partizánskej brigády M.R. Štefánika (P. A, Veličko) do priestoru bojiska pri Novej Lehote.

Boje na Pohroní

Po ústupe povstaleckých jednotiek z Turca 23. septembra dostala brigáda kpt. Nálepku (spoločne so zväzkom A. Nevskyj a oddielom Pavel) rozkaz strážiť údolie riek Nitra, Nitrica a Handlovka medzi Chynoranmi - Nemeckým Pravnom (dnes Nitrianske Pravno) a Handlovou s dôrazom na Žabokreky, Prievidzu, Nemecké Pravno, Bánovce nad Bebravou, Oslany a Topoľčany a častými prepadmi rušiť nepriateľa na všetkých komunikáciách v prikázanej oblasti vedúcich do údolia Turca, údolia Hrona a najmä do údolia Nitry.

Štáb brigády začal prodinkať kroky na realizáciu rozkazu. Partizáni začali v civilnom oblečení a na autách vyklonávať prieskum Úlohy zadávali Sečanský, Šagát, Borodulin. Zamínovali most v Železnej Breznici Boli uskutočnené vyčisťovacie akcie v obciach Lutila a Lovča, kde žili aj obyvatelia nemeckej národnosti. Tí boli zaisťovaní a v Kováčovej vypočúvaní.

Boje pri Svätom Kríži nad Hronom

Štáb Sečánskeho brigády sa usiloval o koordináciu svojej činnosti s ostatnými jednotkami na svojom bojovom úseku, najmä však s 1. čs. brigádou M. R. Štefánika (P. A, Veličko).. V noci y 23. na 24. septembra sa na Veličkovom štábe uskutočnila porada velení oboch partizánskych brigád. Vychádzajúc z rokovania Rady na obranu Slovenska bolo prijaté rozhodnutie o vybudovaní oporného bodu vo Svätom Kríž nad Hronom a obrane komunkácie vedúcej odtiaľ na Zvolen. Jednotky oboch brigád mali zaujať obranné postavenia na prehradenie údolia rieky Hron v priestore mestečka, pričom Sečánskeho jednotky mali zaujať postavenia na pravom brehu Hrona.

No 25. septembra sa situácia zmenila. Po útoku jednotiek Schillu z 24. septembra, ktorý prekonal povstaleckú obranu pri Novej Lehote a to aj vinou partizánov Sečánskeho brigády sa situácia zhoršila. Sečánskeho brigáda bola daná k dispozícii veleniu III. Taktickej skupiny (plk. pech. Pavol Kuna), ktoré podľa nových pokynov s účasťou Sečánskeho partizánov v bojoch pri Svätom Kríži nad Hronom už nerátalo. Podľa novej dohody sa Sečánsky zaviazal, že sa so svojimi bojovníkmi presunie do lesov západne od Handlovej, kde bude môcť z boku a tyla rušiť nepriateľa a obsadením Cígľa bude kontrolovať činnosť nepriateľa aj v Prievidzi.

Dohoda dostala formu rozkazu Hlavného štábu partizánskych oddielov brigáde "Nálepka" a jej štáb do rána 26. septembra vypracoval plán prechodu brígády do tyla nepriateľa. Podľa neho mal 2 a 3. prápor, ktorý sa nachádzal v Kováčovej presunúť na autách k frontu. 1. prápor sa mal z priestoru Lovčice presunúť a to tak, aby sa celá brigáda ešte 26. septembra do 14.00 hod. presunula do dediny Prochot, odkiaľ mala vyraziť cez hory do Handlovej.

Dohoda dostala formu rozkazu Hlavného štábu partizánskych oddielov brigáde "Nálepka" a jej štáb do rána 26. septembra vypracoval plán prechodu brígády do tyla nepriateľa. Podľa plánu sa mal 2 a 3. prápor, ktorý sa nachádzal v Kováčovej presunúť na autách k frontu. 1. prápor sa mal z priestoru Lovčice presunúť a to tak, aby sa celá brigáda ešte 26. septembra do 14.00 hod. presunula do dediny Prochot, odkiaľ mala vyraziť cez hory do Handlovej.

Štáb brigády vyčlenil a k Handlovej odoslal dve prieskumné skupiny s úlohou preskúmať nový operačný priestor. Asi o 6.00 hod.sa z Kováčovej začali na front presúvať prápory 2 a 3. Pri prechode cez Svätý Kríž nad Hronom dostal Sečánsky rozkaz od pplk. Viktora Chrapka neprechádzať do tyla nepriateľa, ale s celou brigádou zaujať obranu mestečka. Šlo o iniciatívu tohto podplukovníka nakoľko sa zhoršila situácia povstalcov na prístupoch k mestu, ku ktorému postupovali jednotky bojovej skupiny Schill.

Jednotky Sečánskeho brigády sa presunuli do Lutily a boli rozmiestnené v obrannej línii v priestore Kosorín - Slaská. Úsek obrany brigády sa začínal na ľavej strane cesty Handlová - Svätý Kríž nad Hronom. Susedmi sa napravo boli vojenské jednotky a naľavo Veličkovi partizáni. V popoludňajších hodinách 26. septembra sa jedna rota Sečánskeho brigády zúčastnila útoku, počas ktorého boli Nemci vytlačení z Kosorína. Večer zaútočili Nemci na ľavú stranu povstaleckej obrany (úsek Velička) a podarilo sa im postúpiť až do priestoru Trubína.

Tento nemecký útok odkryl ľavý bok obrany Sečánskeho brigády. Preto sa štáb brigády presunul do Svätého Kríža a novú obranu zaujala brigáda 27. septembra o 4.00 hod. dvoma prápormi asi 500 m pred mestom a jedným na kóte 395 (Šibeničný vrch). Prieskum vyslaný na ľavý breh Hrona zistili, že Veličkova brigáda, ktorá tam mala zaujať postavenia, tam nebola, nakoľko bola stiahnutá do Detvy. Preto Sečánsky na kritické miesto vysunul časť brigády.

Okolo 14.00 hod. sa postavenia brigády kpt Nálepku stali cieľom nemeckého náletu, po ktorom ostalo niekoľko mŕtvych a ranených partizánov. Nálet otriasol morálkou partizánov. Na druhý deň brigáda za podpory tankovej čaty a paľby delostreleckého oddielu "Kysel" podnikla neúspešný útok na Jánovu Lehotu. (podľa sa však tento útok vôbec neuskutočnil).

Po prieniku okupačných síl k Trubínu prenielo velenie III. TS podsk. Ipeľ obranu na samý okraj Svätého Kríža nad Hronom. A zatiaľ čo vojenské jednotky zaujali výhodnejšie postavenia a obranu mestečka vypustili, Sečánsky sa rozhodol inak. Svoju brigádu zasadil do obrany plnými silami s výnimkou štábnej rozviedky a záloh a to priamo na okraji mestečka. Kubíkov prápor sa zakopal od hradskej vedúcej na Handlovú až po úpätie neďaleko Šibeničného vrchu. 2, prápor, ktorého velenie počas bojov prevzdal npor. Georgievskij (pôvodný veliteľ Gejza Šprocha bol ranený), zaujal pozície na južnom okraji mestečka pozdĺž vyhodeného cestného mosta cez Hron. Výhodné postavenie zaujal len 3. prápor (nový veliteľ por. Valentin Alexandrovič Kuznecov), ktorý sa rozmiestnil na Šibeničnom vrchu.

Už 1. októbra sa v priestore brigády objavila inšpekcia: vojenský poradca HŠPO Alexej. Nikitič Asmolov a náčelníci britskej a americke misie mjr. John Sehmer a por. americkej armády James Holt Green. A zatiaľ čo Američan a Brit si len prezreli postavenia a o vojenské otázky sa ďalej veľmi nezaujímali, Asmolov mal so Sečánskym vážny rozhovor nakoľko sa ukázalo, že Sečanský nemá ako veliteľ prehľad o svojich jednotkách a namiesto velenia, tiež bojuje.

Dňa 3. októbra sa začal nemecký útok na mesto podporený delostreleckou paľbou a zle realizovaná obrana Sečánskeho partizánov mala problémy. Do ťažkej situácie sa dostal 2. prápor. Jeho časť vydržala aj ostreľovanie a pokúsila sa zastaviť postup nemeckých pešiakov. Okolo 11.00 hod. im však došli náboje. Jediná ústupová cesta viedla k mostu cez Hron (dnes už neexistuje), no skôr ako sa k nemu dostali, ženisti ho vyhodili do vzduchu. Patrizáni tak museli Hron preplávať, pričom sa niektorí utopili.

Nemecký útok citeľne nepostihol len 3. prápor nachádzajúci sa na Šibeničnom vrchu. Na vrch sa z mestečka postupne dostali aj partizáni práporov 1 a 2, vrátane veliteľa brigády, ktorý nemal ako veliť, nakoľko brigáda nemala vysielačky a pomocou spojok sa počas boja už veliť nedalo.

Do boja z tohto dňa významena zasiahla aj rota Jána Jakaba. Jej partizáni pomocou dvoch sovietskych protitankových pušiek poškodili dva nemecké obrnence, ktoré sa do seba zakliesnili a zatarasili cestu, čím znemožnili ďalším obrnencom v postupe. Počas boja dokonca čata 1/I podnikla protiseč a podarilo sa jej zajať obsluhu nemeckého guľometu aj s guľometom. Okupanti síce obsadili mestečko napokon obsadili, no silná paľba partizánov a vojakov zo Šibeničného vrchu znemožnila ďalší nemecký postup. Počas boja padlo 12 partizánov a 6 bolo zranených. Pri prekonávaní Hrona stratila brigáda 3 protitankové pušky a 2 ľahké guľomety.

Víťazstvo Nemci bujaro oslavovali. Vyvalili niekoľko sudov s vínom a popíjali. Táto situácia nenechala nespokojných partizánov nečinnými a komisár Šagát inicioval nočný prepad. Bol vytvorený 80 členný oddiel rozdelený do troch prepadových skupín. Následný prepad stál okupantov diesiatky mrtvych a ranených, dva poškodené útočné samohybné delá a zapálené jedno auto s benzínom. Partizáni ukoristili dva ťažké guľomety, dva trény s muníciou a 7 sudov s vínom, ktoré partízáni vyvalili až na Šibeničný vrch. Keď na druhý deň Nemci zaútočili proti pozíciám povstalcov na vrchu a boli odrazení, partizáni za nimi zo svahu prázdne sudy.

Boje v okolí Svätého Kríža nad Hronom však pokračovali a v popoludňajších hodinách pomohli partizáni z brigády kpt. Nálepku pomohli dočasne vyriešil kritickú situáciu severne od Šibeničného vrchu, keď útokom prinútili okupantov zo Schillu k obrane a zastavili ich postup na Starú Kremničku. Počas tohto boja ukoristili 4 nemecké mínomety a zachránili povstalecké delá a mínomety.

Boje pri Jalnej

Do ďalšieho boja boli Sečánskeho partizáni opäť nasadení až 8. októbra 1944. Nový veliteľ 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku generál Rudolf Viest vydal rozkaz všetkým častiam 2. Česko-slovenskej paradesantnej brigády na povstaleckom území,aby spoločne s príslušníkmi III. taktickej skupiny a partizánskou brigádou kpt. Nálepku urýchlene vytlačili nepriateľa z priestoru Trnavá Hora – Jalná.

Útok sa mal začať 8. októbra o 8.00 hod. Do chystanej operácie vyčlenil štáb brigády oddiely Georgijevského a Forosta. Partizáni mali postupovať na pravom krídle útočiacej zostavy po trase Železná Brezica - Burcov - Kľačany (dnes časť Trnavej Hory) - Pitelová s úlohou zabezpečiť údolie potoka Ihráč zo severu a rušiť prísuny jednotiek od Svätého Kríža nad Hronom. Prvý sled partizánov sa z Kováčovej do východieho miesta vydal 7. okóbra o 23.00 hod.Išli s nimi aj Sečánsky a Šagát. Druhý sled za účasti Kubíka a Forosta sa vydal na cestu v skorých ranných hodinách 8. októbra

Útok sa začal 8. októbra o 9,00 hod. Sečanského brigáda spoločne s častiami 2. Česko-slovenskej samostatnej paradesantnej brigády a práporom Topľa z III: Taktickej skupiny začali postup. V priebehu 8. októbra sa partizánom podarilo úspešne prejsť do tyla nepriateľa a obsadila dolinu s komumikáciou z Kremnice cez Ihráč do Jalnej v blízkosti Kľačianskeho (Kamenného) mlyna. 8. októbra sa vôbec nebojovalo. V noci na 9. októbra päťčlenná prieskumná hliadka na razila na nemeckú hliadku, ktorá ustúpila. Ráno potom tá istá narazila na štyroch nemeckých vojakov a spustila na nich paľbu. Dvoch zasiahli a ďalším dvom sa podarilo ujsť. Streľba upozornila ďalších Nemcov, ktorí spustili na partizánov paľbu a dvoch z nich ranili. Partizánom sa podarilo ustúpiť aj s ranenými.

V priebehu 9. októbra sa dolinou smerom k Jalnej presúvali dve nemecké nákladné automobily a jeden osobný automobil. Jedno auto partizáni zničili a zlikvidovali 10 nemeckých vojakov, Akciu sa nepodarilo dokončiť nakoľko sa blížili ďalšie vozidlá..

Dňa 10. októbra sa pozícia partizánov zhoršila. Svojou aktivitou upútali pozornosť Nemcov, ktorí obsadili náprotivné kopce a paľbou z guľometov a mínometov ohrozovali postavenia partizánov, s cieľom vytlačiť ich z doliny. Pri náhlom mínometnom útoku bola na odkrytom teréne ťažko zranená ošetrovateľka Mariena Peter Kubík, ktorí v tom čase pôsobol ako zástupca veliteľa oddielu Georgijevského, jej bežal na pomoc. Vo chvíli, keď sa naď ňou sklonil, mu ďalšia mína odtrhla časť hlavy, Oboch padlých chceli miestni občania druhý deň pochovať na cintoríne v Kľačanoch, no tesne pred začiatkom pohrebu sa cintorín stal teržom nemeckého mínometného útoku. Smútočný akt prerušili a dokončili až o 2. hodine v noci,

Keďže komunikácia bola pod účinným dostrelom nepriateľa, nedarilo sa partizánom útočiť na cestu a nedarilo sa im ani eliminovať nemecké mínomety, nakoľko tie po vystrelení okamžite menili postavenie. V tom čase začalo pršať a partizáni nemali dostatok proviantu, len to, čo si prinesli. Z tohto dôvodu padlo kontroverzné rozhodnutie veliteľa brigády o opustení Kľačianskej doliny, čím odkryli pravé krídlo skupiny Vrzala 2. paradesantnej brigády. Počas troch dní bojov zlikvidovali malé množstvo vojakov, dva guľomety a jeden automobil. Straty na strane partizánov: sedem mŕtvych a sedem ranených. Okrem Petra Kubíka zahynul aj Július Jamriška. Medzi ramenými boli aj komisár oddielu Štefan Pitoniak, partizáni Pavol Horban a Eugen Deutsch. Na základe situácie po odchode partizánov 12. októbra náčelník štábu 1. čs. armády mjr. Július Nosko vydal nariadenie adresované HŠPO, v ktorom poukázal na postup brigády kpt. Jána Nálepku ako na negatívny príklad spolupráce partizánov s vojakmi a nariadil, že partizánski velitelia musia hlásit' odchod z frontu veliteľovi taktickej skupiny alebo úseku.

„	Výťah z creedogramu č. 79 zo dňa 12. 10. 1944 došlého od veliteľstva Gerlach dávam v plnom znení na vedomie: „Naše severné krídlo v priestore Jastrabský mlyn je otvorené, nakoľko partizánska skupina Sečanský podľa hlásenia Volgy stiahla sa do Kováčovej. Sečanský údajne dostal rozkaz na stiahnutie od Hlavného partizánskeho štábu v B. Bystrici. Po svojom odchode o stiahnutí svojich jednotiek vyrozumel iba veliteľa čaty, s ktorým bol vo sväze. Stiahnutím jeho jednotiek bez ohlásenia vznikla medzera, ktorá mohla byť vyplnená až neskoro po odchode jeho jednotiek.“	“
– Časť nariadenia mjr. Noska adresovaného HŠPO

Záverečné boje v povstaní

Dňa 18. októbra došlo k opätovnému rozvinutiu bojovej činnosti brigády. Prológom sa stal nálet 11 nemeckých lietadiel na letisko Tri Duby a Kováčovú, ktorý avizoval začiatok nemeckého generálneho útoku. Stalo sa tak práve v čase, keď mal Sečánsky ku brigáda preslov. Partizáni sa síce rozpŕchli, no aj napriek tomu si nálet vyžiadal niekoľko mŕvych a ranených. Po prvotnom šoku sa partizáni spamätali a paľbu opätovali. Jedno lietadlo bolo zostrelené asi paľbou z Troch Dubov. Pilot vyskočil no nepodarilo sa o chytiť.

V noci z 18. na 19. októbra mala brigáda zaujať obranu pri lese pred Krupinou a v prípade silného tlaku Nemcov mala viesť ústupový boj v smere Pliešovce - Vígľaš. Rozkaz mali vyplniť tri oddiely, ktoré sa po presune do priestoru pri Babinej, kde sa hneď po príchode v skorých ranných hodinách v nepriaznivom počasí dostali do stretu s nepriateľom, ktorý sa v tom čase tiež dal do pohybu tiež Jeden z oddielov sa v zmätku a neznámom lese takmer rozpadol a väčšina partizánov sa napokon sústredila v Dobrej Nive. Vážne následky mal nečakaný stret s nepriteľom pre časť štábu brigády. Náčelník štábu kpt. Grošev chcel spresniť pozície nepriateľa a jeho auto nevedomky prešlo cez líniu frontu a keď sa nachádzali asi 1 km južne od Babinej boli napadnutí nepriateľom. V nerovnom boji proti presile zahynul Grošev, niekoľko príeskumíkov a partizánov. Štastie mal ťažko ranený Boris Dojnikov. Nemci ho považovali za mŕtveho. Jemu sa napokon podarili ukryť v miestnej usadlosti Jej obyvateľka ho ukrytého na voze dopravila k vojakom 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády, ktorí ho odviezli do nemocnice a Dojnikov bol napokon letecky odtransportovaný do ZSSR.

Dňa 20. októbra sa povstaleckým silám podaroio zastaviť postup bojovej skupiny Schill a obrana sa stabilizovala na čiare Dobrá Niva - Sása - Pliešovce. V ten istý deň sa na front vrátili všetky tri Sečánskeho oddiely a približne o 16.00 zaujali obranu nad Dobrou Nivou v priestore Neresníckej doliny a Kňazovovho potoka. Na základe predchádzajúcich skúseností sa partizáni Sečánskeho brigády dobre zakopali a v dňoch 21. - 22. októbra odrazili tri nemecké útoky. V podvečer prišiel zo štábu brigády rozkaz o stiahnutí sa do Očovej. Z frontu sa napokon stiahli len dva oddiely, tretí zostal na mieste v blízkom Podzámočku a vykonával priezvednú činnosť. V Očovej už nikto zo štábu nebol a tak sa oddiely stiahli do Hájnikov a odtiaľ napokon do Badína. Tretí oddiel pod velením por. Kuznecova sa v noci z 23. - 24. októbra prebil na povstalecké územie v priestore Zvolenskej Slatiny no so svojou brigádou sa už nepojil. Časť oddielu sa stala súčasťou strážnej jednotky Hlavného štábu partizánsky oddielov o por.Kuznecov jej veliteľom. Dňa 19. februára 1945 sa jednotka spolu s ostatnými zo štábu spojila s Červenou armádou.

Štáb brigády kpt. Nálepku v Kováčovej bol zrušený. Všetky dôležité písomnosti boli spálené a brigáda s výnimkou oddielu Kuznecova sa 25. októbra postupne sústredila v Badíne. Skorým stiahnutím z frontu sa zabránilo zničeniu jednotiek brigády a vytvorili sa podmienky na plynulý prechod brigády na partizánsky spôsob boja. Brigáda sa nachádzala v tom období v oveľa priaznivejších podmienkach ako iné partizánske jednotky. Mala zásoby a nebola v kontakte s nepriateľom.

Po potlačení povstania

V priebehu októbra obdržali partizánske skupiny z Hlavného štábu partizánskych oddielov (HŠPO) inštrukcie o príprave oddielov na odchod do hôr v prípade rozbitia povstaleckej armády. Ani Sečánskeho brigáda nebola výnimkou. Príprava spočívala vo vytváraní zimných základní, do ktorých sa mali sústrediť potraviny, zásoby ošatenia, zbraní a munície a výbušnín. Každá brigáda mala vyčleniť zásobovaciu jednotku a intendančná služba HŠPO im potom prideľovala jednotlivé položky.

Brigáda kpt. Nálepku dostala pridelený zásobovací priestor v Kremníckých vrchov západne od obce Badín. Dňa 10. októbra obdržala 1500 kg zimnej bryndze, 16. oktobra 16 790 kg zemiankov. Sečánsky však nebudoval zemľanky v horách, ako si to predstavovali v HŠPO, ale vytvoril sklad, a to v dome na konci obce Badín neďaleko lesa . Jeho partizáni tu sústredili dostatok zbraní, munície, proviantu, cigariet, teplého oblečenia a stanov,

Okrem proviantu, výstroja a zbraní sa HŠPO snažil zabezpečiť pre brigády aj finančnú hotovosť. Počas bojov v povstaní boli partizáni zásobovaní finančne len v obmedzenej forme, nakoľko boli zásobovaní z armádnych skladov, Sečánskeho brigáde vyplatil partizánsky referát pri veliteľstve 1. česko-slovenskej armády na Slovensku (neskôr HŠPO) 651 630,60 ks. Po ústupe do hôr sa však partizáni mali starať sami o seba. Preto bolo brigáde kpt. Nálepku medzi 21. - 23. októbrom vyplatených 2,5 mil. korún.

Po sústredení brigády v Badíne 25. októbra obdržal štáb brígády od Hlavného štábu partizánskych oddielov rozkazy o prechode na partizánsky spôsob boja. V prvom období po páde Zvolena sa brigáda mala presunúť do Kremnických vrchov a odtiaľ mala operovať v priestore Kremnica - Banská Bystrica - Zvolen so zameraním sa na komunikácie Banská Bystrica - Zvolen a Svätý kríž nad Hronom - Zvolen. Po postupe Červenej armády do priestoru Lučenec - Šahy sa mala brigáda presunúť na Moravu severovýchodne od Brna.

Pri nástupe jednotky v Badíne komisár Šagát v preslove k partizánom načrtol situáciu, v akej sa povstanie nachádza a vysvetlil úlohy, ktoré stáli pred jednotkou. Súčasne vyzval partizánov, aby sami zvážili, či budú pokračovať ďalej, alebo budú pôsobiť v partizánskych oddieloch v blízkosti svojich domovov. Ti, čo sa už necítili fyzicky spôsobili, aby prekonali strasti života v horách, sa mohli od jednotky odlúčiť a vrátiť sa domov..Ďalej pokračovali len tí, ktorí boli odhodlaní viesť boj proti fašizmu až dokonca, partizáni zo zahraničia a tí z odľahlejších kútov Slovenska.

Početný stav jednotky poklesol na 310 osôb. V jednotka si ponechala všetky samopaly a guľomety. Partizánom, ktorí už ďalej s jednokou nepokračovali, zostali len pušky. V tom čase mala brigáda ešte päť áut a osem koní. Dopoludnia 25. októbra naložili materiál na automobili napoludnia sa brigáda vydala na pochod smerom na západ. Asi 4 km za Badínom boli partizánom rozdané zásoby streliva a proviantu, čo uniesol. Každý partizán dostal asi 600 kusov streliva. V popoludňajších hodinách sa jednotka vydala na ďalší pochod.

Na druhý deň po odchode brigády kpt. Nápleku z Badína, ho obsadili okupačné jednotky. V Badíne dokonca ubytovali svojich vojakov,

Podľa pôvodných inštrukcií mala brigáda operovať z Kremnických vrchov. Štáb brigády však rozhodol, že sa jednotka presunie do pohoria Vtáčnik. Presun sa uskutočníl v dvoch sledoch. Najskôr šiel oddiel Georgievského, ktorý vysielal prieskumné hliadky. V druhom slede šiel štáb brigády a oddiely Ponomarenka a Forosta.  Počas náročného presunu začalo pršať, čo podmienky sťažilo a znehodnotilo časť zásob.

Počas neho došlo aj k nebezpečnej situácii, keď prišli k horárni, no horára nebolo. Podľa nájdených nemeckých kníh pochopili dôvod. Partizáni rozostavili hliadky zabili brava, najedli sa, ale v horárni neprenocovali . V horárni nechali zapálené sviečky a asi 15 min. po svojom odchode horáreň obkľúčili okupačné jednotky a partizáni z troch strán počuli guľometnú paľbu.

Ešte 29. októbra sa brigáda nachádzala v priestore Svätého Kríža nad Hronom, no už 1. novembra vošli do dediny Prochot ležiacej v pohorí Vtáčnik . Počas presunu nezabudlo velenie na vypĺňanie litery rozkazu HŠPO. V noci z 31. októbra na 1. novembra vyslali oddiely Georgievského a Ponomarenka diverzné skupiny na cestu Kremnica - Svätý Kríž nad Hronom. Skupina oddielu Georgievského pod velením komisára Jána Jakaba pripravila pri Starej Kremničke pascu. Počas prepadu kolóny zničili jedno osobné a dve terénne vozidlá a zlikvidovali asi 20 okupantov. Poškodili aj jednu 152 mm húfnicu. Skupina oddielu Ponomarenka v tú istú noc rozbila dve nákladné vozidlá a zlikvidovala 7 nemeckých vojakov,

V pohorí Vtáčnik

V pohorí Vráčnik našla brigáda optimálne podmienky k rozvinutiu činnosti. Miestne obyvateľstvo podhorských obcí, ktoré ešte nebolo zastrašené represiami okupantov, bolo k partizánom priaznivo naklonené.

Z Vtáčnika boli partizáni schopní kontrolovať priemyselnú oblasť Novák so skladmi v Zemianskych Kostoľanoch, cestu Prievidza - Svätý Kríž na Hronom, s oblasťou baní pri Handlovej a cestu zo Žarnovice do Svätého Kríža na Hronom.

Vážnu hrozbu pre partizánske skupiny predstavovala miestna početná komunita etnických Nemcov najmä v okolí Handlovej, Jánovej Lehoty, Novej Lehoty a na juhu pohoria v oblastiach Veľké Pole a Píla. Na pohorie Vtáčnik za chvíľu zamerali svoju pozornosť nemecké bezpečnostné služby SD a SIPO za účasti Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG).

V novembri 1944 predstavovala brigáda kpt. Nálepku najväčšiu partizánsku jednotku operujúci v pohorí Vtáčnik. Okrem nej tu už dlhšie pôsobil oddiel Vtáčnik, neskôr premenovaný na Hornonitriansku partizánsku brigádu vedenú Františkom Hagarom. Jej vedenie pomohlo Sečánskeho štábu sa zorientovať v novom prostredí. V priebehu novembra sa vo Vtáčniku trvale usadil aj oddiel Vorošilov v počte asi 60 mužov.

Po príchode do nového pôsobiska usúdilo velenie brigády, že bude lepšie ak sa celá brigáda nebude koncentrovaná na jednom mieste. Oddiel Ponomarenka, s ktorým zostal aj štáb, sa presunul na nitriansku stranu Vtáčnika, kde sa ubytoval v troch domoch asi 1km nad obcou Podhradie. Oddiel Georgievského sa presunul do priestoru Krivá Skala, kde sa ubytoval v bunkroch. Oddiel Forosta a brigádna rozviedka zostali v Prochote. Kpt. Forost odišiel na štáb brigády a novým veliteľom oddielu sa stal npor. Nikolaj Andrejevič Savenko.

Brigáda už nebola podriadená HŠPO, ale zostávala v operatívnej podriadenosti Štábu partizánskeho hnutia pri Vojenskej rade I. ukrajinského frontu. Podľa súhrnej správy ÚŠPH zabila Sečánskeho brigáda 52 nepriateľských vojakov a dôstojníkov, zničila 8 áut, 1 motocykel a 1 delo. Najväčší počet diverzií uskutočnil oddiel Ponomarenka. Úspešnou bola aj akcia vykonaná v spolupráci Hornonitrianskou partizánskou brigádou. Partizáni v noci obsadili Nováky a podarilo sa im získať veľké množstvo obuvy, nespracovanej kože, ponožiek a kožuchov. Zabitie jedného nemeckého vojaka sa takmer skončilo tragicky. Nemci zhromaždili 30 mladých mužov, no nakoniec po príhovore miestneho farára od represeie upustili. Správa o ničnej partizánskej akcii v Novákoch dorazila aý do Prahy ku ríšskemu štátnemu ministrovi v Protektoráte Čechy a Morava.Karlovi Hermannovi Frankovi.

Aj oddiel Georgievského rozvinul aktívnu činnosť. Dňa 8. novembra uskutočnila 11 členná skupina vedená náčelníkom štábu Jozefom Ormandym diverznú akciu, ktorá sa však skončila fiaskom. Pascu partizáni nastražili na nevhodnom mieste a nezabezpečili ústupovú cestu. Do tábora sa tak nevrátilo päť bojovníkov a ďalší traja boli ranení. Ďalší prepad, ktorý sa odohral približnne okolo 13. novembra, sa skončil bez strát. Veliteľ prepadovej skupiny Jozef Považský sa poučil prípadom Ormandyho a prepad vykonal na výhodnom mieste.

Dňa 9. novembra 1944 vykonal diverznú akciu aj oddiel Savenka. Na komunikácii Žarnovica - Bzenica jeho príslušníci úplne zničili oddiel nemeckých vojakov a ukoristili ich výzbroj.

V druhej dekáde novembra poškodzovali partizáni elektrické vedenie, ktoré zásobovalo Nováky, čím narúšalo výrobu v miestnej továrni. Na začiatku novembra Sečánskeho partizáni vyhodili do vzduchu stožiar vysokého napätia, ktorý zásoboval Handlovú a vyradili tak z prevádzky Handlovské uhoľné bane.

Dňa 27. novembra sa pri Prochoti objavil 50 členný oddiel Thälman tvorený nemeckími antifašistami z oblasti Medzeva. Patril pod brigádu Stalin a do Prochote sa stiahlo po ťažkých bojoch pri Jankovom vŕšku. Po rokovaniach s komisárom Šagátom napokon oddiel v Prochote zostal.

Koncom novembra 1944 obrdžala brigáda rozkaz o prechode na Moravu. Opäť došlo k rozkolu a na Moravu sa veliteť začal presúva, len približne so 120 partizánmi. Tento oddiel bolo však dvakrát krátko po sebe prepadnutý, pričom došlo k jeho zdecimovaniu. Jeho zbytok sa vrátil späť do pohoria Vtáčnik, kde sa spojili s oddielom Savenka a komisárom Šagátom. Dňa 6 januára 1945 sa ku svojej jednotke vrátil aj veliteľ Sečánsky.

Od decembra 1944 už operačná činnosť brigády Nálepka v pohorí Vtáčnik sa odohrávala v úplne iných podmienkach, ako mesiac predtým. Nemecké okupačné jednotky sa na oblasť zamerali a vyvíjali na partizánske jednotky a miestne obyvateľstvo sústredený tlak.

No rozrástlo sa aj partizánske hnutie v oblasti. Okrem Sečánskeho brigády do oblasti v priebehu decembra sústredil aj väčšinu svojich síl aj zväzok Jána Žižku (vel. Teodor Pola), Na Vtáčnik sa dočasne presunuli aj niektoré oddiely partizánskej brigády Boženko. Partizánska oblasť v pohorí zahŕňala najmä Kľakovskú a Prochotskú dolinu, pričom obce Kľak a Prochot sa úplne primkli k partizánom, ktoré ich mali pod kontrolou.

Nemecké protipartizánské akcie

Po zatlačení Povstania do hôr sa nemecké okupačné orgány postupne zamerali na pacifikovanie odporu v jednotlivých horských masívoch. V priebehu novembra 1944 sa nemecké protipartizánske akcie zameriavali predovšetkým na Nízke Tatry a Veľkú Fatru a v druhej polovici novembra aj na Strážovské vrchy. Pohorie Vtáčnik zatiaľ zostávalo mimo pozornosti nemeckého velenia. Situácia sa zmenila na konci novembra.

Dňa 28. novembra sa uskutočnila porada štábov brigády kpt. Nálepku, Hornonitrianskej brigády a oddielu Zarubežnyj, na ktorom bola dohodnutá koordinácia partizánskych skupín. No niekoľko hodín po jej skončení už došlo k boju s Nemcami, ktorí spustili protipartizánsku akciu v pohorí Vtáčnik. Nezávisle od seba sa v boji ocitli všetky oddiely Sečánskeho brigády.

Dňa 28. novembra 1944 približne o 11.00 hod napadli dve nemecké roty obec Prochot. V obci sa práve nachádzal komisár Šagát a časť štábnej roty. Došlo k ústupovému boju, počas ktorého bolo niekoľko partizánov zranených. Okupačné jednotky postupovali v rojniciach hore Prochotskou dolinou.

Ľavé krídlo nemeckej rojnice narazilo na partizánov z oddielu Thälman, ktorý držal obranu Na svahu Cimpiarku. Obrancovia útočníkov odrazili a prešli do protiútoku a prinútili Nemcov k ústupu. Po útoku oddielu Savenka sa ich ústup zmenil na útek.

Horšie pre partzánov dopadla nemecká obkľučovacia operácia v severnej časti Vtáčnika, kde bola na nemeckej strane nasadená aj špeciálna protipartizánska jednotka Abwehrgruppe 218 známa aj pod menom Edelweiss. Pri akcii využili mladého partizána, ktorého zajali a zrejme pod vyhrážkami prinútili k spolupráci. Protipartizánska skupina nenašla štáb brigády kpt. Nálepku no narazila na partizánov oddielov Vtáčnik a Zarubenyj. Partizáni strážneho oddielu Vtáčnik sa nenechali oklamať ruštinou, došlo k boju, pri ktorom padol jeden partizán a dvaja boli ranení. Padli aj traja partizáni oddielu Zarubežnyj.

Nemecký útok na oddiel Vtáčnik v priestore Podhradia zaregistroval prieskum brigády kpt. Nálepku. Sečánsky na pomoc vyslal oddiel Ponomarenka, ktorý svojím mínometom ostreľoval nemecké pozície. Po odrazení nemeckého útoku partizáni pozbierali svojich padlých no pri ich pochovávaní sa dopustili hazardu, keď si neodpustili čestnú salvu na uctenie pamitky padlých.

Počas protipartizánskej akcie a počas razií padlo do zajatia Edelweissu niekoľko partizánov z brigády kpt. Nálepku a oddielu Vtáčnik, ktorí pri zatýkaní zväčša naleteli na lesť, keď sa rusky hovoriaci nepriatelia vydávali tiež za partizánov.

V polovici decembra 1944 prišla do obce Prochot nemecká jednotka. Partizáni sa stiahli za obec a zaujali obranu. K boju napokon nedošlo a Nemci zajali akurát vládneho splnomocnenca v obci, ktorého po vypočúvaní prepustila. Ten sa vrátil do obce a o všetkom poinformoval partizánov. Ukázalo sa, že Nemci majú fotografie veliteľa brigády brigády kpt. Jána Nálepku a jeho komisára.

Po tejto skúsenosti prepadli partizáni uspokojenu. Domievali sa, že Nemci v Prochoti sa k žiadnej akcii v obci neodvážia. Šlo však o mylný predpoklad. Velenie protipartizánskej jednotky Edelweiss vyčkávalo a zbieralo potrebné spravodajské informácie o sile partizánov v pohorí. V obci sa objavili štytia muži. Jeden z nich Milan Vričan, niekdajší člen brigády kpt. Jána Nálepkupresvedčil spolubojovníkov, že on a ďalší traja, ktorí s ním prišli, utiekli zo zajatia. Pobudli medzi partizánmi desať dní a dokonca ich aj fotili a jedného dňa zmizli, na čo sa okamžite prišlo.

Bolo podozrivé, že v tom istom období v Prochoti navštívil svojho otca Ľudovíť Bariak, úradník Generálneho sekretariátu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Do Prochote sa vrátil 21. januára 1945 spoločne s nemeckou trestnou výpravou.

Prvý nemecký úder prišiel v noci z 3. na 4. januára 1945 a bol vedený proti obci Prochot. Útok jednotky Edelweiss bol vedený z dvoch smerov, od Handlovej a od Hornej Ždane. Cez les postupujúci príslušníci Heimatschutzu sa síce dostali do prestrelky s partizánmi od Jána Žizku, no ani to útok nezmarilo. Rusky hovoriaci príslušníci Edelweissu šli priamo do dediny a hlasno sa bavili. To oklamalo strážneho, ktorý ich pokladal za sovietskych partizánov. Partizáni z oddielov Savenka a Thälman, ktorí spali po domoch, boli natoľko prekvapení, že sa nedokázali účinne brániť no mnohým sa podarilo z obce dostať. Oddiel Savenka mal 5 mŕtvych a dvoch ranených. Do zajatia padol komisár oddielu Bogdan a ďalší partizán. Edelweiss zajal aj ošetrovteľku Margitu Dubéciovú. Oddiel Thälmann mal väčšie straty. mal 4 mŕtvych a niekoľko ďalších partizánov vrátane dvoch žien padlo do zajatia. Slovenskí príslušníci Edelweissu označili partizánov, ktorí sa pokúšali vydávať sa za obyvateľov. Udali aj obyvateľov, ktorí partizánom pomáhali. Z obce bolo odvlečených celkovo 45 mužov, ktorí nestihli ujsť. Príslušníci Heimatschutzu obec vyrabovali.

Vyrabovanie obce znamenalo pre partizánov citeľnú ranu, nakoľko znemožnilo ich zásobovanie z domácich zdrojov. Narušil sa aj vzťah prochotských žien voči partizánom, nakoľko ich začali obviňovať z nešťastia,

Bola to predzvesť udalosti, ktorá sa stala najväčším masakrom na území Slovenska počas 2. svetovej vojny - masakra v obciach Kľak a Ostrý Grúň.

Tragédia v Kľakovskej doline partizánov z brigády kpt. Nálepku silno poznačila. Objavili sa pocity viny aj snaha hľadať vinníka vo vlastných radoch. Veliteľ oddielu npor. Ponomarenko bol obvinený, že nezaujal obranu a zbavený velenia. Potom sa na istý čas stratil a nikto nevedel, kde sa zdržiava.

Nemecká protipartizánska akcia zasadila partizánskemu hnutiu v pohorí Vtáčnik tvrdú ranu. Aj keď partizánske skupiny neboli zničené, partizáni prišli o podporu obyvateľov, pričom došlo k vyhroteniu ich vzťahov s obyvateľmi vypálených obcí. O ďalších útočných aktivitách nemohlo byť reči a na programe sa stal len boj o holé prežitie. Zásobovanie skupín proviantom sa sťažilo. Pod vplyvom okolností prešiel zbytok brigády do pasivity a už len čakal na príchod frontu a Červenej armády.

V poslednej dekáde marca 1945 sa zhoršil zdravotný stav partizánov brigády. ktorej stav poklesol na 30-40 osôb. Bývali v chate Škurátka a pri minimálnych zásobách streliva už čakali na príchod frontu.

Dňa 25. marca 1945 spustili jednotky Červenej armády rozsiahlu Bratislavsko-brnenskú operáciu, ktorá priniesla oslobodenie aj partizánom Michala Sečánskeho. Dňa 30. marca prišla z Kľaku civilná spojka, ktorá ich informovala, že do obce vstúpili rumunskí vojaci. Michal Sečánsky vydal posledný rozkaz. Partizáni sa mali okúpať a pripraviť sa na zostup z hôr. Stalo sa tak 1. apríla. medzitým sa front posunul a Sečánskeho partizáni sa s Nemcami už nestretli.

Dňa 12. apríla 1945 bola brígáda rozkazom Štábu partizánskeho hnutia pri Vojenskej rade 4. Ukrajinského frontu rozpustená v oblasti Banskej Belej. Michal Sečánsky napočítal 380 osôb. Boli medzi nimi aj zbehovia z nemeckej a maďarskej armády a ďalšie osoby, ktoré sa k jednotke v posledných týždňoch a dňoch pred príchodom frontu.

Nasledujúcich desať dní partizáni oddychovali v Sklených Tepliciach, Následne bola časť z nich odoslaná do Krakova, kde sa prichystali na zoskok do oblastí Čiech a Moravy. Ďalší vstúpili do 1. Česko-slovenského armádneho zboru, ďalší boli preradení k bezpečnostným jednotkám a niektorí prepustení domov. Záverečnú bodku za činnosťou partizánskej brigády urobili Sečánsky, Šagát a Borodulin, keď pre potreby nadriadeného štábu vypracovali záverečnú správu.

Neúspešný prechod na Moravu

Koncom novembra 1944 obdržal Sečanského štáb nový rozkaz. Brigáda sa mala presunúť na Moravu. Veliteľ Sečánský hodlal rozkaz vykonať, no komisár Šagát, ktorý uprednostňoval spojenie s Červenou armádou približujúcou sa od Levíc, bol proti. Vyvorcholilo tak narastajúce napätie medzi oboma mužmi, ktoré spôsoboval aj pokračujúci vzťah Sečánskeho s ukrajinskou emigrantkou Dubininovou. Vzájomný konflikt Sečánskeho a Šagáta vyústil aj do odtrhnutia sa skupiny npor. Georgievského, ktorý 30. novembra 1944 odišiel so 14 ľuďmi do priestoru Banskej Bystrice.

Po rozkole v brigáde, keď v Prochote zostal oddiel Savenka s komisárom Šagátom a por. Astachovom sa na Moravu začal presúvať len zbytok brigády o sile max 120 partizánov. Pred možnými protipartizánskymi akciami sa zvyšok brigády stiahol na niekoľko dní k obci Kľak. Následne sa začal postup na Moravu. Postupovali zasneženými lesmi smerom na Baťovany, podvečer 5. decembra obišli Veľké Uherce, prešli cez obec Kolačno a dorazili do osady Ondrášová, kde sa načas utáborili. Bolo Mikuláša.

Hned druhý deň ráno o 5.30 hod.boli partizáni prepadnutí nemeckou protipartizánskou jednotkou zloženou z rusky hovoriacich vojakov oblečených do nemeckých uniforiem. Partizáni sa domnivali, že boli vypátraní po zrade, lebo útočníci šli naisto. Prepad sa uskutočnil v oblasti, ktorú kontroloval Heimatschutzu z nedalekého Veľkého Poľa a Píly, takže partizánska skupina mohla byť spozorovaná.

Útočníci prišli zo smerov, z ktorých ich nečakali. Prvý ich zaregistroval strážny pred domom miestneho občana Michala Kráľa, v ktorom spal štáb brigády: Sečánsky, Borodulin a Kopylovová. Jeho paľba zobudila ostatných partizánov a súčasne prezradila útočníkov, čo však bolo skôr ako čakali, nakoľko ďalšia skupina útočníkov sa ešte len postupovala z druhej strany, čím nedošlo k úplnému obkľúčeniu partizánskej brigády, čo zvýšilo šance partizánov. A zatiaľ čo strážni odrážali útok, ostatní partizáni mali čas sa rýchlo obliesť a utekať k lesu vzdialenému 150 metrov a to aj napriek nastalému zmätku. V chaotickej situácii sa o niešo slabšiemu protivníkovi podarilo spôsobiť partizánom nemalé straty. Najväžnejšou stratou bolo zranenie sovietskeho dôstojníka staršieho radistu npor. Zachara Jemeljanovičova Fominova, ktorý bez lekárskej pomoci do večera zomrel. Do zajatia padol Matúš Kubík, ktorý spal s Fominovom v jednom dome. Kubík neskôr spomínal, že ho zajala skupina, ktorá sa ho nesnažila zabiť.

Po prepade sa zbytok brigády v počte 37 zhromaždil v lese nad Ondrášovou. Keď streľba utíchla a rozvidnelo sa, vyslal Sečánsky do osady prieskum. Ten zistil, že nepríteľ odtiahol. Našťastie sa podarilo nájsť vak s peniazmi brigády 200 000Ks a do rúk nepriateľa nepadol ani menný zoznam členov brigády. Radistka Kopylovová našla aj šifrovací kľúč, ktorý stihol Fominov zahrabať. Partizáni sa vrátili späť do osady a mohli dokončiť obliekanie.

No už asi o hodinu, tesne predtým, ako sa partizáni chystali Ondrášovú opustiť sa mínometnou paľbou začal druhý nemeckých prepad, tentoraz vedený zo smeru lesa, kde sa predtým partizáni ukrývali. Preto bolo potrebné unikať opačným smerom, do osady, Šťastie mala radistka Kopylovová. Keď bežala s Fominovou rádiostanicou na chrbte zasiahla ju strela a zrazila ju k zemi. Našťastie sa nestalo nič, ani jej a ani rádiostanici. Partizánom sa podarilo ujsť, no ranení padli do zajatia a boli odvezení preč. Miestneho občana Michala Kráľa, u ktorého spal štáb brigády, takmer zastrelil príslušník SS no zachránili ho dvaja rusky hovoriaci útočníci, ktorých predtým pohostil. Útočníci v osade rabovali a vyšetrovali troch jej obyvateľov, no zo sebou odvliekli len zajatých partizánov.

Dva náhle prepady brigádu zdecimovali. Prišla o veľkú časť ľudí, vojenského materiálu a munície. Za takýchto okolností bol presun na Moravu nemožný. Zbytok skupiny pod velením Borodulina sa vydal na spiatočnú cestu. Podvečer 6. decembra sa opäť dostali do kontaktu s nepriateľom. Veliteľ Sečánsky s dvoma samopalníkmi sa vydal na obhliadku obory. Trojica sa však dostala do prestrelky, pri ktorej bol Sečánsky ranený do pleca a ďalší partizán bol zabitý. Rozviedla, ktorú na miesto incidentu vyslal Borodulin však Sečánskeho nenašla. Skupina sa vrátila do Prochota, kde sa spojila s oddielom Savenka. Veleia nad oslabenou brigádu sa načas ujal komisár Šagát.

Snaha získať informácie, čo sa stalo so Sečánskym, neprinášala výsledky. Rádiogramom z 13. decembra oznamovali, že brigáda je rozbitá, Fominov zabitý a Sečánsky stratený, Až 27. decembra prišla na štáb brigády spojka od Hornonitrianskej partizánskej skupiny s prvotnou informáciou. Ešte v ten istý deň odvysielal Lýdia Kopylovová ďalšim telegramom správu, že sa Sečánsky našiel. Bol ranený do ruky a nachádzal sa na liečení vo Veľkej Lehote. Sečánsky sa k svojej jednotke vrátil 6. januára 1945.

Skupiny odlúčené od brigády

• Skupina Jozefa Pukana. Od hlavnej časti brigády sa odlúčila 25. októbra, keď odišla smerom na Brezno. Dňa 11. novembra ju nemecké okupačné jednotky pod Ďumbierom napadli a zlikvidovali.
• Skupina Antona Dužiho. 15-20 členná skupina zložená z Ružomberčanov odišla 25. októbra smerom k rodnému kraju. Prešla cez Prašivú a usadila pod horou Salatín.Po krátkom čase sa včlenila do oddielu Vpred (veliteľ M. P. Osipov - Morskoj). V tejto pozícii zostala až do spojenia s Červenou armádou.
• Skupina Jána Tomu. Asi 60 členná skupina rodákov z Liptova odišla od hlavnej časti 25. októbra. Usadila sa v Dechtárke v Hluchej doline, kde bola v kontakte s oddielom Kirov,
• Skupina Jozefa Mičudíka a Pavla Mesiarika. Asi 13 členná skupina vyslaná do oblasti Zlarých Moraviec. Stala sa jadrom internacionálneho oddielu Nitrianskej partizánskej brigády.
• Oddiel Georgijevského - vznikol a pôsobil v priestore Kremnických vchov, kam sa presunula skupiny 14 ľudí pod velením npor. Georgijevského, ktorá sa 30. novembra 1944 odtrhla od brigády kpt. Nálepku.
• Oddiel Savenka - po rozkole v brigáde na konci novembra 1944 zostal v Prochote, zatiaľ čo zbytok brigády sa začal presúvať na Moravu. S oddielom zostal aj komisár Šagát. Ku spojeniu oddielu s hlavnou časťou brigády došlo po neúspešnom prechode na Moravu.

Kontroverzie

Brigáda sa priamo podieĺala na povstaleckých excesoch a zločinoch. V odbornej literatúre a v spomienkach niektorých priamych účastníkov udalostí povstania je možné nájsť i ďalšie kritické poznámky na adresu partizánov brigády kpt. Jána Nálepku, ale aj rozporuplné infomácie vytvárajúce negatívny obraz o brigáde.

Už počas obsadzovania Ružomberka 28. septembra bolo partizánmi popravených pri Bielom Potoku 100 – 120 Nemcov zajatých predchádzajúci deň v Ružomberku.

„	Nemci nechali na bojisku 27 mŕtvych, medzi nimi dvoch dôstojníkov. Bolo rozbité jedno nepriateľské nákladné a jedno osobné auto. Zmocnili sme sa skladu streliva nemeckej ochrany závodu č. 614, skladu potravín, 3 nákladných áut a jedného osobného auta. Ochrana závodu spolu s nemeckýrni pozorovateImi v počte 100-120 ľudí bola zajatá a potom postrielaná pri dedine Biely Potok. ... Na železničnej stanici v Rybárpoli naša rota zdržala dva osobné vlaky. V týchto vlakoch zajali 50 nemeckých vojakov a dôstojníkov. Aj pri kontrole dokumentov zadržali a zatkli asi 30 ľudí nemeckej národnosti. Očistený Ružomberok odovzdali partizáni miestnej vojenskej posádke.	“
– Zo správy o bojovej činnosti partizánskej brigády Jána Nálepku (M. Sečanský)

Július Nosko v čase povstania náčelník štábu povstaleckej armády vo svojej knihe „Takto bojovala povstalecká armáda" kriticky vyjadroval k činnosti oddielu Gejzu Šprochu počas útoku na Prievidzu z 18. septembra 1944. Nosko uvádza, že

„

Nielenže nezasiahla obchvatom do boku nepriateľa, ale nechala preniknúť nemeckú rotu na Veľký Grinč, čím dopustila ohrozenie v tyle cele IV. taktickej skupiny,

“

Nosko spomína aj počin partizánov Sečánskeho, ktorí v noci na 12. októbra bez povolenia a patričného oznámenia a náležitého oznámenia susedom z frontu opustili pozície v Kľačanskej doline, Bolo to proti zásadám spolupráce medzi armádou a partizánmi a z tohto dôvodu intervenoval veliteľ III. TS na Hlavnom štábe partizánskych oddielov.

Podobne si kritické poznámky na sdresu brigády neodpustil ani historik Tomáš Klubert vo svojej práci „Smrť sa volala Schill“ K útoku brigády na opätovné ovládnutie Jánovej Lehoty uvádza nasledovné:

„

Na svitaní 28. septembra 1944 zaútočila na Janovu Lehotu brigáda „Nálepka“, ktorá sa dovtedy úspešne vyhýbala bojovej činnosti. “

“

Historik Pavel Vimmer, autor knihy „Partizáni Sečánskeho“ však vnáša do celej záležitosti viac svetla. Už prvé nasadenie bojové nasadenie Sečánskeho partizánskej brigády, konkrétne oddielu Petra Kubíka na Hornej Nitre totiž sprevádzal chaos. Prvá bojová akcia Kubíkových partizánov dopadla zle, keď sa k pozíciám nepriateľa partizáni približovali v rojnici, čím sa stali ľahkým terčom paľby diel. Podobná situácia sa zopakovala o niekoľko dní neskôr pri Vieske, keď sa Kubíkovi partizáni opäť snažili dostať, tentoraz ako posila do obranných pozícií povstaleckých vojakov IV. TS. Dni medzi oboma udalosťami boli naplnené zvadou, ako majú byť využití Kubíkovi partizáni. Pavel Vimmer dokonca vyslovil domienku, že Kubík ani nenadviazal kontakt s velením IV. TS: Všetko to ukazuje na nepripravenosť Sečánskeho partizánov na operačné pôsobenie ako jednotky regulárnej armády. Niektorým partizánskym veliteľom chýbali návyky ako mali vojenskí velitelia. Nevedeli akú taktiku používať, nevedeli ako sa majú zakopávať a chýbali im aj poľné lopatky.

K podobným chybám dochádzalo aj o niekoľko dní neskôr pred Svätým Krížom nad Hronom. Tak napríklad deň pred spomenutým útokom na Jánovu Lehotu sa partizáni brigády ležiaci a nezakopaní na odkrytom priestranstve na svojich pozíciách pri Kosoríne stali sa stali terčom leteckého náletu. útok si vyžiadal niekoľko mŕtvych a zranených.

Ďalším príkladom bolo budovanie obrany pri Svätom Kríži nad Hronom. Zatiaľ čo armáda vypustila mestečko z obrany, Sečánskeho partizáni sa ho rozhodli brániť, čím vytvorili výbežok v povstaleckej obrane. Navyše sa partizáni ani poriadne nezakopali, lebo ani nemali čím, nakoľko im chýbali poľné lopatky. Sečánskeho na nedostatky obrany mal upozorniť aj veliteľ delostrelectva III. TS, no Sečánsky jeho upozornenia ignoroval.

Vimmer rozoberá aj svojvoľné opustenie pozícií v Kľačanskej doline Sečánskeho partizánmi, no uvádza, že to mal byť práve mjr. Július Nosko, kto intervenoval so sťažnosťou na Hlavnom štábe partizánskych oddielov a nie veliteľ III. TS, ako uvádza Nosko vo svojej knihe ,

Viac do celého problému pripravenosti partizánskych veliteľov na vypĺňanie operačných úloh armády na vnáša vo svojej knihe Front v tyle Wehrmachtu Alexej Nikitič Asmolov. Asmolov na stranách 299 až 301 popisuje stretnutie s partiánmi brigády kpt. Nálepku a rekonštruuje rozhovor so Sečánskym zo dňa 1. októbra počas návštevy pozícií partizánov vo Svätom Kríži nad Hronom. Asmolov okrem iného uvádza.

„

Vysvitlo, že len čo veliteľ vyslal brigádu do boja, vzal protitankovú pušku, odišiel do predsunutého povstavenia a velením poveril náčelníka štábu brigády. (...) Situácia čímsi pripomínala začiatok Veľkej vlasteneckej vojny a prvé kroky sovietskeho partizánskeho hnutia. Na Severozápadnom, ako aj na Juhozápadnom a 3. ukrajinskom fronte sa nám v krátkom čase podarilo vycvičiť väčšinu veliteľského zboru z hľadiska metód partizánskeho boja. Na Slovensku takých možností bolo málo. HŠPO mal jedno výcvikové stredisko, ktoré vzniklo na základni partizánskej brigády E. Bielika v Bujakove.(...) V brigáde kapitána Nálepku som sa musel trocha zdržať a dôkladne si pohovoriť s jej veliteľom o jeho mieste a poslaní. Kapitánovi Chimičovi som radil, aby viac pomáhal jej veliteľovi a viac si všímal jeho príkazy a aby vypracúval najpotrebnejšie odporúčania.

“

Veľkú kontroverziu vyvolávajú rozporuplné informácie v odbornej literatúre o tom, či sa útok na Jánovu Lehotu, ktorý mali za podpory tankov uskutočniť partizáni Sečánskeho brigády. Marián Uhrín v knihe o Pluku útočnej vozby uvádza, že útok na Jánovu Lehotu podporovali tanky čaty Matulu a bol neúspešný Odvoláva sa pritom na staršiu prácu historika Tomáša Kluberta. Ten vo svojej knihe Smrť sa volal schill vydanej v roku 2014 stále uvádza, že sa útok uskutočníl . Pavel Vimmer vo svojej publikácii o Sečánskeho partizánoch uvádza, že velenie povstaleckej armády síce rozkaz o útoku na Jánovu Lehotu síce vydalo, no brigáda ho pod vplyvom nepriaznivej situácie vôbec nerealizovala.

Pavel Vimmer sa vysporadúva aj s mýtom o silnom vplyve komunistov v partizánskych skupinách. Dokazovať to mali fakty, že medzi partizánmi sa distribuoval denník Pravda - tlačový orgán Komunistickej strany Slovenska a do Kováčovej prichádzali členovia sekretatiátu KSS z Banskej Bystrice. No pravda je taká, že po začatí bojov sa akýkoľvek vplyv komunistov rýchlo vytratil, nakoľko na politickú prácu už nebol čas. Veliteľ brigády Michal Sečanský nebol naklonený vplyvu komunistov na svoju jednotku a komisár brigády ani nebol členom KSS, stal sa ním až po vojne. Mnohí partizáni s odstupom času konštatovali, že si vplyvu komunistov ani nevšimli. Silný vplyv mali komunisti len v oddiele Sitno.

Referencie

Historický portál