Preskočiť na obsah

Redaktor:RONALDO-SK/Test Page 6

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Atentát na Františka Ferdinanda d'Este

Dobová ilustrácia atentátu, ktorá sa objavila v talianskych novinách Domenica del Corriere dňa 12. júla 1914
Historické obdobiePredvečer prvej svetovej vojny
Dátum28. jún 1914
MiestoSarajevo, Bosna a Hercegovina
Rakúsko-Uhorsko
CieľFrantišek Ferdinand d’Este
DôsledkyVypuknutie prvej svetovej vojny; smrť Františka Ferdinanda, Žofie z Hohenbergu a zranenie ďalších osôb
PáchateľGavrilo Princip
Použitá zbraňBrowning M 1910 (samonabíjacia pištol)
Potrestaní páchatelia20 rokov nepodmienečne
† 28. 4. 1918, Terezín
Kauza dnesvyriešena

Atentát na Františka Ferdinanda d'Este, arcivojvodu a následníka rakúsko-uhorského trónu, bol spáchaný 28. júna 1914 v Sarajeve, hlavnom meste Bosny a Hercegoviny. Počas jazdy ulicami mesta boli arcivojvoda František Ferdinand a jeho manželka Žofia Chotková napadnutí skupinou šiestich atentátnikov, ktorých vodcom bol Danilo Ilić. Atentátnici najprv podnikli nepodarený bombový útok a neskôr na inom mieste oboch manželov zastrelil Srb Gavrilo Princip, príslušník organizácie Mladá Bosna.

Na vrchole spiknutia stáli veliteľ srbskej vojenskej rozviedky Dragutin Dimitrijević, jeho pravá ruka, major Vojislav Tankosić, a špión Rade Malobabić. Major Tankosić mal na starosti výcvik a ozbrojenie atentátnikov a umožnil im prístup do siete agentov a konšpiračných bytov, do ktorých boli na územie Rakúska-Uhorska pašované zbrane.

Atentátnici, kľúčoví členovia siete agentov a srbskí vojenskí činitelia zodpovední za organizáciu atentátu boli neskôr uväznení, súdení a potrestaní. Páchatelia uväznení na území Bosny boli súdení v Sarajeve v októbri 1914, ostatní aktéri boli súdení v rokoch 1916 a 1917 pred pololegálnym súdom vo Francúzmi okupovanom gréckom Solúne.

Atentát v Sarajeve, ktorý bol spáchaný na následníka rakúsko-uhorského trónu, vyvolal medzinárodnú krízu známu ako júlová kríza a bol zámienkou na vyhlásenie vojny Srbsku Rakúsko-Uhorskom a je považovaný za jednu z príčin prvej svetovej vojny.

Pozadie atentátu

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: Rakúsko-uhorská okupácia Bosny a Hercegoviny a Bosnianska kríza

Podľa Berlínskej zmluvy z roku 1878 získalo Rakúsko-Uhorsko mandát obsadiť a spravovať Bosnu a Hercegovinu, ktoré boli doposiaľ provinciami Osmanskej ríše, pričom Osmanská ríša si zachovala formálnu zvrchovanosť. Viedeň sa touto zmluvou zaviazala zaistiť v Bosne a Hercegovine mier a poriadok. Podľa tejto zmluvy bolo Srbsko uznané veľmocami nezávislým a zvrchovaným štátom. Srbsko vo svojich hraniciach od začiatku zahŕňalo iba časť etnickej srbskej populácie.

Politická mapa Európy v 1. svetovej vojne

V roku 1903 napadli srbskí dôstojníci pod vedením Dragutina Dimitrijevića srbský kráľovský palác. Po prudkom boji útočníci zajali generála Lazara Petrovića, veliteľa palácovej stráže, a donútili ho prezradiť miesto, v ktorom sa kráľ Alexander a kráľovná Draga skryli. Kráľ bol potom zasiahnutý tridsiatimi strelami a kráľovná osemnástimi. MacKenzie o tom píše: „Kráľovskí vojaci boli potom vyzlečení do naha a brutálne zmasakrovaní.“[1] Spiklenci potom dosadili na trón Petra I. z dynastie Karađorđevićov.

Nová dynastia bola viac nacionalistická, bližšie mala k Rusku než Rakúsko-Uhorsku.[2] Nasledujúce desaťročie sa rozhoreli spory medzi Srbskom a jeho susedmi a Srbsko začalo budovať svoj vplyv a snažilo sa znovu získať svoju ríšu zo 14. storočia. Tieto spory zahŕňali aj konflikt s Rakúskom-Uhorskem v roku 1906.

Počas Bosnianskej krízy v roku 1908 Rakúsko-Uhorsko anektovalo Bosnu a Hercegovinu, ktorá bola doposiaľ protektorátom. Proti tejto anexii Srbsko razantne protestovalo. K Srbsku sa pridalo taktiež cárske Rusko a Osmanská ríša. Srbsko mobilizovalo, čím sa situácia vyostrila takmer až k vojne. S anexiou Bosny a Hercegoviny bolo nakoniec Srbsko nútené súhlasiť potom, keď cárske Rusko zistilo, že by pre prípadný konflikt nezískalo podporu západoeurópskych mocností.[2] Počas balkánskych vojen medzi rokmi 1912 a 1913 Srbsko vojensky dobylo Macedóniu a Kosovo, čím obsadilo skoršie provincie Osmanskej ríše a Bulharska.

Nemecko prišlo na konci prvého desaťročia 20. storočia k záveru, že je na vojnu pripravené, že je lepšie vyzbrojené než ostatné mocnosti a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko.[3] Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Obzvlášť nemecká sociálnodemokratická strana vystupovala proti prípadnej vojne. Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni 1914, keď rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením svojej krajiny k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj bol podporovaný Srbskom. Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d’Este ako vrchný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prijal na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo, hlavné mesto Bosny.


Dôležité v tomto kontexte je zdôrazniť, že v tejto dobe boli hrôzy vojny často romantizované.[4]

Príprava atentátu

[upraviť | upraviť zdroj]

Plán akcie

[upraviť | upraviť zdroj]
Atentátnik Gavrilo Princip

V roku 1914 prišiel Danilo Ilić na oddelenie zvláštnej služby pre odposluchy v Užici, aby si prehovoril s veliacim dôstojníkom, srbským kapitánom (neskôr plukovníkom) Cvjetko A. Popovićem. Ten poslal Ilića do Belehradu, aby záležitosť prediskutoval s náčelníkom srbskej vojenskej rozviedky, plukovníkom Dragutinom Dimitrijevićom, prezývaným Apis.[5]

O tom, čo sa konalo medzi Ilićom a Apisom, nie sú žiadne správy, ale skoro po ich stretnutí Apisov prvý major Vojislav Tankosić zvolal srbské separatistické stretnutie vo francúzskom Toulouse.[6] Stretnutie medzi separatistami v Toulouse sa zúčastnil Mehmed Mehmedbašić. Počas tohto januárového stretnutia v roku 1914 bolo prediskutovaných niekoľko potenciálnych cieľov atentátu vrátane Františka Ferdinanda. Účastníci sa však rozhodli vyslať Mehmeda Mehmedbašića do Sarajeva s cieľom zabiť guvernéra Bosny a Hercegoviny Oskara Potioreka.

Na ceste z Francúzska do Bosny a Hercegoviny polícia prehľadala vlak ktorým cestoval, keď pátrala po zlodejovi. Mehmedbašić si myslel, že polícia ide po ňom, a tak vyhodil svoje zbraně (dýku a fľaštičku s jedom) z okna vlaku.

Cieľ: František Ferdinand d’Este

[upraviť | upraviť zdroj]

Mehmedbašić potreboval nahradiť zbrane, o ktoré prišiel počas policajnej prehliadky vlaku. To oneskorilo jeho útok na Oskara Potiorka, a keď bol pripravený jednať, Danilo Ilić ho zavolal do Mostaru.[7] Dňa 26. marca 1914 Danilo Ilić informoval Mehmedbašića, že Belehrad odmietol misiu zabiť guvernéra a plán je teraz zavraždiť arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este a Mehmedbašić má počať na inštrukcie k novej operácii.[8] Podľa výpovedí Ilića, Čubrilovića a Popovića pred sarajevským súdom zrekrútoval krátko po Veľkej noci Ilić pre tento účel srbských mladíkov Vaso Čubrilovića a Cvjetko Popovića.[9] Gavrilo Princip, Trifun Grabež a Nedeljko Čabrinović, rakúsko-uhorskí bosenskí Srbi žijúci v Belehrade, pred sarajevským tribunálom vypovedali, že toho času boli všerci už nedočkavosťou bez seba uskutočniť atentát. Kontaktovali teda bývalého guerillového vojaka (partizána) Milana Ciganovića, o ktorom bolo známe, že má dobrý prístup ku zbraniam. Prostredníctvom neho kontaktovali majora Tankosića, ktorý im udelil súhlas na prepravu zbraní do Sarajeva a ich účasti na atentáte.

Zvolenie im bolo udelené pomerne rýchlo, dodávka zbraní sa však oneskorila viac než o mesiac. Ciganović mal však neskôr v úmysle celú akciu odriecť a počas jedného stretnutia povedal Grabežovi: „Nebudeme nič robiť, starý cisár je chorý a jeho dedič do Bosny asi nepôjde.“[10] Keď sa však zdravotný stav Františka Jozefa zlepšil, bola operácia opäť spustená.

Zbytok zbraní bol dodaný 26. mája.[11] Traja atentátnici z Belehradu pred súdom vypovedali, že major Tankosić prostredníctvom Ciganovića okrem šiestich granátov, štyroch poloautomatických pištolí Browning a streliva poskytol aj finančné prostriedky na chod akcie,[11] kyanidové ampulky,[12] výcvik,[13] špeciálne mapy s vyznačeným umiestnením policajných staníc,[14] kontakty na podzemný kanál, ktorým sa na územie Rakúsko-Uhorska pašovali zbrane,[15] a špeciálny preukaz pre prístup k tomuto kanálu.[16] Major Tankosić neskôr novinárom a historikovi Magrinimu prezradil, že Principovi, Grabežovi a Čabrinovićovi skutočne poskytol pištole a výbušniny a že taktiež stál za myšlienkou mať pri sebe kyanidové ampulky.[17]

Pašovanie zbraní

[upraviť | upraviť zdroj]
Cesta atentátnikov z Belehradu do Sarajeva

Gavrilo Princip, Grabež a Čabrinović odcestovali 28. mája z Belehradu a išli pozdĺž Sávy do Šabacu, kde kapitánovi Popovićovi odovzdali preukaz srbskej pohraničnej stráže. Popović im obratom odovzdal dopis pre srbského kapitána Prvanovića a vyplnil formulár s menami troch colných úradníkov, ktorých mali kontaktovať za účelom obdržania výrazně zľavnených vlakových lístkov do pohraničného mestečka Loznica.[18][19]

Gavrilo Princip, Grabež a Čabrinović prišli do Loznice 29. mája. Kapitán Prvanović vyzval troch svojich podriadených, aby naplánovali čo možno najbezpečnejší plán prechodu štátnej hranice. Zatiaľ čo čakali na spomínaných troch úradníkov, došlo medzi Principom, Grabežom a Čabrinovičom k opakovaným hádkam kvôli Čabrinovičovej častej nedbalosti ohľadne bezpečnosti akcie. Čabrinović nakoniec odovzdal Principovi a Grabežovi zbrane, ktoré mal pri sebe, a bol Principom vyzvaný, aby sám odišiel do Zvorniku, kde mal oficiálne prekročiť štátnu hranicu s Bosnou a Hercegovinou (Rakúskom-Uhorskom) za použitia Grabežovho cestovného dokladu. K Principovi a Grabežovi sa mal Čabrinović opäť pridať v meste Tuzla.[20]

Cesta zbraní z Belehradu do Sarajeva

Dňa 30. mája v ranných hodinách dorazili Prvanovićovi podriadení. Seržant Budivoj Grbić súhlasil s prevedením ozbrojených Principa a Grabeža cez štátnu hranicu. Dňa 31. mája sa prebrodili na Ostrov Isaković, malý ostrov nachádzajúci sa uprostred hraničnej rieky Drina. Grbić odovzdal ozbrojených atentátnikov agentom srbskej Národnej Odbrany, aby ich priviedli do Bosny, na rakúsko-uhorské územie. Na území Bosny dorazili 1. júna.[21] Grabež s Principom boli aj so zbraňami odovzdávaní od agenta k agentovi až do tej doby, než dorazili do Tuzly, kde svoje zbrane odovzdali členovi Národnej Odbrany Miškovi Jovanovićovi. Tu sa opäť pripojili k Čabrinovićovi.[22]

Agenti Narodnej Odbrany informovali o svojich aktivitách prezidenta hnutia Boža Jankovića, ktorý správy obratom posielal tajomníkovi srbského ministerského predsedu, Nikolu Pašićovi.[23] Jedna zo správ uvádza meno nového spiklenca zo srbských vojenských kruhov, majora Kostu Todorovića. Pašićove ručne písané poznámky z porád zahŕňali aj prezývku jedného z atentátnikov („Trifko“ Grabež) a aj meno majora Tankosića.[24] Rakúšania sa týchto zápiskov a ďalších súvisiacich dokumentov neskôr zmocnili.[25]

Z Tuzly pokračovali Grabež a Čabrinović do domov svojich rodičov, aby si tu oddýchli do tej doby, než dorazí arcivojvoda Ferdinand na plánovanú návštěvu. Princip sa ubytoval v domě Ilićovej matky v Sarajeve a neskôr sa tu spolu streli. Dňa 14. júna sa Ilić vydal do Tuzly, odkiaľ mal zbrane previesť do Sarajeva. Miško Jovanović zbrane schoval vo veľkej bedni od cukru a 15.júna potom obaja separátne odišli vlakom do Doboj, kde Jovanović odovzdal bedňu Ilićovi.[26] Nbeksôro toho istého dňa sa Ilić vrátil vlakom do Sarajeva a schoval zbrane v kufri pod pohovkou v dome svojej matky.[27]

Predvečer útoku

[upraviť | upraviť zdroj]

Ilić začal 27. júna postupne rozdávať zbrane medzi jednotlivých atentátnikov. Ilić sa až do 27. júna snažil držať mena aktérov z Belehradu v utajení pred tými, ktorí boli rekrutovaný v Sarajeve. Ten večer povedal Mehmedbašić Albertinimu: „Večer útoku ma Ilić v kaviarni Sarajevo predstavil Principovi so slovami „toto je Mehmedbašić, ktorý ide zajtra s nami do toho.“[28]

Atentát

[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámka: Presný priebeh udalostí zostáva nejasný, vzhľadom k rozporuplným podaniam svedkov.

Voz Gräf & Stift Double Phaeton r. v. 1911, v ktorom išiel arcivojvoda v dobe atentátu
Voz Gräf & Stift Double Phaeton r. v. 1911, v ktorom išiel arcivojvoda v dobe atentátu
Mapka s vyznačením miesta, kde bol arcivojvoda Ferdinand smrteľne zranený: hviezdička označuje miesto neúspešného bombového útoku; smrťka miesto, kde Princip smrteľne zasiahol arcivojvodu Ferdinanda aj s jeho manželkou
Mapka s vyznačením miesta, kde bol arcivojvoda Ferdinand smrteľne zranený: hviezdička označuje miesto neúspešného bombového útoku; smrťka miesto, kde Princip smrteľne zasiahol arcivojvodu Ferdinanda aj s jeho manželkou
Arcivojvoda Ferdinand s manželkou Žofiou opúšťajú sarajevskú radnicu
Arcivojvoda Ferdinand s manželkou Žofiou opúšťajú sarajevskú radnicu
Uniforma Františka Ferdinanda zafarbená krvou
Uniforma Františka Ferdinanda zafarbená krvou
Zatknutie Gavrila Principa
Zatknutie Gavrila Principa
Lavica obžalovaných počas Sarajevského procesu
Lavica obžalovaných počas Sarajevského procesu

Kolóna vozidiel

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 28. júna 1914 sa František Ferdinand d’Este so svojim doprovodom vydal na cestu vlakom z kúpeľov Ilidža do Sarajeva.[29] Na sarajevskom nádraží boli očakávaní guvernérom Oskarom Potiorekom a pre Ferdinandovu družinu tu bolo pripravených celkom šesť vozidiel. Kvôli nedorozumeniu do prvého vozidla omylom nastúpili traja miestni policajti spolu s vedúcim bezpečnostnej služby. Členovia služby, ktorí mali svojho vedúceho sprevádzať, nastúpili až do jedného zo zadných vozidiel. Do druhého automobilu v poradí nastúpil sarajevský primátor a riaditeľ sarajevského policajného oddelenia. Tretím automobilom v kolóne bol športový Gräf & Stift so stiahnutou strechou, ktorý riadil Leopold Lojka. Do tohto vozidla nastúpil František Ferdinand d’Este, jeho manželka Žofie vovodkyňa z Hohenbergu, guvernér Oskar Potiorek a podplukovník Franz von Harrach.[30] Prvou zastávkou a bodom v oficiálnom programe arcivojvodovej kolóny bola inšpekcia vojenských kasární. Podľa programu sa kolóna v 10:00 vydala od kasární smerom k radnici triedou Appel.[31]

Bombový útok

[upraviť | upraviť zdroj]

Kolóna vozidiel prvého útočníka Mehmedbašića bez ublíženia minula. Organizátor Danilo Ilić útočníka Mehmedbašića postavil pred zahrádku kaviarne Mostar Café a vyzbrojil ho bombou.[32] Mehmedbašić si však čin na poslednú chvíľu rozmyslel a nezaútočil. Neďaleko od neho stál Vaso Čubrilović, vyzbrojený bombou a pištoľou, ktorý sa však taktiež k činu neodhodlal. V ďalšej časti plánovanej trasy, neďaleko rieky Miljacka, stál Nedeljko Čabrinović, ozbrojený bombou.

V 10:10[33] sa automobil s arcivojvodom Ferdinandom priblížil k Čabrinovićovi, ktorý na auto hodil bombu. Tá sa však odrazila od poťahu stiahnutej strechy a spadla naspäť na cestu.[34] Nastavenie časovača bomby zapríčinilo, že vybuchla až pod nasledujúcim autom, ktoré bolo okamžite vyradené z provádzky. Výbuch vytvoril na ceste asi 30 cm hlboký kráter a podľa agentúry Reuters zranil celkom dvadsať lľudí.[35]

Čabrinović potom prehltol pripravenú ampulku s Kyanidom a skočil do rieky Miljacka. Čabrinovićov pokus o samovraždu však nevyšiel, pretože ampulka s kyanidom spôsobila iba vracanie. K utopeniu tiež nedošlo, pretože rieka Miljacka je veľmi plytká. O chvíľu neskôr bol zadržaný davom prizerajúcich sa svedkov a odovzdaný polícii.

Kolóna vozidiel rýchlo pokračovala bez zničeného vozidla ďalej smerom k mestskej radnici. Cvjetko Popović, Gavrilo Princip a Trifun Grabež sa na veľmi rýchlo prechádzajúcu kolónu zaútočiť neodvážili.

Príchod na radnicu

[upraviť | upraviť zdroj]

Kolóna prišla k radnici na plánovanú recepciu, arcivojvoda tu však prejavil pochopiteľné príznaky stresu tým, že si odmietol vypočuť pripravený prejav primátora Curcica so slovami: „Pán primátor, prišiel som sem na návštevu a bol som privítaný bombami. To prekračuje všetky medze!“[36] Vojvodkyňa Žofia si na chvíľu zobrala Ferdinanda stranou, niečo mu pošepkala do ucha; arcivojvoda potom povedal primátorovi: „Začnite teda svoju řeč.“[33] Arcivojvoda sa upokojil a starosta začal svoj prejav. Akonáhle starosta dohovoril, pokračoval so svojim prejavom František Ferdinand, ktorý k pripravenému textu pridal ešte zmienky o udalostiach, ktoré sa stali toho istého dňa v Sarajeve a poďakoval jeho obyvateľom za uvítacie ovácie: „Videl som v nich radosť z nepodareného atentátu.“[37]

Členovia Ferdinandovho doprovodu začali diskutovať o možnostiach, ako zabrániť ďalším prípadným pokusom o atentát, pričom však nevyvodili žiadne konkrétne závery. Návrh presunúť vojenské jednotky nachádzajúce sa neďaleko mesta, aby lemovaly celú trasu prejazdu, bol zamietnutý z toho dôvodu, že vojaci nemali so sebou na manévroch slávnostné uniformy. Bezpečnosť arcivojvodu tak spočívala v rukách malej sarajevskej policajnej jednotky. Jediným účinným opatrením bolo presadnutie grófa Harracha vo vozidle tak, aby sedel po Ferdinandovej ľavici a chránil tak jeho srdce.

Smrteľný zásah

[upraviť | upraviť zdroj]

Po návšteve radnice sa arcivojvoda Ferdinand rozhodol, že v nemocnici navštívi ranených členov doprovodu zasiahnutých Čabrinovićovou bombou. Žofia sa rozhodla zrušiť svoj oficiálny program, aby mohla sprevádzať svojho manžela. V 10:45 nastúpil František Ferdinand spolu s manželkou Žofiou do automobilu, opäť tretieho v poradí.[38]

Gavrilo Princip sa práve nachádzal v kaviarni pred lahôdkarským obchodom Moritza Schillera, kde stretol svojho priateľa, keď sa pred ním objavila limuzína s arcivojvodom a jeho spolujazdcami, ktorá chybne odbočila a pri cúvaní sa na chvíľu zastavila. Princip priskočil z pravej strany k vozidlu a vypálil dve rany z poloautomatickej pištole (Fabrique Nationale FN Browning Model 1910 ráže 9 mm so sériovým číslom #19074).[39] Podľa Albertiniho „prvá strela zasiahla Ferdinanda priamo do krčnej tepny, druhá ťažko zranila Žofiu Chotkovú v oblasti žalúdka“.[36] Princip neskôr vypovedal, že mal v úmysle usmrtiť guvernéra Potiorka a nie Žofiu. Obe obete atentátu zostali sedieť na svojich sedadlách, zatiaľ čo boli prevážané do guvernérovej rezidencie na lekárske ošetrenie. Podľa výpovede grófa Harracha boli posledné slova arcivojvodu Ferdinanda: „Sopherl! Sopherl! Sterbe nicht! Bleibe am Leben für unsere Kinder!“ (slovensky „Žofinka, Žofinka, neumieraj! Zostaň nažive pre naše deti!“) nasledované slovami „Nič mi nie je.“ Ferdinand zomrel ešte pred príchodom do guvernérovej rezidencie, vojvodkyňa Žofia z Hohenbergu zomrela o niekoľko minút neskôr.[40]

Nasledovné dianie

[upraviť | upraviť zdroj]

Všetci útočníci boli po čine zadržaní. Tí, ktorí boli uväznení pod rakúsko-uhorskou jurisdikciou, boli súdení spoločne s komplicmi a členmi konšpiračnej siete, pomocou ktorej boli do Sarajeva doručené zbrane použité pri atentáte. Mehmedbašić bol síce uväznený v Čiernej Hore, neskôr mu však bolo umožnené uniknúť do Srbska, kde sa pripojil k majorovi Tankosićovi, v roku 1916 bol na základe úplatku vydaný úradom a opäť uväznený.

Onedlho po atentáte vypukli v Sarajeve protisrbsky ladené pouličné nepokoje a museli byť ukľudnené použitím vojenskej sily.

Súdy a tresty pre páchateľov

[upraviť | upraviť zdroj]

Sarajevský tribunál

[upraviť | upraviť zdroj]

Rakúsko-uhorské úrady stíhali a uväznili páchateľov sarajevského atentátu (okrem Mehmedbasića, ktorý utiekol do Čiernej Hory a následne do Srbska[41]) spoločne s agentami a pomocníkmi, ktorí im pomáhali s prípravou. Hlavným bodom obžaloby bolo vlastizradné spiknutie, do ktorého boli zapojené aj oficiálne srbské kruhy. Sarajevský tribunál sa konal od 12. do 23. októbra, konečné rozsudky boli vynesené 28. októbra 1914. Plnoletí páchatelia, ktorým hrozil trest smrti, sa pred tribunálom snažili vykresliť ako nevedomí spolupáchatelia činu. Napríklad Vaso Čubrilović, ktorý organizoval dodávky zbraní pre atentát, vypovedal: „Gavrilo Princip na mňa veľmi ostro pozrel a prudko na mňa vyšiel so slovami ,Ak to chceš teda vedieť, vieš o našom pláne zavraždit dediča trónu, takže buď ticho. Ak nás podrazíš, bude to koniec teba aj tvojej rodiny.’“[42] Počas vypočúvania Vaso Čubrilović začal bližšie popisovať svoj strach z fyzickej likvidácie, ktorý ho mal prinútiť k spolupráci s Principom a Grabežom. Vaso Čubrilović uviedol, že mal veľký strach zo spikleneckých síl stojacích za Principom a bál sa o život svojej rodiny. Keď sa ho opýtal, prečo sa odhodlal riskovať trestný postih za svoj čin a nevyužil radšej právnu ochranu štátu, odpovedal: „Mal som ďaleko väčší strach z teroru než zo zákona.“[43]

Belehradskí účastníci atentátu, ktorým z dôvodu nízkeho veku nehrozil trest smrti, sa účelovo priznávali a prispôsobovali svoje výpovede na súdu tak, aby im bol udelený čo najnižší trest.[44] Gavrilo Princip počas krížového výsluchu vypovedal: „Som juhoslávsky nacionalista a verím v myšlienku zjednotenie všetkých juhoslovanských bratov a vytvorenie pre nich samostatného, od Rakúska nezávislého štátu.“ Keď sa potom Pricipa opýtali na prostriedky, akými by toho chcel dosiahnúť, odpovedal: „Prostredníctvom teroru.“[45]

Konečný verdikt znel podľa Albertiniho nasledovne: „Súd na základě vyšetrovania úznáva, že do tohoto zradného činu bola zapojená ako Národna Odbrana, tak aj vojenské kruhy Srbského kráľovstva prostredníctvom tajných agentov.“[46]

Tresty odňatia slobody, smrti a oslobodzujúce rozsudky boli nasledujúce:[47]

Meno Fotografia Trest
Gavrilo Princip Gavrilo Princip Trest – 20 rokov – počas väznenia zomrel na turberkulózu
zomrel v Terezíne (†28. apríl 1918 (23 rokov))
Nedeljko Čabrinović Nedeljko Čabrinović Trest – 20 rokov – počas väznenia zomrel na turberkulózu
zomrel (†23. január 1916 (20 rokov))
Trifun Grabež Trifun Grabež Trest – 20 rokov
Vaso Čubrilović Vaso Čubrilović Trest – 16 rokov
V dobe atentátu mu bolo iba 17 rokov, a tak aj napriek tomu, že bol súdený, nemohol byť nad ním vynesený trest smrti.
zemrel v Belehrade (†11. jún 1990 (93 rokov))
Cvjetko Popović Cvjetko Popović Trest – 13 rokov
Lazar Djukić Trest – 10 rokov
Danilo Ilić Danilo Ilić Smrť obesením (popravený 3. februára 1915)
Veljko Čubrilović Veljko Čubrilović Smrť obesením (popravený 3. februára 1915)
Nedjo Kerović Smrť obesením; trest zmiernený na 20 rokov odňatia slobody na základe nariadenia cisára Františka Jozefa I.
Mihaijlo Jovanović Smrť obesením (popravený 3. februára 1915)
Jakov Milović Smrť obesením; trest zmiernený na doživotné odňatie slobody na základe nariadenia cisára Františka Jozefa I.
Mitar Kerović Doživotie
Ivo Kranjcević Trest – 10 rokov
Branko Zagorac Trest – 3 roky
Marko Perin Trest – 3 roky
Cvijan Stjepanović Trest – 7 rokov
Deväť ďalších obžalovaných oslobodených

Pred súdom obvinený Nedeljko Čabrinović vyjadril ľútosť nad spáchanými vraždami a následne po vynesení rozsudku obdržal dopis s odpustením od troch detí, ktorých rodičia počas atentátu zahynuli.[48] Gavrilo Princip a Nedeljko Čabrinović počas väznenia zomreli na turberkulózu. Spolupáchatelia, ktorým v dobe činu bolo menej než dvadsať rokov, mohli podľa vtedajších rakúsko-uhorských zákonov obdržať maximálny trest vo výške 20 rokov. Gavrilo Princip sa tak vďaka svojmu veku absolútnemu trestu vyhol.

Solúnsky proces

[upraviť | upraviť zdroj]

Na prelome rokov 1916 a 1917 sa medzi Rakúsko-Uhorskom a Francúzsko uskutočnili mierové rozhovory. Existujú aj dôkazy o paralelných rozhovoch medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom. Srbský ministerský predseda Pašić poslal do Ženevy svojho pobočníka Stephana Protića a princ Alexander I. Karadjordjević poslal na rokovanie svojho dôverníka (a milenca[49]), plukovníka Živkovića. Cisár Karol I. tu vyslovil kľúčové požiadavky Rakúska-Uhorska na vrátenie Srbska do rúk srbskej exilovej vlády: Srbsko sa malo zaručiť, že už nebude podporovať snahy smerujúce k odtrhnutiu Srbska od monarchie.[50]

Princ Alexander svojho času uvažoval o fyzickej likvidácii srbského armádneho plukovníka Dragutina Dimitrijeviće a jeho nasledovníkov, ktorí predstavovali hrozbu pre jeho moc. Mierové požiadavky Rakúsko-Uhorska predstavovali ďalší impulz k takémuto zmýšľaniu. Dňa 15. marca 1917 bola skupina okolo Dimitrijevića zatknutá na základe vykonštruovaných obvinení a prevezená na vojenský súd do Francúzmi okupovaného gréckeho Solúna. Dňa 23. marca 1917 boli Dimitrijević a osem jeho blízkych spoločníkov odsúdených na trest smrti, dvaja ďalší boli odsúdení na pätnásťročnému odňatiu slobody. Jeden z obvinených počas procesu zomrel, preto bolo obvinenie stiahnuté. Princ Alexander nakoniec šesť rozsudkov smrti na základe nedostatku dôkazov zrušil, štyrom obvineným bola vina preukázaná.[51]

Meno Fotografia Rozsudok
Dragutin Dimitrijević Dragutin Dimitrijević Smrť zastrelením (popravený 26. júna 1917), poplatok 70 denárov za súdne výdavky
plukovník Ljuba Vulović Smrť zastrelením (popravený 26. júna 1917), poplatok 70 denárov za súdne výdavky
Rade Malobabić Smrť zastrelením (popravený 26. júna 1917), poplatok 70 denárov za súdne výdavky
Muhamed Mehmedbasić 140x140pixelov 15 rokov odňatia slobody (trest zmiernený, prepustený v roku 1919), poplatok 60 denárov za súdne výdavky

V snaze ospravedlniť rozsudky smrti ministerský predseda Pašić napísal v dopise srbskému veľvyslancovi do Londýna: „…Dimitrijević (Apis) okrem iného priznal svoju účasť na vražde Františka Ferdinanda. Ako by sme ich mohli nechať nepotrestaných?“[52] Je potrebné zmieniť, že Vojislav Tankosić, ďalší zúčastnený atentátu, nebol súdený, pretože v roku 1915 padol v boji.[53]

Následky atentátu

[upraviť | upraviť zdroj]

Šablóna:Podrobně Šablóna:Více obrázků

„ Vyšší moc se postarala o znovunastolení řádu, který se mně bohužel udržet nepodařilo. “
– rakouský císař František Josef I.

Atentát na následníka Rakousko-Uherska a jeho ženu šokoval celou Evropu a vyvolal ze začátku velké sympatie pro Rakousko. Dva dny po atentátu Rakousko-Uhersko a Německá říše požádaly Srbsko o zahájení vyšetřování, ale Gruic odpověděl, „Nic nebylo dosud učiněno a záležitost se netýká Srbské vlády“.[54] Rakouská vláda to viděla jako šanci vyřešit srbskou otázku a využila situace k předání ultimáta, které bylo schválně neakceptovatelné a vytvořené s jediným cílem, vyvolat mezi oběma zeměmi válku a zároveň nevystavit Rakousko-Uhersko nařčení z neopodstatněné agrese.[55] Dne 28. července 1914 vypovědělo Rakousko-Uhersko Srbsku válku a o den později začalo jeho podunajské loďstvo ostřelovat Bělehrad.

Ruská vláda vyhlásila 30. července mobilizaci, rakousko-uherská 31. července. Dne 3. srpna vyhlásilo Německo válku Francii (den předtím obsadilo Lucembursko) a 4. srpna vstoupila německá vojska do neutrální Belgie, aby tak získala průchod do Francie. Porušení neutrality Belgie dalo Velké Británii podnět na vypovězení války Německu (4. srpna). Dne 6. srpna vypovědělo Rakousko-Uhersko válku Rusku, 7. srpna ohlásila válku s Rakousko-Uherskem Černá Hora, do týdne vstoupily do války proti Rakousko-Uhersku i Francie a Velká Británie.

Z asijských zemí vstoupilo do války po boku Dohody Japonsko (23. srpna, Japonsko zabralo v Číně německá teritoria v provincii Šan-tung), a Turecko, resp. Osmanská říše po boku Německa a Rakousko-Uherska (30. října). Malý srbský konflikt se rozrostl na světovou válku.

Kontroverze a zodpovědnost za atentát

[upraviť | upraviť zdroj]

Srbské „varování“ Rakousko-Uhersku

[upraviť | upraviť zdroj]

Po atentátu srbský velvyslanec ve Francii Milenko Vesnić a srbský velvyslanec v Rusku Spalaiković vydali prohlášení, že Srbsko varovalo Rakousko-Uhersko o hrozbě atentátu.[56] Srbsko brzy potom popřelo varování a jakoukoliv vědomost o atentátu. Premiér Pašić však v denících Az Est 7. června a v pařížském vydání New York Herald 20. června vše popřel.[57]

Rade Malobabić

[upraviť | upraviť zdroj]

V roce 1914 byl Rade Malobabić agentem srbské vojenské rozvědky. Jeho jméno se objevuje v srbských dokumentech, jichž se Rakousko-Uhersko zmocnilo během války. Tyto dokumenty popisují tok zbraní, munice a agentů ze Srbska do Rakousko-Uherska pod Malobabićovým řízením.[58] Kvůli zatajení Apisova přiznání Srbskem a přepisům Soluňského procesu historikové zprvu nespojovali Malobabiće s atentátem.

Muzejní výstavy

[upraviť | upraviť zdroj]

Principova zbraň (poloautomatická pistole Browning M 1910 s kalibrem .380 acp [9 mm kurz], v roce 2004 nalezená v rakouské jezuitské ubytovně, v níž žil kněz, který poskytl Františku Ferdinandovi s chotí poslední pomazání a pistoli získal), prostřelená uniforma Františka Ferdinanda, automobil Gräf & Stift Double Phaeton, ve kterém arcivévoda jel, a nosítka, na nichž zemřel, jsou umístěny na výstavě v Heeresgeschichtliches Museum (Vojenském muzeu) ve Vídni.

Druhá kulka, kterou Gavrilo Princip vystřelil, někdy nazývaná „kulka, jež začala první světovou válku“, je vystavena v muzejní expozici na zámku Konopišti ve středních Čechách.[59]

Batistový kapesník s krví následníka trůnu Františka Ferdinanda d'Este je v expozici Sarajevský atentát na zámku Velké Meziříčí.

Odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Reference

[upraviť | upraviť zdroj]

Šablóna:Překlad

  1. ↑ MacKenzie, str. 22
  2. ↑ a b The Assassination of Archduke Franz Ferdinand [online]. BBC (h2g2), 13. červen 2006, [cit. 2009-01-07]. Dostupné online. Archivované 2009-02-11 z originálu. (anglicky)
  3. ↑ Fischer, (1967, str. 58–60)
  4. ↑ Sarajevský atentát: Tragédie rodu Habsburského i záminka k první světové válce [online]. [Cit. 2024-05-05]. Dostupné online. (po česky)
  5. ↑ Albertini, (1953, str. 27–28 a 79)
  6. ↑ Albertini, (1953, str. 76–77)
  7. ↑ Dedijer, str. 283
  8. ↑ Albertini, (1953, str. 78–79)
  9. ↑ Owings, str. 117–118, 129–131, 140, 142
  10. ↑ Albertini (1953, str. 56)
  11. ↑ a b Owings, str. 59
  12. ↑ Owings, str. 41, 46
  13. ↑ Owings, str. 93–94"
  14. ↑ Owings, str. 109–110
  15. ↑ Owings str. 106
  16. ↑ Owings, str. 40 a 59
  17. ↑ Magrini, str. 94–95
  18. ↑ Owings str 36–38
  19. ↑ Dedijer str. 296
  20. ↑ Dedijer, str. 296–297
  21. ↑ Dedijer, str. 298
  22. ↑ Owings, str. 61–64
  23. ↑ Dedijer, str 388-89
  24. ↑ Dedijer, str. 503
  25. ↑ Dedijer, str. 390 a 505
  26. ↑ Owings str. 185–186
  27. ↑ Owings, str. 118–119
  28. ↑ Albertini (1953, str. 49)
  29. ↑ Dedijer, str. 9
  30. ↑ Dedijer str. 11
  31. ↑ Dedijer strany. 9 a 12
  32. ↑ Dedijer, str. 313
  33. ↑ a b Dedijer, str. 12
  34. ↑ Albertini, (1953, str. 35)
  35. ↑ Dedijer, kapitola XIV, footnote 21
  36. ↑ a b Albertini (1953, str. 36–37)
  37. ↑ Dedijer, str. 13–14
  38. ↑ Dedijer, str. 15
  39. ↑ Belfield, str. 237
  40. ↑ Albertini (1953, str. 36–7)
  41. ↑ Documents Diplomatiques Francais III Serie 1911–14,3, X Doc. 537
  42. ↑ Owings, str. 159
  43. ↑ Owings, str. 170
  44. ↑ Albertini (1953, str. 50–51)
  45. ↑ Owings, str. 56
  46. ↑ Albertini (1953, p 68)
  47. ↑ Owings str. 527–530
  48. ↑ Dedijer, str. 345–6
  49. ↑ MacKenzie, str. 53
  50. ↑ Mackenzie, str. 72
  51. ↑ MacKenzie, str. 329, 344–347
  52. ↑ MacKenzie, str. 392
  53. ↑ Magrini, str. 95
  54. ↑ Albertini (1953, p 273)
  55. ↑ Fromkin (2004, str. 165)
  56. ↑ Albertini (1953, s. 100–101)
  57. ↑ Albertini (1953, str. 99)
  58. ↑ Dedijer pp 388–89
  59. ↑ Šablóna:Citace elektronického periodika

Literatura

[upraviť | upraviť zdroj]

Související články

[upraviť | upraviť zdroj]

Externí odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Šablóna:Dobrý článek Šablóna:Autoritní data


Kategorie:Události roku 1914 Kategorie:Příčiny první světové války Este, František Ferdinand Kategorie:Události v Rakousku-Uhersku Kategorie:Události v Bosně a Hercegovině Kategorie:Úmrtí 23. ledna Kategorie:Úmrtí 28. dubna Kategorie:Úmrtí 11. června Kategorie:Události v Sarajevu Kategorie:Rakousko-Uhersko v roce 1914

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Redaktor:RONALDO-SK/Test_Page_6&oldid=7984520“