Preskočiť na obsah

Süleyman I.

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Süleyman I)
 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
Süleyman I.
سلطان سليمان اول
10. sultán Osmanskej ríše
Süleyman I.
Süleyman I., podpis (z wikidata)
Panovanie
DynastiaOsmanská dynastia
Panovanie30. september 1520 – 6. september 1566
Korunovácia30. september 1520
PredchodcaSelim I.
NástupcaSelim II.
Biografické údaje
Narodenie6./11. november 1494
Trabzon, Osmanská ríša
Úmrtie5./6. september 1566
Szigetvár, Uhorsko
Rodina
Manželka
Hürrem Sultán (legálna manželka)
Mahidevran Gülbahar
Gülfem Hatun
Potomstvo
OtecSelim I.
MatkaAyşe Hafsa Sultán (Valide sultan)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsSüleyman I.
(multimediálne súbory na commons)

Süleyman I.[1][2] alebo Sülejman I.[3][4] (osm. tur. سلطان سليمان اول, Sultan Süleyman-ı Evvel, mod. tur. Birinci Süleyman, Kanunî Sultan Süleyman alebo Muhteşem Süleyman[5]; *6. november 1494/11. november 1494[2], Trabzon, Osmanská ríša – † 5./6. september 1566, Szigetvár, Uhorsko) bol desiaty a najdlhšie panujúci sultán Osmanskej ríše, pričom jeho vláda trvala v rokoch 1520 až 1566.

Na Západe bol známy ako Veľkolepý, alebo Nádherný[2] v Osmanskej ríši ako Zákonodarca[2][3] (Kanuni, osm. turečtinou: قانونى سلطان سليمان, Ḳānūnī Sulṭān Süleymān[6][7] alebo Muhteşem Süleyman[5]) Nie je jasné, kedy sa termín Zákonodarca prvýkrát použil ako epiteton pre Süleymana. Úplne chýba z osmanských zdrojov šestnásteho a sedemnásteho storočia a môže pochádzať zo začiatku osemnásteho storočia.[8] Vystupoval aj pod básnickým menom Muhibbi (محبی, "Milovník").[9]

Po smrti Selima I. v septembri 1520 Süleyman prevzal moc v sultanáte a svoju vládu začal kampaňami proti kresťanským veľmociam v strednej Európe a Stredomorí. V roku 1521 dobyl uhorský Belehrad a Rodos, ktorý bol už dlho pod vládou Rytierov sv. Jána. 29. augusta 1526 v bitke pri Moháči zlomil vojenskú silu uhorského kráľa Ľudovíta II. a otvoril tým cestu Turkov do Uhorska a habsburgských území.[2]

Süleyman sa stal popredným panovníkom Európy a Osmanská ríša za jeho vlády dosiahla vrchol ekonomiky, vojenskej a politickej sily. Osobne viedol osmanskú armádu pri dobývaní kresťanských pevností Belehradu a Rodosu, ako aj väčšiny Uhorska. V roku 1528 spolu so Zápoľským obsadil Budín a v roku 1529 neúspešne obliehal Viedeň. V roku 1541 sa uhorská otázka vyriešila rozdelením Uhorska medzi Habsburgovcov, Osmanov a ich vazala Jána Zápoľského. Pripojil veľkú časť Blízkeho východu počas konfliktu so Safíjovcami s veľkými oblasťami severnej Afriky až na západ po Alžírsko. Pod jeho vládou ovládla osmanská flotila moria od Stredozemného mora až po Červené more a cez Perzský záliv.[10]

Na čele rozširujúcej sa ríše Süleyman osobne zaviedol zásadné legislatívne zmeny týkajúce sa spoločnosti, vzdelávania, daní a trestného práva. Jeho reformy uskutočňované v spojení s hlavným súdnym úradníkom ríše Ebussuudom Efendim harmonizovali vzťah medzi dvoma formami osmanského práva: svetským právom (kanun) a náboženským (šaría),[11] a na ďalších 300 rokov tvorili kostru osmanského práva.[2] Ovládal umenie poézie a zlatníctva. Bol veľkým patrónom kultúry a za jeho vlády krajina zažívala zlatý vek v umeleckom, literárnom a architektonickom vývoji.[12]

Jeho ženou bola kresťanka rusínskeho pôvodu z jeho harému Hürrem Sultán, ktorá sa obrátila na islam. Pre jej údajné červené vlasy bola známa aj pod menom Roksolana. Po Süleymanovej smrti v roku 1566 nastúpil na osmanský trón Roksolanin syn Selim II. Süleymanov ďalší syn Mehmed zomrel na kiahne a dvoch synov - Mustafu a Bayezida nechal popraviť sám sultán.[13] Následníci Süleymana I. boli všeobecne slabší panovníci za ktorých rozhodovali veľkovezíri.[3]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a nástup na trón

[upraviť | upraviť zdroj]

Süleyman sa narodil v čiernomorskom prístave Trabzon vo východnej Osmanskej časti ríše, ako syn Şehzade Selima, pravdepodobne 6. novembra 1494, hoci tento dátum nie je absolútne istotý.[14] Jeho matka bola Hafsa Sultan bola moslimská konvertitka neznámeho pôvodu. Zomrela v roku 1534.[15] Ako sedemročný odišiel do hlavného mesta, kde študoval prírodné vedy, históriu, literatúru, teológiu a vojenskú taktiku.[2] V priebehu života sa naučil viaceré jazyky, ovládal turečtinu, arabčinu, čagatajštinu, perzštinu a srbčinu.[16] Ako mladý muž sa spriatelil s otrokom Ibrahimom, ktorý sa neskôr stal jedným z jeho najdôveryhodnejších poradcov, a ktorý bol neskôr na Süleymanov príkaz popravený.[17] Ako sedemnásťročný bol menovaný za guvernéra Kaffy (Feodosie) na Kryme, a následne maloázijskej Manisy, s krátkym pôsobením v Edirne.[18]

Na osmanský trón nastúpil Süleymanv poradí ako desiaty sultán po smrti jeho otca, sultána Selima I. v roku 1520. Benátsky vyslanec Bartolomeo Contarini poskytol niekoľko týždňov po jeho nastúpení na trón Süleymanov stručný opis : „Sultán má iba dvadsaťpäť [v skutočnosti 26] rokov, je vysoký a štíhly, ale pevný, s tenkou a kostnatou tvárou. Fúzy sú zrejmé, ale iba biedne. Zdá sa, že sultán je priateľský a má dobrú náladu. Hovorí sa, že Süleyman je vhodne pomenovaný, má rád čítanie, je dobre informovaný a vykazuje dobrý úsudok." Niektorí historici tvrdia, že v mladosti mal Süleyman obdiv k Alexandrovi Veľkému.[19]

Vojenské kampane

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam kampaní Süleymana I.

Dobývanie v Európe

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Osmanské vojny v Európe

V nadväznosti na dielo svojho otca započal Süleyman už krátko po nástupe na trón sériu vojenských kampaní. V roku 1521 potlačil povstanie vedené osmanským guvernérom Damasku a následne začal vojská pripravovať na dobytie uhorského Belehradu. O dobytie dôležitého bodu na ceste do kresťanských zemí sa neúspešne pokúšal už Süleymanov pradedo Mehmed II. Kvôli silnej obrane a odporu Jána Huňadyho to však nedokázal. Jeho dobytie bolo nevyhnutné pre pokorenie Uhrov a a Chorvátov, ktorí boli po porážke Albáncov, Bosniakov, Bulharov, Byzantíncov a Srbov jedinou väčšou silou na Balkáne. Süleyman obkľúčil Belehrad a začal sériu ťažkých bombardovaní z ostrova na Dunaji. V auguste 1521 Belehrad, ktorý chránený len 700 mužmi padol.[20] Pád hlavnej kresťanskej pevnosti na Dunaji rozšíril strach po celej strednej Európe. Veľvyslanec Svätej ríše rímskej v Konštantínopole napísal: „Dobytie Belehradu bolo príčinou dramatických udalostí, ktoré pohltili Uhorsko. Viedlo k smrti kráľa Ľudovíta, k dobytiu Budína, okupácii Sedmohradska, k zrúcaniu prosperujúceho kráľovstva ako aj k strachu susedných krajín, že by mali utrpieť rovnaký osud ...“[21]

Süleyman počas obliehania Rodosu v roku 1522

Cesta do Uhorska a Rakúska bola otvorená, ale Süleyman namiesto toho obrátil svoju pozornosť na východný stredomorský ostrov Rodos, domovskú základňu Maltézskych rytierov. V lete roku 1522 k Rodosu Süleyman vyslal s využitím veľkého námorníctva veľkú armádu o počte približne 400 lodí, zatiaľčo on sám viedol státisícovú armádu cez Malú Áziu.[22] V najbližšom pevninskom bode pri Rodose postavil Süleyman veľké opevnenie Marmaris, odkiaľ následne osmanské vojská na lodiach zaútočili na ostrov. Po päťmesačnom obliehaní Rodosu, nakoniec ostrov kapituloval a Süleyman dovolil rytierom Rodosu odísť.[23] Dobytie ostrova stálo Osmanov v dôsledku bitky a chorôb 50 000[24][25] až 60 000[25] mŕtvych (kresťanské zdroje deklarujú až 64 000 osmanských úmrtí pri bitke a 50 000 úmrtí na choroby).[25]

Po páde ostrova pokračoval Süleyman vo svojej kampani v strednej Európe. 29. augusta 1526 porazil uhorského kráľa Ľudovíta II. v bitke pri Moháči. Vysoká uhorská šľachta ani kresťanské mocnosti kráľa v boji nepodporili a tak Osmania slávili zdrvujúci triumf. V bitke zahynul sám kráľ i veľké množstvo uhorských zemanov. V dôsledku bitky sa uhorský odpor zrútil a Osmanská ríša sa stala hlavnou mocnosťou v strednej Európe.[26] Po stretnutí s mŕtvym telom kráľa Ľudovíta sa hovorí, že Süleyman lamentoval: „Prišiel som sem v náručí proti nemu; ale nechcel som, aby zomrel predtým, než ochutná sladkosti života a kráľovskej hodnosti."[27] Zatiaľčo Süleyman bojoval v Uhorsku, v strednej Anatólii, Kilikii sa pod vedením Kalendera Çelebiho vzbúrili nelojálne turkické kmene.[28]

Osmanské obliehanie Ostrihomu (1543)

Situácia v Uhorsku bola po bitke zložitá. Niektorí uhorskí šľachtici podporovali ako kandidáta na uhorský trón rakúskeho vojvodu Ferdinanda, ktorý bol Jagelovcami pokrvne spriaznený. Argumentačne sa opierali o predchádzajúce rodové dohody, podľa ktorých mali v prípade vymretia Jagelovcov prevziať uhorský trón.[29] Iní šľachtici sa však obrátili na mocného uhorského šľachtica Jána Zápoľského, ktorého podporoval aj Süleyman. Habsburgovské vojská na situáciu reagovali obsadením Budína a prevzatím vlády v Uhorsku. Na to Süleyman, ktorý podporoval Zápoľského v roku 1529 zareagoval veľkou výpravou údolím Dunaja. Znovu získal kontrolu nad Budínom a následne obľahol aj Viedeň. Rakúšania však s posilnenou posádkou 16 000 mužov[30] spôsobili Süleymanovi prvú porážku a zasiali semená horkej osmansko-habsburskej rivality, ktorá pretrvala až do 20. storočia. Süleymanov druhý pokus dobyť Viedeň v roku 1532 tiež zlyhal, pretože sa osmanské sily oneskorili pri obliehaní Kőszegu. V oboch prípadoch osmanskú armádu trápilo zlé počasie.[31]

Obnovenie konfliktu v Uhorsku v 40. rokoch 16. storočia prinieslo Süleymanovi príležitosť pomstiť porážku utrpenú pri Viedni. V roku 1541 sa Habsburgovci neúspešne pokúsili obliehať Budín, následkom čoho Osmani v dvoch protiofenzívnych kampaniach v rokoch 1543 až 1544 dobyli pás habsburgského územia. Ferdinand I. a jeho brat Karol V. tak boli nútení uzavrieť so Süleymanom ponižujúcu päťročnú zmluvu, ktorá znamenala definitívnu stratu väčšiny Uhorska.[1] Symbolický význam malo neuvedenie Karola V. v zmluve ako „cisára“, ale ako „španielskeho kráľa“, čo viedlo k identifikácii Süleymana ako skutočného „cisára“.[32]

Miniatúra zobrazujúca Süleymana pochodujúceho s armádou v Nachičevane v lete 1554

Osmansko-perzská vojna

[upraviť | upraviť zdroj]

Po stabilizovaní európskych hraníc, obrátil Süleyman svoju pozornosť na stále sa vyskytujúcu hrozbu Safíjovskej dynastie z Perzie. Východné hranice žili v neustálom napätí vyvolanom sporom nadvládu v moslimskom svete. To sa prejavovalo aj v udalostiach na Blízkom Východe. Po tom, čo šáh Tahmásp zabil bagdadského guvernéra lojálneho voči Süleymanovi, a nahradil ho perzským správcom, a po tom, čo guvernér Bitlisu zradil Osmanskú ríšu a prisahal vernosť Safíjovcom,[33] Süleyman v roku 1533 nariadil veľkovezírovi Ibrahimovi Pašovi, aby znovu získal Bitlís a obsadil Tabríz. V roku 1534 sám Süleyman postavil na čelo vojsk a o rok neskôr slávil vstup do Bagdadu.[2] Tu výrazne zvýšil svoju prestíž obnovením hrobky Abú Hanifa, zakladateľa školy islamského práva v Hanafi, ktorej učenia sa Osmani pridržiavali.[34]

V snahe poraziť šáha raz a navždy sa Süleyman v rokoch 1548 – 1549 pustil do druhej perzskej kampane. Rovnako ako v predchádzajúcom pokuse sa Tahmásp vyhýbal priamej konfrontácii s osmanskou armádou, a namiesto toho sa rozhodol ustúpiť a pomocou použitia taktiky spálenej zeme vystaviť osmanskú armádu tvrdej zime na Kaukaze. Süleyman opustil kampaň s dočasnými osmanskými ziskami v oblasti Tabrízu a Urmie a trvalou prítomnosť Osmanov v okolí jazera Van. Osmani tak získali vládu nad západnou polovicou Azerbajdžanu a niektorými pevnostami v Gruzínsku.[35]

V roku 1553 začal Süleyman svoju tretiu a poslednú kampaň proti perzskému šáhovi. Süleyman síce spočiatku stratil územie okolo Erzurumu šáhovým synom, avšak následne územie znovu dobyl a prekročil horný Eufrat, čím sa dostal na neosídlenú časť Perzie. Šáhova armáda pokračovala vo svojej stratégii, ako sa vyhnúť Osmanom, čo viedlo k patu, ktorý ani jednej armáde nepriniesol žiaden významný zisk. V roku 1554 bola podpísaná dohoda, ktorá mala uzavrieť Süleymanove ázijské kampane. Zmluva znamenala opätovné vrátenie Tabrízu, avšak zabezpečila pre krajinu Bagdad, dolnú Mezopotámiu, ústie rieky Eufrat a Tigris, ako aj časť Perzského zálivu.[36]

Barbarossa Hayreddin Pasha porazil Svätú ligu pod vedením Andrea Doriu v bitke o Prevezu v roku 1538

Stredozemné more a severná Afrika

[upraviť | upraviť zdroj]

Po konsolidácii území na pevnine bol Süleyman konfrontovaný so správou, že osmanská pevnosť Koroni v Morei (dnešný Peloponéz) bola dobytá admirálom cisára Karola V., Andreom Doriom. Prítomnosť Španielov vo východnom Stredomorí Süleyman považoval za skorý náznak úmyslu Karla V. súperiť s osmanskou dominanciou na tomto území. Süleyman si uvedomil, že je potrebné opätovne potvrdiť námornú prevahu v Stredomorí a vymenoval mimoriadneho námorného veliteľa Chaira ad Dína, Európanom známeho ako Hayreddin Barbarossa. Hayreddin viedol prestavbu osmanskej flotily do podoby početne rovnocennej flotilami ostatných stredomorských krajín.

V roku 1535 viedol Karol V. Svätú ligu s 27 000 vojakmi (10 000 Španielov, 8000 Talianov, 8000 Nemcov a 700 rytierov sv. Jána) pri víťazstve nad Osmanmi v Tunise, ktorou spolu s vojnou proti Benátkam nasledujúci rok viedli Süleymana k prijatiu návrhov od Františka I. z Francúzska na vytvorenie dohody proti Karolovi. Obrovské moslimské územia v severnej Afrike boli v nasledujúcom období rozličnými spôsobmi pripojené k Osmanskej ríši. Barbarské štáty Tripolsko, Tunisko a Alžírsko sa stali autonómnymi provinciami ríše, ktoré slúžili ako hnací motor Süleymanovho konfliktu s Karolom V., ktorého pokus o vytlačenie Turkov zlyhal v roku 1541. Jednou z foriem boja o nadvládu v Stredozemnom mori bolo pirátstvo, ktoré Berberi pestovali.

Obliehanie Malty v roku 1565; Turci, ktorý prichádzajú na miesto, od Mattea Pereza d'Aleccia

V roku 1542 František I. čelil spoločnému habsburskému nepriateľovi bolo francúzsko-osmanské spojenectvo znovu obnovené a Süleyman Francúzom vyslal na pomoc 100 galér.[37]

V roku 1530 bol obnovený Rád svätého Jána, odvtedy známy aj ako Maltézsky rád. Osmania tento krok vnímali ako ohrozenie svojej moci a Süleyman preto vyslal na Maltu veľkú výpravu. V roku 1565 Osmani podnikli tzv. Veľké obliehanie Malty, ktoré sa začalo 18. mája a trvalo do 8. septembra. Spočiatku sa zdalo, že pôjde o opakovanie bitky o Rodos, pričom väčšina maltských miest bola zničená a v bitke bolo zabitých polovica rytierov, nakoniec avšak do bitky vstúpila záchranná sila zo Španielska, čo malo za následok stratu 10 000 osmanských jednotiek a víťazstvo kresťanských síl.[38]

Osmanská flotila v Indickom oceáne v 16. storočí

Kampane v Indickom oceáne

[upraviť | upraviť zdroj]

Objavovanie nových námorných obchodných ciest umožňovalo západoeurópskym štátom vyhnúť sa osmanskému obchodnému monopolu. Portugalský objav mysu Dobrej nádeje v roku 1488 inicioval sériu osmansko-portugalských námorných vojen v Indickom oceáne v priebehu 16. storočia.

Osmanské lode plávali v Indickom oceáne od roku 1518. Známe sú cesty osmanských admirálov ako Hadim Süleymana Pašu, Seyda Ali Reisa,[39] či Kurtoğlu Hızır Reisa do mughalských prístavov Thatta, Súrat a Džandžira. O mughalskom vládcovi Akbarovi Veľkom je známe, že si so Süleymanom vymenil šesť dokumentov.[40][41]

Vďaka kontrole Červeného mora v Indickom oceáne Süleyman viedol niekoľko námorných kampaní proti Portugalsku. V snahe odstrániť ich vplyv a obnoviť obchod s Mughalskou ríšou Osmani v roku 1538 dobyli prístav Aden v Jemene. Mesto sa následne stalo osmanskou základňou pre nájazdy proti portugalským majetkom na západnom pobreží Indie.[42][43] V septembri 1538 Osmani zlyhali v boji proti Portugalcom pri obliehaní Diu.[44] Dobytie Adenu avšak Osmanom otvorilo cestu k dobytiu celého Jemenu, vrátane Saná.

V priebehu rokov 1526 – 1543 vyslal Süleyman vyše 900 tureckých vojakov, aby bojovali spolu so somálskym Adalským sultanátom pod vedením Ahmada ibna Ibráhíma al-Gázího počas dobývania Abysínie. Po prvej ajursko-portugalskej vojne Osmanská ríša v roku 1559 absorbovala oslabený Adalský sultanát do svojho panstva, čím sa započala osmanská nadvláda v Somálsku a na Africkom rohu. Taktiež sa zvýšil vplyv krajiny v Indickom oceáne, konkurencieschopnosť voči Portugalskej ríši a okolitým krajinám.[45]

V roku 1564 Süleyman prijal veľvyslancov z Acehu (sultanát na Sumatre v dnešnej Indonézii), ktorí žiadali osmanskú podporu proti Portugalcom. Sultán do Acehu vyslal rozsiahlu vojenskú podporu.

Smrť

[upraviť | upraviť zdroj]
Osmanská ríša v čase smrti Süleymana I.

V roku 1566 sa Süleyman vydal na ďalšiu výpravu do Uhorska, avšak víťazstva sa už nedočkal. 6. septembra 1566, dva mesiace pred jeho 72. narodeninami zomrel pri obliehaní uhorského Szigetváru. Veľkovezír nechal túto správu utajiť, avšak Turci bitku prehrali.[2] Telo sultána bolo odvezené späť do Istanbulu, kde bolo aj pochované, zatiaľ čo jeho srdce, pečeň a niektoré ďalšie orgány boli pochované v turbéku pri Szigetvári. Nad hrobom Osmani vybudovali mauzóleum, ktoré bolo považované za posvätné pútnické miesto. V priebehu desiatich rokov pri ňom bola postavená mešita a súfijský starobinec a miesto bolo chránené posádkou niekoľkých desiatok mužov.

Reformy v krajine

[upraviť | upraviť zdroj]
Süleyman I. prijíma veľvyslanca (nakreslil Matrakçı Nasuh)

Právny poriadok v krajine sa skladal z dvoch odvetví. Prvotným právom bola šaría, ktorá bola ako božský zákon islamu mimo sultánových právomocí. Odlišné odvetvie bol ako kanun (قانون, kanonická legislatíva), ktorá bola závislá iba od vôle Süleymana ako panovníka. Týkala sa oblastí, ako sú trestné právo, držba pôdy a dane.[46] Süleyman nechal zhromaždiť všetky rozsudky, ktoré vydalo deväť predchádzajúcich osmanských sultánov. Po odstránení duplikátov a výbere medzi odporujúcimi vyhláseniami vydal jediný právny poriadok revidovaný tak, aby neporušoval základné islamské zákony.[2][47] V rámci toho sa Süleyman podporovaný vezírom Muftim Ebussuudom snažil reformovať právne predpisy tak, aby sa prispôsobili dynamike ríše. Keď kanun dosiahol konečnú podobu, stal sa známym ako kanun-i Osmani (قانون عثمانی) alebo „osmanské zákony“ a trval viac ako tristo rokov. Osobitnú pozornosť venoval kresťanským poddaným. Zvláštnym kódexom reformoval právo upravujúc odvody a dane, ktoré majú platiť kresťania.[48] Zohrával aj dôležitú úlohu pri ochrane Židov v krajine, ktorá sa stala jedným z exilov pre španielskych Sefardov. Niekedy v rokoch 1553/1554 na návrh svojho obľúbeného lekára a zubára, španielskeho Žida Mojžiša Hamona vydal firman (رمان), ktorým formálne odsudzoval urážky proti Židom. Okrem toho prijal nové trestné a kriminálne právne predpisy, v ktorých stanovil súbor pokút za konkrétne trestné činy, ako aj znížil počet prípadov vyžadujúcich smrť alebo zmrzačenie. V oblasti daní sa vyberali dane z rôznych druhov tovaru a výrobkov vrátane zvierat, výťažkov, obchodných ziskov a dovozných a vývozných služieb.

Ďalšou dôležitou oblasťou pre sultána bolo vzdelávanie. Školy v krajine boli spojené s mešitami a financované náboženskými nadáciami. Oproti kresťanským krajinám poskytovali prevažne bezplatné vzdelanie, prístupné boli moslimským mužom.[49] V hlavnom meste sa za Süleymanovej vlády zvýšil počet mektieb (مكتب, základné školy) na štrnásť. Učil chlapcov čítať a písať, ako aj princípy islamu. Mladí muži, ktorí si želali ďalšie vzdelávanie, mohli prejsť do jednej z ôsmich medres (مدرسه, vysoké školy), ktorých štúdium zahŕňalo gramatiku, metafyziku, filozofiu, astronómiu a astrológiu. Vyššie medresy poskytovali vzdelanie podobné univerzitnému, ich absolventi sa stávali imámami (امام) alebo učiteľmi. Vzdelávacie centrá boli často jednou z mnohých budov obklopujúcich nádvoria mešít, medzi ďalšie patrili knižnice, kúpele, ľudové kuchyne, rezidencie, či nemocnice v prospech verejnosti.[50]

Osmanské umenie za Süleymanovho panovania

[upraviť | upraviť zdroj]
Osmanská miniatúra zo Süleymannáme zobrazujúca popravu porazeného nepriateľa slonom v Belehrade

Pod Süleymanovým patronátom vstúpila Osmanská ríša do zlatého veku svojho kultúrneho rozvoja. V ríšskom sídle, v paláci Topkapı boli spravované stovky umeleckých spolkov nazývaných Ehl-i Hiref, t.j. Spolky remeselníkov. Po vyučení sa umelci a remeselníci mohli pohybovať vo svojom odbore a dostávali primeranú mzdu v štvrťročných ročných splátkach. Mzdové registre, ktoré prežili, svedčia o šírke Süleymanovho sponzorstva umenia. Najstaršie dokumenty z roku 1526 uvádzajú 40 spolkov s viac ako 600 členmi. Ehl-i Hiref prilákal najtalentovanejších remeselníkov ríše na sultánsky dvor, a to tak z islamského sveta, ako aj z nedávno dobytých území v Európe, čo viedlo k zmesi arabských, tureckých a európskych kultúr.[51] Medzi remeselníkov slúžiacich pre dvor patrili maliari, viazači kníh, kožušníci, klenotníci a zlatníci. Zatiaľčo predchádzajúci sultáni boli ovplyvňovaní skôr perzskou kultúrou (napr. Süleymanov otec Selim I., písal poéziu v perzštine), Süleymanove sponzorstvo umenia prinieslo Osmanskej ríši presadenie vlastného osmanského umeleckého odkazu.

Samotný Süleyman bol tiež básnikom. Písal v perzštine a turečtine pod menom Muhibbi (محبی, "Milovník"). Niektoré jeho verše sa stali tureckými prísloviami. Po smrti jeho syna Mehmeda v roku 1543, zložil na pamiatku tohto roku pohyblivý chronograf. Okrem Süleymanovej vlastnej práce oživilo literárny svet počas jeho vlády mnoho veľkých talentov vrátane Fuzûlîho a Bâkîho. Literárny historik Elias John Wilkinson Gibb poznamenal, že „v žiadnom momente, dokonca ani v Turecku, nebola väčšia podpora venovaná poézii ako za vlády tohto sultána“.[52]

Mešita Süleymaniye v Istanbule, postavená Mirarom Sinanom, Süleymanovým hlavným architektom

Süleyman sa stal známym sponzorovateľom série monumentálnych architektonických vývojov v rámci svojej ríše. Prevažne kresťanský Konštantínopol sa pomocou viacerých projektov snažil premeniť na centrum islamskej civilizácie. Vystaval viacero budov, vrátane mostov, mešít, palácov a rôznych charitatívnych a sociálnych zariadení. Najväčšie stavby postavil sultánov hlavný architekt Mimar Sinan, pod ktorým osmanská architektúra dosiahla svoj vrchol. Sinan bol zodpovedný za viac ako 300 pamätníkov v celej ríši, vrátane jeho dvoch majstrovských diel, mešity Süleymaniye a Selimiye, ktoré boli postavené v Adrianople (teraz Edirne) za vlády Süleymanovho syna Selima II. Süleyman taktiež zrekonštruoval Skalný dóm v Jeruzaleme a Jeruzalemské hradby (ktoré sú súčasnými hradbami starého mesta v Jeruzaleme), zrekonštruoval Kábu v Mekke a postavil komplex v Damašku.[53]

Osobný život

[upraviť | upraviť zdroj]

Süleyman mal tri známe manželky:

Tughra[3] ( kaligrafický monogram) Süleymana I.

Süleyman ma niekoľko detí s jeho manželkami, vrátane:

  • Şehzade Mahmud (* 1512, palác Manisa, Manisa – † 29. október 1521, palác Topkapı, Istanbul);
  • Şehzade Mustafa (* 1515, palác Manisa, Manisa – † 6. októbra 1553, Konya), syn Mahidevran;
  • Şehzade Murad (* 1519 palác Manisa, Manisa – † 19. október 1521, palác Topkapı, Istanbul);
  • Şehzade Mehmed (* 1521 palác Topkapı, Istanbul – † 6. november 1543, palác Manisa, Manisa), syn Hürrem;
  • Şehzade Abdullah (* 1523 palác Topkapı, Istanbul – † 1526, palác Topkapı, Istanbul), syn Hürrem alebo Mahidevran;
  • Sultán Selim II. (* 28. máj 1524, palác Topkapı, Istanbul – † 12./15. december 1574, palác Topkapı, Istanbul), syn Hürrem;
  • Şehzade Bayezid (* 1525, palác Topkapı, Istanbul – zabitý 25. septembra 1561, Kazvín, Safíjovci), syn Hürrem;
  • Şehzade Cihangir (* 9. december 1531, palác Topkapı, Istanbul – † 27. november 1553, Konya), syn Hürrem
Olejomaľba Hürrem Sultán zo 16. storočia

Vzťah s Hürrem Sultán

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Roksolana

Roksolana bola konvertitkou slovanského pôvodu. Pochádzala územia Ukrajiny, ktorá v tom období patrila Poľskému kráľovstvu. Bola dcéra pravoslávneho kňaza, ktorú zajali Tatári z Krymu a predali ako otrokyňu do Konštantínopola, kde sa nakoniec stala Süleymanovou obľúbenkyňou. Na rozdiel od osmanskej tradície si ju, konkubínu, sultán zobral za manželku a dovolil jej, aby s ním zostala v paláci po zvyšok svojho života. Roksolana mala na Süleymana veľký vplyv a na sultánovom dvore mala takmer neobmedzený vplyv. Pod umeleckým menom Muhibbi jej sultán zložil aj báseň:[9]

Trón môjho osamelého miesta, môj blahobyt, moja láska, môj mesačný svit.
Moja najúprimnejšia priateľka, moja dôverníčka, moja samotná existencia, moja sultánka, moja jedna a jediná láska.
Najkrásnejšie medzi krásnymi ...
Moja jar, moja veselá tvárička, môj deň, moje zlatíčko, smejúci sa list ...
Moja rastlina, moja sladká, moja ruža, tá jediná, ktorá ma v tejto miestnosti neznepokojuje ...
Môj Istanbul, môj Karaman, zem mojej Anatolie
Môj Badachšan, môj Bagdad a Chorasán
Moja žena s krásnymi vlasmi, moja láska s šikmým obočím, moja láska k očiam plným biedy ...
Budem ťa vždy velebiť
Ja, milovník utrápeného srdca, Muhibbi z očami plných sĺz, som šťastný.

Veľkovezír Ibrahim Paša

[upraviť | upraviť zdroj]
Süleyman v roku 1529 čakajúci na príchod veľkovezíra Ibrahima Pašu v Budíne.
Bližšie informácie v hlavnom článku: Pargalı Ibrahim Paša

Pargalı Ibrahim Paša bol priateľom Süleymana už pred jeho nastúpením na trón. Ibrahim bol pôvodne kresťan z Pargy (v Epire), ktorý bol zajatý pri nájazdoch počas osmansko-benátskej vojny v rokoch 1499 – 1503 a pravdepodobne niekedy v roku 1514 bol ako otrok poslaný Süleymanovi.[54] V jeho službách konvertoval na islam a Süleyman ho spravil vrchným sokolníkom a následne aj vrchným komorníkom. V roku 1523 sa stal veľkovezírom a veliteľom celej armády. Süleyman mu taktiež udelil hodnosť beylerbeya Rumélie (generálny vojenský guvernér prvého stupňa), a udelil Ibrahimovi moc nad všetkými osmanskými územiami v Európe, ako aj velenie nad vojakmi, ktorí sa v nich nachádzali v čase vojny. Podľa kronikára zo 17. storočia o túto pozíciu požiadal Süleymana, pretože sa obával o svoju bezpečnosť; na čo Süleyman odpovedal, že za jeho vlády, bez ohľadu na to, za akých okolností by ho nikdy nezabil. Počas trinástich rokov jeho veľkovezírstva, jeho rýchly rast k moci a obrovská akumulácia bohatstva spôsobili, že mal na sultánovom dvore mnoho nepriateľov. Ibrahimová drzosť počas kampane proti Safíjovcom, keď sa nazval serasker sultán (سرعسكر سلطان) bola priamou urážkou sultána. Ibrahimovým protivníkom bola aj sultánova manželka Hürrem Sultán, ktorá chcela za dedičov ríše svojich synov, kým Ibrahim podporoval Şehzade Mustafu. Süleymanov vzťah k Ibrahimovi sa zhoršoval, až bol nakoniec finančným tajomníkom (defterdarom) Iskenderom Çelebim presvedčený o Ibrahimovej nelojalite a 15. marca 1536 bol popravený.[55]

Dediči trónu

[upraviť | upraviť zdroj]
Poprava Şehzade Mustafu (Süleymanovho najstaršieho syna a potenciálneho dediča trónu), v roku 1553

Sultán Süleyman mal dve známe konkubíny (Hürrem a Máhidevrán), ktoré mu porodili šesť synov, z ktorých štyria dožili do 50. rokov 16. storočia. Boli to Mustafa, Selim, Bayezid a Cihangir. Najstarší z nich nebol syn Hürrem, ale Máhidevrán. Hürrem je zvyčajne aspoň čiastočne zodpovedná za intrigy pri navrhovaní nástupcu, hoci neexistujú dôkazy, ktoré by to potvrdili.[56] Hoci bola Süleymanovou manželkou, nevykonávala žiadnu oficiálnu verejnú funkciu. Toto je však nezabránilo k tomu, aby mala mocný politický vplyv. Keďže v ríši chýbali všetky formálne prostriedky na vymenovanie nástupcu, až do panovania Ahmeda I., dedičstvo zvyčajne zahŕňalo smrť konkurenčných princov, aby sa odvrátili občianske nepokoje a vzbury.

Od roku 1552, kedy sa začala kampaň proti Perzii, kde bol Rüstem vymenovaný za hlavného veliteľa expedície, sa začali sa intrigy proti Mustafovi. Rüstem poslal jedného zo svojich najdôveryhodnejších mužov Süleymanovi, aby mu oznámil, že keďže Süleyman nebol na čele armády, vojaci si mysleli, že nastal čas, aby na trón nastúpil mladší panovník; súčasne šíril zvesti, že Mustafa sa k tejto myšlienke dokázal uchýliť. Podľahol tomu, a uveril, že Mustafa plánuje získať trón. Nasledujúce leto po návrate z kampane v Perzii ho Süleyman zavolal do svojho stanu v údolí Ereğli.[57] Keď Mustafa vstúpil do stanu svojho otca, aby sa s ním stretol, Süleymanovi kati naňho zaútočili a po dlhom boji ho uškrtili tetivou z luku.

Cihangir údajne zomrel smútkom pár mesiacov po správach o vražde svojho nevlastného brata. Obaja žijúci bratia, Selim a Bayezid, dostali velenie provincií v rôznych častiach ríše. V priebehu niekoľkých rokov však medzi bratmi vypukla občianska vojna, z ktorej každý bol podporovaný jeho lojálnymi vojskami. V roku 1559 Selim s pomocou armády svojho otca Bayezida v Konyi porazil, čo viedlo k tomu, aby spolu so svojimi štyrmi synmi hľadal [Bayezid] útočisko u Safíjovcov. Po diplomatických výmenách sultán požiadal šáha Safíjovcov, aby mu bol Bayezid vydaný alebo popravený. Na oplátku za veľké množstvo zlata v roku 1561 šáh umožnil tureckému katovi uškrtiť Bayezida a jeho štyroch synov, čo o päť rokov neskôr vyčistilo cestu Selimovi k nástupu na trón.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b HONZÁK, František. Dejiny Slovenska. Dátumy, udalosti, osobnosti. 2007. vyd. Bratislava : Slovart, 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 148 – 151.
  2. ↑ a b c d e f g h i j JŮZLOVÁ, Jana; DIESTLER, Radek. Velcí panovníci Evropy. 2. vyd. [s.l.] : Nakladatelství Universum, 2015. 256 s. ISBN 978-80-242-4881-3. S. 122 – 123.
  3. ↑ a b c d Obrazové dejiny sveta. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2006. 656 s. ISBN 80-8085-101-8. S. 308 – 310.
  4. ↑ SEGEŠ, Vladimír a kol. Kniha kráľov. 2. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá, 2003. ISBN 8010003247. S. 202.
  5. ↑ a b Kanuni kadar romantik ve edip biri yoktur - İlber Ortaylı [online]. Milliyet, [cit. 2019-12-21]. Dostupné online. (po turecky)
  6. ↑ Ágoston, Gábor (2009). "Süleyman I". In Ágoston, Gábor; Bruce Masters (eds.). Encyclopedia of the Ottoman Empire. S. 41 – 45.
  7. ↑ "Suleyman the Magnificent". Oxford Dictionary of Islam. Oxford University Press. 2004.
  8. ↑ Cemal Kafadar (1993). "The Myth of the Golden Age: Ottoman Historical Consciousness in the Post-Süleymânic Era". In İnalcık, Halil; Cemal Kafadar (eds.). Süleyman the Second [i.e. the First] and His Time. Istanbul: The Isis Press. S. 41. ISBN 975-428-052-5.
  9. ↑ a b A Message For The Sultan - Sample Activity (Women in World History Curriculum) [online]. www.womeninworldhistory.com, [cit. 2019-12-23]. Dostupné online.
  10. ↑ Mansel, str. 61.
  11. ↑ Finkel, Caroline (2005). Osman's Dream: The Story of the Ottoman Empire 1300–1923. Basic Books. p. 145. ISBN 978-0-465-02396-7.
  12. ↑ Atıl, str. 24.
  13. ↑ Şahin, Kaya (2013). Empire and Power in the Reign of Süleyman: Narrating the Sixteenth-Century Ottoman World. Cambridge: Cambridge University Press. S. 11.
  14. ↑ Heath Lowry (1993). "Süleymân's Formative Years in the City of Trabzon: Their Impact on the Future Sultan and the City". In İnalcık, Halil; Cemal Kafadar (eds.). Süleyman the Second [i.e. the First] and His Time. Istanbul: The Isis Press. s. 21. ISBN 975-428-052-5.
  15. ↑ Alan Fisher (1993). "The Life and Family of Süleymân I". In İnalcık, Halil; Cemal Kafadar (eds.). Süleymân The Second [i.e. the First] and His Time. Istanbul: Isis Press. s. 9. ISBN 975-428-052-5.
  16. ↑ Suleiman The Magnificent - Crystalinks [online]. www.crystalinks.com, [cit. 2019-12-23]. Dostupné online.
  17. ↑ Barber, Noel (1973). The Sultans. New York: Simon & Schuster. s. 36. ISBN 0-7861-0682-4.
  18. ↑ Clot, str. 28.
  19. ↑ Lamb, str. 14.
  20. ↑ Imber, str. 49.
  21. ↑ Clot, str. 39.
  22. ↑ Kinross, str. 176.
  23. ↑ Siege of Rhodes [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2019-12-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  24. ↑ War: The Definitive Visual History. [s.l.] : Penguin, 2009-10-01. Dostupné online. ISBN 978-0-7566-6817-4. (po anglicky)
  25. ↑ a b c CLODFELTER, Micheal. Warfare and Armed Conflicts: A Statistical Encyclopedia of Casualty and Other Figures, 1492 – 2015, 4th ed.. [s.l.] : McFarland, 2017-05-09. Dostupné online. ISBN 978-0-7864-7470-7. (po anglicky)
  26. ↑ Kinross, str. 187.
  27. ↑ Severy, str 580
  28. ↑ N. Ciachir, Soliman Magnificul [Soliman the Magnificent]. Bucharest, 1972, Editura enciclopedică română, S. 157
  29. ↑ Imber, str. 52.
  30. ↑ Turnbull, Stephen (2003). The Ottoman Empire 1326–1699. New York: Osprey Publishing. S. 50.
  31. ↑ Labib, str. 444.
  32. ↑ Imber, str. 54.
  33. ↑ Imber, str. 51.
  34. ↑ Burak, Guy (2015). The Second Formation of Islamic Law: The Ḥanafī School in the Early Modern Ottoman Empire. Cambridge: Cambridge University Press. S. 1. ISBN 978-1-107-09027-9.
  35. ↑ The Encyclopedia of World History [online]. web.archive.org, 2002-09-18, [cit. 2019-12-22]. Dostupné online. Archivované 2002-09-18 z originálu.
  36. ↑ MAYS, Deborah C.. Kinross, John. [s.l.] : Oxford University Press, 2003. Dostupné online.
  37. ↑ Kinross, str. 53.
  38. ↑ History of Malta and Gozo. From Prehistory to Independence [online]. www.malta.com, [cit. 2019-12-23]. Dostupné online.
  39. ↑ ÖZCAN, Azmi. Pan-Islamism: Indian Muslims, the Ottomans and Britain, 1877 – 1924. [s.l.] : BRILL, 1997. Dostupné online. ISBN 978-90-04-10632-1. (po anglicky)
  40. ↑ FAROOQI, N. R.. SIX OTTOMAN DOCUMENTS ON MUGHAL-OTTOMAN RELATIONS DURING THE REIGN OF AKBAR. Journal of Islamic Studies, 1996-01-01, roč. 7, čís. 1, s. 32 – 48. Dostupné online [cit. 2019-12-22]. ISSN 0955-2340. DOI: 10.1093/jis/7.1.32. (po anglicky)
  41. ↑ FAROOQI, Naimur Rahman. Mughal-Ottoman relations: a study of political & diplomatic relations between Mughal India and the Ottoman Empire, 1556 – 1748. [s.l.] : Idarah-i Adabiyat-i Delli, 1989. Dostupné online. (po anglicky)
  42. ↑ KOUR, Z. H.. The History of Aden. [s.l.] : Routledge, 2005-07-27. Dostupné online. ISBN 978-1-135-78114-9. (po anglicky)
  43. ↑ SHAW, Stanford J.; SHAW, Ezel Kural. History of the Ottoman Empire and Modern Turkey. [s.l.] : Cambridge University Press, 1977-05-27. Dostupné online. ISBN 978-0-521-21449-0.
  44. ↑ INALCIK, Halil; FAROQHI, Suraiya. An Economic and Social History of the Ottoman Empire. [s.l.] : Cambridge University Press, 1997-05. Dostupné online. ISBN 978-0-521-57456-3. (po anglicky)
  45. ↑ The British Somaliland-Ethiopia Boundary. The Geographical Journal, 1936-04, roč. 87, čís. 4, s. 289. Dostupné online [cit. 2019-12-22]. ISSN 0016-7398. DOI: 10.2307/1785556.
  46. ↑ Imber, str. 244.
  47. ↑ Greenblatt, str. 20.
  48. ↑ Kinross, str. 210.
  49. ↑ Kinross, str. 211.
  50. ↑ McCarthy, str. ?
  51. ↑ Saudi Aramco World : The Golden Age of Ottoman Art [online]. archive.aramcoworld.com, [cit. 2019-12-23]. Dostupné online.
  52. ↑ Archivovaná kópia [online]. web.archive.org, [cit. 2019-12-23]. Dostupné online. Archivované 2006-03-09 z originálu.
  53. ↑ Atıl, str. 26.
  54. ↑ Turan, Ebru (2009). "The Marriage of Ibrahim Pasha (ca. 1495 – 1536): The Rise of Sultan Süleyman's Favorite to the Grand Vizierate and the Politics of the Elites in the Early Sixteenth-Century Ottoman Empire". Turcica. 41: S. 3–36.
  55. ↑ İbrahim Paşa. Ottoman vizier [circa 1493 – 1536] [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2019-12-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  56. ↑ PEIRCE, LESLIE P.. The imperial harem : women and sovereignty in the Ottoman Empire. New York : [s.n.]. Dostupné online. ISBN 0-19-507673-7.
  57. ↑ BULAT, Mustafa. SARIKAMIŞ DONAN ASKERLER ANISINA YAPILMIŞ OLAN ANIT HEYKEL. the Journal of Academic Social Sciences, 2016-01-01, roč. 22, čís. 22, s. 1–1. Dostupné online [cit. 2020-05-28]. ISSN 2148-2489. DOI: 10.16992/asos.1017.

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]


Süleyman I.
Narodenie: 6. november 1494 Úmrtie: 6. september 1566
Vladárske tituly
Predchodca
Selim I. 		Sultán Osmanskej ríše
22. september 1520 – 6. september 1566 		Nástupca
Selim II.
Predchodca
Selim I. 		Kalif Osmanského kalifátu
22. september 1520 – 6. september 1566 		Nástupca
Selim II.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Süleyman_I.&oldid=7857562“