Preskočiť na obsah

Staroslovienčina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Starosloviensky jazyk)
Starosloviensky jazyk
(slověnьskъjь językъ)
Štátyv minulosti Veľkomoravská ríša, Bulharsko, Srbsko, Chorvátsko a iné.
Regiónstredná, južná a východná Európa
Počet hovoriacichmŕtvy jazyk
Poradienenachádza sa v prvej 100
KlasifikáciaIndoeurópske jazyky
PísmoHlaholika, Cyrilika
Postavenie
Úradný jazykVeľkomoravská ríša, Bulharsko, Srbsko, Chorvátsko (9. - 11. storočie)
Regulátor 
Jazykové kódy
ISO 639-1cu
ISO 639-2chu
Wikipédia
Adresacu.wikipedia.org
PomenovanieВикипедїıа / ⰲⰻⰽⰻⱂⰵⰴⰻⰰ
Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov

Slovienčina (iné názvy: staroslovienčina, staroslovančina, stará cirkevná slovančina, staroslovenčina, stará slovenčina) је najstarší slovanský spisovný jazyk. Spisovná norma vznikla na základe macedónskeho nárečia (kultivovaná macedónčina) používaného v okolí Solúna v 9. storočí. S určitými zmenami sa používa dodnes, nie už však ako živý jazyk, ale ako bohoslužobný jazyk katolíckych cirkví byzantského obradu (gréckokatolíckych) a pravoslávnych cirkví.

Staroslovienčina sa nesmie zamieňať s praslovančinou. Zatiaľ čo z praslovančiny, ktorej hypotetickú podobu možno len odhadovať, sa vyvinuli všetky slovanské jazyky, staroslovienčina je už súčasťou jednej z troch vývojových vetiev, ktoré z praslovančiny vychádzajú – južnoslovanskej vetvy. Všeobecne sa však predpokladá, že v dobe vzniku prvých písomností v staroslovanských jazykoch v 9. storočí sa tieto ešte od seba výraznejšie neodlišovali.

Názov

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodný názov bol словѣньскъь ѩзъıкъ - slověnьskъjь językъ (vyslov: slovänɪskʊjɪ jẽzykʊ; výslovnosť ě,ь,ъ nie je istá).

Od 18. storočia sa používa označenie cirkevná slovančina (čiže stará aj nová), neskôr cirkevnoslovančina, potom vznikol názov stará slovančina až napokon roku 1837 Slovák Pavol Jozef Šafárik prvýkrát použil - z dnešného pohľadu v každom ohľade nesprávny - termín nárečj starobulharské (starobulharčina), ktorý sa v Bulharsku (z vlasteneckých dôvodov) používa dodnes. S tým však nesúhlasil ďalší smer výskumu, ktorý tento jazyk označil za staroslovinčinu, teda pôvodnú verziu slovinčiny. Neskôr bolo aj toto odmietnuté a presadil sa neutrálny názov cirkevná slovančina. V Česku je však viac rozšírený názov staroslověnština, na Slovensku prv z toho odvodené „staroslovienčina“, dnes niekedy aj „slovienčina“, hoci technicky správny názov je (staro)slovänčina či (staro)slovenčina, pretože pomocný transliteračný znak ě neznamená -ie-, ale -ä- alebo -e-.

Názov staroslověnština bol špeciálne vytvorený v Prahe preto, aby sa v češtine nepoužíval názov staroslovenština (staroslovenčina), ktorý sa v tom čase dal chápať aj ako stará slovinčina (jazyk Slovincov) alebo stará slovenčina (jazyk Slovákov)[1][2][3].

Označenie staroslovienčina sa väčšinou používa na pomenovanie jazyka v 9. a 10. storočí a niekedy dokonca len k písomným pamiatkam Veľkej Moravy. Termínom cirkevná slovančina (teda nie stará cirkevná slovančina) sa na rozdiel od toho pomenúva neskorší jazyk, resp. neskoršia podoba tohto jazyka z obdobia, kedy sa už odlišoval od živých slovanských jazykov. I tak však existoval ako spisovný jazyk mnohých slovanských národov a štátov a aj po vzniku spisovných jazykov jednotlivých slovanských národov sa ďalej používal a podnes používa ako bohoslužobný jazyk.

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Staroslovienčina má zo všetkých slovanských jazykov najstaršie písomné pamiatky, a to z 9. storočia. Bolo to najmä zásluhou vierozvestcov, svätých Cyrila a Metoda, ktorí do nej ešte pred svojím príchodom na Veľkú Moravu preložili množstvo cirkevných kresťanských textov. Išlo najmä o tieto diela:

Konštantín (Cyril) napísal v staroslovienčine Proglas, čo je predslov k Svätému písmu. Rozdiely medzi jednotlivými jazykmi ešte neboli také veľké ako v súčasnosti a preto aj obyvatelia Veľkej Moravy rozumeli staroslovienčine, ktorej základy boli v juhoslovanskom dialekte.

Po páde Veľkej Moravy staroslovienčinu ako bohoslužobný a úradný jazyk z jej územia vytlačila latinčina (azda s výnimkou východného Slovenska), staroslovienčina sa však udržala na Balkáne a v Bulharsku nahradila ako liturgický jazyk gréčtinu (aj vďaka úsiliu svätého Klimenta Ochridského). S byzantským obradom sa ďalej šírila do Srbska, Rumunska a na Kyjevskú Rus. Z Kyjevskej Rusi sa ďalej rozšírila do Ruska. Od 11. storočia sa už zvykne hovoriť o cirkevnej slovančine.

Staroslovienčina (resp. neskôr cirkevná slovančina) v týchto krajinách dlho pôsobila aj ako úradná reč (najmä pri písomnom styku), podobne ako latinčina v katolíckej Európe, keďže národné jazyky ešte nemali svoje spisovné normy. V každej krajine však podliehala miestnym vplyvom, ako vo výslovnosti, tak i pravopise. Napríklad: nosovky, ktoré existovali v praslovanskom jazyku i pôvodnej staroslovienčine, sa dodnes uchovali len v poľštine. V pôvodnej staroslovienskej abecede sú im venované znaky Ѧ (ę) a Ѫ (ą) (malý a veľký jus). V ruskej cirkevnej slovančine sa malý jus vyslovuje „ja“ (ako analógia k hláskovým zmenám u podobných slov v ruštine), veľký jus sa viac menej vytratil.

U staroslovienskych a cirkevnoslovanských písomných pamiatok sa teda rozlišuje, odkiaľ pochádzajú. Rozlišujeme napr. srbskú, chorvátsku, bulharskú (používala sa aj na území Rumunska) či ruskú redakciu. Vzhľadom k rastúcemu politickému vplyvu Ruska v 18. storočí má dnes najväčšiu prestíž ruská redakcia, ktorá ovplyvňuje aj súčasné používanie slovienčiny (resp. jej novšej formy: cirkevnej slovančiny) na Balkáne.

Rozšírenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Starú cirkevnú slovančinu (staroslovienčinu) už niekoľko storočí žiadny národ nepoužíva ako materinský jazyk. Jej nástupca, cirkevná slovančina, sa používa v súčasnosti len ako bohoslužobný jazyk v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi v rôznych slovanských krajinách (a do 18. storočia aj na území Moldavska a Valašska).[4] Používatelia jazyka (klérus a veriaci) však jazyk používajú prevažne pasívne a obmedzene. V minulosti sa cirkevná slovančina používala aj ako literárny a úradný jazyk, a to aj na východnom Slovensku (ako úradný jazyk sa používala výhradne v cirkevnom prostredí).

Abeceda a výslovnosť

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Hlaholika

Konštantín (Cyril) pre slovienčinu vytvoril na podklade gréckej abecedy hlaholiku. Tá sa používala na Veľkej Morave, do 11. storočia v Ochride (Bulharsko) a dalmátskych ostrovoch (Chorvátsko); veľmi ojedinele ešte aj v 14. storočí (napr. Sázavský kláštor v Čechách v Česku). Najdlhšie sa však používala v Chorvátsku aj napriek tomu, že tam prevládalo rímskokatolícke vierovyznanie a latinka.

Približne o polstoročie neskôr vznikla v Bulharsku cyrilika, ktorú vytvorili pravdepodobne Cyrilovi žiaci v Preslave.

Táto bola praktickejšia, pretože jej písmená boli jednoduchšie a navyše sa viac podobali gréckym písmenám, podľa ktorých boli vytvorené; grécku abecedu totiž vtedajší bulharskí duchovní dobre ovládali. Staroslovienčina/cirkevná slovančina, ktorá sa z Bulharska šírila do ostatných slovanských krajín, bola od 11. storočia písaná výhradne cyrilikou. Vďaka tomu sa cyrilika presadila u väčšiny spisovných jazykov pravoslávnych krajín.

Vzorový text

[upraviť | upraviť zdroj]

Otče náš

[upraviť | upraviť zdroj]
cirkevná slovančina
(ruská redakcia)
pozor: toto nie je slovienčina,
ale jej „nástupca“ - cirkevná slovančina 		Отчє на́шъ, и́жє єси́ на нєбєсѣ́хъ, да свѧти́тсѧ и́мѧ Твоє́, да прїи́дєтъ ца́рствїє Твоє́, да бу́дєтъ во́лѧ Твоѧ́, я́кѡ на нєбєси́ и на зємли́. Хлѣ́бъ на́шъ насу́щный да́ждъ на́мъ днє́сь: и ѡста́ви на́мъ до́лги на́шѧ, я́кожє и мы́ ѡставлѧ́ємъ должникѡ́мъ на́шымъ: и нє ввєди́ на́съ во искушє́нїє, но изба́ви на́съ ѿ лука́вагѡ,...
prepis Otče našă, îže esî na nebesěhă, da svętîtsę îmę Tvoe, da priîdetă carstvie Tvoe, da budetă volę Tvoę, jakô na nebesî î na zemlî. Hlěbă našă nasuštnyj dažd' namă dnes': î ôstavî namă dolgî našę, jakože î my ôstavlęemă dolžnîkômă našymă: î ne vvedî nasă vo îskušenie, no îzbavî nasă ôt lukavagô,...
po slovensky Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi, chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Amen.

Zdroje formou referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ PAPUČEK, Gregor. Ako je to s tou našou „staroslovenčinou“? [online]. [Cit. 2021-11-08]. Dostupné online. (Poznámka: Názor tohto a iných autorov, že názov staroslověnsky/starosloviensky bol zavedený Polívkovým článkom z roku 1883 [ktorého text Papuček aj takmer celý reprodukuje] na zabránenie spájania jazyka so slovenčinou, čiže jazykom Slovákov, je nesprávny v tom zmysle, že v tomto konkrétnom článku Polívkovi v skutočnosti primárne ide o odlíšenie od slovinčiny resp. celkovo o nájdenie úplne neutrálneho názvu jazyka. To, že Polívkovi napokon predsalen však išlo primárne o odlíšenie od slovenčiny vidno z iných Polívkových textov, porov. napr. nižšie Polívka 1884.)
  2. ↑ POLÍVKA, Jiří. Kterým jazykem psány jsou nestarší památky církevního jazyka slovanského starobulharsky či staroslovensky?. Slovanský sborník (Praha: J. Otto), 1883, roč. II, čís. 10, s. 481 – 488. Dostupné online [cit. 2021-11-08]. ISSN 1803-0866. ; POLÍVKA, Jiří. Kterým jazykem psány jsou nestarší památky církevního jazyka slovanského starobulharsky či staroslovensky? (Dokončení). Slovanský sborník (Praha: J. Otto), 1883, roč. II, čís. 11, s. 545 – 554. Dostupné online [cit. 2021-11-08]. ISSN 1803-0866. [sčasti okopírované v Papuček: Ako je to s tou našou "staroslovenčinou"]
  3. ↑ POLÍVKA, Jiří. Grammatika jazyka starobulharského (staroslovenského) [recenzia]. Slovanský sborník (Praha: J. Otto), 1884, roč. III, čís. 11, s. 614. Dostupné online [cit. 2021-11-08]. ISSN 1803-0866. (skratka J. P. je vysvetlená v úvodnom obsahu zborníka)
  4. ↑ ŽEŇUCH, P.: Staroslovienčina a cirkevná slovančina - lingua franca. In: Historická revue, roč. XXX, 2019, č. 6, s. 10.

Ďalšie zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ŠTEC, Mikuláš: Staroslovienčina a cirkevná slovančina. Prešov : Pravoslávna bohoslovecká fakulta PU, 1997. ISBN 80-88885-20-5
  • STICH, Alexandr  – JANÁČKOVÁ, Jaroslava  – LEHÁR, Jan  – HOLÝ, Jiří: Česká literatura od počátků k dnešku. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998 (1. vyd.). 1058 s. ISBN 80-7106-308-8
  • VAŠICA, Josef: Slovanská bohoslužba v českých zemích, 1940
  • GLANVILLE, Price et al.: Encyklopedie jazyků Evropy. Praha : Volvox Globator, 2002. 509 s. ISBN 80-7207-450-4
  • KURZ, Josef: Učebnice jazyka staroslověnského. Praha : SNP 1969.
  • MÁCHAL, Jan: Slovanské literatury. 3. zv. Praha : Matice česká, 1922, 1925, 1929. 319 s. + 605 s. + 795 s.
  • heslo staroslověnský jazyk. In: Ottův slovník naučný, zv. XXIII, s. 1062.
  • STANISLAV, Ján. Starosloviensky jazyk 1 : Veľká Morava a Panónia. Kultúrny jazyk a písomníctvo. Konštantín Filozof, Metod a Kliment sloviensky. Fonetika. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1978. 371 s.
  • STANISLAV, Ján. Starosloviensky jazyk 2 : Morfológia. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1987. 312 s.
  • TRUNTE, Hartmut: Slověnьskъjь językъ. Ein praktisches Lehrbuch des Kirchenslavischen in 30 Lektionen zugleich eine Einführung in die slavische Philologie. Band 1: Altkirchenslavisch. O. Sagner. 1990. ISBN 978-3-87690-480-1.
  • PAPUČEK, G. : Ako je to s tou našou "staroslovenčinou"? [1] (Poznámka: Názor tohto a iných autorov, že názov staroslověnsky/starosloviensky bol zavedený Polívkovým článkom z roku 1883 [ktorého text Papuček aj takmer celý reprodukuje] na zabránenie spájania jazyka so slovenčinou, čiže jazykom Slovákov, je nesprávny v tom zmysle, že v tomto konkrétnom článku Polívkovi v skutočnosti primárne ide o odlíšenie od slovinčiny resp. celkovo o nájdenie úplne neutrálneho názvu jazyka. To, že Polívkovi napokon predsalen však išlo primárne o odlíšenie od slovenčiny vidno z iných Polívkových textov, porov. napr. nižšie Polívka 1884.)
  • POLÍVKA, Jiří: Rozhledy v literatuře - Grammatika jazyka starobulharského (staroslovenského). [recenzia]. In: Slovanský sborník 1884 [2] S. 614 (skratka J. P. je vysvetlená v úvodnom obsahu zborníka)

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Staroslovienčina&oldid=7917582“