Suchoj Su-25

Su-25
Suchoj Su-25 ruských vzdušných síl v Sýrii, október 2015
Typ	bojové lietadlo pre priamu podporu pozemných síl
Výrobca	Ulan-Udenský letecký závod Tbilaviamšeni
Prvý let	22. februára 1975
Zavedený	19. júla 1981
Charakter	v službe
Hlavný používateľ	Vojenské vzdušné sily Ruskej federácie Bieloruské vzdušné sily Vzdušné sily Ozbrojených síl Ukrajiny Vzdušné sily Kórejskej ľudovej armády
Výroba	1978 – 2017
Vyrobených	~1 320
Cena za kus	11 miliónov USD
Varianty	Suchoj Su-28
Letecký portál

Suchoj Su-25 (rus. Сухой Су-25; v kóde NATO: „Frogfoot“) je podzvukové bojové lietadlo pre priamu podporu pozemných síl, navrhnuté v polovici 70. rokov 20. storočia v bývalom Sovietskom zväze a vyvážané do krajín Varšavskej zmluvy a mnohých spriatelených krajín. Suchoj Su-25 je vysoko manévrovateľný hornoplošník, schopný nasadenia z neupravených plôch v blízkosti bojiska. Vďaka svojmu výzoru s desiatimi podvesmi získal v Rusku prezývku Grač (v preklade: „havran“). Vo svete je známy pod prezývkou lietajúci tank.

Vznik a vývoj

Prístrojový panel Su-25 pred modernizáciou, 2007

V polovici 60. rokov 20. storočia sa vojenská doktrína Spojených štátov a Sovietskeho zväzu od základu zmenila. V predošlom období tieto svetové veľmoci plánovali použitie jadrových zbraní aj pri taktických bojových úderoch, to sa však po kubánskej kríze zmenilo. Úloha dobyť územie nepriateľa pripadla pozemným vojskám, ktoré to mali dosiahnuť s pomocou klasickej výzbroje. Zvlášť dôležitá úloha bola pritom kladená na letectvo, ktoré malo efektívne podporovať pozemné vojská v podmienkach silnej protivzdušnej obrany protivníka.

Lietadlá Su-7B, MiG-19, MiG-21 a Jak-28 nevyhovovali požiadavkám, ktoré na nich kládol nový charakter vedenia vojny. Kvôli veľkej operačnej rýchlosti a nedostatočnej obratnosti nemohli tieto stroje efektívne útočiť na malé pozemné ciele. Keďže nemali pancierovú ochranu kabíny a dôležitých prístrojov, boli ľahko zraniteľné paľbou z protilietadlových guľometov a iným prostriedkom protivzdušnej obrany. Počas vojenského cvičenia „Dneper“ v septembri 1967 sa ako najefektívnejšie bojové lietadlá ukázali upravené stíhačky MiG-17, ktoré tento úspech dosiahli vďaka výbornej manévrovateľnosti a nízkej rýchlosti, čo im umožnilo nestrácať vizuálny kontakt s cieľom a viesť na neho účinnú paľbu. Vtedy sa v kruhoch sovietskych leteckých konštruktérov začalo diskutovať o návrhoch možných koncepcií lietadla, určeného na priamu podporu pozemných vojsk. Aj napriek tomu, že nie všetky zapojené organizácie prijali myšlienku na znovuzrodenie bojového letectva, hlavný veliteľ pozemných vojsk, armádny generál I. G. Pavlovskij, bol horlivým zástancom tejto myšlienky a presvedčil ministra obrany ZSSR – maršala A. A. Grečka – o nevyhnutnosti vývoja bojového lietadla novej generácie.

Pohľad na prednú časť Su-25 s 30 mm kanónom GŠ-30-2 a laserovým diaľkomerom

Sovietske ministerstvo letectva vyhlásilo v marci 1969 súťaž na návrh bojového lietadla, ktorý by bol protiváhou amerického stroja A-10 Thunderbolt II a ktorý by implementoval riešenia získané analýzou bojov na Strednom východe počas Šesťdňovej vojny z roku 1967. Zúčastnili sa ho štyri konštrukčné kancelárie: A.I. Mikojan a A.S. Jakovlev ponúkli modifikácie lietadiel MiG-21 a Jak-28; S.V.Iľjušin a P.O. Suchoj predložili nové projekty: Il-102 a T-8. Vtedajším požiadavkám na bojové lietadlo vyhovovali len projekty Il-102 a T-8. Projekt Il-102 predstavoval ďalší vývoj prúdového lietadla Il-40. Hlavnou zmenou, ktorou sa stroje odlišovali, bolo úplné zjednodušenie stroja Il-102. Naopak Pavel Suchoj predstavil úplné nový projekt T-8, ktorý bol v tom čase už rok vo vývoji, vedenom z vlastnej iniciatívy. Vďaka inštalácii lepšieho zameriavacieho systému, menšími rozmermi a hmotnosťou oproti Il-102 sa na jeseň 1969 stal projekt T-8 víťazom tendra na nové bojové lietadlo.

Vystreľovacie sedadlo K-36DM, ktoré je používané aj v Su-25

Začiatkom marca 1968 sa I. Savčenko, učiteľ na akadémii vzdušných síl, obrátil k známym odborníkom z konštrukčnej kancelárie Pavla O. Suchoja s ponukou spoločného vypracovania projektu na nové lietadlo pre priamu podporu pozemných vojsk. Zanedlho sa vytvorila skupina, ktorú tvorili zamestnanci kancelárie Pavla Suchoja: O.S. Samojlovič, D.N. Gorbačev, V.M. Lebedeb, J.B. Ivašečkin a A. Monachov. Vývoj lietadla označeného ako „SPB“ bolo rozhodnuté začať v domácich podmienkach, a zoznámiť generálneho konštruktéra s ich projektom až po ukončení konštrukčných návrhov celého lietadla. V tom čase ešte budúci zákazník nesformuloval takticko-technické požiadavky na nové lietadlo tejto kategórie, ale boli začaté práce na návrhu koncepcie bojového lietadla a jeho pozícii v systéme vzdušných síl ZSSR, na vyhodnotení potrebných letových charakteristík a charakteristík zbraňových systémov. Zároveň sa konštruktéri vzdali vtedy módnej koncepcie viacúčelového lietadla, ktoré by mohlo plniť bojové úlohy, rovnako ako viesť vzdušný boj. Podľa prvých konštrukčných návrhov projektu „SPB“ sa predpokladala inštalácia dvojice dvojprúdových motorov AI-25T, z ktorých každý mal ťah 1 750 kg. Okrem palubného kanónu sa predpokladalo použitie iba neriadenej munície – bômb do hmotnosti 500 kg a neriadených raketových striel. Zameriavací systém lietadla mal byť veľmi jednoduchý: len laserový diaľkomer a optický zbraňový zameriavač.

Tento projekt vyústil do stroja Su-25 a objednávka na 2 prototypy bola vydaná 6. mája 1974. Po úspešnom zvládnutí bojových skúšok v Afganistane bol Su-25 v marci 1981 objednaný pre letectvo ZSSR. Americké špionážne satelity ho po prvýkrát zaznamenali vo výskumnom stredisku Ramenskoje v roku 1977 a získal dočasné kódové označenie "RAM-J". Hlavnou úlohou lietadla Su-25 je priama podpora pozemným vojskám, pre ktorú je výborne uspôsobený.

Konštrukcia

Predná časť Su-25

Kabína je zo spodnej časti a bokov chránená 25mm pancierom z titánovej zliatiny a jeden z motorov je umiestnený v pancierovej vani, pričom lietadlo je schopné letu aj s jedným motorom. Môže pôsobiť za akýchkoľvek poveternostných podmienok, cez deň aj v noci. Jeho výbavu dotvára vystreľovacia sedačka K-36 s charakteristikami 0 – 0 (možnosť katapultáže pri nulovej výške a nulovej rýchlosti). Palivové nádrže sú naplnené ochrannou disperziou a plynom, ktoré minimalizujú možný výbuch. Motory sú schopné v prípade potreby lietať na kerozín, naftu alebo benzín, čo však znižuje ich životnosť. Od samého začiatku bol Su-25 navrhnutý tak, aby ho mohol obsluhovať aj málo skúsený letový a pozemný personál. Špecializovaný aeromobilný komplex údržby lietadla AMK-8 zabezpečuje nezávislosť Su-25 aj pri použití na slabo vybavených a poľných letiskách. Všetky dôležité systémy lietadla sú chránené pancierom odolávajúcemu strelám do kalibru 20 mm. Po nasadení rakiet „Stinger“ počas bojov v Afganistane však začali straty Su-25 stúpať. Preto bola medzi každý z dvoch motorov inštalovaná 5 mm pancierová doska dlhá 1,5 m. Navyše boli zabudované integrované samohasiace penové zariadenia motora a na vrchnú časť motorových gondol boli inštalované ďalšie výmetnice klamných cieľov. Vďaka tejto ochrane počas bojov nebol zaznamenaný ani jeden výbuch palivovej nádrže a žiaden z pilotov nebol zabitý vo vnútri pancierového kokpitu.

Pred začatím sériovej výroby bol Su-25 vybavený zameriavacím systémom z lietadla Su-17M3, ktorý zabezpečoval vysokú presnosť zničenia akéhokoľvek pozemného cieľa s použitím neriadenej výzbroje a možnosť použitia moderných riadených striel a bômb.

Nákres znázorňujúci pancierovú ochranu lietadla Su-25 s údajmi o hrúbke panciera v milimetroch

Zameriavací systém lietadla tvorí:

1. letecký strelecko-bombardovací zameriavač ASP-17BC, zabezpečujúci streľbu, bombardovanie a odpálenie rakiet vo dne alebo noci na pozemné alebo vzdušné ciele
2. laserový systém ožiarenia cieľa a zameriavania vzdialenosti „Klen-PS“, ktorý zabezpečuje zistenie vzdialenosti a polohy cieľa počas zameriavania cieľa a tiež navedenie rakiet s laserovým navádzacím systémom.
3. pult riadenia týchto systémov
4. aparatúra spracúvajúca signály z laserového diaľkomeru a zameriavača

V súčasnosti sú ruské Su-25 vybavené palubným zameriavacím systémom SVP-24 (Gefest). Ide o špecializovaný výpočtový podsystém, ktorý umožňuje presné navedenie "hlúpej" munície na cieľ. Základná myšlienka je podobná ako pri amerických bombách JDAM, ktoré sú vybavené družicovým systémom a z neriadených bômb sa tak stáva riadená munícia. Avšak prístup je úplne odlišný, keďže zariadenie nie je montované na každú bombu zvlásť, ale nachádza sa na palube lietadla. SVP-24 prepočítava polohu lietadla na základe systému GLONASS, trajektóriu letu bomby a hydrometeorologické podmienky. Súradnice môžu byť trochu skreslené pri ostrých manévroch lietadla v cieľovej oblasti alebo pri nedostatku informácií o hydrometeorologických podmienkach a stave ovzdušia. Pravdepodobnosť zničenia malých dobre chránených podzemných zariadení je 30 až 40%. Účinnosť pri ničení zle chránených nadzemných cieľov môže dosiahnuť až 60%.

Pilotno-navigačnú výbavu tvorí predovšetkým navigačný komplex KN-23-1, ktorý je určený na odovzdávanie údajov do palubného počítača a zameriavacieho systému. Navigačný komplex zabezpečuje neustále automatické spracovanie súradníc stroja, vykonanie naprogramovaného letu vrátane letu do cieľovej oblasti a návratu na domáce letisko a určenie a spracovanie hlavných navigačných a letových parametrov. Pozostáva z:

1. inerciálnej kurzo-vertikály IKV-1
2. rádiového systému blízkej navigácie RSBN
3. Dopplerovský systém DISS-7, zabezpečujúci meranie letovej rýchlosti a uhla znosu

Okrem navigačného komplexu do komplexu pilotážno-navigačnej výbavy patria aj:

1. automatický rádiokompas, ktorý okrem iného zabezpečuje navedenie na pristátie pri poruche systému RSBN
2. rádiovýškomer RV-5M
3. ukazovatele uhlov náklonu DUA-3
4. systémy VD-18G-3M a PVD-7

Rádiotechnické vybavenie tvorí rádiostanica R-862 zabezpečujúca spojenie s inými lietadlami a pozemnými cieľmi, rádiostanica R-828 zabezpečujúca spojenie s letovými riadiacimi orgánmi a pohyblivými pozemnými cieľmi, odpovedač vlastný-cudzí, odpovedač SO-69, stanicu systémov rádiového rušenia a systém ovládania výmetníc infračervených a dipolóvych klamných cieľov.

Operačné nasadenie

Sovietska intervencia v Afganistane

Suchoj Su-25 ruských vzdušných síl na základni v Lipecku, 2006

Už prvé skúsenosti z nasadenia letectva v Afganistane preukázali nedostatočnú efektivitu použitých lietadiel. Nadzvukové stíhacie bombardéry, navrhnuté na vedenie boja v Európe mali pri manévrovaní v úzkych horských priesmykoch problémy a ich sofistikované zbraňovo-navigačné systémy sa pri boji s malorozmernými cieľmi ukázali byť nepoužiteľné. Tieto nedostatky boli potlačené po nasadení Su-25. Oproti ostatným strojom bol manévrovateľný, ľahko ovládateľný, výborne vyzbrojený a pancierovaný. Prvé 2 prototypy Su-25 boli v Afganistane nasadené v rámci operácie „Romb-1“ od apríla do júna 1980, pričom boli vojakmi vysoko hodnotené. Len čo boli skončené letové skúšky, začala sa vo februári 1981 formovať prvá jednotka vybavená lietadlami Su-25, ktorou bol 80. samostatný bitevný letecký pluk, dislokovaný 65 km od mesta Baku. Prvých 12 sériových Su-25 dostal pluk v apríli 1981. Dopyt po Su-25 v Afganistane bol veľký a preto bola sformovaná 200. samostatná bitevná eskadra, ktorá pozostávala z lietadiel a pilotov Su-25 z 80. samostatného bitevného leteckého pluku. Dňa 19. júna 1981 bola 200. samostatná bitevná eskadra premiestnená do Afganistanu, na leteckú základňu Šindand. Úlohou tejto jednotky sa stala ochrana sovietskej 5. motostreleckej divízie a 21. pechotnej brigády afganských vládnych vojsk, ktoré boli v tejto časti krajiny umiestnené. Su-25 sa zúčastnil aj bojov o mesto Herát, kde prebiehali ťažké boje nielen medzi mudžahedínmi a vládnymi vojskami, ale aj mudžahedínov medzi sebou. Úlohou Su-25 bolo útočiť na domy a sklady zbraní, patriace mudžahedínom. Po ukončení bojov v tomto meste bol nasadený pri útokoch na Kandahár, druhé najväčšie mesto Afganistanu. Sovietska 70. motostrelecká brigáda, zodpovedajúca za ochranu mesta a ciest vedúcich okolo bola vtiahnutá do ťažkých bojov v okolí aj v meste samotnom. V tamojších horských podmienkach nebolo vždy možné nasadenie delostrelectva a tankov a tak boli povolané bojové lietadlá. Pri týchto operáciách boli najčastejšie používané bomby OFAB 500 a bloky neriadených rakiet UB-32-57. Piloti vysoko oceňovali premyslenú ochranu najdôležitejších prístrojov a kabíny Su-25.

Suchoj Su-25UB ruského letectva, 2001

Lietadlá zniesli aj ťažké poškodenie a boli schopné vrátiť sa na základňu. Príkladom je napr. stroj A. Lavrenka, ktorý bol nad Panšírom zasiahnutý protilietadlovou raketovou strelou do chvostovej časti, ktorá okrem jej značného poškodenia zasiahla aj riadenie, no napriek tomu sa Su-25 bezpečne vrátil na svoju základňu. Za 15 mesiacov nasadenia vykonali piloti 200. samostatnej bitevnej eskadry viac než 2 000 letov a nestratili ani jeden stroj. Postupne boli na letiskách Kandahár a Bagram rozmiestnené ďalšie eskadry vybavené Su-25. Počas celého nasledujúceho obdobia nasadenia sovietskych vojsk v Afganistane bol Su-25 kľúčovým lietadlom podpory pozemných jednotiek na bojisku. Na konci vojny na nich piloti nalietali viac než 60 000 bojových misií, pri ktorých bolo stratených len 23 lietadiel, čo bolo oveľa menej než u ostatných nasadených lietadiel v Afganistane. Po začiatku odsunu vojsk z Afganistanu boli Su-25 z kandahárskeho letiska presunuté na Šindand a Bagram. Boli poverené ochranou ustupujúcich vojenských kolón a pravidelnými útokmi na ciele popri trase ústupu. Dňa 23. júna 1988 bolo na odstavnej ploche kábulského letiska zničených 8 lietadiel Su-25 a niekoľko ďalších typov, v dôsledku nepriateľského raketového útoku. O posledný Su-25 počas afganskej vojny prišli Sovieti 7. januára 1989 neďaleko od Kábulu, pričom jeho pilot kapitán Gordenko zahynul.

Občianska vojna v Angole

Značne olietaný Su-25UBK s vyblednutou kamuflážou

Začiatkom roka 1988 bola medzi ZSSR a Angolou podpísaná dohoda o predaji bojových lietadiel Su-25. Išlo o 12 ks jednomiestnych Su-25K a 2 ks dvojmiestnych Su-25UBK. V tom čase v Angole zúrila už štrnásty rok občianska vojna. Krajina bola prakticky rozdelená na 2 časti, kontrolované pro-komunistickým režimom Jose Eduarda dos Santosa a jednotkami UNITA, vedenými Jonasom Samvimbim. S pomocou zbraní sovietskej výroby a kubánskych vojsk sa vládnym vojskám darilo ovládať strednú časť krajiny a jednotky UNITA sa rozmiestnili v provinciách, kde viedli partizánsku vojnu. Boj s týmito jednotkami v teréne savany s vysokou trávou a kríkmi vyžadoval neustálu leteckú podporu, ktorá zabezpečovala prieskum, sprievod konvojov a preventívne údery na nepriateľské jednotky a tábory nepriateľa. Sovietsky hlavný vojenský poradca v Angole, generálporučík Peter Gusev, označil rok 1989 zlomovým rokom v tejto vojne. Víťaznými zbraňami sa spolu s obrnenou technikou stali vrtuľníky Mi-24 a Su-25. Dodávky nových bojových lietadiel netrvali dlho – závod v Tbilisi vtedy vyrábal 6 – 8 ks strojov za mesiac a už v marci 1988 bolo všetkých 14 lietadiel v kontajneroch po mori z Novosibirska dopravené do Luandy. Lietadlá vo verzii Su-25K mali agregáty prispôsobené na prevádzku v tropických oblastiach a nemohli niesť riadené protizemné rakety a riadené bomby. Na pomoc Angolčanom pri osvojovaní si nového lietadla boli vytvorené tímy špecialistov z 80. samostatného bitevného pluku a 90. leteckého pluku. Do skupiny špecialistov z radu sovietskeho letectva boli okrem iných vybraní aj piloti mjr. Rafis Gumerov, mjr. Leonid Černov a kpt. Vladimír Kornev. Po príchode do Angoly zistili, že aj partizánske jednotky si už osvojili protilietadlový prenosný systém Stinger. Jednou z týchto rakiet bol v lete 1988 zasiahnutý aj Il-76, prevážajúci zásoby do odľahlejších častí Angoly, našťastie sa mu však podarilo pristáť aj s horiacim motorom. Hlavnými príčinami strát vládnych vojsk na leteckej technike v tom čase boli chyby pilotáže a zlý výcvik, než nepriateľská činnosť. Hlavné letecké sily boli dislokované na bezpečných letiskách pri oceáne a odtiaľ lietali na predsunuté letiská do bojových akcií.

Su-25UBK vzlieta z letiska Radom

Základňou angolských Su-25 sa stalo prístavné mesto Namibe, 170 km od hraníc s Namíbiou. Na základni už bol umiestnený angolský 26. stíhací-bombardovací letecký pluk s lietadlami MiG-21MF a Su-22. Nové Su-25 mali vytvoriť 3. eskadru pluku. Pri začiatku bojových operácií sa prejavila nízka úroveň pilotáže angolských pilotov, kedy boli zničené 3 ks Su-25 v dôsledku chýb pilotáže. Nehľadiac na to, boli angolskí piloti zaškolení a začali sa bojové misie s použitím Su-25. Celkovo nalietala angolská eskadra Su-25 do októbra 1990 viac než 1 500 hodín. Pri útokoch na pozemné ciele používali bomby OFAB-100-120, OFAB-250-270 a raketové bloky UB-32-57. Vidiac chaotický spôsob nasadenia Su-25 angolským letectvom, jeden z sovietskych poradcov konštatoval, že „Su-25 je stvorený pre vojnu a nie túto pantomímu“. Po rozpačitom nasadení pri Luande boli prakticky odstavené z bojových operácií a piloti na nich lietali čoraz menej, ešte viac si tak znižujúc svoje schopnosti. Do marca 1991 boli lety na Su-25 takmer raritou a lietadlá sa nepoužívali.

Vojna medzi Irakom a Iránom

Lietadlá Su-25 boli Irakom nasadené počas vojny medzi Irakom a Iránom v rokoch 1980 – 1988, pričom do bojov boli Su-25 nasadzované od roku 1987. Denne iracké letectvo uskutočnilo 1 400 – 1 500 bojových vzletov, z čoho 1 200 pripadlo na Su-25. Niektoré Su-25 uskutočnili aj 15 bojových letov denne. Jeden Su-25K bol zostrelený iránskou protilietadlovou raketovou strelou „Hawk“.

Vojna v Perzskom zálive

Zničený iracký Suchoj Su-25, ktorý dopadol v blízkosti hranice s Iránom, 1991

Iracké Su-25 boli umiestnené na otvorených priestranstvách a improvizovaných letiskách po celej krajine, len niekoľko ich bolo v ochranných úkrytoch. Počas bojov medzi Irakom a koaličnými silami v roku 1991 sa Su-25 bojov aktívne nezúčastnilo, kvôli úplnej vzdušnej nadvláde spojeneckých síl nad Irakom. Preto Irak pristúpil k nečakanému kroku: aby zachránil svoje letectvo, piloti so svojimi lietadlami preleteli do Iránu. Celkovo preletelo 115 bojových a 33 dopravných lietadiel. Medzi nimi bolo aj 7 strojov Su-25. Dve Su-25 boli zostrelené stíhačkami F-15C pri pokuse o prelet do Iránu. Niekoľko ich bolo zničených na zemi. Celkovo však väčšinu z irackých Su-25 získali pozemné vojská nepoškodené.

Vojna o Náhorný Karabach

Po rozpade ZSSR v decembri 1991 boli zbrane z bývalého Zakaukazského vojenského okruhu sovietskej armády distribuované do krajín, ktoré práve získali nezávislosť a týmto spôsobom boli vyzbrojené aj Arménsko a Azerbajdžan a ďalšia technika bola získaná aj od jednotiek sovietskej armády, ktorá mala byť z ich území odsunutá. Obe strany získali mnoho ťažkej vojenskej techniky, vrátane lietadiel a vrtuľníkov.

Suchoj Su-25K gruzínskeho letectva, 2008

Ťažké straty azerbajdžanských vzdušných síl počas prvých troch mesiacov konvenčného boja prinútili Azerbajdžancov použiť nekonvenčné metódy. Dňa 8. apríla 1992 získali azerbajdžanské vzdušné sily svoje prvé bojové lietadlo, keď 25 ročný nadporučík Vagif Kurbanov uniesol lietadlo Su-25 patriace 80. stíhaciemu-bombardovaciemu pluku ruských vzdušných síl zo základne Sital-Tčaj a preletel s ním do Azerbajdžanu. Pomáhali mu pri tom dvaja krajania. Rusi boli z únosu prekvapení, ale neočakávali, že by s týmto lietadlom boli Azerbajdžanci schopní podniknúť bojové misie. O to bolo väčšie ich prekvapenie, keď zistili, že toto lietadlo lieta na bojové misie proti mestu Stepanakert. Väčšina útokov ktoré Kurbanov podnikol mala za následok zničenie civilných objektov a zabitie civilistov. Ale je možné, že bol zodpovedný za zostrelenie dvoch ruských vrtuľníkov Mi-8 zo 17. apríla nad Náhorným Karabachom. Dňa 9. mája zaútočil na civilný Jak-40, ktorý prevážal utečencov z Stepanakertu do Jerevanu a poškodil ho kanónovou paľbou tak, že lietadlo sa počas pristávania zrútilo. Jeho kontroverzná kariéra sa skončila 13. júna 1992, keď bol jeho Su-25 zasiahnutý arménskou protilietadlovou strelou nad Mkhrdagom. Naopak Azerbajdžanci si nárokujú na zostrel Su-25 nad mestom Novyj Afon z 15. októbra 1992, ale v tomto prípade išlo o ruský stroj.

Vojna medzi Gruzínskom a Abcházskom

Gruzínsky Su-25UB letí na misiu

Suchoj Su-25 bol aktívnym účastníkom tejto vojny. Desaťročia sporov medzi Gruzínskom a jeho regiónom Abcházskom vyústili do vojny trvajúcej 412 dní, končiacej sa v roku 1994 prímerím, ktoré sprostredkovalo OSN. Gruzínske Su-25 v tejto vojne operovali zo základne Kopitnari v blízkosti mesta Tbilisi. Odtiaľ útočili na abcházske vojenské objekty, zoskupenia vojsk a tiež na mestá Suchumi a Gagry. V tejto vojne bolo spolu zničených 9 ks Su-25, z ktorých 7 patrilo Gruzínsku. Prvý gruzínsky Su-25 bol zničený 6. februára 1993 nad ruským seizmologickým laboratóriom v meste Nižnyje Ešery, pričom pilot sa katapultoval. Ďalší gruzínsky Su-25 bol zostrelený 1. mája 1993 abcházskou prenosnou protilietadlovou strelou Strela-2M a 6. júla Gruzínci zničili omylom jeden z vlastných Su-25. Neskôr, medzi júnom a septembrom 1993 boli zničené ďalšie Su-25, v ktorých zahynuli 3 piloti. Abcházska strana priznáva stratu Su-25, pilotovaného mjr. O. Čambom. Dňa 10. októbra 1994 dvojica gruzínskych Su-25 omylom zaútočila na ruský pohraničný post, pričom ich cieľom boli nepriateľské ozbrojené separatistické skupiny. Gruzínsko sa Rusku okamžite za incident ospravedlnilo.

Občianska vojna v Tadžikistane

Počas občianskej vojny v Tadžikistane bol zo začiatku nasadený uzbeckými vzdušnými silami na podporu vládnych vojsk. Po tom, čo bol 12. pohraničný post obsadený tadžickými povstalcami a afganskými mudžahedínmi sa Rusko rozhodlo posilniť svoju prítomnosť v tomto regióne. Dňa 24. júla 1993 bol 186. bitevný výcvikový letecký pluk presunutý na letisko Kokaïdy, v blízkosti uzbeckého mesta Karši. Odtiaľ Su-25 útočili na nepriateľské zoskupenia, mosty cez rieku Pjandž ktorá tvorila hranicu s Afganistanom a proti nepriateľským palebným postaveniam na brehoch tejto rieky. Pri týchto operáciách nebol zničený ani jeden ruský Su-25, predovšetkým kvôli absencii adekvátnej protivzdušnej obrany tadžických povstalcov.

Prvá vojna v Čečensku

Ruský Suchoj Su-25 na letisku Lipeck

Po rozpade ZSSR vyhlásil generál Džochar Dudajev nezávislosť Čečenska. Na tieto udalosti Rusko odpovedalo vyhlásením vojny. Dňa 29. novembra 1994 bola preto zorganizovaná útočná skupina pozostávajúca z lietadiel Su-17M4, Su-24M a Su-25. Aj napriek tomu, že čečenské vzdušné sily boli schopné proti Rusom nasadiť len neriadené zbrane, predstavovali hrozbu pre vojenské základne, veliteľstvá ozbrojených síl a ruské jednotky. Preto bolo rozhodnuté vykonať preventívny úder na čečenské letiská, s cieľom zničiť na zemi lietadlá pod čečenskou kontrolou. Skoro ráno 1. decembra 1994 ruské Su-25 vykonali prvý útok, zameraný na letisko Kalinovskaja a Chankala v blízkosti mesta Groznyj. Na tamojších letiskách sa nachádzali lietadlá L-29, L-39C a cvičné MiG-15UTI. Protivzdušná obrana týchto letísk bola zaskočená a nepodarilo sa zostreliť ani jedno z útočiacich lietadiel. V poobedňajších hodinách toho istého dňa ruské lietadlá zaútočili na letiská Severnyj, kde sa nachádzali všetky zvyšné čečenské lietadlá, vrátane celého leteckého parku čečenských aerolínií "Stigl". Zničené boli stroje Tu-134, An-2 a niekoľko vrtuľníkov. Tu sa stretli so silnou protivzdušnou obranou, ale nebolo stratené ani jedno ruské lietadlo. Ruské letectvo začalo používať Su-25 pri útokoch na Groznyj od 3. januára 1995. Z vojenského hľadiska bolo najväčšie víťazstvo dosiahnuté začiatkom roka 1995, kedy Su-25 zničili veliteľstvo separatistov sídliace v bývalej budove výboru komunistickej strany mesta Groznyj. Od 17. – 18. januára 1995 na túto budovu útočili Su-25 s použitím 240 mm neriadených rakiet S-24B a 500 kg bômb BetAB-500. Len v podzemnej časti budovy prišlo o život 130 povstalcov. Ale nasadenie Su-25 sa neobmedzovalo len na okolie Grozného. Dňa 25. januára 1995 sa 18 lietadiel Su-25 zúčastnilo útoku na podzemné sklady zbraní a vojenského vybavenia používaného povstalcami, severozápadne od mesta Bamut. V ten istý deň zničili Su-25 iný veľký sklad zbraní v blízkosti dediny Aršty a zaútočili na niekoľko zhromažďovacích bodov povstalcov.

Ruský Su-25UTG počas letu

Do februára 1995 Rusi nestratili ani jedno lietadlo, aj keď 12 strojov Su-25 bolo poškodených protilietadlovou paľbou. Dňa 4. februára 1995 bol jeden Su-25 zostrelený za pomoci troch samohybných protilietadlových komplexov Šilka. Pilot sa katapultoval, ale predpokladá sa, že bol zavraždený povstalcami. Celkovo od decembra 1994 do marca 1995 zničili ruské vzdušné sily celé Dudajevovo letectvo, 20 tankov, 25 obrnených vozidiel pechoty, 6 samohybných protilietadlových kanónov a najmenej 130 vozidiel. Okrem toho zničili 7 mostov, niekoľko čerpacích staníc, skladov zbraní a iných dôležitých objektov. Počas apríla 1995 sa počasie v Čečensku výrazne zlepšilo, čo umožnilo širšie nasadenie Su-25 a bojových vrtuľníkov. Dňa 5. mája 1995 bol zostrelený Su-25 po tom, čo bol jeho pilot zabitý paľbou z guľometu kalibru 12,7 mm. Strely prerazili sklo, zasiahli pilota do hlavy a stroj sa rozbil o skaly. Dňa 28. mája bombardovali Su-25 čečenské pozície vo Vedene a Argungorges. Od marca do júla 1995 stratili ruské vzdušné sily 2 ks Su-25 a jeden Su-24M v dôsledku nasadenia samohybného protilietadlového kompletu „Šilka“. 21. apríla 1996 sa jeden Su-25 a Su-24MR podieľali na útoku na automobil s čečenským vodcom separatistov Dudajevom, ktorý pri útoku zahynul.

Druhá vojna v Čečensku (1999 – 2000)

V porovnaní s predošlou vojnou v Čečensku sa letecký park nasadených lietadiel veľmi nezmenil. Bojové lietadlá Su-25 sa v predošlom konflikte výborne osvedčili a tak boli nasadené znova. Tentoraz to boli verzie Su-25, Su-25UB a najmodernejšie Su-25T. Staršie Su-25 však už nutne potrebovali modernizáciu a inštaláciu navigácie GPS, čo bolo dokázané pri chybnom útoku jedného z Su-25 na gruzínsku dedinu Zelo Omalo, ku ktorému došlo práve kvôli strate orientácie. Pri útokoch na pozemné ciele bola vypracovaná taktika proti prítomným protilietadlovým navádzaným strelám „Stinger“ a „Igla“, ktorá spočívala vo vystreľovaní klamných cieľov pri útoku a aj pri stúpaní po jeho ukončení. Prvý Su-25 bol zostrelený v Dagestane dňa 9. septembra 1999. Lietadlo bolo zasiahnuté do protilietadlovou strelou do palivových nádrží, ale pilotovi sa podarilo katapultovať a bol zachránený. Druhý Su-25 bol zničený v dôsledku nárazu do hory počas veľkej oblačnosti a pilot zahynul. Modernizovaný Su-25T bol vybavený automatickým navigačno-zbraňovým systémom „Škval“,ktorý bol okrem iného navrhnutý na navedenie protitankových rakiet 9M120 „Vichr“ (AT-12 Swinger). Dňa 23. septembra 1999 zničil Su-25T dvojplošník An-2 na letisku Groznyj-Severnyj, ktorý bol používaný na operácie proti ruským jednotkám. Celkovo vykonali Su-25 vyše 1 000 vzletov.

Konflikt v Macedónsku

Su-25K macedónskych vzdušných síl

Prvé 2 ks Su-25 z Ukrajiny boli doručené 7. júna 2001 a ďalšie nasledovali medzi 12. a 15. júnom 2001. Spolu získalo macedónske letectvo 3 ks Su-25 a jeden Su-25UB. Pôvodne mali byť doručené v apríli alebo máji 2001, ale dodávky Mi-24 boli považované za efektívnejšie pre vtedajšie bojové podmienky. Prvý Su-25 niesol palubné číslo „121“. Po júnových bojoch sa ukázalo, že nákup Suchojov nebol zlým nápadom, pričom v tom čase už 8 pilotov a niekoľko mechanikov ukončilo na Ukrajine dvojmesačný výcvik. S príchodom Su-25 sa Macedónci cítili dostatočne silní na rozhodujúci úder. Dňa 23. júna v skorých ranných hodinách začala macedónska armáda novú ofenzívu proti mestu Aracinovo. Na bombardovaní tohoto mesta sa podieľali aj Su-25. Nálety Su-25 boli veľmi intenzívne; jeden z Su-25 vzlietol z letiska Petrovec len minútu pred pristátím lietadla s sekretárom zahraničných vecí EÚ Javierom Solanom na palube. Suchoj preletel pod jeho lietadlom tak nízko, že sa dostalo do tlakovej vlny. O 2 minúty neskôr už tento stroj bombardoval Aracinovo. Pri bojovom nasadení niesli macedónske Su-25 zvyčajne 2 raketomety UB-32-57 na vnútorných podvesoch na každej strane a 2 bomby FAB-250 na vonkajších dvoch podvesoch na každej strane. Menšie podvesy zostávali prázdne, alebo na nich boli nesené rakety R-60.

Ruská invázia na Ukrajinu

Vzdušno-kozmické sily Ruskej federácie

Dňa 24.2.2022 zahájilo Rusko na Ukrajine letecké operácie na podporu pozemných vojsk, ktoré sa snažili obsadiť niekoľko ukrajinských miest. Do náletov sa zapojili hlavne lietadlá Su-25 a Su-34. Spočiatku bombardovali len vojenskú infraštruktúru, ale neskôr začali útočiť aj na civilné ciele. Lietadlá Su-25 používali najmä voľne padajúce bomby FAB-500.

Najväčšou hrozbou pre ruské lietadlá sa ukázali byť systémy stredného dosahu Buk. Spolu so systémami dlhého dosahu S-300PS/PT a S-300V rýchlo zabezpečili to, že ruské letecké operácie na osiach Kyjev a Charkov v stredných a vysokých nadmorských výškach sa stali mimoriadne nebezpečné. Preto sa hlavné úsilie ruského letectva presunulo od potlačenia ukrajinskej protivzdušnej obrany a na priamu podporu pozemných síl. Neschopnosť ruského letectva zničiť väčšinu ukrajinských systémov stredného dosahu Buk a 9K33 Osa však spôsobila, že ruské lietadlá pri útokoch na pozície ukrajinskej armády museli lietať veľmi nízko. Lietadlá Su-25, Su-30SM a Su-34 uskutočňovali útoky vo výške do 152 metrov, pričom používali neriadené bomby a rakety. Na tieto misie lietali jednotlivo alebo vo dvojiciach. Pri letoch v nízkej výške sa síce znížili straty v dôsledku pôsobenia ukrajinských systémov Buk a S-300, ruské lietadlá sa však dostali do dosahu tisícok prenosných kompletov protivzdušnej obrany (Igla, Stinger, Starstreak). Výsledkom bolo, že za týždeň prišli ruské vzdušné sily minimálne o osem lietadiel Su-25, Su-30 a Su-34. Navyše tieto nálety boli podstatne menej presné ako bombardovanie zo strednej výšky, ktoré bolo vykonané v úvodnej fáze operácie. Vo veľmi nízkych výškach majú piloti len niekoľko sekúnd na to, aby dokázali vizuálne identifikovať cieľ a potom vmanévrovať lietadlo tak, aby mohli presne odhodiť zbrane na tento cieľ. Nedostatok aktuálnych máp tiež skomplikoval navigáciu pri lete v nízkej výške, čo následne viedlo k problémom so správnym rozpoznaním cieľa. V dôsledku toho tieto nálety počas dňa spôsobili ukrajinským silám len malé škody.

Počas marca 2022 boli ruskí piloti poverení vedením operácií zameraných na potlačenie ukrajinskej protivzdušnej obrany. Stíhačky Su-35S a Su-30SM boli použité ako návnada, aby ukrajinské systémy PVO zapli svoje radary a začali na ne strieľať. Ak k tomu došlo, piloti Su-35S a Su-30SM použili riadené strely Ch-31P a Ch-58, ktoré sa automaticky naviedli na cieľ. Medzitým prilietali v nízkej nadmorskej výške skúsení piloti Su-25, ktorí sa či už jednotlivo alebo v pároch snažili nájsť tieto systémy PVO a zničiť ich neriadenými raketami. Hoci išlo o skúsené posádky, len málo z nich bolo schopných týmto spôsobom zničiť nepriateľskú protivzdušnú obranu. Navyše často doplatili na túto odvážnu taktiku a boli zasiahnutí prenosnými protilietadlovými kompletmi ukrajinských jednotiek. Jednou z obetí bol aj generálmajor ruského letectva vo výslužbe Kanamat Botašev, ktorý bol zostrelený nad Ukrajinou 22. mája 2022 v lietadle Su-25. Botašev bol najvyššie postaveným pilotom, ktorý zahynul pri invázii na Ukrajinu. Pred odchodom do dôchodku bol veliteľom leteckého pluku. Účasť tak vysokého dôstojníka na leteckých bojových misiách jasne vypovedá o tom, s akým veľkým nedostatkom vysokokvalifikovaného personálu sa potýkali ruské vzdušné sily.

Vzhľadom na zastaranosť lietadiel Su-25SM/SM3 a ich obmedzené spôsobilosti boli tieto stroje používané inak ako zvyšok flotily ruského letectva. Zvyčajne boli poverené operáciami proti ukrajinským pozemným silám na frontovej línii alebo v jej blízkosti. Najhlbšie zaznamenané útoky formácií Su-25 s použitím neriadených rakiet boli do vzdialenosti 100 km od frontovej línie. Lety Su-25 sa vykonávali takmer výlučne v malých výškach pod 1 000 m a častokrát vo výškach pod 100 m.

V priebehu prvých dvoch rokov vojny sa ukrajinskej protivzdušnej obrane a letectvu podarilo zostreliť minimálne 31 ruských lietadiel Su-25. Okrem toho došlo od júna 2022 do marca 2023 k trom haváriám Su-25, ktoré vôbec nesúviseli s bojom. To naznačuje, že táto zdĺhavá vojna si vyberá svoju daň na únave materiálu, ale aj na posádkach lietadiel. Unavený letecký personál, pozemný personál a neustále požiadavky na podporu pozemných síl nútia ruské letectvo ignorovať bežnú údržbu, potrebné pauzy a generálne opravy. Typ Su-25, vykonávajúci veľkú časť útokov na pozemné ciele, utrpel z celej flotily ruských lietadiel najväčšie straty. Dá sa predpokladať, že strata 29 strojov Su-25 z približne 110 lietadiel, ktoré malo Rusko pred vojnou, ešte viac zvýši bremeno prevádzkového tempa.

Vzdušné sily Ozbrojených síl Ukrajiny

Lietadlá Su-25 využívala počas tohto konfliktu aj Ukrajina, ktorá ich spolu s lietadlami Su-24 nasadzovala na útoky proti pozemným cieľom. Stroje Su-25 a Su-24 boli v úvodnej fáze konfliktu použité na bombardovanie ruského vojenského konvoja smerujúceho na Kyjev. Hoci vykonávali tieto nálety v nízkej nadmorskej výške, boli často ľahkým cieľom pre ruské stíhačky Su-35S a Su-30SM.

V septembri 2022 prevzala Ukrajina iniciatívu a v Chersone a Charkove prešla do protiofenzívy. Ukrajinské letectvo dokázalo výraznejšie potlačiť ruskú protivzdušnú obranu a ukrajinské Su-25 sa spolu s Su-24 začali viac presadzovať. V Chersone a Charkove vykonávali pravidelné raketové útoky a dokonca aj bombardovanie ruských pozícií.

V priebehu prvých dvoch rokov vojny stratila Ukrajina 17 lietadiel Su-25.

Verzie

Sovietsky Su-25 počas letu, 1986

Bulharský Su-25UBK

Suchoj Su-28

Palubná cvičná verzia Su-25UTG na základni Novofiodorovka na Kryme

• T8-1 – prvý prototyp. Odlišoval sa chýbajúcim pancierovaním, motormi R9-300, kanónom GŠ-23 a vystreľovacím sedadlom K-36. Prvý let uskutočnil 22. februára 1975.
• T8-1D – vylepšená verzia, slúžil ako prototyp pre sériovú výrobu. Odlišoval sa motorom R-95Š, titánovým pancierovaním kabíny, kanónom GŠ-30-2, prepracovaným krídlom a chvostovými plochami. Vznikol koncom roka 1976 prerobením zo stroja T8-1. Prvýkrát vzlietol 7. decembra 1976.
• T8-2D – druhý prototyp. Odlišoval sa prepracovaným krídlom, brzdiacimi štítmi na krytoch motorov, osvetlením kabíny, zabudovaným rebríkom na boku kabíny a vystreľovacím sedadlom K-36L. Po prvýkrát vzlietol 26. decembra 1975.
• T8-3/T8-4 – predsériové stroje. Boli vyrobené v továrni v Tbilisi v roku 1979. Prvý let sa uskutočnil 18. júna 1979.
• T8-14 – prototyp pre skúšky motorov R-195.
• Su-25 – sériový stroj. Prvý let sa uskutočnil 18. júna 1979.
• Su-25B (T8B) – projekt modernizácie. Odlišoval sa motormi R-195, palubnou aparatúrou, posilneným pancierovaním a zvýšenou nosnosťou výzbroje.
• Su-25BM – verzia na ťahanie vzdušných terčov. V roku 1989 bolo vyrobených 50 ks.
• Su-25K – (písmeno "K" znamená "korabeľnyj", teda palubný); išlo o projekt námornej verzie pre lietadlové lode. Odlišoval sa zástavbou zbraňového komplexu pre pôsobenie za každého počasia, posilnenou štruktúrou trupu a sklopiteľnými krídlami. Jeho návrh prebiehal v rokoch 1972 – 1976. Potom bolo označenie Su-25K uvoľnené.
• Su-25K – exportná verzia (písmeno „K“ znamená „kommerčeskij“ – obchodný/vývozný). Odlišuje sa palubným vybavením. V rokoch 1984 – 1989 bolo vyrobených 186 lietadiel.
• Su-25KM „Škorpión“ – ide o gruzínsko-izraelskú verziu Su-25K. Odlišuje sa vybavením palubných systémov a elektroniky, ktoré sú značne vylepšené. Prvý let prebehol 18. apríla 2001.
• Su-25R – projekt prieskumnej verzie. Odlišoval sa podvesnými kontajnermi s prieskumným vybavením. Vývoj prebiehal v roku 1978.
• Su-25SM – modernizovaná verzia. Odlišuje sa navigačno-zameriavacim komplexom „Bars“, blokom rádiotechnického prieskumu „Pasteľ“, novým LCD displejom, zbraňovým riadiacim systémom SUO-39 a rozšíreným spektrom nesených zbraní. Navrhnutý bol v roku 2001. Modernizácia prebiehala od roku 2007 na letecko-opravárenskom závode №121 v Kubinke a celkovo bolo na tento štandard zmodernizovaných 39 lietadiel Su-25.
• Su-25SM2 – ďalšia modernizácia, ktorá sa od Su-25SM líši iba modernejšou avionikou. Dňa 7. novembra 2011 bola podpísaná objednávka na modernizáciu 36-tich lietadiel typu Su-25 s termínom vyhotovenia do roku 2013. V marci 2014 si Vojenské vzdušné sily RF objednali modernizáciu ďalších 5-tich sériových Su-25.
• Su-25SM3 – modernizovaná verzia, ktorá vznikla na základe skúseností z vojny v Gruzínsku v roku 2008. Táto verzia získala pre vlastnú ochranu systém elektronického boja „Vitebsk-25” a 2 rakety vzduch-vzduch R-73. Pribudol tiež nový šifrovaný komunikačný systém s dosahom 1 000 km a satelitný navigačný systém, podporujúci GLONASS alebo GPS. Kokpit je vybavený ďalším viacúčelovým farebným displejom MFTsI-0332M a piloti tejto modernizovanej verzie získali aj infračervený vyhľadávací a zameriavací systém. Výzbroj na ničenie pozemných cieľov bola rozšírená o riadené strely (Ch-25ML, Ch-29, Ch-58UŠ), opticky navádzané bomby typu KAB-500Kr a satelitom navádzané bomby KAB-500S. Skúšky prvých dvoch testovacích strojov, zmodernizovaných na tento štandard, sa mali začať v decembri 2015. Do 25. novembra 2016 by malo byť zmodernizovaných ďalších 5 lietadiel.

• Su-25T (T8-M) – protitanková verzia, vznikla ďalším vývojom Su-25. Prvý let sa uskutočnil 17. augusta 1984. Vyrábala sa v rokoch 1990 – 1991 v Tbilisi. Neskôr modernizované na verziu Su-25TM.
• Su-25TM – modernizovaná protitanková verzia. Odlišovala sa inštaláciou palebného radaru „Kopyo-25“, umiestnenom v podvesnom kontajneri. Vyvinutý bol v roku 1995 a vyrába sa v továrni v Ulan-Ude.
• Su-25TK (Su-39) – ide o exportnú protitankovú verziu.
• Su-25U3 „Ruská trojka“ – ide o projekt trojmiestnej učebno-výcvikovej verzie, vypracovanej v roku 1991.
• Su-25UB (T8-UB) – cvično-bojová verzia. Vyrába sa od roku 1984 v leteckom závode v Ulad-Ude.
• Su-25UBK – exportná verzia Su-25UB. Odlišuje sa palubným vybavením. V rokoch 1986 – 1989 bolo vyrobených 30 lietadiel.
• Su-25UBM – modernizovaná cvičná verzia. Palubná výbava je zhodná s verziou Su-25SM. Prvý let sa uskutočnil 6. decembra 2008. Vyrába sa od roku 2009.
• Su-25UT (T8-UT, Su-28) – cvičná verzia. V roku 1987 bol vyrobený jeden kus.
• Su-25UTG (T8-UTG) – palubná cvičná verzia. V továrni Ulan-Ude bolo vyrobených 10 lietadiel.

Používatelia

Používatelia lietadiel Su-25. Modrou farbou sú označení súčasní používatelia, červenou bývalí

Su-25 bieloruských vzdušných síl

Bulharský Suchoj Su-25K na leteckej základni Bezmer, 2013

Su-25 čadského letectva na letisku v N’Djamene

Su-25 kazašských vzdušných síl

Peruánsky Su-25

Su-25 v službách VVS Ruskej federácie

Sudánske Su-25

Su-25 turkménskeho letectva

Česko-Slovenský Su-25K

Suchoj Su-25 Vzdušných síl Slovenskej republiky, 1994

Súčasní

Angola

• Angolské národné vzdušné sily

Arménsko

• Arménske vzdušné sily po rozpade ZSSR nedisponovala žiadnymi lietadlami Su-25. To sa zmenilo počas vojny o Náhorný Karabach, kedy neoficiálnymi spôsobmi zakúpilo 4 – 5 ks jednomiestnych Su-25 a 2 ks Su-25UB. V roku 2004 obstarali Arménske vzdušné sily 9 ks Su-25K a 1 ks Su-25UBK zo Slovenska.

Azerbajdžan

• Azerbajdžanské vzdušné sily majú približne 30 ks Su-25, ale maximálne 12 ich je v letuschopnom stave. V roku 2010 zakúpili v Bielorusku 5 ks Su-25. V roku 2011 prišiel Azerbajdžan o 2 ks Su-25, ktoré boli zničené pri leteckých nehodách.

Bielorusko

• Bieloruské vzdušné sily po rozpade ZSSR získali viac než 60 ks Su-25. Dnes je ich takmer polovica uskladnené a časť z nich bola predaná iným krajinám. Niekoľko kusov bolo modernizovaných domácim leteckým priemyslom. Bieloruské Su-25 sídlia na základni Lida, kde tvoria tri bojové a jednu cvičnú eskadru.

Bulharsko

• Bulharské vzdušné sily boli druhými, ktoré v rámci Varšavskej zmluvy dostali Su-25K. Išlo o 36 ks Su-25K a 4 ks Su-25UBK. Dnes sú jediným členom NATO, ktoré ich používa. V súčasnosti je v prevádzke 10 ks Su-25K a 4 ks Su-25UBK. Operujú zo základne v Bezmere.

Čad

• Čadské vzdušné sily

Čína

• Vzdušné sily Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády. Podľa niektorých zdrojov zakúpila Čína od Ukrajiny v roku 2007 neznámy počet Su-25UTG kvôli ich štúdiu na pri prevádzke na lietadlovej lodi.

Gambia

• Vzdušné sily Gambie

Gruzínsko

• Gruzínske vzdušné sily po rozpade ZSSR získali stroje, ktoré sa nachádzali vo výrobnom závode v Tbilisi. V období rokov 1996 – 1998 postavilo 3 ks dvojsedadlových Su-25UB. Podľa niektorých odborníkov disponuje Gruzínsko dostatočným počtom dielov, prostriedkov a vybavením na výrobu najmenej 75 ks Su-25. Z neznámych dôvodov sa Gruzínsko radšej rozhodlo v rokoch 2004 – 2005 zakúpiť použité Su-25 z Macedónska a Bulharska.

Irán

• Vzdušné sily Iránskej islamskej republiky získali prostredníctvom preletu z Iraku 5 ks Su-25K a 2 ks Su-25UBK. Neskôr zakúpilo v Rusku niekoľko kusov Su-25UBT.Boli opravené za pomoci gruzínskych technikov. Odhaduje sa, že v súčasnosti disponuje Irán 12 – 14 ks Su-25 všetkých verzií. Niektoré zdroje uvádzajú, že Irán si v Rusku objednal celkovo až 30 ks Su-25UBK, či však boli dodané nie je známe.

Kazachstan

• Kazašské vzdušné sily a protivzdušná obrana disponujú 14 ks jednomiestnych a dvojmiestnych Su-25.

KĽDR

• Vzdušné sily Kórejskej ľudovej armády

Konžská demokratická republika

• Vzdušné sily Konžskej demokratickej republiky v roku 1999 zakúpili od Gruzínska 10 ks Su-25K a prvé 4 ks boli dodané v novembri 1999 na palube lietadla An-124. Zvyšné stroje boli dodané v januári 2000.

Peru

• Peruánske vzdušné sily uzatvorili v roku 1996 obchod s Bieloruskom o kúpe 18 ks Su-25 v hodnote $150 mil. Išlo o 10 ks Su-25 a 8 ks Su-25UB. Boli dodané v rokoch 1997 – 1998.

Rovníková Guinea

• Vzdušné sily Rovníkovej Guiney

Rusko

• Vojenské vzdušné sily Ruskej federácie podrobujú od roku 2006 svoju flotilu Su-25 modernizácii na štandard Su-25SM. K marcu 2016 disponovalo ruské letectvo 118 lietadlami Su-25/Su-25UB, 79 strojmi Su-25SM/SM2 a 2 testovacími lietadlami vo verzii Su-25SM3.

Sudán

• Sudánske vzdušné sily zakúpili z Bieloruska 14 ks Su-25, ktoré boli dodané v rokoch 2008 – 2009.

Turkménsko

• Turkménske vzdušné sily po rozpade ZSSR získali 43 ks Su-25. V roku 2004 sa stalo prvým zákazníkom verzie Su-25KM "Škorpión", ktorú získal od Gruzínska, ako kompenzáciu za dlhy za plyn, pričom týmto spôsobom financoval aj generálnu opravu všetkých starších Su-25.

Ukrajina

• Vzdušné sily Ozbrojených síl Ukrajiny. Sú vo výzbroji 299. Sevastopoľskej brigády taktického letectva. Po rozpade ZSSR získala Ukrajina celkovo 65 ks Su-25 a 8 ks Su-25UB. V súčasnosti má vo výzbroji spolu 39 ks jednomiestnych a dvojmiestnych Su-25. V súčasnosti prebieha ich modernizácia na verziu Su-25M1 a Su-25UBM1. Modernizovaných má byť 24 lietadiel. Prvé 2 modernizované stroje boli odovzdané 4. marca 2010.

Uzbekistan

• Uzbecké vzdušné sily a protivzdušná obrana. Na území Uzbekistanu sa nachádzalo výcvikové stredisko, kde sa nachádzalo približne 20 ks nedokončených Su-25 a niekoľko Su-25BM a Su-25UB. Niekoľko Su-25 sa taktiež nachádzalo na základni Džhižak. Všetky tieto stroje sa po rozpade ZSSR stali majetkom Uzbekistanu.

Bývalí

Česko-Slovensko

• Česko-slovenské vojenské letectvo bolo prvým zázkazníkom Su-25 mimo ZSSR. Prvé lietadlá boli dodané v prvej polovici roku 1984. Do roku 1988, kedy boli dodávky ukončené dostalo vtedajšie česko-slovenské letectvo spolu 36 ks jednomiestnych Su-25K a 2 ks dvojmiestnych Su-25UBK. Po zániku ČSFR pripadlo 12 jednomiestnych a jedna dvojmiestna Su-25 Slovensku.

Česko

• Vzdušné sily Armády Českej republiky

Irak

• Iracké vzdušné sily koncom 80. rokov 20. storočia zakúpili 45 ks Su-25. Je známe, že 21. januára 1991 preletelo 7 ks Su-25 do Iránu a niekoľko ich bolo zničených počas vojny v Zálive, v roku 1991. Zvyšné boli vyradené po spojeneckej invázii v roku 2003.

Severné Macedónsko

• Macedónske vzdušné sily v roku 2001 zakúpili 3 jednomiestne Su-25 a jeden dvojmiestny Su-25UB. Kúpili ich od Ukrajiny, aj keď podľa všetkých informácií bolo za predajom Bielorusko. Severné Macedónsko ich prevádzkovalo do marca 2004, kedy boli z finančných dôvodov uložené na základni Petrovec. V roku 2006 boli všetky 4 ks Su-25 predané do Gruzínska.

Pobrežie Slonoviny

• Vzdušné sily Pobrežia Slonoviny

Slovensko

• Vzdušné sily Slovenskej republiky. Po zániku Česko-Slovenska slúžili Suchoj Su-25K a Su-25UB v počte 12 ks a 1 ks respektíve aj v slovenskom letectve do roku 2002, pričom sa armáda zaujímala aj o nákup zdokonalenej verzie Suchoj Su-39. Po vyradení bolo 10 ks kontroverzne predaných výrazne pod cenu do Arménska. Od februára do marca 2012 boli zlikvidované všetky rakety určené pre Su-25K a Su-22, ktoré boli dovtedy uložené vo vojenských skladoch v Maršovej-Rašove. Išlo celkovo o 55 riadených rakiet kategórie vzduch – zem a 88 neriadených rakiet. Išlo o typy Ch-25ML, Ch-25MR, Ch-25MP, Ch-58E, S-24 a S-24B.

Špecifikácie (Su-25K)

Suchoj Su-25

Technické údaje

• Posádka: 1
• Dĺžka: 15,53 m
• Rozpätie: 14,36 m
• Výška: 4,8 m
• Nosná plocha: 30,1 m²
• Hmotnosť prázdneho lietadla: 10 740 kg
• Vzletová hmotnosť: 17 530 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 20 500 kg
• Pohonná jednotka: 2 × prúdový motor Sojuz/Gavrilov R-95Š, každý s ťahom 40,21 kN

Výkony

• Maximálna rýchlosť:
  • Na úrovni morskej hladiny: 975 km/h
  • V letovej hladine: 1 000 km/h
• Dolet:
  • Bojový: 750 km (na úrovni morskej hladiny, s bojovým nákladom s hmotnosťou 4 400 kg a dvoma prídavnými nádržami)
• Dostup: 7 000 m
• Počiatočná stúpavosť: 58 m/s
• Plošné zaťaženie: 584 kg/m²
• Pomer ťah/hmotnosť: 0,51

Výzbroj

• 1× dvojhlavňový kanón GŠ-30-2 kalibru 30 mm so zásobou 250 nábojov
• až 4 340 kg výzbroje na desiatich závesníkoch pod krídlami
• 250 kg bomba FAB-250, 500 kg bomba FAB-500, opticky navádzaná bomba KAB-500
• raketa Ch-23 (AS-7 „Kerry“), Ch-25ML (AS-10 „Karen“), Ch-29L (AS-14 „Kedge“) a S-25L
• raketa R-13 (AA-2 „Atoll“) alebo R-60 (AA-8 „Aphid“)

Bibliografia

• II. Slovenský medzinárodný letecký deň SIAD 1994, ASA-print s.r.o Trenčín, 1994.
• March, Peter R., Directory of military aircraft of the world, Cassel&Co, ISBN 1-85409-527-7
• Yefim, Gordon, Sukhoi Su-25 Frogfoot - The Soviet Union´s tank buster. Midland publishing, 2007. ISBN 1-85780-254-3

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Suchoj Su-25

Letecký portál Ruský portál