Tercína
Tercína (alebo tercet, terza rima, tristichon) je lyrické trojveršie, viazaný verš s rýmom.
Tercína pozostáva z troch hexametrov s nasledovným rýmom: ABA-BCB-CDC... až posledné dvojveršie so združeným rýmom preberá rým z druhého verša poslednej tercíny.
Inak to možno vyjadriť tak, že tercína je poetická forma, v ktorej sa vždy párny verš z predošlej slohy rýmuje s nepárnym veršom nasledujúcej slohy. Posledná sloha je buď dvojveršová so zhodným rýmom alebo je to ojedinelý verš, ktorý sa nerýmuje. Tri verše mali umožniť konštrukciu deja či myšlienky podľa schémy téza-antitéza-syntéza.
História žánru
[upraviť | upraviť zdroj]V stredoveku prvýkrát tercínu použil Dante Alighieri v Božskej komédii. Prebral ju od provensalských trubadúrov, u ktorých bola populárna pod názvom sirventés. Trojveršová sloha mala symbolizovať Svätú trojicu v rozvíjajúcej sa kresťanskej literatúre a hudbe. Sirventés boli zrejme prebrané z antickej literatúry šírením Iliady a Odysei a antických autorov užívajúcich hexameter.
Napodobnili ho Petrarca, Lodovico Ariosto a Boccaccio. Tercína sa využívala pri tvorbe elégií, hrdinských básní a poém. Je typická pre antiku, trubadúrsku poéziu a renesanciu.
V Anglicku sa „terza rima“ nedala tvoriť z dôvodu inej rytmiky reči. Pri prekladoch talianskej Božskej komédie sa používal jambický pentameter, na konci za tercínou C-D-C sa pridávalo dvojveršie so zhodným rýmom. Prvý básnik, ktorý ju použil, bol Geoffrey Chaucer v skladbe „Complaint to his lady“. Forma tercíny je pre angličtinu ťažká. Preto sa začal používať namiesto nej blankvers. Prvýkrát ho použil v preklade Eneidy(Aeneas) Henry Howard, lord zo Surrey.
Používali ju však aj George Gordon Byron, Percy Bysshe Shelley, John Milton, Hardy. V 20. storočí pokračovali v jej tvorbe tiež Archibald MacLeish, W. H. Auden, Andrew Cannon, William Carlos Williams, T. S. Eliot, Derek Walcott, Clark Ashton Smith, James Merrill a Richard Wilbur. Edward Lowbury vytvoril modifikáciu „terzy rimy“ vo forme šesťslabičného verša a nazval ju piccola terza rima (malá tercína).
Vo francúzskej literatúre sa tercína modifikovala do formy alexandrínu.
V českej literatúre je tercína ojedinelá, použil ju Jaroslav Vrchlický pri preklade Božskej komédie.
V slovenskej poézii sa vyskytuje u Svetozára Hurbana-Vajanského a u Pavla Országha Hviezdoslava.
S. H. Vajanský: Tercíny zo zbierky Verše (1890), ktorý sa začína takto:
- Jak reťaz kvetná tercína sa vije,
- jak vlny morské tiahnu šíry slok
- v trojzvučnom verši zlatej Ausonie.
- Či smie sa ihrať slabý potomok
- za božským Dantem trojrýmovým zvukom,
- za jeho letom matný riadiť krok?
- Nuž, kto mu bráni zostať nedoukom?[1]
P.O.Hviezdoslav píše: „V tercínach na jednom mieste je sklzok, no odpustí Vajanský a Dante. Hviezdoslav pomyslel na umku Danteho, jeho formu – no ustrúhal, ale čo? Chuďas Hviezdoslav!“[1]
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b O preklade Danteho do slovenčiny [online]. [Cit. 2010-10-21]. Dostupné online. Archivované 2010-01-11 z originálu.
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tercína na českej Wikipédii.
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Terzine na nemeckej Wikipédii.
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Terza rima na francúzskej Wikipédii.
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Terza rima na anglickej Wikipédii.
