Tretia pražská dohoda
Dohoda stran sdružených v Národní frontě ze dne 27. června 1946 alebo „Tretia pražská dohoda“ bola poslednou z troch pražských dohôd z rokov 1945 – 1946, uzavretých medzi československou vládou a Slovenskou národnou radou (ďalej SNR), ktoré definovali vzťah a distribúciu právomocí medzi centrálnymi – československými a periférnymi – slovenskými štátnymi orgánmi. Táto dohoda úplne podriaďovala slovenské orgány centrálnym, o marginalizácii Slovenskej národnej rady svedčí aj fakt, že v tejto dohode nebola ani len zmluvnou stranou. Asymetrické usporiadanie štátnej správy kodifikované týmito dohodami a neskôr Ústavou 9. mája v roku 1948 sa stalo jedným zo stálych zdrojov napätia medzi Čechmi a Slovákmi v spoločnom štáte. Oslabenie vplyvu Demokratickej strany bolo prípravou a jedným z krokov ku komunistickému Februárovému prevratu.
Okolnosti vzniku
[upraviť | upraviť zdroj]Od vzniku Československej republiky v roku 1918 bolo permanentným správnym problémom postavenie Slovenska. Po vzniku samostatného Slovenského štátu sa slovenská otázka vynorila opäť v čase príprav Slovenského národného povstania, kedy sa SNR už vo Vianočnej dohode z roku 1943 vyslovila za obnovu spoločného štátu s Čechmi. Na Slovensku došlo počas Slovenského národného povstania k vzniku národných orgánov a k vytvoreniu nového, na londýnskej československej vláde nezávislého centra moci.[1]:40 Košický vládny program vypracovaný v marci 1945 deklaroval rovnoprávne postavenie Slovákov[1]:22.
Prvá pražská dohoda zo dňa 2. júna 1945 určila postavenia Slovenskej národnej rady a Zboru povereníkov. České národné orgány nevznikli, partnerom SNR sa stala československá vláda. Druhá pražská dohoda posilňovala právomoci prezidenta republiky a centrálnej vlády, predovšetkým v personálnom obsadení (menovanie vysokoškolských profesorov, sudcov) voči slovenským orgánom. Z hľadiska celkovej koncepcie povojnového Československa sa kľúčovou sa stala tretia pražská dohoda.
Tretia pražská dohoda
[upraviť | upraviť zdroj]Voľby do Ústavodarného národného zhromaždenia konané 26. mája 1946 skončili v Čechách víťazstvom KSČ so ziskom 40% hlasov, sociálni demokrati získali 16% hlasov, národní socialisti 24% a lidovci 20%. Na Slovensku ale zvíťazila Demokratická strana so ziskom 62% hlasov oproti 30% hlasov pre KSS.[2]:210 Demokratická strana získala 63 kresiel v Slovenskej národnej rade (oproti 30 komunistickým), predsedom SNR sa stal Jozef Lettrich. V Zbore povereníkov obsadili demokrati väčšinu kresiel, no predsedom Zboru povereníkov sa stal komunista Gustáv Husák, hoci predsednícke kreslo patrilo podľa výsledkov tiež Demokratickej strane. V celoštátnom československom meradle ale KSČ s KSS a so sociálnymi demokratmi získali v Ústavodarnom zhromaždení tesnú väčšinu [pozn. 1], predsedom československej vlády sa stal komunista Klement Gottwald a komunisti ovládli postupne kľúčové pozície mocenského aparátu. Slovenská národná rada a Zbor povereníkov ostali hlavnými mocenskými centrami, kde nemali komunisti prevahu.
Hlavným východiskom pre marginalizáciu víťazstva Demokratickej strany sa stali centralizačné opatrenia. Priestor k tomu poskytoval Národný front, ktorý zastrešoval legálny politický život v Československu a v ktorom prebiehali jednania politických strán o povolebnej spolupráci.[2]:211 Volebná prehra KSS na Slovensku viedla ku kapitulácii Gustáva Husáka, Ladislava Novomeského a Vladimíra Clementisa, slovenských komunistov, ktorí dovtedy obhajovali nezávislé postavenie Slovenska, a dotyční sa podriadili línii KSČ reprezentovanej na Slovensku Viliamom Širokým a Júliusom Ďurišom.[2]:212 Komunisti v Národnom fronte postupovali spolu s ostatnými českými stranami, ktoré mali v rámci čechoslovakistických reminiscencií za cieľ prehĺbiť pražský centralizmus. Predseda slovenských demokratov Jozef Lettrich počas jednania Národného frontu poukazoval na priame porušovanie článku 6 Košického vládneho programu, ktorý sa explicitne týkal národných práv Slovenska, a poukazoval na oportunizmus slovenských komunistov, ktorí prešli od separatistického riešenia k centralistickému, no demokrati ostali osamotení a boli nútení sa podriadiť.[2]:212
Výsledkom rokovaní Národného frontu bola Dohoda stran sdružených v Národní frontě ze dne 27. června 1946, „Tretia pražská dohoda“[1]:211 z 28. júna 1946. Prostredníctvom dohody bola obmedzená rozhodovacia právomoc slovenských orgánov, určená predbežná kontrola všetkých rozhodnutí SNR centrálnou vládou, ďalej bola centrálna vláda oprávnená k priamemu výkonu moci na Slovensku, predovšetkým skrze podriadenie povereníkov ministrom.
Zhodnotenie
[upraviť | upraviť zdroj]Tretia pražská dohoda degradovala doterajšie postavenie slovenských orgánov. Bola v rozpore s Košickým vládnym programom, ako aj s predvolebným programom KSS. Napriek tomu, že sa demokratickí členovia Zboru povereníkov snažili vzdorovať, československá vláda presadzovala centralistické tendencie kodifikované dohodou.[2]:213 Oslabenie vplyvu Demokratickej strany bolo zároveň prípravou a jedným z krokov ku komunistickému Februárovému prevratu.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c GRONSKÝ, Ján. Komentované dokumenty k ústavním dejinám Československa. Zväzok II 1945 – 1960. Praha : Univerzita Karlova v Praze, Nakladatelství Karolinum, 2006. ISBN 80-246-1210-0.
- ↑ a b c d e MACHÁČEK, Michal. Gustáv Husák. Praha : Vyšehrad, 2017. ISBN 978-80-7601-181-6.
Poznámka
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Komunistická strana Československa získala vo voľbách v roku 1946 93 mandátov, Komunistická strana Slovenska získala 21 mandátov a Československá sociální demokracie 37 mandátov, čo zabezpečilo tesnú väčšinu 151 hlasov z 300 v Ústavodarnom národnom zhromaždení.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Tretia pražská dohoda
