Preskočiť na obsah

Voľby do Ústavodarného národného zhromaždenia (1946)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Voľby do Ústavodarného národného zhromaždenia
ŠtátČeskoslovensko Československo
ZemeČeská (150 poslancov)
Moravsko-sliezska (81 pos.)
Slovenská (69 pos.)
Druhparlamentné voľby
OrgánÚstav. nár. zhromaždenie
(300 z 300 poslancov)
Dátum26. mája 1946
Účasť93,9 %
Počet strán8 (združené v Národnom fronte)
Výsledky
Pre bližšie informácie pozri kapitolu Výsledky
Percentá hlasov
KSČ
  
 31,2 %
ČSNS
  
 18,4 %
ČSL
  
 15,7 %
DS
  
 14,1 %
ČSSD
  
 12,1 %
KSS
  
 6,9 %
Strana slobody
  
 0,9 %
Strana práce
  
 0,7 %
biele lístky
  
 0,8 %

Počet poslancov v parlamente

     KSČ (93)
     ČSNS (55)
     ČSL (46)
     DS (43)
     ČSSD (37)
     KSS (21)
     Strana slobody (3)
     Strana práce (2)
Poradie volieb
Predchodca 1935
(Národné zhromaždenie) 		1946 1948
(Národné zhromaždenie) 		Nástupca

Voľby do Ústavodarného národného zhromaždenia, ktoré sa konali 26. mája 1946, boli prvými celoštátnymi voľbami v Československej republike po obnove republiky na princípoch vyjadrených Programom novej československej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov (tzv. Košický vládny program) vyhláseným 5. apríla 1945, na základe ktorého bol v Československej republike ustanovený politický režim regulovanej demokracie, eufemisticky nazvanej ľudová demokracia (pozri tretia republika). Vo voľbách bolo dovolené kandidovať len politickým stranám Národného frontu Čechov a Slovákov, pričom zakázané boli napr. Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (tzv. Agrárna strana), ktorá bola počas prvej Československej republiky najsilnejšou stranou v Československu, ako aj Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty, ktorá si zachovávala sympatie medzi časťou slovenskej verejnosti.

Účasť na voľbách bola 93,9 %.[1] Zatiaľ čo v Čechách, na Morave a v Sliezsku sa víťazom volieb stala Komunistická strana Československa (KSČ), ktorá vzišla z volieb ako najsilnejšia strana taktiež v celoštátnom meradle (31,05 % platných hlasov), na Slovensku získala najväčšiu podporu Demokratická strana (DS), ktorá dosiahla volebného zisku 62 % platných hlasov. Vo voľbách boli zavedené aj tzv. prázdne alebo biele lístky, ktoré mohli voliči odovzdať, ak nesúhlasili s politikou Národného frontu. Učinilo tak celkovo 0,45 % voličov.

Systém a strany

[upraviť | upraviť zdroj]

Po 2. svetovej vojne bol vytvorený 300-členný dočasný parlament, ktorý sa prvýkrát zišiel 28. októbra 1945.[2] Bol prijatý nový volebný zákon, ktorý rozdelil štát na tri časti, ktoré mali stanovený počet poslancov podľa sčítania počtu voličov zo 7. mája 1946 nasledovne: zem česká 150, zem moravsko-sliezska 81 a Slovensko 69. Rozdelenie mandátov podľa sčítania ľudu bolo výhodné pre Slovensko, pretože tam sa očakávala (aj tolerovala) menšia relatívna účasť a teoreticky na jedne mandát stačilo menej hlasov. Nakoniec však relatívna účasť na Slovensku bola skoro rovnaká ako v Česku (na jeden mandát bolo potrebných viac ako 23 000 hlasov).

Volili sa strany, ktoré potom obsadzovali mandáty. Celé územie bolo zároveň rozdelené na 28 volebných krajov, ktorým bol pridelený počet mandátov podľa počtu odovzdaných platných hlasov pomerne k účasti vo všetkých krajoch danej "zeme" v závislosti od tzv. zemského mandátového číslo, ktoré vyjadrovalo počet hlasov potrebných na získanie jedného mandátu v danej "zemi".[3]

Vek aktívneho volebného práva bol znížený z 21 na 18 rokov, ale voliť smeli len Česi, Slováci a iní Slovania (vylúčení boli Nemci a iné národnosti).[2] Účasť voličov bola povinná.

Kandidovať mohli len (povolené) strany Národného frontu, čo boli 4 strany v Česku a 4 na Slovensku. Dve predtým najsilnejšie strany na Slovensku, Agrárna strana a Hlinkova slovenská ľudová strana, boli zakázané. Systém nepočítal s koalíciami okrem komunistov, ktorým sa hlasy spočítali spolu. V týchto voľbách boli zavedené tzv. biele volebné lístky (alebo prázdne lístky), ktoré umožňovali vyjadriť nesúhlas s politikou Národného frontu (do výsledkov sa nezarátali).
Úspešnosť Demokratickej strany vo volebných okresoch Slovenska.
Mapa volebných ziskov KSČ a KSS v Česku a na Slovensku.

Výsledky

[upraviť | upraviť zdroj]
Politická strana Počet odovzdaných platných hlasov Podiel odovzdaných platných hlasov (v %) Počet pridelených mandátov
Čechy Morava a Sliezsko Slovensko ČSR spolu Čechy Morava a Sliezsko Slovensko ČSR spolu Čechy Morava a Sliezsko Slovensko ČSR spolu
KSČ 1 541 852 663 845 2 205 697 43,26 34,46 31,05 65 28 93
ČSL 580 004 531 005 1 111 009 16,27 27,57 15,64 24 22 46
ČSNS 898 425 400 555 1 298 980 25,21 20,79 18,29 38 17 55
ČSSD 533 029 322 509 855 538 14,95 16,74 12,05 23 14 37
DS 999 622 999 622 62,00 14,07 43 43
KSS 489 596 489 596 30,37 6,89 21 21
SSl 60 195 60 195 3,73 0,85 3 3
SP 50 079 50 079 3,11 0,71 2 2
Politické strany spolu 3 553 310 1 917 914 1 599 492 7 070 716 99,69 99,56 99,21 99,55 150 81 69 300
Prázdne lístky 10 969 8 484 12 724 32 177 0,31 0,44 0,79 0,45
Celkovo 3 564 279 1 926 398 1 612 216 7 102 893 100,00 100,00 100,00 100,00 150 81 69 300

Zdroj: Statistická příručka Československé republiky, Praha: Státní úřad statistický, 1948, str. 105 

Štatistický úrad SR v publikácii Voľby do zákonodarných orgánov na území Slovenska 1920-2006 udáva mierne odlišné zisky hlasov slovenských politických strán (DS: 999 650, KSS: 489 563, SP: 50 087).[4]

Dopad

[upraviť | upraviť zdroj]
Komunisti získali v Čechách 43,25 %, na Slovensku len 30,48 % a v moravsko-sliezskej krajine 34,46 % hlasov. Na Slovensku zvíťazila Demokratická strana. Do čela vlády bol menovaný Klement Gottwald. Komunistom sa podarilo postupne si posilňovať moc až do 25. februára 1948, keď podali demisiu nekomunistickí členovia vlády a komunisti zvíťazili[5] vo Februárovom prevrate.
Voľby určili zloženie aj ďalších zákonodarných a samosprávnych orgánov. Na základe výsledkov bolo zmenené aj zloženie Slovenskej národnej rady (zákonodarná moc na Slovensku). Analogickým spôsobom boli výsledky volieb aplikované aj na prerozdelenie mandátov v miestnych národných výboroch. Podľa Nariadenia Slovenskej národnej rady 91/1946 mali politické strany predložiť zoznam a tým sa potom pridelil mandát v SNR pomerne podľa výsledkov celoštátnych volieb. Predsedom SNR sa stal Jozef Lettrich (DS). V Zbore povereníkov (výkonná moc) zostal vládnuť komunista Gustáv Husák, hoci aj tento post patril DS.[6] Vo februári 1948 Husák povereníkov za Demokratickú stranu (riadne zvolených) jednoducho vylúčil. Viaceré demokratické strany zanikli alebo ich ovládli komunisti, čím u nás vznikol totalitný politický režim, ktorý trval až do 1989 a to napriek tomu, že vo voľbách komunisti nezískali väčšinu, ba na Slovensku ani len polovicu hlasov ako DS.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Nohlen, Dieter – Stöver, Philip. Elections in Europe : A data handbook. Baden-Baden : Nomos, 2010. ISBN 978-3-8329-5609-7, p. 472.
  2. ↑ a b Nohlen & Stöver, p464
  3. ↑ BERANEK, Petr. Príprava voleb [online]. [Cit. 2019-09-03]. Dostupné online.
  4. ↑ BERTA, Benjamín; ONDREJMIŠKOVÁ, Viera; ŠÍMOVÁ, Mária; BALÁŽI, Aleš; KRIVÝ, Vladimír a Milan ZEMKO. Voľby do zákonodarných orgánov na území Slovenska 1920-2006. [s.l.] : Štatistický úrad Slovenskej republiky, 2008. ISBN 978-80-224-1028-1. Kapitola 4 Voľby do Ústavodarného národného zhromaždenia v roku 1946, s. 95-102.
  5. ↑ Nohlen & Stöver, p457
  6. ↑ MIROSLAVA HOROBOVÁ: Vo voľbách 1946 slovenskí demokrati porazili komunistov na hlavu, Sme, 29. máj 2001 Dostupné Online


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Voľby_do_Ústavodarného_národného_zhromaždenia_(1946)&oldid=7741202“