Veronika nitkovitá
| Veronika nitkovitá | |
-20230419-RM-125228.jpg) Veronika nitkovitá – detail kvetu. | |
| Stupeň ohrozenia | |
|---|---|
 | |
| Vedecká klasifikácia | |
| Vedecký názov | |
| Veronica filiformis Sm.[1][2], 1791[1][2] | |
| Synonymá | |
| Veronica sibthorpiifolia | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Veronika nitkovitá[3] (lat. Veronica filiformis)[2] je trváca bylina s nitkovitými stonkami z čeľade skorocelovité (Plantaginaceae). Jej prirodzený areál sa tiahne od Turecka po severný Kaukaz.[2]
Opis
[upraviť | upraviť zdroj]Veronika nitkovitá je trváca, trsovito rozkonárená bylina, dlhá až do 50 cm. Podobná je veronike perzskej, s ktorou sa môže mylne zamieňať. Byľ je spravidla plazivá, niťovito tenká, na vrchole vystúpavá, na uzloch intenzívne zakoreňujúca, občas červenkastá, žliazkatá a krátko chlpatá.[3][4]
Krátkostopkaté listy sú na nekvitnúcich konárikoch protistojné, na kvitnúcich striedavé. Čepele sú okrúhlo obličkovité, na báze zaokrúhlené alebo srdcovité, plytko vrúbkované, na vrchole tupé, svetlozelené a matné. Na na líci i na rube sú riedko odstávajúco chlpaté.[3][4]
Jednotlivé štvorpočetné kvety rastú v pazuchách striedavo postavených listeňov. Svetlomodrá a tmavo žilkovaná tanierovitá koruna má v priemere 10 až 15 mm, spodný lupienok je belavý a v ústi korunnej rúrky je žltý prstenec. Vo vnútri sú dve tyčinky s modrými peľnicami a jedna čnelka, s pologuľatou bliznou, dlhá do 5 mm. Štyri diely kalicha sú podlhovasto elipsovité, na vrchole tupé, dlhé asi 5 mm. Kvetné stopky sú niťovité, krátko chlpaté, dva až štyrikrát dlhšie ako listeň a štyri až päť krát dlhšie ako kalich. Po odkvitnutí sa skláňajú dole.[3][4]
Oválne obličkovité tobolky sú zboku stlačené, výrazne sieťovito žilkované, žliazkato chlpaté a na vrchole plytko vykrojené. Elipsovité a ploché semená sú hladké, veľké asi 1 mm.[3][4]
Rozšírenie
[upraviť | upraviť zdroj]Prirodzený areál veroniky nitkovitej zahŕňa Turecko, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko a severný Kaukaz.[2] V Európe bola prvýkrát pozorovaná v roku 1780, v Anglicku a odvtedy sa rozšírila do viacerých európskych štátov, do Severnej Ameriky a na Nový Zéland. Na Slovensku rastie predovšetkým v severovýchodnej časti, kde je súvisle rozšírená v Nízkych Beskydách a Bukovských vrchoch, sporadicky na Vihorlate a na Východoslovenskej nížine. Ojedinele sa vyskytuje na Podunajskej nížine, v Strážovských vrchoch a vo Veľkej Fatre, odkiaľ pochádza najstarší údaj o jej výskyte z roku 1937. Najvyššie zaznamenaný výskyt je z výšky okolo 1 300 m n. m., pod Kráľovou studňou.[3][4]
Ekológia
[upraviť | upraviť zdroj]Veronika nitkovitá obsadzuje stanovištia predovšetkým v oblastiach s miernou klímou, od nížinného až po horský stupeň. Obľubuje vlhké, výživné, humózne, neutrálne až kyslé, hlinitopiesočnaté pôdy, väčšinou na polo zatienených stanovištiach. Rastie vo vlhkých záhradách, pri okrajoch ciest a na úhoroch. V alúviách riek sa stala súčasťou prirodzených rastlinných spoločenstiev, pričom na viacerých lokalitách má charakter inváznej rastliny. Kvitne od apríla do júna.[3][4]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Trans. Linn. Soc. 1: 195 (1791)
- ↑ a b c d e Veronica filiformis Sm. [online]. POWO - Plants of the World Online, Kew, [cit. 2024-01-20]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g Kornélia Goliašová et al .. Flóra Slovenska V/2. Bratislava : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 1997. ISBN 80-224-0481-0. S. 198-200.
- ↑ a b c d e f Josef Dostál, Martin Červenka. Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín II.. prvé. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1991. ISBN 80-08-00003-1. S. 968-969.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Veronika nitkovitá
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Veronika nitkovitá
