Čiernohorské kráľovstvo

Čiernohorské kráľovstvo
Краљевина Црнa Горa

←

1910 – 1918

→

vlajka

znak

Hymna: Ubavoj nam Crnoj Gori

Geografia

Hlavné mesto

Cetinje

Rozloha

14,442 km²

Obyvateľstvo

Počet obyvateľov

423 000

Jazyky

srbčina

Náboženstvo

Pravoslávie, Sunnitský islam, Rímskokatolícka cirkev

Štátny útvar

Štátne zriadenie

Konštitučná monarchia

Vznik

Zánik

Predchádzajúce štáty:

Čiernohorské kniežatstvo

Nástupnícke štáty:

Srbské kráľovstvo

Čiernohorské kráľovstvo (srb. Краљевина Црнa Горa) bola konštitučná monarchia v juhovýchodnej Európe na Balkáne, existujúca od 28. augusta 1910 do 28. novembra 1918.

Krajina vznikla z Čiernohorského kniežatstva v roku 1910. Príčinou jej zániku bola anexia Srbskom a následné začlenenie krajiny do nového Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov na základe podpísania Korfskej deklarácie.

Dejiny

Politicko-historické pozadie

Na začiatku novej éry 20. storočia hralo neveľké Čiernohorské kniežatstvo dôležitú úlohu na poli balkánskej a celoeurópskej politiky. Knieža Nikola I. Petrović-Njegoš si mnohými spôsobmi zaistil sympatie popredných európskych štátov, predovšetkým Ruska. Tento vlastenecky zmýšľajúci panovník po definitívnom medzinárodnom uznaní čiernohorskej nezávislosti v roku 1878 na kongrese v Berlíne spísal – za podpory cárskeho Ruska a Talianskeho kráľovstva – proklamáciu kráľovstva; za prítomnosti popredných cirkevných hodnostárov a mnohých významných osobností vtedajšej európskej politiky vyhlásil v hlavnom meste Cetinje nové štátne zriadenie a následne sa v súlade s petíciou z parlamentu dal korunovať za historicky prvého čiernohorského kráľa.

Čiernohorskému kráľovstvu predchádzalo takmer 60 rokov trvajúce kniežatstvo, ktorého vývoj bol mnohokrát veľmi búrlivý. Významným medzníkom bola krutá vláda kniežaťa Danila II. a jeho zavraždenie Todorom Kadićom v Kotore dňa 13. augusta 1860. Ďalšou dôležitou udalosťou boli vojny proti Osmanskej ríši, ktoré vyvrcholili výhrou Čiernohorcov v slávnej bitke pri Grahove. Dôsledkom víťazstva bolo značné rozšírenie hraníc krajiny a obrovské odpútanie od osmanskej nadvlády.

Korunovácia

Samotné vyhlásenie kráľovstvo sa uskutočnilo 28. augusta 1910. Korunovácia Nikolu I. a jeho manželky Mileny Teodózie Vukotić za kráľa a kráľovnú bola veľkou slávnostnou udalosťou. Okrem členov čiernohorskej kráľovskej rodiny boli významnými hosťami napr. taliansky kráľ Viktor Emanuel III., ruská cárovná Alexandra Fiodorovna s ruskou veľvyslankyňou v Čiernej Hore Klavijou Popovovou, ruské veľkoknieža Piotr Nikolajevič a Nikolaj Nikolajevič, srbský korunný princ Alexandr I. Karađorđević, vojvodkyňa Jutta Meklenbursko-Štrelická, britský korunný princ Eduard VIII. s veľvyslancom, bulharský cár Ferdinand I., španielsky kráľ Alfonz XIII. a kráľovná Viktória z Battenbergu, francúzsky prezident Armand Fallières s prvou dámou Jeanne Bressonovou, japonský cisár Meidži Veľký, perzský vodca Ahmad Šáh, vojvoda František Josef Battenberg, francúzska koncertná umelkyňa Violet Wegnerová a mnoho ďalších.

Obrad sa začal v sídle parlamentu a vlády (tzv. Vladin dom), kde sa uskutočnila oficiálna korunovácia kráľa a kráľovnej v korunovačných rúchach s novozhotovenými korunovačnými klenotmi. Potom nasledoval pochod k Cetinjskému kláštoru, kde sa kráľ Nikola I. dal v duchu národnej tradície korunovať aj historickou korunou srbského cára Štefana IV. v tradičnom kroji. Následné oslavy trvali dlho do noci.

Balkánske vojny

Kráľ Nikola I. bol veľmi schopným vojvodcom a vojenským stratégom. Túto vlastnosť po ňom zdedil jeho najmladší syn princ Peter Štefan, ktorý sa už vo svojich 18 rokoch stal členom Čiernohorskej kráľovskej národnej armády a čoskoro bol povýšený na jedného z najdôležitejších armádnych veliteľov.

V balkánskych vojnách Čiernohorské kráľovstvo vcelku patrilo k úspešným krajinám.

Prvá balkánska vojna

Čiernohorská vojnová vlajka nazývaná *Alaj* vejúca nad múrmi dobytého Skadaru

V septembri 1912 vyrazilo vojsko kráľovskej armády pod vedením princa Petra a ministra obrany generála Vukotića smerom na východ. Keď 26. septembra 1912 Čiernohorci prekročili hranice Osmanskej ríše, princ Peter ako veliteľ vojska symbolickým prvým výstrelom proti tureckému vojsku odštartoval 1. balkánsku vojnu. Bitku proti Turkom (na počesť princa Petra tiež niekedy prezývanú bitkou princov) Čiernohorci vyhrali. Následne sa Čierna Hora stala členom bloku zvaného Balkánsky zväz spoločne s Gréckom, Srbskom a Bulharskom.

Nasledovalo obdobie početných víťazstiev čiernohorskej armády. Čiernohorci zaslali do Istanbulu ultimátum, v ktorom žiadali poskytnúť kresťanským oblastiam autonómiu. Ultimátum Osmani odmietli, s čím však Balkánsky zväz vopred počítal. Čiernohorskí vojaci sa v 1. balkánskej vojne preslávili predovšetkým veľmi silnou morálkou v porovnaní nielen s Turkami, ale aj s ostatnými balkánskymi národmi. Po výhre v bitke princov Čiernohorci spoločne so Srbmi postupovali smerom ku Kosovu, kde dobyli značne veľké územia. Na jar 1913 začali Čiernohorci dobývať ďalšie početné územia dnešného severného Albánska. To sa zakončilo obliehaním mesta Skadar, ktoré Čiernohorci za cenu značných strát nakoniec dobyli a ktoré sa stalo centrom dobytej časti Albánska (pri obliehaní položilo svoj život vyše 10 000 čiernohorských vojakov). Dobytie mesta sa stalo v Čiernej Hore veľkou slávnostnou udalosťou. Skadar bol získaný predovšetkým vďaka princovi Petrovi, ďalej však i vďaka korunnému princovi Danilovi Alexandrovi a v neposlednom rade tiež vďaka kráľovi Nikolovi I. Tento územný rozmach však prestal byť vhod európskym veľmociam. Veľvyslanci týchto krajín nakoniec v Londýne rozhodli o vyhlásení albánskej autonómie. Čiernohorci si však zaistili podporu Ruska a v okupovaní Skadaru a severného Albánska pokračovali. Skadarskú krízu nakoniec pomohla vyriešiť finančná zmluva s kráľom Nikolom I. Čiernohorci sa mesta vzdali v júni 1913.

Druhá balkánska vojna

Po značných víťazstvách v predchádzajúcej vojne nemal kráľ Nikola I. žiadne dôvody zapájať sa do novorozpútanej 2. balkánskej vojny. Čierna Hora sa snažila profitovať z dobytých kolónií v Kosove a riešila hospodárske záležitosti s albánskymi kolóniami, ktorých sa bola nútená vzdať. Situácia sa však zmenila na začiatku júla 1913, keď prišiel naliehavý list z Belehradu s prosbou o pomoc v bojoch proti Bulharom. Princ Peter sa stal veliteľom vojakov pri ťažení Čiernohorcov na pomoc srbským spojencom. Práve vďaka jeho veleniu Srbi za obrovskej pomoci Čiernej Hory zdolali Bulharov v bitke na rieke Bregalnica. To bol však jediný veľký počin tejto krajiny v 2. balkánskej vojne. 31. júla bolo uzavreté prímerie a 10. augusta sa čiernohorský minister zahraničných vecí zúčastnil podpísania mierovej zmluvy v Bukurešti.

Prvá svetová vojna

V prvej svetovej vojne zakúsilo Čiernohorské kráľovstvo obrovské útrapy. Po vypuknutí vojny 28. júla 1914 zaujala krajina ihneď vojnové postavenie, 29. júla sa mobilizovala Kráľovská armáda (napriek veľkým stratám počas obliehania Skadaru). Na strane Dohody krajina vyhlásila vojnu ústredným mocnostiam. Odpoveďou na to bola prvá invázia Rakúsko-Uhorska smerom na Srbsko a Čiernu Horu. Rakúsko-uhorské jednotky boli však vytlačené a Čiernohorci potom na začiatku augusta 1914 pod vedením princa Petra Štefana bombardovali vtedy rakúsko-uhorské mesto Kotor a priľahlé časti Kotorskej boky zo silne opevneného vrchu Lovćen. Za pomoci vojnovej flotily Čiernohorského kráľovského námorníctva a tiež anglo-francúzskych flotíl sa Čiernohorcom darilo úspešne odrážať útoky Rakúšanov; získali tak veľa zajatcov a početnú delostreleckú techniku. 10. augusta 1914 vykonala čiernohorská armáda silný útok proti rakúskym jednotkám, nevyužila však predtým získanú výhodu. Úspešne odolala druhej invázii Rakúsko-Uhorska a v marci 1915 začala postupovať smerom k prístavu Sutomore a neskôr ovládla väčšinu vtedy Rakúskom kontrolovaných území a skoro dosiahla až Sarajevo v Bosne a Hercegovine. Tam sa však Čiernohorci kvôli početnejším Rakúšanom museli pomaly sťahovať späť. Už v máji 1915 sa situácia začala obracať v neprospech Čiernej Hory. V meste Budva, dobytom Čiernohorcami, sa konalo stretnutie princa Petra a iných čiernohorským generálov s plukovníkom Leopoldom Hupkom, bývalým rakúsko-uhorským veľvyslancom v Cetinje. Kvôli náhlej prevahe Rakúšanov nezostalo Čiernej Hore nič iné, než požiadať Rakúsko-Uhorsko o zastavenie bombardovania čiernohorských miest. Na svetlo potom vyšli mnohé nemilé udalosti – napr. zásobovanie Rakúšanov srbskými separatistami, ktoré im pomohlo k ľahšiemu prístupu na vrch Lovćen, ako aj písomný rozkaz Rakúsko-Uhorska, ktorý nariaďoval ústup Čiernohorcov a umožňoval Rakúšanom obsadenie vrchu Lovćen. V januári 1916 došlo k silnej invázii do Čiernej Hory a jej armáda musela definitívne kapitulovať a stiahnuť sa z Lovćenu. Po dobytí tohto strategického bodu už silnejším Rakúšanom nebránilo príliš veľa prekážok v obsadení krajiny. Čiernohorská kráľovská rodina sa z Cetinje stiahla najprv do zimného kráľovského paláca v Podgorici, kde prebiehali posledné možné pokusy o ochranu krajiny pred okupáciou centrálnymi mocnosťami. Nakoniec musel kráľ s kráľovnou a rodinou odísť najprv do talianskeho a neskôr do francúzskeho exilu v meste Cap d'Antibes, kde mala dynastia Petrovića-Njegoša značný majetok. Francúzsky prezident Raymond Poincaré uznal čiernohorskú vládu sídliacu v Bordeaux ako exilovú. Nakoniec bola Čierna Hora od Rakúsko-Uhorska oslobodená srbskými spojencami a 7. novembra 1918 bola oslobodená aj Kotorská boka. Srbi však využili neprítomnosti kráľa a kráľovnej a rok predtým, 20. júla 1917, podpísali deklaráciu na Korfu, ktorá vyhlasovala vytvorenie nového Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov pod vládou srbskej dynastie Karađorđevićovcov. O deň neskôr, 21. júla 1917, bola Čierna Hora anektovaná Srbskom a čiastočne zbavená nezávislosti. 1. decembra 1918 sa Čierna Hora stala súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. Na rozhodnutie Podgorickej skupštiny po vojne zareagovala významná časť Čiernohorcov dňa 7. januára 1919 vypuknutím neúspešného vianočného povstania za suverenitu monarchie. V dôsledku týchto udalostí sa Čierna Hora stala jedinou spojeneckú krajinou, ktorá po prvej svetovej vojne stratila nezávislosť.

Politika

Politický systém krajiny

Nikola I. sa usiloval ešte ako knieža o absolutistickú vládu, ale v roku 1905 bol donútený k čiastočnej liberalizácii režimu a na nátlak obyvateľstva, túžiaceho po väčšej slobode, vydal 19. decembra 1905 prvú čiernohorskú ústavu. Čiernohorské kráľovstvo, vyhlásené v roku 1910, bolo už oficiálne konštitučnou monarchiou, ale aj napriek demokratickým voľbám bola skoro všetka moc sústredená do rúk kráľa.

Čiernohorské kráľovstvo malo tradičné politické rozdelenie štátnej moci na legislatívnu (panovník spoločne s parlamentom), exekutívnu (vláda) a súdnu moc.

Panovník bol zároveň najvyšším veliteľom ozbrojených síl a jedinou osobou umocnenou vyhlásiť vojnu či prímerie/spojenectvo. Nikola I. bol aj nositeľom titulu maršal ruskej cárskej armády. Iba panovník mal právo zvolávať a rozpúšťať parlament či vládu.

Oficiálnou rezidenciou panovníka bol Kráľovský palác v Cetinje, eventuálne vedľajšie kráľovské sídla v ďalších čiernohorských mestách (Podgorica, Nikšić, Bar...).

Parlament Čiernohorského kráľovstva sa na základe ústavy prvýkrát zišiel v októbri 1906, ešte za čias kniežatstva. Parlament bol ústavou viazaný na panovníka a bez jeho vedomia a súhlasu nemohol navrhovať, udeliť, zamietnuť ani zmeniť žiadny zákon a vydávať verejné uznesenia. Panovník zároveň nemohol samostatne rozhodovať o vládnych inštitúciách, upravovať dane či štátny rozpočet bez súhlasu parlamentu. Parlament tiež nemohol zveriť politickú zodpovednosť do rúk vlády a ministrov bez vedomia a súhlasu panovníka.

Vláda Čiernohorského kráľovstva bola úplne závislá od rozhodnutí panovníka.

Vládu tvorili:

predseda vlády
1. podpredseda vlády
2. podpredseda vlády
minister obrany
minister zahraničných vecí a správy kolónií
minister spravodlivosti
minister vnútra
minister financií a stavebníctva
minister školstva a náboženstva

Prvým predsedom vlády bol medzi rokmi 1910 – 1912 doktor Lazar Tomanović.

Súdna moc bola rozdelená na Veľký súd a krajské súdy. Veľký súd bol najvyšším súdnym orgánom s právomocou riešiť konečný verdikt o odvolaní proti okresným súdom. Do roku 1902 smel v občianskoprávnych sporoch konať za najvyšší súd priamo panovník, potom už nie. Aj tak však panovníkovi zostala právomoc udeľovať milosť kráľa a zmierňovať tresty – v týchto záležitostiach sa svojou dobrotou preslávila kráľovná Milena.

Štátna rada bola zložená zo šiestich radcov panovníka, menovaných priamo panovníkom podľa spísaného dekrétu. Štátna rada plne podliehala moci panovníka a bola ústavou vymenovaná ako najdôležitejšia časťou správy a predaja nehnuteľností, patriacim štátu. Parlament uznal platnosť Štátnej rady až po jej uznaní panovníkom.

Hlavná štátna kontrola bola podľa ústavy najvyšším úradom kontrolujúcim štátny rozpočet. Na jej čele boli dvaja hlavní štátni kontrolóri, volení parlamentom na základe zoznamu navrhnutého Štátnou radou.

Diplomatické a medzinárodné vzťahy

Prvé priateľské diplomatické styky s cudzou mocnosťou nadviazala moderná Čierna Hora v roku 1711 s Ruským cárstvom za vlády Danila I. Petrovića-Njegoša. Vzťahy s Ruskom sa udržali na skvelej úrovni aj do súčasnosti. V roku 1869 bolo v Cetinje otvorené ruské veľvyslanectvo.

Prvé veľvyslanectvo Čiernej Hory bolo zriadené v roku 1863 za čias kniežatstva v albánskom Skadare. V zahraničnej politike sa kráľ Nikola I. upínal na východ, predovšetkým na Ruské impérium a ďalej tiež na Srbské kráľovstvo (pripojenie k Srbsku však odmietal, predovšetkým po znovunastúpení dynastie Karadjordjevićovcov na srbský trón). Vzťahy s Rakúsko-Uhorskom boli vždy veľmi premenlivé, hoci sa darilo zachovávať naoko pokojnú atmosféru (k Českému kráľovstvu však kráľa Nikolu I. pútal predovšetkým silný kultúrny vzťah). Vzťah s Talianskym kráľovstvom sa upevnil po svadbe Nikolovej dcéry Eleny Alexandry Petrovićovej-Njegošovej s talianskym kráľom Viktorom Emanuelom III. Priateľmi Čiernej Hory boli aj Spojené štáty americké, čoho veľkým dôkazom toho o. i. otvorenie čiernohorského veľvyslanectva vo Washingtone už v decembri 1910 a následné otvorenie amerického veľvyslanectva v Cetinje, ako aj návšteva prezidenta Williama Howarda Tafta s prvou dámou Helen Herron Taftovou, ktorí sa z Ameriky do Čiernej Hory dostali na palube luxusnej zaoceánskej lode Milena, patriacej čiernohorskému kráľovskému námorníctvu – cestu dal uhradiť ako pozornosť Nikola I.

Zahraničná politika bola plne v zodpovednosti panovníka.

Čiernohorské kráľovstvo malo do roku 1916 otvorené nasledujúce veľvyslanectvá:

Veľvyslanectvo v Belehrade (Srbské kráľovstvo)
Veľvyslanectvo v Konštantínopole (Osmanská ríša)
Veľvyslanectvo v Paríži (Tretia francúzska republika)
Veľvyslanectvo vo Washingtone, D. C. (USA)
Veľvyslanectvo vo Viedni (Rakúsko-Uhorsko
Veľvyslanectvo v Moskve (Ruská ríša)
Veľvyslanectvo v Berlíne (Nemecké cisárstvo)
Veľvyslanectvo v Ríme (Talianske kráľovstvo)
Veľvyslanectvo v Bruseli (Belgické kráľovstvo)
Veľvyslanectvo v Sofii (Bulharské cárstvo)
Veľvyslanectvo v Aténach (Grécke kráľovstvo)

Siete konzulárnych zastupiteľstiev malo kráľovstvo v Argentíne, Brazílii, Taliansku, Holandsku, na Malte, v Nórsku, Španielsku, Švajčiarsku, Spojenom kráľovstve, Francúzsku, Kanade, Dánsku, Rakúsko-Uhorsku a Japonsku. V rámci Rakúsko-Uhorska malo Čiernohorské kráľovstvo konzulárne zastupiteľstvo aj v Prahe na Ořechovke.

Do roku 1916 v Cetinje ďalej fungovali veľvyslanectvá Rakúsko-uhorskej monarchie, Bulharského cárstva, Spojeného kráľovstva, Francúzska, Spojených štátov, Gréckeho kráľovstva, Talianskeho kráľovstva, Nemeckého cisárstva, Srbského kráľovstva, Osmanskej ríše a už spomínanej Ruskej ríše.

Konkordát Čiernej Hory pri Svätej stolici bol zriadený roku 1886 ako prvý zástupca pravoslávnej krajiny.

Kolónie

Čiernohorské koloniálne impérium bolo malou a krátkotrvajúcou koloniálnou ríšou. Záležitosti týkajúce sa správy týchto oblastí boli v rukách ich správcov-guvernérov. Tí boli členmi Ministerstva zahraničných vecí a správy kolónií, ktoré sa zodpovedalo kráľovi.

Metohijská kolónia

Prvou získanou kolóniou sa po víťazstve v bitke princov stala na juhovýchode krajiny oblasť Metohija, v súčasnosti patriaca Kosovu. Centrom tejto kolónie sa stalo mesto Peć, kde sídlil čiernohorský správca-guvernér. Našťastie pre Čiernu Horu neboli miestni obyvatelia prakticky vôbec neposlušní a čiastočné odtrhnutie od Turkov skôr uvítali.

Severoalbánska kolónia

Druhou kolóniou Čiernohorského kráľovstva sa stala veľká rozľahlá časť severného Albánska, ktorú Čiernohorci dobyli na jar 1913. Centrom oblasti sa stal ťažko dobytý prístav Skadar na pobreží Skadarského jazera, kde Čiernohorci zdolali pevnosť miestneho tureckého veľvyslanca a postavili tu sídlo vlastného správcu-guvernéra. Čiernohorci rýchlo využili získanie tejto kolónie a na jej úkor posilnili svoje hospodárstvo – rozšíril sa ako rybolov, tak aj pestovanie plodín a pastierstvo.

Kolónie Rakúska s Bokou kotorskou aj juhočiernohorskou

Na ešte kratšie obdobie sa v marci 1915 stala treťou čiernohorskou kolóniou pobrežná časť Jadranského mora od mesta Sutomore cez Boku kotorskú až po hranice s mestom Cavtat, kde bol centrom prístav Kotor. Táto kolónia bola dobytá na úkor Rakúsko-Uhorska.

Kolónie jadranských ostrovov Mrkana a Barbary

Štvrtou a poslednou kolóniou sa stali ostrovčeky Otočić Mrkan a Otočić Barbara, získané vďaka vojnovej flotile Čiernohorského kráľovského námorníctva.

Pokusy o štátny prevrat

Dva hlavné pokusy o štátny prevrat sa odhohrali ešte za čias kniežatstva – v roku 1908 bol srbskými anarchistami za podpory tamojších spravodajských služieb naplánovaný atentát na kniežaťa Nikolu, známy ako Bombová aféra (Bombaška afera), o rok neskôr pokus o ozbrojené povstanie (Kolašinská aféra). Obidva pokusy boli neúspešné a po vyhlásení kráľovstva sa zvýšila ochrana kráľovskej rodiny. K žiadnym ďalším pokusom o prevrat však už nedošlo.

Obrana krajiny

Ozbrojené sily monarchie sa nazývali Čiernohorská kráľovská národná armáda a mali aktívne aj rezervné jednotky. Prvá významná reforma, reštrukturalizácia a školenie armády sa uskutočnili už v roku 1854 za vlády kniežaťa Danila II.

Územie Čiernohorského kráľovstva bolo v roku 1912 rozdelené do štyroch divíznych oblasti: Cetinjská, Podgorická, Nikšićská a Kolašinská, v roku 1913 pribudli oblasti Pljevljanská a Pećská. Tieto oblasti sa ďalej delili na celkom 11 brigádnických oblastí, 52 práporných a 322 rotných oblastí.

Divízie sa skladali z 2 – 3 pechotných brigád. Pred začiatkom 1. balkánskej vojny mala Čiernohorská kráľovská národná armáda vyše 55 000 vojakov.

V roku 1910 bol prijatý moderný zákon o organizácii kráľovskej armády, v ktorej (7. článok) sa uvádza, že ozbrojenými silami štátu bude práve Kráľovská národná armáda. Systematickou časťou ozbrojených síl bola polícia a žandárstvo.

Hlavnými insígniami Kráľovskej národnej armády boli dve vlajky:

Vlajka Alaj (Застава Алај, Zastava Alaj) sa používala skôr na diplomatické a medzinárodné účely (napr. označovala kolónie). Pozostávala z dvojhlavej orlice, držiacej v pravej nohe kráľovské jablko, v ľavej nohe kráľovské žezlo, na hrudi nesúcej erb s iniciálmi HI (Николa I, Nikola I.)

Vlajka kríža (Застава крстa, Zastava krst) je staršia a mala dva varianty: buď červený kríž na červeno orámovanom bielom pozadí, alebo biely kríž na bielo orámovanom červenom pozadí. Vlajka kríža bola hlavnou vojnovou vlajkou v bitkách.

Dôležitou súčasťou ozbrojených síl bolo aj Čiernohorské kráľovské námorníctvo.

Zvláštnou zložkou ozbrojených síl bola Kráľovská garda. Najväčšia časť slúžila na ochranu kráľa, menšia časť na ochranu kráľovnej a korunného princa, zvyšok gardy ostatným členom kráľovskej rodiny. Garda mala okolo 120 mužov.

V roku 1919 bola v Taliansku obnovená časť jednotiek Kráľovskej národnej armády. Invázia vojakov tejto obnovenej armády do Čiernej Hory bola prejavom nesúhlasu s pripojením Čiernej Hory k Srbsku. Vyvrcholením toho bolo neúspešné Vianočné povstanie dňa 7. januára 1919.

Vzdelanie a kultúra

Od uznania nezávislosti až do začiatku balkánskych vojen sa počet škôl v krajine strojnásobil. Kráľ Nikola I. zaviedol početné školské reformy. Prvá čiernohorská stredná škola z roku 1880 – gymnázium v Cetinje – bola v roku 1910 premenovaná na Kráľovské gymnázium Cetinje, čím bola upevnená jej dobrá povesť. Medzi významných cudzích študentov patrila aj princezná Jolanda Markéta Savojská, najstaršia dcéra talianskeho kráľa Viktora Emanuela III.

Dievčenský školský ústav v Cetinje bola špeciálna stredná škola v Čiernej Hore. Pôsobila v rokoch 1859 až 1913.

Stránka denníka Hlas Čiernohorca (verzia vydávaná vo Francúzsku)

Na území Čiernohorského kráľovstva sa ďalej nachádzali tri vysoké školy:

Kráľovská vojenská univerzita v Cetinje
Kráľovská univerzita podgorická v Podgorici
Námorná vysoká škola v Bare

V roku 1910 bolo založené národné Čiernohorské kráľovské divadlo, prvé profesionálne divadlo v krajine, ktorého sídlom sa stala empírová budova Zetský dom (Zetski dom) a ktoré funguje dodnes. Ako prvá hra bola na pódiu novootvoreného národného divadla predvedená Balkánska cárovná (Balkanska carica) – opera podľa drámy Nikolu I. Hudbu zložil čiernohorský hudobný skladateľ Dionisio de Sarno San Grigorio.

Významnou kultúrnou inštitúciou bola Čiernohorská národná knižnica.

Tlač

Kráľ Nikola I. zaviedol moderné západoeurópske spôsoby slobody tlače, čo posunulo krajinu na vyššiu spoločenskú úroveň. Na začiatku 20. storočia existovali na území Čiernej Hory tri tlačiarne.

Do roku 1915 vychádzal ako hlavný čiernohorský denník Hlas Čiernohorca (Глас Црногорца). Tieto noviny boli vydávané v Cetinje. Po anexii Čiernej Hory bolo vydávanie novín zakázané, ale neskôr v júni 1917 bol Hlas Čiernohorca opäť vydávaný v zahraničí, predovšetkým vo Francúzsku. Posledné číslo denníka vyšlo v roku 1922 v Taliansku.

Ďalšími vydávanými denníkmi boli Cetinjské listy, Crnogorac, Nevesinjský týždenník, Onogošt, Ústavnosť alebo Slobodné slovo.

Priaznivci vytvorenia únie či súštátia Čiernej Hory so Srbskom vydávali medzi rokmi 1917 a 1919 vo Švajčiarsku a Francúzsku politické a ekonomické noviny Zjednotenie. Odporcovia anexie Čiernej Hory a jej pripojenia k Srbsku začali v roku 1923 v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov a USA vydávať dôležité noviny Americký hlas Čiernej Hory.

Hospodárstvo

Čiernohorské kráľovstvo nebolo schopné v dôsledku vojen po jeho vzniku plne rozvinúť svoju hospodársku činnosť. Aj tak sa však kráľovi Nikolovi I. podarilo zveľadiť vnútorný hospodársky stav krajiny. Po vydaní ústavy z roku 1905 vznikli plány na ťažbu nerastných surovín, stavbu dvoch vodných elektrární na rieke Morača a modernizáciu prístavu Ulcinj. Z týchto plánov sa vzhľadom na neskoršie vojny podarilo rozvinúť iba ťažbu hnedého uhlia a dreva – export týchto surovín však i napriek svojmu krátkemu trvaniu priniesol značný hospodársky zisk. Modernizácia prístavísk v meste Ulcinj bola takmer dovŕšená do svojej finálnej podoby: mesto sa stalo po Bare druhým hlavným prístavom krajiny, kde sídlila menšia časť Kráľovského námorníctva, a to jeho rybárska flotila.

Prvý čiernohorský pivovar Onogošt (v súčasnosti pod názvom Pivovar Nikšićko vyrábajúci rovnomenné pivo v oblasti mesta Nikšić) zažil za čias kráľovstva veľký ekonomický rozmach.

Hlavnou ekonomickou metropolou krajiny sa stalo mesto Podgorica. Miestne trhy boli preslávené predovšetkým predajom dobytka, kvalitným spracovaním vlny, ostatnými ručnými prácami alebo spracovaním hodvábu. Veľmi dôležitý bol aj chov včiel a vývoz medu. Miestnou špecialitou boli takisto rozsiahle plantáže tabaku a viniča – tieto dve suroviny spracovávala aj prvá zahraničná spoločnosť v Čiernej Hore. Kvalitné čiernohorské vína Vranac a Krstać sa vyvážali najmä do Spojených štátov, Talianska alebo Rakúsko-Uhorska.

Prínosom pre ekonomiku bolo aj pastierstvo v hornatých častiach krajiny a pestovanie najrôznejších plodín – kukurica, predovšetkým však obilie. Na Skadarskom jazere bol veľmi rozvinutý rybolov. V pobrežných častiach krajiny ležali rozľahlé sady olív, pomarančov, granátových jabĺk a vavrínov. Celobalkánsky význam nadobudli aj čiernohorské píly.

Financie

Oficiálnou menou krajiny bol čiernohorský perper, zavedený Nikolom I. v roku 1906.

Čiernohorská hypotéka, prvá čiernohorská banka z roku 1864, existovala aj v časoch kráľovstva. Najdôležitejšou bankou Čiernohorského kráľovstva bola však Prvá zetská sporiteľňa, dnes existujúca pod názvom Podgorická banka.

Finančnému stavu krajiny prospievali každoročné vysoké dotácie z Ruska a ďalej daň od Rakúšanov za postúpené územia na pobreží.

Štátny dlh Čiernohorského kráľovstva nebol nikdy vysoký. O dobrý finančný stav krajiny sa staral predovšetkým zahraničný obchod. Najväčšie množstvo peňazí dlhovala Čierna Hora Rakúsko-Uhorsku, do roku 1914 bola však väčšina tohto dlhu splatená, situáciu navyše vyrovnávala rakúska územná daň.

Doprava

V roku 1910 malo Čiernohorské kráľovstvo k dispozícii cez 400 km spevnených ciest. Tieto cesty, napospol navrhnuté chorvátskym architektom Josipom Sladem, boli budované takto:

Rok 1878 – smer Njeguši – Cetinje
Rok 1881 – smer Cetinje – Rijeka Crnojevića
Rok 1882 – smer Rijeka Crnojevića – Podgorica
Rok 1884 – smer Kotor – Cetinje (cez pohorie Lovćen s celkom 25 serpentínami)
Rok 1884 – smer Bar – Virpazar
Rok 1896 až 1905 – smer Rijeka Crnojevića – Virpazar

Dôležitou dopravnou stavbou Josipa Sladeho bol aj Cárov most (Carev most) pri meste Nikšić.

V roku 1910 vzniklo z Čiernohorskej kniežacej flotily nové Čiernohorské kráľovské námorníctvo, sídliace v Cetinje s právomocou regulovať plavbu na Jadrane a Skadarskom jazere. Za prvého riaditeľa hlavného prístavu v Bare bol vymenovaný Antonín Zachariáš, Chorvát z Dubrovníka. Námorníctvo sa skladalo z vojnovej, obchodnej, rybárskej, reprezentatívnej a dopravnej flotily. Časť dopravnej flotily stála v Rijeke Crnojevića, kde zabezpečovala dopravu na Skadarskom jazere. Zostávajúce loďstvo dopravnej flotily spoločne s flotilou vojnovou, obchodnou a reprezentatívnou kotvilo v hlavnom čiernohorskom prístave Bare, iba flotila rybárskej flotily kotvila v Ulcinji.

Obchodná flotila Čiernohorského kráľovského námorníctva zahŕňala sedem lodí, vojnová flotila dvanásť lodí, rybárska flotila 15 lodiek a 10 veľkých člnov, dopravná flotila 5 ľudí a reprezentatívna flotila 4 kráľovské jachty, ale aj 3 obrovské luxusné kráľovské zaoceánske lode, určené kráľovskej rodine a významným hosťom. Mená zaoceánskych plavidiel boli Nikola, Milena a Danilo Alexander.

Prvá loď, ktorá sa plavila pod vlajkou Čiernej Hory, bola kniežacia jachta Slavjanin. Za čias kráľovstva existovala pravidelná lodná doprava na Skadarskom jazere, riekach Bojana a Morača a na pobreží Čiernej Hory. Obchodná flotila nakoniec v roku 1911 začala vykonávať medzinárodné obchodné plavby do Spojeného kráľovstva, Španielska, Talianska, Egyptu a významné obchodné plavby na Maltu, s čím bol spojený vznik Anglo-čiernohorskej obchodnej spoločnosti. Významným počinom kráľovského námorníctva bola preprava amerického prezidenta Williama H. Tafta, prvej dámy Helen Herron Taftovej a amerických politikov v marci 1911 na palube lode Milena z Washingtonu, D. C. a späť na štátnu návštevu Čiernej Hory, uskutočnená na náklady kráľa Nikolu I. ako pozornosť americkým priateľom.

Železnica Bar – Virpazar bola prvou čiernohorskou železnicou a začala prevádzku v novembri 1908. Stavba železníc bola silne finančne podporovaná Talianskom, postupne železničné trate vznikli na pobreží Jadranu, ďalej spájali pobrežie Skadarského jazera s Podgoricou a Danilovgradom.

Telekomunikácie

Čiernohorské telegramy boli založené už v roku 1869 a v roku 1910 existovalo na území kráľovstva celkom 25 pozemných telegrafických staníc.

Roku 1904 bola v Čiernej Hore za prítomnosti Guglielma Marconiho založená prvá telegramová rozhlasová stanica na Balkáne.

Hospodárske zabezpečenie

Na území kráľovstva fungoval Všeobecný majetkový zákonník, slávne zákonodarne dielo, ktorý nahradil starý kódex Danila II. Túto kodifikáciu občianskeho práva, ktorú pre Čiernu Horu vytvoril chorvátsky profesor práva Valtazar Bogišić, bádateľ v obore slovanského práva a slovanských právnych obyčají, na návrh ruského cára Alexandra II., motivovaného svojím čiernohorským spojencom Nikolom I. Zákonník vydali v roku 1888. Bol jedinečným dielom ako z hľadiska právno-historického, tak aj praktického. Za čias kráľovstva bol novelizovaný a v platnosti sa udržal až do roku 1946. Zákonník získal uznanie nielen v Európe, ale aj uznanie celého sveta.

Obyvateľstvo

Čiernohorské kráľovstvo nebolo oproti súčasnosti natoľko multikultúrnou krajinou. Väčšinu územia krajiny obývali Srbi-Čiernohorci – juhoslovanský národ, ktorého domovom bola a stále je Čierna Hora. Ďalšími národmi boli Chorváti v juhozápadnej časti krajiny a Albánci pri Skadarskom jazere, okolo mesta Ulcinj a v Metohiji. Ďalej krajinu z malej časti obýval národ Moslimov a Arabov.

V roku 1914 žilo v Čiernohorskom kráľovstve vyše 540 000 obyvateľov.

Administratívne delenie štátu

Čiernohorské kráľovstvo bolo v roku 1912 rozdelené do piatich hlavných oblastí:

Katunsko-rijecká oblasť (so správnym centrom Cetinje)
Prímorsko-crmnická oblasť (so správnym centrom Bar)
Zetsko-horská oblasť (so správnym centrom Podgorica)
Nikšićská oblasť (so správnym centrom Nikšić)
Horská oblasť (so správnym centrom Kolašin)

Každá oblasť bola ďalej rozdelená do jednotlivých častí, zvaných kapetanie (капетанија, kapetanija). Tých bolo v roku 1912 celkom 56. Predstavitelia kapetanií, tzv. kapetani, boli volení parlamentom podľa zoznamu vytvoreného ministerstvom vnútra. Po balkánskych vojnách sa počet kapetanií zvýšil na 63.

Kapetanie boli začlenené do deviatich okresov, zvaných nahije (нахије, nachije): Katunská nahija, Riječská nahija, Crmnická nahija, Prímorská nahija, Lješanská nahija, Zetská nahija, Horská nahija, Vasojevićská nahija, Moračská nahija a Nikšićská nahija.

Náboženstvo

Podľa ústavy z roku 1905 bola štátnou cirkvou Čiernej Hory Srbská pravoslávna cirkev, samostatná (autokefálna) súčasť pravoslávnej cirkvi. Na čele pravoslávnej cirkvi bol metropolita cetinjský, jeho zástupcom bol biskup zahumsko-rašský. Kláštorov bolo v Čiernohorskom kráľovstve spolu 11, medzi najdôležitejšie patrili kláštory Ostrog, Morača, Ždrebaonik a Dajbabe. Krajina bola rozdelená do 15 dekanátov a 138 farností. Po Berlínskom kongrese bola v krajine vyhlásená náboženská rovnoprávnosť. Kráľ Nikola I. povolil v krajine toleranciu troch hlavných náboženstiev (pravoslávna cirkev, rímskokatolícka cirkev a islam), za čo si vyslúžil niekedy veľmi silnú kritiku a nemalé náboženské problémy v krajine.

V Bare fungovalo katolícke arcibiskupstvo, dôležité predovšetkým pre katolíckych Albáncov a Srbov. Najvyšší predstaviteľ islamu sídlil v Podgorici.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Černohorské království na českej Wikipédii.